Nevďačná Amerika Prečo by Trump a Vance mali poďakovať Ukrajincom

Žijeme v časoch, keď udalosti doslova cválajú okolo nás a zdanlivo aktuálne komentáre rýchlo zastarávajú. V okamihu písania tohto textu sa Kyjev podvolil nátlaku Spojených štátov a vyjadril ústretovosť k americkému návrhu 30-dňového prímeria.

Na ťahu je teraz Rusko. Zvonka sa zdá, že Putinovi sa veľmi do prímeria nebude chcieť, keďže v posledných dňoch jeho vojská na frontoch prevzali iniciatívu. No Spojené štáty zároveň obnovili vojenskú a spravodajskú pomoc Ukrajine.

Ak Putin odmietne prímerie, musí to spraviť tak, aby náhodou nevyprovokoval Donalda Trumpa k nejakému ďalšiemu záchvatu, ktorého terčom by však tentokrát nebol Volodymyr Zelenskyj, ale Rusko...

Pachuť zostáva

Hoci sa zdá, že americko-ukrajinské vzťahy sa vrátili pred verbálnu šarvátku v Bielom dome medzi ukrajinským prezidentom na jednej strane a americkým prezidentom i viceprezidentom na strane druhej, posledné týždne napáchali na spojenectve západných štátov škody, ktorých dosah si naplno uvedomíme len postupne.

Napríklad po tom, ako USA vypli podporu pre sofistikované zbraňové systémy, ktoré dodali na Ukrajinu, si nákupcovia týchto zbraní medzi americkými spojencami v Európe i Ázii musia nevyhnutne klásť otázku: čo ak raz vypnú rovnakým spôsobom Američania aj zbrane, ktoré dodali nám?!

Je príznačné, že takéto obavy v posledných dňoch najhlasnejšie artikulovali politici vo Švajčiarsku, ktoré nie je členom ani NATO, ani EÚ, vo veci nákupu 36 stíhačiek F-35. Americké zbrojárske firmy ešte môžu mať z počínania Trumpovej administratívy poriadne veľké bolenie hlavy.

Čas na americké poďakovanie Ukrajincom

Podobne zostáva pachuť trápnosti z dní, keď americký prezident, niektorí republikánski politici i pravicoví komentátori okázalo odkazovali Zelenskému, že má „prejaviť vďačnosť“ voči Spojeným štátom.

Niežeby Ukrajinci nemali byť vďační za americkú pomoc počas posledných troch vojnových rokov. Dokonca ju ústami (nielen) prezidenta Zelenského aj veľakrát prejavili.

No trochu vďaky by mali americkí predstavitelia verejne prejaviť aj Ukrajine a jej ľudu. Ukrajinci by si to zaslúžili z nasledujúceho dôvodu.

Kým totiž Ukrajina počas posledných troch rokov bojovala o svoju svojbytnosť, signifikantne oslabila Rusko, teda dlhoročného veľmocenského vyzývateľa Spojených štátov.

Odhliadnuc od ľudských strát vrátane skúseného vojenského personálu, odhaduje sa, že ruská strana prišla od začiatku vojny na Ukrajine o takmer 3800 tankov, 136 lietadiel, 152 helikoptér či 465 raketometov. Rôzne ruské konvenčné „zázračné zbrane“, o ktorých sme počúvali na začiatku konfliktu, boli buď preceňované, alebo sa ukázalo, že Rusi ich nevedia produkovať v potrebnom množstve.

Ukrajinský vojenský odpor tak počas posledných troch rokov zároveň naplno odhalil a pred celým svetom obnažil slabosť a nedostatky ruskej vojnovej mašinérie. Čo je Rusko za veľmoc, keď nevie zlomiť Ukrajinu, suseda s populáciou, ktorá je len asi štvrtinová oproti tej ruskej?!

Ak Donald Trump a jeho viceprezident JD Vance majú teraz v programe zredukovanie americkej prítomnosti v Európe a sústredenie sa na čínsku výzvu, tak táto „otočka k Ázii“ je možná len vďaka oslabeniu Ruska Ukrajinou v ich prebiehajúcom vojenskom konflikte.

Toto všetko dostali Spojené štáty za pol percenta svojho HDP, ktoré „investovali“ do Ukrajiny. Washington totiž podporil v prebiehajúcom konflikte Kyjev vojenskou, humanitárnou a finančnou pomocou, ktorá v ekonomickom vyjadrení zodpovedá 0,5 (slovom: piatim desatinám) percenta amerického HDP.

