Šéf Rady FPU Dušan Buran Fond je momentálne pacient v bdelej kóme. Ľudia v kultúre čelia riziku, že prídu o živobytie

„FPU nevdojak podnietil budovanie štruktúr, ktoré sú do veľkej miery sebestačné a dokážu si zarobiť na živobytie na základe svojich kultúrnych aktivít,“ hovorí Dušan Buran, predseda Rady Fondu na podporu umenia. „Títo ľudia sú zrazu vystavení doslova existenciálnemu riziku, že o to živobytie prídu.“

Rozprávali sme sa o dôležitosti fondu pre kultúru v regiónoch, zvláštnom fungovaní FPU po vlaňajšej zmene zákona aj o dôležitom rokovaní, ktoré radu čaká už zajtra. „Ideme zastaviť rozbehnutý vlak bez toho, aby sme vedeli, aké nové podmienky budú vyplývať zo štatútu,“ upozorňuje.

Dušan Buran je aj senior kurátor zbierok starého umenia SNG. V januári podal spolu s ďalšími nespokojnými zamestnancami galérie výpoveď. Dianie v galérii však nebolo témou nášho rozhovoru.

„Vo všetkých týchto sporoch nefungujem len ako predseda rady alebo ako senior kurátor v národnej galérii. Som stále ešte aj Dušan Buran a často je to pre mňa aj otázka osobnej integrity – ako, na akých fórach a koľko energie musím venovať ktorému súboju,“ hovorí. „V istom momente, prirodzene, vyvstane otázka, či to ešte má zmysel alebo či už iba bojujem s veternými mlynmi.“

Ako by ste opísali, čo sa teraz deje s FPU?

Z čisto formálneho hľadiska sa nedeje nič škandalózne a výnimočné.

Od prvého augusta 2024 platí novelizovaný zákon o Fonde na podporu umenia, ktorý dosť výrazne oklieštil jeho verejnoprávnosť a zmenil mocenské pomery v Rade FPU, čo je najvyšší orgán tejto inštitúcie. Podľa pôvodného zákona z roku 2014 mala deväť členov, z ktorých iba štyria boli priamymi nominantmi ministerstva kultúry.

Teraz po novom má 13 členov, z ktorých ôsmi sú nominanti ministerstva. Rozhodovacie pomery sa prevážili v prospech ministerstva kultúry.

Okrem zmeny personálnych pomerov v rade je najväčšia zmena v tom, že teraz už rada smie rozhodovať o pridelení alebo nepridelení dotácií. To nenechalo úplne bokom odborné komisie, tie zasadajú aj naďalej, ale rada môže zmeniť ich rozhodnutie.

Formálne nebola narušená verejnoprávnosť FPU, pretože stále rozhoduje o misii aj o obsahu fondu rada, ale ministerstvo tam má jednoznačnú väčšinu.

Ako sa to prejavuje?

Som skoro štyri roky predsedom rady. Pamätám si hladké fungovanie toho orgánu bez akýchkoľvek problémov, verejnosť ani nevedela, že také niečo existuje.

Od momentu nástupu nominantov ministerstva kultúry to však je potácanie sa od jedného neuznášaniaschopného zasadania k druhému. Sú schopní dohodnúť sa na tom, že neprídu, alebo väčšina z nich nepríde a v tom momente nie je rada uznášaniaschopná.

Len čo nebude odborná komisia zasadať, nevieme rozhodnúť o tom, že budú nejaké peniaze v tej-ktorej oblasti rozdelené. Keď to nevieme rozhodnúť, najľahšia vec je podprogram zrušiť.

Za tých štyri-päť mesiacov prišlo aj k fluktuácii viacerých členov – boli vymenovaní, vzápätí sa vzdali svojho členstva, ministerka kultúry jedného svojho nominanta po mesiaci odvolala. Takéto obštrukcie sú na dennom poriadku. (Členstva v rade sa 27. januára vzdal ďalší nominant ministerstva kultúry Slavomír Lopúch – pozn. red.)

