Európsky jadrový dáždnik Čo Britom a Francúzom chýba, aby mohli nahradiť Ameriku?

Chaotické správanie Donalda Trumpa a novej americkej administratívy v uplynulých týždňoch presvedčilo európske hlavné mestá, že sa musia pripraviť na najhorší možný scenár – americký odchod z Európy. V praxi to znamená potrebu nahradiť nielen desiatky amerických brigád, ktoré by v prípade potreby pomohli brániť Európu, ale aj americký jadrový štít.

V reakcii na možný výpadok amerických garancií sa ozývajú hlasy, ktoré volajú po väčšej role Francúzska. Z pohľadu zástancov tohto riešenia by to bolo práve Francúzsko, ktoré by mohlo USA nahradiť. Emmanuel Macron už v januári 2024 argumentoval, že Francúzsko ako jadrová mocnosť má „výnimočnú zodpovednosť“ pre európsku bezpečnosť, a začiatkom marca navrhol „debatu o ochrane spojencov na európskom kontinente“.

Tohto nápadu sa chopil aj (pravdepodobný) budúci nemecký kancelár Friedrich Merz, ktorý navrhuje európsky jadrový dáždnik, ktorý by sa opieral o arzenály Francúzska a Veľkej Británie.

Tie sú jedinými dvoma európskymi štátmi (okrem Ruska), ktoré disponujú jadrovými zbraňami. Ich arzenály sú však pomerne malé, Paríž disponuje asi 290 a Londýn 225 jadrovými zbraňami, oproti vyše piatim tisíckam vo výzbroji USA či Ruska.

Francúzsko už za prezidenta Sarkozyho ponúkalo Nemecku účasť na francúzskom jadrovom programe, ak by sa Nemecko finančne podieľalo na modernizácii francúzskych jadrových zbraní.

Berlín túto ponuku vtedy neprijal. Okrem obáv z porušenia právnych reštrikcií, ako je zmluva o nešírení jadrových zbraní (NPT) a zmluva 2+4 o nemeckom znovuzjednotení, však v ceste stálo aj to, že z pohľadu Nemcov Francúzi hľadali niekoho, kto by sa podieľal na financovaní jadrových zbraní, ale nevstupoval by do rozhodovania o nich.

Tentokrát sa však zdá, že by Nemci pod vedením Friedricha Merza na takéto riešenie mohli pristúpiť. V realite to znamená, že Francúzsko by mohlo rozmiestniť časť svojich bômb v Nemecku, kde by ich v prípade potreby vedeli nasadiť nemeckí piloti. Fakticky by tak Francúzi nahradili USA v štruktúre programu spoločného použitia jadrových zbraní (nuclear sharing).

Odborníci však varujú, že Francúzi napriek svojmu jadrovému arzenálu nebudú plnohodnotnou náhradou Spojených štátov.

Macronova iniciatívaMôže nám byť francúzsky jadrový dáždnik vôbec na niečo dobrý?

Matyáš Zrno

Dá sa Američanom ešte veriť?

Európsky problém nejasnej spoľahlivosti amerického jadrového dáždnika nie je ničím novým. Väčšinu studenej vojny európskych spojencov trápila otázka, či by Spojené štáty v prípade sovietskeho útoku stáli po ich boku. Naozaj by USA riskovali zničenie New Yorku či Los Angeles, aby ochránili Frankfurt alebo Brusel?

V prvých rokoch po dokončení prvej sovietskej atómovej bomby (1949) sa to zdalo ako vzdialená možnosť, pretože Sovietskemu zväzu chýbali prostriedky, ako bombu spoľahlivo dopraviť nad územie kontinentálnych Spojených štátov. Už v roku 1957 však Sovietsky zväz demonštroval, že v oblasti raketových technológií pokročil natoľko, že je schopný na obežnú dráhu vystreliť družicu Sputnik, a teda teoreticky aj iný náklad – napríklad jadrovú zbraň.

Po kubánskej kríze, keď sa vzájomná jadrová výmena zdala byť reálne na stole, Sovietsky zväz stiahol svoje jadrové zbrane z Kuby a podobný ústretový krok urobil Washington aj s americkými raketami Jupiter v Turecku.

Stiahnutie amerických jadrových zbraní bez konzultácie s Tureckom síce znížilo napätie so Sovietskym zväzom, ale prehĺbilo nedôveru v Ankare a v západoeurópskych hlavných mestách.

Otázka dôveryhodnosti amerických garancií však bola kľúčová, pretože bez nej dramaticky rástlo riziko, že by výrazne početnejšia sovietska armáda mohla zaútočiť na západnú Európu.