Európska nemohúcnosť Amerike vyhovovala

Na tomto mieste môže čitateľ namietnuť: Ak je teda Rusko také slabé, že si tri roky nevie poradiť ani s Ukrajinou, prečo teraz Európa panikári a zastrája sa masívnym zbrojením?!

Veď Európska únia má 450 miliónov obyvateľov. K tomu možno pripočítať ďalších 68 miliónov Britov. To je vyše pol miliardy ľudí oproti 144 miliónom Rusov.

Taliansko, Francúzsko, Spojené kráľovstvo, Nemecko – každá z týchto štyroch krajín má v nominálnom vyjadrení väčšiu ekonomiku ako Rusko. Ekonomika EÚ je desaťkrát väčšia ako hospodárstvo Ruska.

A pokiaľ ide o ozbrojené sily, možno ste v posledných dňoch videli videá ako toto nižšie, ktoré porovnávajú európsky a ruský vojenský potenciál, pričom EÚ z toho vôbec nevychádza zle. Zdá sa, že Európania by v prípade vojny mali prevahu najmä vo vzduchu a na mori.

No vyššie spomínané porovnanie EÚ a Ruska má jeden malý háčik: ak Rusi po upokojení situácie na Ukrajine zaútočia na niekoho iného, nebude to na „celú Európsku úniu“, ale skôr na 2,5-miliónové Moldavsko (ktoré nie je v NATO ani v Únii), 1,3-miliónové Estónsko, 1,8-miliónové Lotyšsko či 3-miliónovú Litvu.

A veľkým otáznikom je, či sa v takom prípade bude ostatným členom Európskej únie chcieť ísť napadnutému na pomoc. Navyše, bez amerického líderstva, krytia a podpory.

Ak sa Rusko rozhodne pre ďalšie vojenské dobrodružstvo, zrejme proti sebe nebude mať zomknuté európske spoločenstvo, ale zhluk 27 malých krajín, ktoré si môže postupne jednu za druhou „natierať na chlieb“.

No Európa má ešte jeden problém. Spoločnosť Gallup minulý rok zverejnila výsledky medzinárodného prieskumu o pripravenosti občanov rôznych krajín bojovať za svoju krajinu. Zdôraznime „za svoju krajinu“, teda ani nie za nejakého zmluvného spojenca.

Napríklad len 23 percent Nemcov by bolo ochotných bojovať za svoju krajinu, 57 percent to vylúčilo. Podobné percentuálne pomery sú v Rakúsku (20 : 62) – keby sa Slovensko rozhodlo anektovať Kittsee, možno by sa naši juhozápadní susedia ani nezmohli na odpor. No porovnateľné nálady panujú tiež v Taliansku (14 : 78), Španielsku (29 : 53) a prekvapujúco v Spojenom kráľovstve (33 : 50).

Opačná je situácia v Poľsku, kde by sa k obrane svojej vlasti pripojilo 45 percent ľudí oproti 32 percentám, ktorí hovoria, že nie. Podobne to vidia Rumuni (42 : 39), Švédi (47 : 25), Švajčiari (41 : 38), Američania (41 : 34) a samozrejme Ukrajinci (62 : 33).

Slovensko, Česko ani Maďarsko sa v tomto prieskume nespomínajú.

Falošný americký budíček

Trumpova administratíva dnes odkazuje Európanom, aby sa postavili na vlastné nohy a začali viac investovať do svojej obrany. Prezident Spojených štátov dokonca očakáva, že európski vojaci, nie americkí, majú po skončení rusko-ukrajinskej vojny garantovať bezpečnosť Ukrajiny.

Je pravda, že európski členovia NATO po páde železnej opony trestuhodne zanedbali svoje armády. A že by mali na vlastnú obranu vynakladať viac.

Veľa Američanov prevzalo Trumpovu rétoriku a nahlas teraz kladie otázku: Prečo by sme mali naďalej dotovať európsku obranu?!

No aj tu by Američania mali skorigovať svoj postoj a vziať do úvahy širšie súvislosti. Je síce pravda, že už pred Trumpom viacerí americkí prezidenti šomrali na „čierne pasažierstvo“ európskych členov Aliancie, no nikdy netlačili na pílu tak ako Trump. A to preto, že v konečnom dôsledku a z určitého uhla pohľadu Američanom vojenská slabosť a jednostranná závislosť Európy vyhovovala.

