O rodinnom filme Tichá pošta Keď sú deti silnejšie a odvážnejšie ako dospelí

Je to vojnový príbeh založený na novele českého spisovateľa Jiřího Stránskeho. Autor vraj tento príbeh pozná z rozprávania, je to príbeh o statočných deťoch, ktoré sa v ťažkej situácii správajú prekvapivo odvážne, ale aj zodpovedne. 

A trochu je to aj príbeh o detských kamarátstvach, v ktorých je možné súperenie, ale vzájomná dôvera je nutná bez ohľadu na vek.

Príbeh je zasadený do prostredia Protektorátu Čechy a Morava, je to obec tesne na hranici s nemeckou ríšou kdesi v Krkonošiach. Ale domy pripomínajú aj slovenský vidiek. Nie div, časť filmu sa natáčala v kysuckom skanzene vo Vychylovke.

Film určený primárne deťom je cenný snahou ukázať im, že dobrodružstvá sa nedejú len vo fantasy filmoch, a zároveň majú možnosť zažiť aj atmosféru konca druhej svetovej vojny, keď nebezpečenstvá nepredstavovali vymyslené monštrá, netvory, ale miestni zradcovia a cudzí vojaci, občas na prvý pohľad aj ľudskí či sympatickí.

Je fajn, že stále sú tu takéto ambície natočiť rodinno-dobrodružný film s reálnym historickým pozadím a že na tvorbe tohto filmu sa podieľali česká aj slovenská verejnoprávna televízia, ako aj oba štátne fondy na podporu kinematografie.

Film má teda aj český, aj slovenský dabing, ale zaznieva pochopiteľne občas aj nemčina. Vidíme aj slovenských hercov, zaujímavú rolu dostala Judita Pecháček, ktorá hrá postavu ustráchanej matky, ktorá chce chrániť najmä svoju rodinu, nie cudzieho pilota. Daniel Fischer hrá zase odpudzujúcu postavu českého kolaboranta posluhujúceho Nemcom.

Film má zrejme aj reálny základ, autor ho poznal z rozprávania. Scenáristka Klára Formanová, dcéra Jiřího Stránskeho, povedala:

„Otec ten príbeh miloval. Dobrodružstvo chlapcov a dievčat v marazme zimy, s nacistami za chrbtom a všetko zorganizovať tajne a nikomu neublížiť a hlavne zachrániť Pierra. Otec bol skaut, strieborný vlk. Bol dušou stále malý chlapec, ktorého krédom bolo pomáhať slabším, ctiť pravdu a bojovať za spravodlivosť. To je otcovo posolstvo, nielen v Tichej pošte.“

Foto: CinemArt

Prilákať deti k česko-slovenskej produkcii a k filmu, ktorý je zviazaný s dejinami strednej Európy, je chvályhodný počin. A určite naň netreba rezignovať, hoci je to veľmi nerovný súboj, najmä keď divákom pred filmom ešte premietnu upútavky na detské filmy zahraničnej produkcie, kde bojujú Vikingovia či rôzne trikovo efektne urobené príšery.

A toto je veľmi jednoduchý film, aj poetický s pôsobivou hudbou, filmársky krásnymi zábermi. Dej má svoje napätie, ale treba sa doň pohrúžiť, potrebuje aj pokojnú myseľ a naozaj hlboké sústredenie. Koľko detských divákov a koľko dospelých to ešte dokáže?

Bola som na filme v bratislavskom multiplexe. Okrem mňa boli v kine ešte dve mamy so synmi.

Jedna mama so synom to v polovici filmu vzdali a odišli. Druhá matka so synom to vydržali a chlapec vyzeral spokojne. Ale matka mu niektoré veci dovysvetľovala, lebo historické reálie sú komplikované.

Už len celá tá situácia s nemeckým a českým chlapcom, ktorí sú kamaráti, ale hranica ich rozdelila. Český otec môže ostať s rodinou, nemecký otec, hoci invalid, musí narukovať – a syna zveruje do opatery českej rodine. Takže väčšou obeťou je tu ten nemecký chlapec ako české deti.

Trošku zložité, ale deti prosto pôjdu po príbehoch svojich rovesníkov a prijmú asi fakt, že veci boli zložité, veď bola vojna. A vtedy sa dejú aj zvláštne veci.

Napríklad že sa v krkonošských horách ocitne zranený francúzsky letec a nájde ho jeden český a jeden nemecký chlapec. A spolu rozbehnú veľkú záchrannú akciu.

Je to extrémne nebezpečné. Aj preto sa dospelí boja príliš sa do celej záležitosti angažovať. Sú v rozpakoch, nemajú chuť riskovať pár dní pred koncom vojny.

Nemci sú v tomto regióne ešte silní a mimoriadne agresívni, zúriví, pomstychtiví. Bezcitne zabíjajú aj svojich vlastných zbehov a vidíme, že sú to často vyhladovaní chlapci, ktorí ešte mali sedieť v školských laviciach.

Ustráchaný postoj dospelých a odvážny postoj detí je tu nosnou témou. Dospelí napokon deťom iba pomáhajú, nie sú ochotní zobrať zodpovednosť za záchranu muža na svoje plecia.