Navyše by bez amerických garancií výrazne stúplo riziko, že štáty ako Taliansko, Holandsko alebo Západné Nemecko, alebo aj Japonsko, či Turecko by podľa britsko-francúzskeho vzoru začali vyvíjať vlastné jadrové zbrane. To však z pohľadu Washingtonu rozhodne nebolo v americkom záujme, pretože viac štátov s jadrovými zbraňami by v akomkoľvek konflikte znamenalo násobne väčšie riziko jadrovej eskalácie. Preto aj USA mali záujem na ubezpečení svojich spojencov, že sa na nich môžu spoľahnúť.

Jedným z prostriedkov preto bol už viackrát opisovaný program spoločného použitia jadrových zbraní (nuclear sharing), ktorý v prípade vojny mal európskych partnerov zapojiť do nasadenia amerických taktických jadrových zbraní.

Druhým, nemenej dôležitým, bola Reaganova Strategická obranná iniciatíva (SDI).

V období politiky détente (1969 – 1979) USA a Sovietsky zväz pristúpili na politiku zaručeného vzájomného zničenia (mutually assured destruction, MAD). Jej cieľom bolo obmedzením vlastných schopností na poli protiraketovej obrany znížiť vzájomné obavy z nepriateľského útoku, pretože by nevyhnutne znamenal aj zničenie útočníka. Týmto spôsobom chceli obmedziť čoraz excesívnejšie a nákladnejšie jadrové zbrojenie.

Nedostatkom tejto politiky bolo, že výrazne znižovala dôveryhodnosť amerického jadrového arzenálu. Ak by však USA dokázali vytvoriť obranný štít, ktorý by spoľahlivo ochránil kontinentálne Spojené štáty, americká pozícia by bola omnoho dôveryhodnejšia, argumentovali zástancovia SDI. A namiesto spoliehania sa na dobrý úmysel Sovietov by americkí občania boli v bezpečí aj v prípade, ak by v Kremli sedel samovražedný blázon.

Counterforce

Ale ako spoľahlivo zostreliť potenciálne tisícky rakiet?

Jednou z odpovedí bola stratégia nazývaná counterforce. Na rozdiel od prístupu countervalue, ktorá protivníkovi hrozila odvetou na jeho cenné ciele, ako napríklad mestá, a mala tak nepriateľský úder odstrašiť, podstata counterforce počítala s preventívnym úderom ešte predtým, ako by nepriateľ dokázal spustiť svoj vlastný útok. Týmto spôsobom by väčšina nepriateľských zbraní bola zničená ešte na zemi (alebo pod vodou) a počet rakiet, ktoré by bolo potrebné zostreliť, by výrazne poklesol.

Aj ak by takáto stratégia nezaručila zničenie každej jednej nepriateľskej jadrovej zbrane, pri správnej realizácii by dokázala výrazne znížiť vlastné utrpené škody (v radoch desiatok až stoviek miliónov životov). Medzi odborníkmi sa preto hovorí o damage limitation, o obmedzení škôd.

V európskom prípade však takáto stratégia bez zapojenia USA už z technických dôvodov nie je vykonateľná. Pri obrovskom jadrovom arzenáli Ruska by si aj za ideálnych podmienok vyžadovala veľký počet jadrových zbraní, možno dokonca väčší než ten, ktorým disponujú Francúzi a Briti dohromady.

„Francúzsky jadrový arzenál je nedostatočný čo do veľkosti a schopnosti ponúknuť zmysluplné obmedzenie škôd v prípade jadrového konfliktu. Na rozdiel od Spojených štátov je Francúzsko v podstate schopné vykonať odvetné opatrenia iba v mene svojich spojencov, nie prijať preventívne opatrenia,“ vysvetľuje odborník na nukleárnu stratégiu Fabian Hoffmann.

Hoffmann navyše varuje, že bez Spojených štátov by NATO prišlo o veľkú časť svojich protiponorkových schopností. Aj ak by Francúzsko a Británia dokázali v prípade konfliktu zničiť väčšinu ruských pozemných raketových síl aj mobilné odpaľovacie zariadenia, ešte stále by prežili ruské ponorky so stovkami jadrových hlavíc.

Podpora Ukrajiny pre domáce publikumMarine Le Penová sa potrebuje odlíšiť od Trumpa, ktorý má vo Francúzsku iných spojencov

Ján Cipár

Iná stratégia

Podľa odborníka nie je francúzsky arzenál vhodný ani na to, aby nahradil rolu USA pri nasadení jadrových zbraní na bojisku, napríklad proti útočiacim tankovým divíziám.

„Francúzsky jadrový arzenál a doktrína sa v priebehu desaťročí vyvíjali s jedným primárnym cieľom: zaručiť nezávislosť a územnú celistvosť Francúzska. V tomto ohľade francúzsky jadrový odstrašujúci prostriedok fungoval dobre a zostáva úplne vhodný na svoj účel,“ analyzuje.

