Príbeh zastavenia tranzitu plynu Ako sa Robert Fico v ukrajinských očiach zmenil z pragmatika na nepriateľa

Z dôvodu sporu o tranzit ruského plynu sú dnes naše vzťahy s Ukrajinou najhoršie v ére nezávislosti obidvoch krajín.

Pričom existujú všetky predpoklady na to, aby boli bezproblémové. S naším východným susedom nemáme územné spory, neťažia nás traumy z minulosti, ako je to v prípade Poľska (Volynský masaker), a nemáme ani problémy vyplývajúce z toho, že by sme na Ukrajine mali početnú národnostnú menšinu. Čo je faktor, ktorý vplýva napríklad na vzťahy Ukrajiny s Maďarskom.

Napriek tomu nemáme dnes so žiadnym susedom také pošramotené vzťahy ako práve s Ukrajinou.

Aj keď nástup Roberta Fica s jeho protiukrajinskými naratívmi pre domáce publikum Ukrajincom signalizoval, že môže nastať problém, dlho sa zdalo, že vo vzájomných reláciách nakoniec prevládne pragmatizmus. Kauza okolo tranzitu ruského plynu však v priebehu niekoľkých dní vzťahy medzi oboma krajinami doslova deštruovala.

Aj preto stojí za to sa na tento príbeh pozrieť bližšie. Autor tohto textu sa o tejto téme rozprával s viacerými zdrojmi na Slovensku a na získanie ďalších informácií využil aj nedávnu cestu do Kyjeva.

Zo zistených informácií vyplýva, že Ficove slová o dohode medzi ním a ukrajinským premiérom Denysom Šmyhaľom v zásade sedia. Podľa ich ústnej dohody mal tranzit plynu cez Ukrajinu pokračovať aj po prvom januári 2025, pričom na stole boli dva varianty technického riešenia, ako to zabezpečiť.

Keď to zjednodušíme a dáme bokom technické detaily, tak jednou alternatívou bolo, že sa ruský plyn „premení“ na azerbajdžanský alebo ho kúpi SPP a počas tranzitu cez ukrajinské územie to už formálne bude slovenský plyn.

Takto nejako to prezentoval aj premiér na zasadnutí európskeho výboru parlamentu.

Problémom však je, že Robert Fico a jeho okolie podcenili ukrajinské politické reálie. Ak by v nich boli zorientovanejší, vedeli by, že neformálna dohoda s Denysom Šmyhaľom je len dohoda s Denysom Šmyhaľom a nie s Ukrajinou.

V ukrajinskom politickom systéme má premiér výrazne slabšie postavenie ako prezident, čo sa v čase vojnového stavu ešte posilnilo. Pričom v prípade Denysa Šmyhaľa to platí dvojnásobne. Je to technokrat bez väčšieho politického výtlaku a aj bez vlastných politických ambícií. Nakoniec to je aj jeden z dôvodov, prečo je tak dlho premiérom.

V okolí prezidenta Zelenského však nakoniec prevládol názor, že sa budú dôsledne držať politiky odstrihávania Ruska od zdrojov na vedenie vojny, a slovenský scenár pokračovania tranzitu ruskej ropy tak padol.

V decembri 2024 na summite EÚ Zelenskyj Ficovi potvrdil, že platí to, čo Ukrajinci dlhodobo hovoria, a na Slovensko plyn nepotečie. Bez ohľadu na jeho dohody so Šmyhaľom.

Na otázku, či Zelenskyj a jeho najbližší okruh nad modelom, o ktorom sa bavil Fico so Šmyhaľom, niekedy vážne uvažovali, nedostal autor tohto textu jednoznačnú odpoveď.

Slovenský premiér však v každom prípade na vzniknutú situáciu zareagoval úplne neadekvátne. Odcestoval do Moskvy za Putinom, kde nemal šancu slovenský problém s tranzitom plynu nijako vyriešiť, ale v očiach Ukrajincov prekročil všetky červené čiary.

Ak existovala aspoň nejaká šanca s Ukrajincami o tranzite plynu ešte vyjednávať, tak Fico návštevou Kremľa definitívne pribuchol dvere.

Ak dovtedy existovala aspoň nejaká šanca s Ukrajincami o tranzite plynu ešte vyjednávať, tak Fico návštevou Kremľa definitívne pribuchol dvere. Jeho následné mimoriadne surové vyjadrenia na adresu brániacej sa Ukrajiny dostali naše vzťahy na bod mrazu. Ale ani zbytočný verbálny trolling zo strany prezidenta Zelenského na Ficovu adresu celej veci nepomáha.

Je to škoda, pretože tieto vzťahy boli aj po nástupe Ficovej vlády celkom funkčné. Ukrajinci sa držali taktiky, že nepotrebujú mať vo svojom okolí ďalšieho Orbána, a dokázali sa povzniesť nad Ficovo zneužívanie témy Ukrajiny pre vnútropolitický boj.

Pomáhalo im v tom aj to, že na pragmatickej úrovni veci fungovali celkom dobre. Uskutočnili sa dve spoločné zasadnutia vlád, na ktorých sa dohodli projekty ako modernizácia hraničných priechodov, železničné prepojenie medzi Kyjevom a Košicami či energetické prepojenie medzi Mukačevom a Veľkými Kapušanmi.

Tieto projekty pritom nezapadli niekde na slovenských ministerstvách, ale hýbali sa. Zastrešoval ich vicepremiér Peter Kmec a Robert Fico sa o ne zaujímal a pravidelne kontroloval, ako práce postupujú. Ukrajinská strana to oceňovala.

Stretnutím s Putinom premiér Fico všetko toto zhodil zo stola.

Ešte nikdy sa v ukrajinských médiách nehovorilo o Slovensku tak veľa ako teraz. Aj vo verejnosti je Ficovo paktovanie s Putinom pomerne veľkou témou. Premiér krajiny, s ktorou Ukrajinci nikdy nemali žiaden problém, sa tak nakoniec v ich očiach dopracoval na úroveň Viktora Orbána. To znamená otvoreného nepriateľa Ukrajiny.

Z tohto pohľadu bola nedávna cesta politikov PS do Kyjeva dobrým krokom, pretože Ukrajincom ukázala, že Slovensko nie je len Robert Fico. Bolo by preto fajn, keby túto skutočnosť prišli do ukrajinského hlavného mesta demonštrovať aj predstavitelia ďalších opozičných strán.

Pôjde, samozrejme, len o symboliku, aj keď dôležitú. Pretože kľúče k tomu, aby sa vzťahy s Ukrajinou ďalej nejatrili a vrátili sa minimálne na niekdajšiu pragmatickú úroveň, drží v rukách Robert Fico.

A ten, zdá sa, je už v kampani.