Ako si vysvetľujete rošády v zložení rady, príchody a odchody nových členov?

To je otázka skôr pre ministerku, respektíve ministerstvo kultúry. Nerád by som zverejňoval svoje osobné hypotézy.

Dosť veľa naznačil Ján Hrkút, ktorý bol nominantom ministerstva v tej prvej várke ešte v auguste. Ministerka ho potom odvolala.

Paradoxne, bol to najzodpovednejší z jej nominantov, počas svojho funkčného obdobia nevynechal žiadne zasadanie rady, nepristúpil na obštrukcie a hry zákulisných dohôd. Keď ho odvolali, zverejnil mechanizmus, ako sa aj jeho pokúšali do týchto svojich manipulácií zatiahnuť.

To je možno aj odpoveď na otázku, prečo bol po mesiaci od vymenovania odvolaný.

Viete vysvetliť, prečo ministerskí nominanti často blokujú zasadnutia rady, aj keď v nej majú väčšinu?

Do hláv nominantov ministerstva nevidím. No objektívnym problémom je aj to, že v tomto prostredí sú takmer bez výnimky noví a bez skúseností s inštitúciou podobného charakteru.

Ak niekto chce v FPU presadzovať záujmy ministerstva, azda aj oprávnené, musí najskôr poznať mechanizmy a vnútorné procesy fondu. Pri spomínanej fluktuácii niet divu, že medzi nimi neexistuje dostatočná koordinácia, a tak niekedy radšej zasadania rady bojkotujú, než že by celkom neodhadli dôsledky svojich hlasovaní. Ale deje sa aj to.

Odborná verejnosť má obavu, že FPU v súčasnej podobe úplne skončí, že ho súčasná moc ovládne alebo paralyzuje. Na parlamentnom kultúrnom výbore pred dvoma týždňami vystúpil štátny tajomník ministerstva kultúry Tibor Bernaťák a hovoril, že nič sa nedeje, výzvy sa vypisujú, všetko funguje, ako má. Ako to teda je?

FPU je momentálne pacient v bdelej kóme. K tejto metafore ma vedie skúsenosť z toho, ako má fungovať a ako momentálne nefunguje.

Chápem, že štátnemu tajomníkovi, pre ktorého to nie je bezprostredná agenda, môže aktuálne fungovanie pripadať akosi normálne. Lenže on netuší, aké sklzy už vznikli vzhľadom na bojkot činnosti alebo zasadaní zo strany nominantov ministerstva kultúry.

My momentálne už budeme zápasiť aj s harmonogramom jednotlivých výziev a s tým, či ich vôbec budú referenti vo fonde schopní spracovať.

Fond bol po desiatich rokoch fungovania podľa mojej skúsenosti úplne majstrovsky vyladený, napríklad aj v tom, že 28 zamestnancov ročne zadministrovalo šesť- až deväťtisíc žiadostí. To je enormné množstvo administratívy, k tomu ešte kontroly, služobné cesty, komisie, personalistika, rutinné záležitosti.

Keby ministerstvo kultúry, ktoré administruje napríklad program Obnovme si svoj dom, malo spracovávať takéto množstvo žiadostí, potrebovalo by na to asi 120 zamestnancov.

To, ako „štíhlo“ FPU fungoval a za ako relatívne málo peňazí dokázali títo ľudia veľmi efektívne desať rokov pracovať, je v našich pomeroch nevídaný model fungovania inštitúcie, ktorá narába s verejnými zdrojmi. Až na malé výhrady to potvrdili takmer všetky kontroly, ktoré FPU v posledných rokoch preverovali.

Kolaps programu Obnovme si svoj domSystém desaťročia fungoval, Šimkovičová s Machalom ho paralyzovali

Miro Pastorek

Do akých sklzov ste sa dostali?

Paušálne sa to povedať nedá, pretože výzvy nakoniec boli schválené, jedna s trojtýždňovým, ďalšia s mesačným oneskorením. Lenže neboli schválené kompletne, navyše v rade čakajú ďalšie.

