Nápad Andreja Danka Prečo radšej nehovoriť o „návrate“ povinnej vojenčiny

„Európa zbuznatela,“ vyhlásil Andrej Danko sebe vlastným spôsobom. Mladí muži vraj už nevedia spraviť kotrmelec či upratať si po sebe izbu. A preto podľa predsedu SNS treba na Slovensku uvažovať o obnovení základnej vojenskej služby aspoň v dĺžke troch mesiacov.

Aj keď svojrázne odôvodnenie a dnes už i politická bezvýznamnosť Andreja Danka zvádzajú na okamžité rázne odmietnutie akejkoľvek myšlienky pochádzajúcej z jeho hlavy, líder národniarov tentoraz drží prst na tepe doby. O nejakej forme obnovenia základnej vojenskej služby sa v súvislosti s ruskou hrozbou a nespoľahlivosťou amerického vojenského dáždnika v ére Donalda Trumpa diskutuje naprieč Európou. A o zaistení bezpečnosti našej krajiny by sme sa mali viac rozprávať aj my na Slovensku.

Tento mesiac agentúra Ipsos vykonala prieskum verejnej mienky, ktorý si objednal Denník N. S návratom vojenčiny by súhlasilo 44,6 percenta respondentov, naopak, nesúhlasí s ním 40,5 percenta opýtaných. Základnú vojenskú službu by podporila nadpolovičná väčšina voličov Smeru, Republiky a hnutia Slovensko a skoro polovica voličov KDH a SaS. Spomedzi voličov PS by jej zavedenie podporila len tretina.

Robert Fico napriek týmto číslam nechce o zavedení základnej vojenskej služby ani počuť. A aj opoziční politici hovoria, že sa v prvom rade treba sústrediť na to, aby profesionálna armáda naplnila svoje tabuľkové stavy a aby sa zatraktívnila dobrovoľná vojenská príprava, ktorej absolventi sa stávajú súčasťou aktívnych záloh.

Absolvoval dobrovoľnú vojenskú prípravuNa rozdiel od rôznych „vlastencov“ ja som si to odmakal. Dnes som na seba viac hrdý

Jakub Lipták

Povinná základná vojenská služba, akú zažili staršie generácie mužov, sa na Slovensku skončila v roku 2005, teda rok po našom vstupe do NATO. Kým ešte za socializmu sa slúžilo dva roky, po revolúcii sa základná vojenská služba postupne skrátila na šesť mesiacov. Tí, ktorí nechceli slúžiť v armáde, mohli ísť na náhradnú civilnú službu...

Mnohorozmerná debata

Verejná debata o tejto téme sa často vedie čierno-bielo: buď profesionálna armáda, akú máme dnes, alebo návrat k tomu, čo poznali staršie generácie. No problematika si žiada trochu štruktúrovanejší prístup.

V prvom rade, keby zajtra parlament schválil obnovenie základnej vojenskej služby, je otázne, či by to Ozbrojené sily SR bez priklepnutia dodatočných zdrojov vôbec organizačne zvládli. Pôvodná infraštruktúra totiž už často nemusí existovať, lebo priestory na výcvik sa zredukovali. Mnohé nehnuteľnosti sa zatvorili alebo odpredali. Administratívu okolo odvodov by bolo nutné vybudovať odznova.

Iná vec je, že moderné zbraňové systémy sú často drahé, sofistikované a ich obsluhu radšej zveríte dlhoročnému profesionálovi než „záklaďákovi“, ktorý je v armáde len na pár mesiacov. Technologický vývoj akoby teda skôr bol kompatibilný s konceptom menšej profesionalizovanej armády než veľkého masového občianskeho vojska, do ktorého si civilista len odskočí.

Na druhej strane na tomto mieste by mohla zaznieť námietka, či rusko-ukrajinská vojna tieto myšlienky nezrelativizovala. Na fronte totiž slúžia státisíce odvedencov a okrem drahých a sofistikovaných zbraňových systémov sú nasadzované aj relatívne lacné drony...

Vojenčina, ktorá by dávala zmysel

Problém možno je, že diskusia o základnej vojenskej službe sa vo verejnej debate rámcuje ako „návrat“ alebo „znovuzavedenie“. To evokuje, že sa má vrátiť vojenčina, akú poznali predchádzajúce generácie a ktorú trochu romantizovane zobrazil normalizačný televízny seriál Chlapci a chlapi, ktorý vznikol na konci 80. rokov.

