Prvá slovenská feministka Hana Gregorová Nevysloviteľná bolesť ma trápi, že som Tajovskému žiaľ pôsobila

Je to pekne urobená výstava, lebo tvorcovia mali dostatok materiálu, staré fotografie, knihy, ale aj nábytok z domu Tajovských. Vďaka tomu si vieme celkom pekne predstaviť život pani Hany, ktorá sa narodila pred 140 rokmi.

Vidno, že rodina sa o pamiatky po svojich slávnych príbuzných stará. Výstava je vzácna napríklad aj možnosťou listovať si v rodinnom albume. 

Výstava, samozrejme, chce ukázať aj to, že Hana je dodnes živou inšpiráciou slovenských feministiek, ktoré sa k nej hrdo hlásia. Spomína sa tu už nielen feminizmus, ale aj rodová rovnosť.

Je tu aj tabuľa, kde možno písať svoje dojmy, odkazy, pocity. Naozaj je to pekne urobené vrátane propagačných materiálov. A vtipné je aj vyrobené heslo Baba Femina, ktoré sa spája s Gregorovou a jej „opľúvačom“ Vajanským. 

Výstava Hanu Gregorovú definuje ako intelektuálku, spisovateľku, prvú slovenskú feministku a kultúrnu organizátorku a ponúka podrobný pohľad na osobnosť Gregorovej.

Ale niečo drobné tejto výstave predsa len chýba. Možno epilóg o tom, ako pani Hana bilancovala svoj život.

Hana Lilgová sa narodila v roku 1885 v Martine a napriek veľkej túžbe po vzdelaní jej nebolo umožnené študovať. Musela vypomáhať rodičom. No nevzdala sa.

Vzdelávala sa sama, hrala divadlo, pohybovala sa v intelektuálnych martinských kruhoch a v roku 1907 sa v Nadlaku vydala za spisovateľa Jozefa Gregora Tajovského.

No ona nechcela byť ženou v domácnosti, angažovala sa v rôznych smeroch. Bola spisovateľkou, novinárkou, mala svoj literárny salón, pohybovala sa medzi poprednými intelektuálmi masarykovského Československa. Zakladala si na svojom verejnom účinkovaní, to ju priťahovalo viac ako rodinný život. Bojovala nielen za emancipáciu žien, ale aj proti sociálnej nespravodlivosti, za povznesenie národa.

Bola neprehliadnuteľná v malých martinských pomeroch a do slovenských dejín vošlo známe zvolanie Svetozára Hurbana Vajanského „Fuj, baba femina!“. Národný bard si vraj dokonca na ulici v Martine pred Hanou Gregorovou aj odpľul.

Je to pôvabná historka a ukazuje, ako to asi fungovalo v centre národného života v Martine, kde pôsobili ešte starí bardi a kde sa už objavili agilní hlasisti silno ovplyvnení Masarykom.

Nedá sa povedať, že by Gregorová bola vo svojej dobe iba nepochopená a že by čelila iba opovrhovaniu. V skupinke intelektuálov okolo časopisu Hlas mala vážnosť a Vajanský, keď opľúval Babu Feminu, sa už dostával na okraj národného pohybu a tvrdo kritizoval nielen Gregorovú, ale aj dielo jej muža, Kukučína, Timravy či Kraska. 

Príčinou hnutia feminizmu na Slovensku je sociálne postavenie ženského pohlavia.

Vo svojom kľúčovom diele ju ocenil významný slovenský sociológ Ján Lajčiak. V jeho knihe Slovensko a kultúra sa meno Gregorovej ocitlo viackrát.

Lajčiak uznáva, že naozaj feminizmus priniesla do slovenského národného hnutia až Hana Gregorová, a to svojou knihou Ženy. 

Píše: „Príčinou hnutia feminizmu na Slovensku je sociálne postavenie ženského pohlavia. Ako inde, tak i u nás nie každému vzdelanému dievčaťu je dopriate dostať sa do tichého prístavu domácnosti a vôbec možno konštatovať, že počet starých mládencov na Slovensku rastie. Prirodzene, z toho nasleduje, že i nevydatých žien pribúda. U ženy povedomie ostať slobodnou, najmä keď roky uchodia, účinkuje fatálne. Hlavne v takých rodinách je to hotová kalamita, v ktorých dve-tri dcéry ostanú doma sedieť. 