Sú paralyzovaní strachom, najmä o svoje rodiny.

Deti spúšťajú záchrannú akciu proti vôli svojich rodičov, tajne, ale vôbec nie naivne či nezodpovedne. Hlavnými hrdinami sú dvaja chlapci, ktorí cudzinca nájdu, ale kľúčovú rolu napokon zohrá ich staršia sestra, ktorá vymyslí celú stratégiu. 

Nie je to teda iba chlapčenský film, niečo na spôsob Foglarových Rýchlych šípov. Lebo to dievča, meniace sa na ženu, je aj trochu očarené exotickým cudzincom a aj to ju vedie k tomu, aby vymyslela, čo robiť. Ona je mozgom celej operácie. A chalani ju počúvajú na slovo.

Foto: CinemArt

Krásnou líniou filmu sú vzťahy, aké majú medzi sebou deti z tohto regiónu. Aj sa škriepia, aj sa škaredo na seba pozerajú, ale keď ide do tuhého, držia spolu, vedia sa skontaktovať (bez mobilu), vytvoriť vo viacerých obciach sieť, dôverovať si, pomáhať. Každý dostane svoju úlohu, aj tí najmenší, každý je dôležitý.

Isto, je to pre deti najmä veľké dobrodružstvo, ale idú doň s veľkou zodpovednosťou. Detskí herci sú presvedčiví, nie je to ani jednoliata masa detí, každý je čímsi iný a osobitý. Aj vďaka ich výkonom sa možno detský divák dokáže s príbehom stotožniť, aj keď nerozumie všetkým reáliám príbehu.

„Je to jeden z tých príbehov, v ktorých sa deti sprisahajú proti svetu dospelých, aby niekoho zachránili,“ povedal o filme jeho režisér Ján Sebechlebský.

Dnešné deti môžu aj trochu závidieť, aké iné museli byť vzťahy detí bez mobilov či počítačov, ako si museli dôverovať, aké museli byť vynaliezavé aj odvážne. A, samozrejme, boli aj samostatnejšie. Rodičia ich nemohli každú chvíľu kontrolovať a prirodzene niesli zodpovednosť aj za mladších súrodencov.

Ale sú tam aj iné motívy, ani dospelí by sa nemali na filme nudiť. Vidíme elegantného nemeckého dôstojníka, ktorý bol v civile učiteľom hudby a telocviku. Je kultivovaný a krutý. Vidíme, že aj v malých obciach fungovala sieť odboja, ale všade boli aj zradcovia a kolaboranti.

Atmosféra v odľahlom horskom regióne kdesi pri hraniciach je vykreslená pôsobivo.

Foto: CinemArt

Napätia je tu veľa, ale je to aj také poetické. Zasnežené Krkonoše, lesné cesty, lúky s topiacim sa snehom, drevené chalupy – a krajinou pešo kráčajú deti s vozom plným sena, ktorý ťahá kôň. Vo voze nesú svoje veľké tajomstvo.

Musia zvládnuť rôzne nástrahy, prekážky, nie je to videohra, ide o život, cudzinec je vážne zranený, nie je isté, či niekoľkodňovú cestu prežije, deti cestu nepoznajú, majú len jednoduchú mapku namaľovanú veľkou sestrou, je ešte zima a putujú v období, keď aj tu v odľahlom regióne sú pomery veľmi divoké. Vidia aj drastické scény.

Je to však natočené tak, aby utrpenie a zabíjanie nebolo príliš explicitné, aby to uniesli aj krehkejšie duše, ale zase nie je to žiadna selanka. Smrť je všade naokolo. 

Koniec je taký, ako sa na rodinný film patrí, deti dokončia svoju úlohu a prekvapia aj dospelých. A tie staršie deti popritom aj rýchlo dozrievajú.

Je tam aj pekný záver, hoci trochu málo filmový, možno by to chcelo predsa len čosi silnejšie.

Dopovedanie osudov jednotlivých aktérov nám číta ženský hlas, je to také literárne, najmä pre deti to môže byť trochu aj sklamanie. 

Foto: CinemArt

Režisér Ján Sebechlebský pritom dokáže rozohrať veľké príbehy, spomeňme jeho seriál pre RTVS Čas nádejí, ktorý bol dobrým príkladom toho, ako by mohla vyzerať pôvodná tvorba verejnoprávnej televízie.

Historické udalosti a na ich pozadí silné ľudské príbehy, ale tu mali tvorcovia situáciu komplikovanejšiu, keďže filmu by mali rozumieť aj detskí diváci a nemalo by ich to nudiť.

Mám isté pochybnosti o tom, či na takéto filmy prídu ešte rodiny do kina. Možno také, ktoré cielene vedú svoje deti, aby zvládli aj pokojnejší film bez rýchlych akcií a s náročnejšími reáliami.

Žiada sa mi pridať na záver postreh, ktorý napísal český recenzent: „Rozhodně nejde o film pro každého, nejedna rodina z něj ovšem může odejít více nežli spokojeně…“

Takže tak.