Hoci najmä medzi príslušníkmi staršej generácie zaznieva názor, že takáto vojna robila z chlapcov chlapov, nájdu sa aj iné skúsenosti: základná vojenská služba ako zabitý čas, strávený buzerovaním zo strany „vygumovaných zelených mozgov“ a šikanovaním zo strany starších záklaďákov.

Mnohí pamätníci hovoria, že namiesto toľko ospevovaného budovania charakteru sa na vojne akurát tak naučili zašívať, klamať a chľastať. A za celý čas v uniforme si zo zbrane vystrelili na terč možno dvakrát – takže ani s osvojením nejakých vo vojne využiteľných zručností to nebolo príliš horúce...

A skutočne: ak má byť výstupom niekoľkomesačnej povinnej vojenskej služby, že mladý muž zvládne urobiť kotrmelec – po čom volá Andrej Danko –, spravme radšej niečo s telesnou výchovou na základných a stredných školách. Prípadne vráťme späť do škôl domáce práce a technické vyučovanie, do ktorých osnov by sa zaviedlo aj správne ustlanie postele a upratanie skrinky. Daňovníka by to vyšlo lacnejšie...

Slovák, ktorý zdolal výcvik SEALs: Dostanú vás na dno a potom zadajú úlohu

Pavol RábaraLukáš Krivošík

V každom prípade, nevzbudzujme dojem, že chceme návrat základnej vojenskej služby z minulosti. Ak sa chceme vydať smerom, že by väčšina dospievajúcich mužov (a prípadne aj časť žien) strávila niekoľko mesiacov v armáde, vymyslime im taký obsah tejto skúsenosti, ktorý by dal mladým aj niečo do života a ktorý by pokladali pre seba za zmysluplne strávený čas.

Iste, podriadenie sa vojenskej hierarchii musí byť. Rovnako ako schopnosť zniesť bez rozplakania sa, keď na vás inštruktor nakričí. No skúsme mladým ponúknuť aj niečo navyše.

Skúsme im dať napríklad základy sebaobrany či líderských zručností, ktoré by vedeli uplatniť aj v civilnom živote. Z minulosti prevezmime to dobré: napríklad že ste si na vojne mohli spraviť vodičský preukaz alebo trebárs aj výučný list.

Naučme záklaďákov prežitiu v prírode, čo je vzhľadom na prírodné podmienky Slovenska užitočná a široko uplatniteľná zručnosť. Dajme im do toho akciu, fyzickú kondičku, ale možno aj nejakú formáciu morálno-vôľových vlastností, občianskej statočnosti a občianskych cností. Vymyslime vojenčinu, ktorá by najmä pre chlapcov mohla slúžiť ako reálna iniciačná skúsenosť do dospelosti.

Ak má byť zavedená nejaká forma základnej vojenskej služby, mala by byť zavŕšením nového spôsobu premýšľania občanov Slovenska o obrane svojej vlasti, nie na začiatku. Začnime napríklad tým, že branné cvičenia na školách budú nie už iba prechádzkami do prírody, ale napríklad nácvikom, čo robiť v prípade prírodnej katastrofy alebo priemyselnej havárie.

A začnime viac hovoriť o tom, že Slovenská republika nám stojí za to, aby sme ju bránili. Dnes sme totiž v situácii, keď sa príslušníci spoločenských elít ani netaja, že hovoria svojim deťom: „Sme šťastní, že nežijete na Slovensku.“

Projekt Sparta

Ako konzervatívci by sme mohli protirečiť napríklad takto: My Slováci by sme o sebe mali rozmýšľať podobne ako o sebe rozmýšľali slobodní občania antickej gréckej polis alebo ranej rímskej republiky. Naše občianske slobody sú garantované našou republikou a našou ústavou, a preto my máme záväzok brániť ich. Byť plnoprávnym občanom a súčasne vojakom v zálohe pripraveným v prípade potreby brániť vlasť boli pre starých Grékov a raných Rimanov dve strany tej istej mince.

Namietate, že nežijeme v antike, ale v 21. storočí!? Aj dnes existujú štáty, pre ktorých občanov je takéto chápanie prirodzené. Menujme len Izrael, Singapur, Švajčiarsko či Fínsko...

Vravíte, že sú to všetko blahobytné štáty?! No práve táto štvorica štátov mala najprv ozbrojené sily odhodlané brániť ich samostatnosť a až časom sa stali bohatými krajinami. Ich počiatočná východisková pozícia bola rozhodne horšia než východisková pozícia súčasného Slovenska.