Hana Gregorová pohla slovenský duševný svet o krok napred. Svojimi vývodmi o ženskej otázke na Slovensku nielenže upriamila pozornosť na svoju osobu, ale pohýbuc slovenské mysle, obrátila pozornosť na veľmi dôležitú otázku, na ženskú otázku. Autorka Žien nie je spokojná s osudom žien, ale žiada, aby žena hrala v súkromnom aj v sociálnom živote dôstojný zástoj. Hlása modernizmus žien, čo však neznamená zabitie ženskosti, zabitie citového sveta.“

Dnes sa oceňuje jej boj za práva žien. Keďže jej umelecké dielo nebolo natoľko silné ako dielo jej manžela, Gregorovej meno a odkaz rozvíja najmä feministické združenie Aspekt.

V roku 2023 ju prezidentka Čaputová ocenila in memoriam Radom Ľudovíta štúra II. triedy za mimoriadne zásluhy o ľudské práva a slobody a ich ochranu.

Mladá Hana Gregorová, rodená Lilgová.

Gregorová pochádzala z Martina, ale napokon aj s mužom zakotvili v Bratislave. Tajovský bol na frontoch prvej svetovej vojny od roku 1915, prebehol k Rusom a vstúpil do československých légií. Vrátil sa v roku 1920 a potom viedol v Bratislave legionársku kanceláriu.

S manželkou vtedy patrili medzi prvorepublikovú elitu. V Bratislave si postavili dom, pani Hana v ňom viedla umelecký salón, do ktorého hojne chodili intelektuáli a umelci.

Ona sama sa realizovala aj ako spisovateľka a novinárka, a keďže bola spoločenská bytosť, potrebovala okolo seba inšpiratívnych ľudí, intelektuálne debaty, umelecké duše.

No vzrušujúci je dnes najmä príbeh náročného manželstva Hany Gregorovej, lebo ukazuje aj hranice či limity emancipácie, najmä v rodine. 

Hana Gregorová totiž svoje ženské práva presadzovala aj vo svojej rodine. A tam sa odohrávala roky veľká dráma, ktorá neskôr pokračovala trochu aj v živote jej dcéry či vnučky.

Ten príbeh manželstva dvoch spisovateľov, ktorý prežil rôzne úskalia, je stále veľmi vzrušujúci a známy aj vďaka tomu, že ich dcéra vydala korešpondenciu svojich rodičov a napísala aj knihu Gregorovský dom.

Gregorová ako mladé dievča veľmi túžila po vzdelaní, ktoré jej rodina nemohla poskytnúť. Čakal ju teda údel ženy, ktorá má byť oporou svojho muža a vychovávateľkou detí. 

No ona sa vzoprela, a to zvláštnym spôsobom.

Zamiloval sa do nej spisovateľ Tajovský, páčila sa mu ako herečka, ako žena s túžbou po vzdelaní, oceňoval jej nevšednosť. V čase svadby mal Tajovský už 33 rokov, už sa etabloval aj ako talentovaný spisovateľ. A túžil po pokojnom zázemí. 

Hane Gregorovej imponovalo Tajovského spisovateľstvo, videla to aj ako príležitosť pre seba. A priamo to svojmu nápadníkovi aj povedala: „Vydám sa za vás, aby som mohla žiť duševnejšie a že ste spisovateľ.“ 

Dokonca svojmu nastávajúcemu v jednom liste napísala: „Teším sa na čítanie kníh vo vašom dome.“

Mne je úzko, že ľúbiš viac svet, vedomosti, štúdium ako mňa.

Jozef Gregor Tajovský si zrejme myslel, že jeho žena bude iba trochu viac čítať a občas si niečo písať. Ako to robila Terézia Vansová či Elena Maróthy Šoltésová. Ale rodina bude fungovať.