Za svoj bezpečnostný dáždnik dostávali Američania od Európanov dve veci:

Po prvé, krotkú a povoľnú Európu, ktorá nekládla americkým vojenským dobrodružstvám iný ako verbálny odpor (ak vôbec) – aj keď tieto intervencie možno neboli tak celkom v záujme Európy. Utečenecké vlny z moslimských krajín do Európy boli často umocnené americkými vojenskými zásahmi na Blízkom východe a vojensky od Ameriky menej závislá Európa by sa im pravdepodobne viac stavala na odpor.

Druhý benefit, ktorý Američania dostávali od Európanov výmenou za svoj bezpečnostný dáždnik, bol pokoj v Európe. Inak povedané, kým boli armády európskych štátov slabé a závislé od Spojených štátov, nehrozilo, že Európania budú robiť to, čo robili celé dejiny – teda že si navzájom pôjdu po krku.

Aj napriek desaťročiam európskej integrácie národy Európy doposiaľ úplne neprekonali vzájomnú historickú nedôveru. A nejde len o vypuklé prípady typu Turecka a Grécka.

Veď i v diskusiách čitateľov pod článkami na Postoji je pravidelnou témou možné vojenské ohrozenie Slovenska zo strany susedného Maďarska. Americká hegemónia v NATO doposiaľ akoby prikrývala tieto staré vzájomné európske animozity a otvorené historické účty. No ak Američania z Aliancie vycúvajú, staré konflikty medzi európskymi krajinami sa môžu nanovo roznietiť.

Nemecký doktor Jekyll a pán Hyde

Popri európskych krajinách, ktoré nedôverujú svojim susedom, tu máme ešte jednu európsku krajinu, ktorá nedôveruje ani sama sebe, a preto americký protektorát uprednostňovala pred obnovou vlastného veľmocenského postavenia. Tou krajinou je Nemecko.

Napriek desaťročiam denacifikácie sa mnohí Nemci vrátane politikov obávajú, že ak by Nemecko opäť malo robiť samostatnú veľmocenskú či dokonca vojenskú politiku, mohlo by sa vrátiť k svojim starým vzorcom správania. Silnejúca AfD v Spolkovom sneme tieto pocity len posilňuje.

Dalo by sa povedať, že Nemecko je krajina, ktorá sa obáva vlastného tieňa. Alebo inak: nemecký doktor Jekyll sa bojí, že bez Američanov sa nemecký pán Hyde opäť prederie na povrch a preberie kontrolu. Americké vojská na nemeckom území tak mnohí Nemci nevnímajú ako ochranu pred vonkajšími hrozbami, ale skôr ako ochranu Nemcov pred svojím vlastným tieňom. 

Trumpova krátkozrakosť

Trumpova administratíva, ktorá naliehavo tlačí Európanov do vojenskej samostatnosti, akoby si vôbec neuvedomovala vyššie opísané dva benefity, ktoré Spojené štáty od vojensky slabej Európy výmenou za svoju ochranu dostávali. Najmä ten druhý benefit, teda mier vo veľkej časti starého kontinentu, je pre bezpečnosť USA dôležitý.

Počas 20. storočia museli totiž dva razy americkí chlapci umierať vo vojnách, ktoré vznikli z konfliktov medzi európskymi krajinami. Spojené štáty od konfliktov starého kontinentu neochránil ani Atlantický oceán.

K vstupu USA do prvej svetovej vojny významne prispela nemecká ponorková vojna, v rámci ktorej vo vodách Atlantiku umierali aj americkí civilní cestujúci. A do vojny proti Hitlerovi sa Spojené štáty dostali tak, že im Nemecko po japonskom útoku na Pearl Harbor proste vyhlásilo vojnu...

V konečnom dôsledku, je to Donald Trump, kto je nevďačný. A ešte aj krátkozraký.

Americké spojenectvá vidí ako hru s nulovým súčtom, kde druhí získavajú na úkor Spojených štátov. Nerozpoznáva, že v skutočnosti často ide o vzťahy založené na reciprocite a vzájomnej výhodnosti, z ktorých dlhodobo ťažila a profitovala aj Amerika.