Druhá vec je menovanie členov odborných komisií. To je ďalší neuralgický bod činnosti tejto rady – v niektorých podprogramoch už vlastne nevieme zostaviť odbornú komisiu.

Obzvlášť ide o celý špecifický program podpory umenia na vysokých školách. Tam už nemáme dostatočný počet ľudí, ktorí by boli schopní rozhodovať v odbornej komisii o pridelení dotácií.

Momentálne neviem, ako tento problém vyriešime. My sa snažíme apelovať na kolegyne a kolegov, aby predĺžili mandát čo najväčšiemu počtu končiacich členov komisií na ďalšie dva roky. A keď sú vôbec navrhnutí nejakí noví kandidáti, tak aby sa dostali do toho poolu, z ktorého sa vyberajú jednotliví členovia komisií.

To je ďalšia vec – len čo nebude odborná komisia zasadať, nevieme rozhodnúť o tom, že budú nejaké peniaze v tej-ktorej oblasti rozdelené. Keď to nevieme rozhodnúť, najľahšia vec je podprogram zrušiť. Podpora sa tak nebude distribuovať vôbec.

Keď sa nám toto stane vo viacerých programoch, budeme mať dosť zásadný problém s tým, aby sme dokázali odborne vyhodnotiť žiadosti, ktoré budú prichádzať. Tam to speje, lebo členovia rady nám stále väčšinovo blokujú niektoré nominácie, respektíve predĺženie členstva.

Len blokujú prichádzajúce nominácie alebo aj prichádzajú s vlastnými?

Nominácie sú otvorené akejkoľvek organizácii a inštitúcii v kultúrnom sektore, umeleckým vysokým školám, inštitúciám, profesijným združeniam a pod. Samozrejme, aj členovia rady môžu iniciatívne osloviť rôzne spolky, aby nominácie predkladali.

Pokiaľ nominanti spĺňajú základné predpoklady na to, aby sa stali členmi odborných komisií – vzdelanie, prax –, tak nie je dôvod zamietnuť ich. Koniec koncov, len rada rozhoduje o tom, či ich vymenuje alebo nie.

Prichádzajú členovia rady s návrhmi na členov komisií?

Nie. Sťažujú sa na to, že nejakí ľudia neboli rade predložení na posúdenie. Lenže tí neboli predložení, pretože nemali v poriadku nominačné listy, nemali požadované vzdelanie alebo požadovanú prax v odbore, takže nie je dôvod predložiť ich.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Vzdelanie a prax v odbore, to je častá výčitka aj voči nominantom ministerstva kultúry. Ako to vnímate vy?

Nie je to len taká salónna výčitka. Aj novelizovaný zákon okrem iných kritérií na členstvo v rade predpisuje päťročnú odbornú prax v oblasti umenia, kultúry alebo kreatívneho priemyslu.

Bolo nepísaným pravidlom, ktoré do augusta všetci dodržiavali, že každý člen, každá členka rady na prvom zasadaní zverejnili svoj profesijný životopis. Stručná verzia je zavesená na webovom sídle fondu, aby naši žiadatelia aj verejnosť vedeli, s kým majú tú česť. Niektorí z nových členov ho doteraz zanovito odmietajú zverejniť.

Na ministerstvo kultúry sa pred Vianocami obrátilo niekoľko poslancov a županov, aby profesijné životopisy svojich nominantov zverejnilo. Pokiaľ viem, stále sa tak nestalo.

Na jednej strane je to až groteskné, na druhej je to záhada, prečo tak vytrvalo tejto výzve odolávajú. Ak je všetko v poriadku, predsa by nemali mať problém zverejniť vlastné životopisy.

Zverejňovanie životopisov bolo len dobrým zvykom alebo je to aj stanovené v zákone?

V zákone je stanovená vyššie citovaná podmienka praxe.

A zverejnenie životopisov?