Asi nečakal, že jeho žena má oveľa vyššie ambície, nechce si len čítať či niečo písať, ona chcela meniť svet, bojovať za sociálne slabých a najmä pozdvihovať ženy, meniť slovenskú spoločnosť, modernizovať ju.

Hneď na začiatku manželstva prišli konflikty, lebo Hana chcela väčšiu samostatnosť, manželstvo ju nenapĺňalo. Mladá manželka sa dokonca od muža odsťahovala do Prahy, chcela začať nový život ako nezávislá žena. 

Jozef Gregor Tajovský to znášal ťažko a svojej mladej žene písal: „Mne je úzko, že ľúbiš viac svet, vedomosti, štúdium ako mňa. Naše manželstvo je prvou obeťou emancipácie...“

Od muža dostávala úprimné listy, z ktorých je jasné, že svoju manželku miloval a začínal už rozumieť tomu, že jeho očakávania boli naivné.

Tajovský sa v liste manželke priznáva, že áno, on si hľadal „ženu nevšednú“, ale v skutočnosti „chcel som a chcem mať ženu-gazdinú. Či ťa ale môžem do toho siliť, keď ťa tá práca neteší a máš snahy vyššie?“ 

A zúfalo píše aj toto: „Čím ďalej tým viac si uvedomujem, že som si ja vlastne mal vziať ženu iba takú, ktorá by nevidela za hradbu svojej domácnosti.“

Napokon smutne konštatuje: „Priateľstvo a lásku si zachováme, i keby sme sa mali rozísť. Budeme rozdelene žiť a trápiť sa, mučiť si dušu každý sám.“

Rodina Gregorovcov: Hana, Dagmar, Jozef.

No začať v Prahe samostatný nezávislý život bolo pre pani Hanu ťažšie, ako si predstavovala. Možno si tiež uvedomovala, že svoje šťastie chce postaviť na nešťastí iného. Nezavrela dvere, iba v listoch žiadala od svojho muža, aby rešpektoval jej potreby. „Chápeš ma, veríš, že môžem mať svoje práva?“

Tajovský nemal na výber. Vybral sa potom do Prahy, došlo ku vzájomným vyznaniam lásky a späť sa vrátil už so svojou ženou.

Prvé a jediné dieťa sa manželom narodilo až v roku 1916, teda po deviatich rokoch manželstva. A dcéra sa narodila v čase, keď už Jozef Gregor bol na frontoch prvej svetovej vojny.

Komplikovanému manželstvu pomohlo nielen dieťa, ale aj roky odlúčenosti. Vtedy si uvedomovali svoju blízkosť a aj hodnotu svojho vzťahu. 

Ich manželstvo trvalo potom vyše tridsať rokov, bolo tvrdo vybojované, keďže boli obaja veľmi odlišné povahy a mali aj rozdielny životný štýl. 

Jozef radšej trávil voľný čas v Tajove, kde vyrastal a kde nachádzal inšpiráciu.

Hana s dcérou cestovali so spisovateľmi po svete alebo navštevovali priateľov v cudzine, nachodili kilometre po galériách a múzeách.

A keď bola pani Hana doma v Bratislave, ich dom bol plný hostí, lebo bola dobrou hostiteľkou a vášnivo ju zaujímali umelecké či politické debaty. Gregorovci aj chudobnejším umelcom pomáhali, bolo to prajné prostredie.

No Jozef radšej trávil voľný čas v Tajove, kde vyrastal. A keď bolo v bratislavskom dome veľmi živo, odtiahol sa a išiel do svojej záhrady, k stromom či k včelám. V bratislavskej záhrade si zriadil taký malý Tajov.

Jeho dcéra v spomienkovej knihe Gregorovský dom napísala: „Tajovský túžil žiť prostým životom medzi jednoduchými dedinčanmi a v duchu Rousseaua často utekal od verejného pôsobenia vo veľkomeste a k práci na vidieku. Hana s ním nesúhlasila, zdalo sa jej, že márni svoj vzácny čas.“ 

No Dagmar Gregorová píše, že vyrastala v harmonickej, spoločensky vzrušujúcej rodinnej atmosfére a v rodine nachádzala pochopenie pre svoj elán, povzbudzovanie, zhovievavosť, uľavujúcu zdielnosť, dôveru, bolo to láskavé zázemie...“

Takže boj o manželstvo nebol u Gregorovcov márny. 

