Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Kultúra
13. jún 2020

K veci

Caravaggio: Zjavenie a revolúcia

Michelangelo Merisi da Caravaggio (1571 – 1610) vytvoril do 100 malieb (o ktorých vieme), z ktorých má 65 náboženskú alebo biblickú tematiku.

Caravaggio: Zjavenie a revolúcia

Caravaggio: Večera v Emauzách. Olejomaľba z roku 1601. FOTO – Wikimedia Commons

Jeho katolícke maľby sa začali dielom Stigmatizácia svätého Františka (v roku 1595, keď mal 24 rokov) a vyvrcholili šiestimi, ktoré namaľoval v roku svojej smrti, keď mal 38 rokov, pričom posledná bola Umučenie svätej Uršuly.

Pri pripisovaní akademických kategórií umelcom v ich dobe je namieste určitý skepticizmus. Zaiste, Caravaggio sa nikdy nepovažoval za neskororenesančného, manieristického či ranobarokového maliara. Bol to mladý človek, ktorý sa neustále kamsi náhlil, a pravdepodobne ho nikdy netrápilo, aké má miesto v panteóne umelcov. A hoci môže byť určite pravda, že Leonardo da Vinci (+ 1519) bol najväčšou postavou renesancie (nielen umelec, ale aj vynálezca) alebo že Michelangelo Buonarroti (+ 1564) bol najväčším umelcom tohto obdobia (majstrovský sochár, maliar a architekt), práve Caravaggio bol najväčší maliar – a nielen vo svojej dobe, ale všetkých čias. V každom prípade je to môj názor.

Caravaggio v útlom veku osirel a roky svojho dospievania strávil ako učeň u umelca v Miláne (Caravaggio je názov jeho rodného mesta). Potom sa presťahoval na juh do Ríma, kde vytvoril väčšinu svojich najlepších diel. Rím bol mestom, kde sa sústredila moc a bohatí patróni, a okrem toho utekal pred milánskou políciou, lebo jedného jej člena zranil pri bitke. Caravaggio bol slávny tým, že po meste nosil meč, čo bolo vtedy protizákonné.

Nie je neobvyklé, že umelci maľujú konkrétny námet viac než raz. Caravaggio napríklad spravil štyri verzie svojej prvej známej maľby Chlapec šúpajúci ovocie (1592 – 93) a urobil dve verzie témy, ktorú považujem za jeho najväčšiu, Večera v Emauzách – jednu v roku 1602 (dnes sa nachádza v Londýnskej národnej galérii) a druhú v roku 1606 (tá je v Pinacoteca di Brera v Miláne).

Prvá maľba ukazuje mladého umelca na vrchole síl a sebadôvery a druhá, aj keď bola namaľovaná len o niekoľko rokov neskôr, vypovedá o človeku, ktorého temné vízie sú stále temnejšie – ušiel na juh do Neapola (tentoraz nad ním visel skutočný rozsudok za vraždu) – nemohol si dopriať čas a chýbalo mu sústredenie poriadne dokončiť, čo začal. Tiež sa zdá, že jeho duch už umieral.

Caravaggiovo dielo takmer vždy definuje temnota – techniky známe buď ako chiaroscuro, alebo tenebrizmus, ktoré sa mu často pripisujú ako objaviteľovi (najmä tá druhá). Pri oboch sa používa tma, aby iným obrazom v diele dala takmer trojrozmerný efekt. Z dvoch emauzských malieb je prvá chiaroscurovejšia, druhá tenebristickejšia.

Pripomeňme si príbeh emauzských učeníkov, ako ho rozpráva Lukáš 24, 13 – 35. Je Veľká noc a dvaja učeníci idú z Jeruzalema do Emauz. Pripojí sa k nim cudzinec. Je to zmŕtvychvstalý Pán, no „ich oči boli zastreté, aby ho nespoznali“. Cudzinec im vyrozpráva dejiny biblických proroctiev – ako všetky vedú ku Kristovi. Keď si sadnú k večeri, cudzinec láme chlieb, dáva im ho a tu „sa im oči otvorili a spoznali ho...“

Caravaggio zachytil práve túto chvíľu – najdramatickejšie podľa mňa vo farebnej londýnskej verzii. Kleopas, ktorého tvár tu vidíme jasnejšie, je starší z dvojice a má na sebe pútnickú mušľu. Vystiera ruky, aby Pána objal. A prečo nie? Podľa tradície bol Kristov strýc a Jozefov brat. Druhý učeník, oblečený do zelenej tuniky roztrhanej na lakti, je samotný sv. Lukáš, ktorý práve ide odtlačiť stoličku a vyskočiť na nohy. Keď to spraví, kôš s ovocím zletí na zem.