Francúzi nikdy nemali za cieľ dokázať preventívne zničiť sovietsky (alebo ruský) arzenál, ale už od čias De Gaulla počítali s odstrašením Sovietskeho zväzu schopnosťou „zabiť 80 miliónov Rusov“ – exemplárny príklad stratégie countervalue.

Ak však Paríž chce prevziať dodatočné záväzky, bude potrebovať nielen viac zbraní, ale aj nové typy.

Jedným z nedostatkov francúzskeho arzenálu je, že hoci krajina disponuje asi 290 jadrovými hlavicami, ide o veľké zbrane, ktoré nie sú vhodné na použitie na bojovom poli. Vo verejnej debate sú tieto zbrane často klasifikované ako „strategické“, táto klasifikácia je však kontroverzná, pretože z pohľadu časti odborníkov nasadenie jadrovej zbrane akejkoľvek veľkosti má strategický význam.

Pre potreby sharingu USA európskym partnerom poskytujú „malé“ bomby B-61 s modifikovateľnou silou výbuchu. Malé v úvodzovkách, pretože aj tieto bomby majú silu výbuchu zodpovedajúcu od 10 do 340 kiloton TNT. Pre porovnanie, atómová bomba Little Boy nasadená nad Hirošimou (ktorá by dnes bola považovaná za malú bombu) mala výbušnú silu okolo 15 kiloton.

Oproti tomu sa francúzska Force de frappe opiera o jadrové hlavice TNA (náhradu starších TN 81) s výbušnou silou od 100 do 300 kiloton.

„Francúzsko v súčasnosti tiež nie je schopné vierohodne signalizovať svojim spojencom, že by mohlo bojovať a potenciálne vyhrať jadrovú vojnu s Ruskom na substrategickej úrovni. Francúzsku chýba hĺbka a rozmanitosť arzenálu, ktoré sú potrebné na to, aby mohlo efektívne konkurovať Rusku v scenári nestrategickej jadrovej vojny,“ tvrdí Hoffmann.

V ešte horšej pozícii je Veľká Británia, ktorá nielenže disponuje ešte menším počtom jadrových hlavíc, ale na rozdiel od Francúzska len jednou časťou jadrovej triády, totiž jadrovými ponorkami. Francúzsko dodnes udržiava okrem rakiet na jadrových ponorkách aj obmedzený počet striel vzduch – zem, ktoré by vedeli niesť ich stíhacie bombardéry.

Poľsko prehodnocuje plányTusk hovorí o jadrových zbraniach a chce pol milióna vojakov

Christian Heitmann

Trumpov paradox

A za akých podmienok by Francúzsko vôbec siahlo po jadrových zbraniach? Podľa všetkého, čo vieme ešte z čias studenej vojny, by Francúzi nečakali, kým by Sovieti stáli na francúzskych hraniciach, a neváhali by použiť jadrové zbrane proti nim ešte na nemeckom území. V prvých rokoch po druhej svetovej vojne to nepochybne nejeden Francúz považoval za šikovnú príležitosť, ako zabiť dve muchy jednou ranou.

Aj v dnešnom svete výrazne lepších nemecko-francúzskych vzťahov by Francúzi zrejme nasadili jadrové zbrane ešte predtým, než by padli štáty v ich bezprostrednom susedstve.

Ruský postup na Berlín dnes akútnou hrozbou určite nie je. Omnoho väčšie riziko, teda ruský útok na Pobaltie, je však pre Francúzsko výrazne menej hrozivý. Nie je preto vôbec isté, že kalkul, ktorý by viedol  k nasadeniu taktických jadrových zbraní pri hroziacom páde Berlína, by rovnako platil v prípade hrozby pádu Rigy či Varšavy.

Súdiac podľa Macronových výrokov by sa francúzsky prístup mohol zmeniť. No aj ak by k takejto zmene došlo, Francúzsko by potrebovalo mnohé roky a miliardové výdavky, kým by aj technicky dokázalo nahradiť americké garancie.

Ak sa priekopa medzi Európou a USA bude ďalej prehlbovať, je možné, že Nemci, Turci alebo Poliaci nebudú vyčkávať (a pestovať novú závislosť od Paríža), ale skôr či neskôr radšej siahnu po vlastných jadrových zbraniach.

Ironickým výsledkom novej americkej politiky je, že hoci Donald Trump celé desaťročia konzistentne odmieta jadrovú proliferáciu, je to práve jeho politika, ktorá dotlačila rad štátov k tomu, aby po prvýkrát seriózne začali uvažovať o vlastných jadrových zbraniach.