Ale je tu ešte jedna veľmi zaujímavá kapitola.

Obaja sa dožili rozpadu svojho milovaného masarykovského Československa. 

Obaja patrili v medzivojnovom období k ľavicovým intelektuálom, pani Hana mala úzke kontakty aj s davistami. Obaja manželia boli členmi Spoločnosti pre hospodárske a kultúrne styky so Sovietskym zväzom.

Patrili medzi tých spisovateľov, ktorí na chvíľu podľahli zvodom stalinského Ruska. Obaja uverili na chvíľu tomu, že Sovietsky zväz vyriešil sociálne nerovnosti a odstránil biedu. No z tohto opojenia sa dostali a vrátili sa k masarykovským ideálom.

Hana Gregorová aj vo svojom závete potomkom pripomenula: „Zapamätajte si, že v úcte k pravde a opovrhovaniu lžou a nenávisťou som vychovaná T. G. Masarykom. S jeho náboženskou filozofiou súvisí jeho ľudské ponímanie otázky sociálnej, mravne zaväzujúcej tak jednotlivca, ako i celý národ.“

Ako by sme mohli opustiť svoj kraj, svojich ľudí teraz, keď sú v takej strašnej tragédii?

Gregorovci ťažko prežívali aj to, ako vláda po vzniku samostatnej Slovenskej republiky vyhnala mnohých Čechov, ktorí sa už na Slovensku usadili. Pani Hana uvažovala, či by sa aj oni dvaja nemali na protest vysťahovať do Prahy, veď tam žila ich dcéra s rodinou.

Ale Tajovský odmietol: „Ako by sme to mohli urobiť? Bolo by celkom ľahké odísť s tými, s ktorými nás viaže láska a vďačnosť za všetku ich pomoc. Koľkí z odchádzajúcich pomáhali od vzniku republiky stavať Slovensko, keď našich odborníkov bola iba hŕstka a neboli by sme všetko sami vládali! Ale ako by sme mohli opustiť svoj kraj, svojich ľudí teraz, keď sú v takej strašnej tragédii? Treba nás na Slovensku, tu musíme zostať!“

A pani Hana spomína, že hoci celé ich prostredie bolo z rozpadu Československa deprimované, jej muž odmietal prepadať totálnej dezilúzii a opakoval: „Nebojte sa, nakoniec bude dobre."

Tajovský umrel v roku 1940. Gregorová sa potom odsťahovala do Prahy za dcérou, zapojila sa do odboja a dožila sa aj komunistického prevratu. Jej blízki priatelia, okrem iných aj Novomeský či Clementis, skončili v base či na šibenici.

Muselo to byť pre ňu ťažké. Ale prišlo aj iné precitnutie.

Hana Gregorová s dcérou Dagmar.

Veľkou pýchou Gregorovcov bola ich jediná dcéra, inteligentná, nadaná, šarmantná. Pani Hana venovala veľa energie na to, aby z nej vychovala emancipovanú ženu s vysokými ambíciami a nárokmi. 

Bola presvedčená, že jej Dagmar aj v umeleckom svete dobyje veľké méty. Veď dcéra mala veľa talentov, najmä dramatický, ale aj literárny.

Dagmar Gregorová skončila dramatickú školu a sľubne začala kariéru herečky. Ale veľmi mladá sa zamilovala a veľmi mladá sa vydala a odišla za mužom do Prahy.

Jej muž dokázal rodinu dobre zabezpečiť a nebol naklonený umeleckej kariére svojej ženy. Krotil jej temperament, kritizoval jej sebastrednosť rozmaznaného jedináčika. A pani Dagmar tiež musela bojovať o svoje manželstvo, no najmä sama so sebou. 

Zažívala podobné pocity a súboje ako jej matka, tiež ju trápilo, ako sa realizovať, ale jej rozhodnutie bolo iné, dala na prvé miesto rodinu, muža a svoje štyri deti. Neskôr svoje boje o vlastné manželstvo opísala v útlej knižke Dopisy z manželství.