Štvrtý muž všetko so záujmom sleduje. Je to majiteľ hostinca – palce má profesionálne zastrčené v zástere. Nie je na tomto objave zainteresovaný, ale čoskoro bude.

Možno to bol práve sv. Kleopas, kto zoznámil Lukáša s Pannou Máriou. Tá mu bola zdrojom rozprávaní o Ježišovom detstve, ktoré podáva iba Lukáš. Ďalší dôkaz, že ide o Lukáša, je jeho zelená tunika, čo je farba, ktorá sa s ním v umení často spája: v ranej ikonografii, na portréte, ktorý vytvoril Caravaggiov starší súčasník El Greco (okolo r. 1600) až po portrét od J.J. Tissota vyhotovený vodovými farbami v 80. rokoch 19. storočia.

Inzercia

Na začiatku 17. storočia predstavovala Večera v Emauzách atraktívnu tému na výzdobu katolíckych kostolov, lebo tento príbeh oslavuje prvú omšu po zmŕtvychvstaní a tiež preto, že zasadzuje úder protestantskému obrazoborectvu. Caravaggio, ktorý sa narodil menej ako desaťročie po Tridentskom koncile, určite prijal presvedčenie koncilu, že umenie môže a malo by tlmočiť teológiu.

Samozrejme, konciloví otcovia (i pápeži) často opovrhovali nevhodným umením: nahotou či vyobrazením postáv, najmä Krista, ktorému chýbala slávnostnosť. Patróni z radov klerikov odmietli niekoľko Caravaggiových malieb pre ich revolučný realizmus (či „radikálny naturalizmus“), keď ich maľoval podľa ľudí z ulice.

Generáciu pred Caravaggiom boli kontroverzné Michelangelove maľby v Sixtínskej kaplnke pre nahotu a tiež preto, že Ježiš nemá bradu – čo pokojne môže byť dôvod, že Caravaggio sa rozhodol namaľovať Ježiša bez brady aj v londýnskych Emauzách, ktoré beztak nikdy nemali byť v kostole, ale v súkromnej galérii bohatého patróna. Je to zjavné z jeho dramatickosti, veľkosti a horizontálnej orientácie.

Stránka The Catholic Thing (z ktorej je tento článok, pozn. prekl.) sa do istej miery podieľa na prebiehajúcej katolíckej protireformácii, najmä oslavovaním krásy: v hudbe (pozri rubriku True Beauty), v architektúre (pozri rubriku Sacred Spaces) i v umení (pozri každý stĺpček na tejto stránke). A hoci by sme si mohli za patróna svojho literárneho úsilia zvoliť sv. Johna Henryho Newmana, za patróna svojich umeleckých snáh si nemôžeme vziať Caravaggia. Na to je lepšie si zvoliť bl. Fra Angelica.

V USA sú deviati Caravaggiovia: štyria v New Yorku (všetci v Metropolitnom múzeu umenia) a po jednom v Clevelande, Detroite, Hartforde, Kansas City a vo Fort Worth (najbližšie k Slovensku sú tri maľby vo Viedni, pozn. prekl.). Keď sa múzeá znova otvoria, vyhľadajte ich, ak môžete, pretože génius si zaslúži pozornosť.

 

 

Brad Miner je zástupcom šéfredaktora K veci, vedúcim členom Faith and Reason Institute (Inštitút pre vieru a rozum) a sekretárom správnej rady Aid to the Church in Need USA (Pomoc trpiacej Cirkvi). Býval literárnym redaktorom v National Review. Jeho nová kniha Sons of St. Patrick (Synovia sv. Patrika), ktorú napísal spolu s Georgom J. Marlinom, je v súčasnosti v predaji. The Compleat Gentleman (Príručka pre dokonalého gentlemana) je k dispozícii v audio formáte.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.

Odporúčame