A pomohlo jej aj to, že videla, ako svoje manželstvo obhájili jej rodičia, napriek veľkej odlišnosti. „Zhodovali sa však v tom najpodstatnejšom, čo ich večne povzbudzovalo. Bola to oprávnená úcta jedného k druhému a zaslúžená dôvera založená na úprimnosti. To bol pevný základ, na ktorom si vytvárali nezovšedňujúci vzácny vzťah.“

Tu nepomôže emancipácia ani vyhlasovanie rovnocennosti a nezávislosti.

A pani Dagmar v knižke úprimne priznáva, že napokon na ňu možno mal väčší vplyv jej otec Jozef Gregor Tajovský. „Myslím, že na mňa zapôsobilo i otcovo: ,Žene je prvô dieťa a len potom všetko ostatné.‘“

Užívala si materstvo. O mnoho rokov neskôr sa jej vnuk Ondrej spýtal, prečo nepokračovala v herectve a či jej stačilo len „byť doma“.  Povedala mu, že by ťažko zvládala aj túžbu hereckú, aj materskú.

„Jedna povinnosť by mi strávila čas, ktorý mal patriť druhej povinnosti. Ženy sú na tom tak, že majú nervy napäté z výčitiek svedomia, pretože práve zanedbávajú jednu lásku – rodinu, keď žijú inou láskou – povolaním. Tu nepomôže emancipácia ani vyhlasovanie rovnocennosti a nezávislosti. Všetko sú to len heslá, ktoré vyvracia príroda a každodenný život.“ 

Toto napísala dcéra prvej slovenskej feministky, a to v zrelom veku, po mnohých životných skúsenostiach.

Ktovie, ako tento postoj svojej dcéry prežívala Hana Gregorová.

Po manželovej smrti sa odsťahovala za dcérou do Prahy, bývala blízko a bola takmer denne s dcérou, pomáhala jej s vnúčatami. A tak videla, ako sa dcéra, ktorej dopriala prvotriedne vzdelanie, spoznávanie sveta, kontakty s významnými intelektuálmi, rozhodla pre materstvo a rodinný život.

Hana Gregorová (1885 – 1958). Foto: TASR

Ale aj u pani Hany sa v zrelom veku rozvíjali rôzne úvahy a veľa vecí ľutovala.

Dcéra po jej smrti našla náhodne jeden dôležitý matkin list. Nevedela, komu mama ten list písala, no pochádza z roku 1952. Bol teda napísaný dvanásť rokov po smrti Jozefa Gregora Tajovského.

Hana Gregorová ako vdova si v tom období opätovne čítala listy, ktoré si so svojím mužom vymieňali a v ktorých hľadali nejakú formu spolužitia.

A vtedy si uvedomila: „Roky zo mňa spadli a ja svoju lásku k najdrahšiemu človeku preciťujem silne, až to bolí a trápi.“

Ja sa mučím, že som jeho lásku niekedy nerozumela a neocenila dostatočne.

A ďalej píše: 

„Prejavom, odovzdanosťou svojej lásky by sa rozsvietilo, ale milovaný je veľmi ďaleko. Chodím ako stratená po tejto zemi a už sa hádam len tam nájdeme, kde je on. Jeho listy, jeho láska silné drámy... (...) Ja sa mučím, že som jeho lásku niekedy nerozumela a neocenila dostatočne. Hoci som si ho vážila nesmierne, neobetovala som mu seba, ako som to rada dnes. Čo z mojej verejnej činnosti, ktorú som konala? Doba sociálnej nespravodlivosti (tak som to myslela) a súčasnosť ani moje Spomienky na tie boje nechce. To už prestalo byť osobnou bolesťou. Iné, nevysloviteľná bolesť ma trápi, že som Tajovskému žiaľ pôsobila, že som sa k nemu neprivinula, ako si to žiadal, i keď ma cenil pre verejnú prácu.“

Tieto slová sa asi celkom nehodia k obrazu prvej slovenskej feministky.

Lebo jej sebareflexia na sklonku života je boľavá. Zistila, že jednoducho nemala dostatok lásky, odovzdanosti či obety pre milujúceho muža.