Formulácia je, že podmienka praxe musí byť preukázateľne naplnená. Nejakým spôsobom ju teda aj ministerstvo preukázať musí a to stále neurobilo.

Ako vychádzate s novými členmi rady?

Snažím sa byť korektný voči novým aj voči starým členom rady, aby sme normálne komunikovali ako ľudia. Aj v predchádzajúcich obdobiach sme mali rôzne názory, ale vždy sme o nich vedeli konštruktívne diskutovať.

Pred augustom 2024 sa vôbec nestalo, ani len za pandemického obdobia, že by rada nebola bývala uznášaniaschopná, pretože neprišla väčšina jej členov. Tento žáner sa objavil až po novele zákona.

Nástroje, ktoré mám ako predseda rady v rukách, nie sú bohvieako mocné. To nie sú „moji“ zamestnanci a ja nie som ich nadriadený. Dokážem ich iba nejakým spôsobom moderovať a vyzývať na to, aby si plnili svoje povinnosti, keď to nerobia.

Dikcia zákona predpokladá, že s tým niečo urobí orgán, ktorý ich tam nominoval, v tomto prípade ministerstvo kultúry. To však v tejto veci nespolupracuje, takže sme trocha v patovej situácii.

Odvolaný šéf pamiatkarov Pavol IžvoltNapätá je hlavne situácia na krajských pamiatkových úradoch. Môže to priniesť škody hospodárstvu

Miro Pastorek

Rada fungovala aj počas pandémie, predpokladám, že najmä online. Prečo teraz zasadáte len osobne?

Máme aj možnosť online pripojenia, hoci od polovice januára platí nový rokovací poriadok, v ktorom sa kolegovia snažili túto možnosť oklieštiť. Navrhovali, aby mal člen rady možnosť pripojiť sa online len dvakrát, čo bol dosť sporný bod.

Nevidím princíp vykonateľnosti toho, že keď sa bude niekto chcieť zasadnutia zúčastniť viac než dvakrát online, tak by ho rada mohla vylúčiť. Rada predsa nemá kompetenciu svoju členku alebo člena vylúčiť z rokovania, ani keď si to väčšinovo odhlasuje.

Je veľké podozrenie, že tento článok rokovacieho poriadku by bol v rozpore so zákonom, pokiaľ by sa schválil.

Ako to členovia rady zdôvodňovali? Prečo trvajú na osobných stretnutiach?

To je otázka skôr pre nich. Možnože to zaznelo na rokovaní rady, ale tam bolo tých úprav rokovacieho poriadku veľké množstvo.

Celý dokument bol podľa môjho názoru pripravený veľmi amatérsky, veľa sa improvizovalo aj na samotnom zasadaní, takže sám výsledok ani nemôže byť oslnivý. Mali sme rokovací poriadok, ktorý bol schválený v auguste bezprostredne po prijatí novely zákona, teda zodpovedal novelizácii.

Zásadnejšej zmene kľúčových dokumentov, ako je rokovací poriadok rady alebo štatút fondu, by podľa mňa mala predchádzať pokojná a koncentrovaná diskusia. Nemajú sa riešiť takým spôsobom, ako ich predložili kolegovia – v stredu bolo zasadanie rady, návrh jedného z tých dokumentov bol predložený v piatok večer, druhého v pondelok večer. Nemali sme ani len obvyklé lehoty na to, aby sme si ich mohli preštudovať.

Celkom nechápem tento prehnaný aktivizmus, za každú cenu schvaľovať vnútorné predpisy šité horúcou ihlou.

Bol som na posledných dvoch rokovaniach rady, najmä to predposledné pôsobilo dosť chaoticky. Ako sa vám v takýchto podmienkach vedú zasadnutia?

Je to náročné. Asi treba aj pre vašich čitateľov povedať, že zo zákona sú zasadania rady verejné, čiže to nie je žiadne kabinetné stretnutie s pohodlnými diskusiami.

Naopak, keďže Rada FPU je najvyšší orgán fondu, rokovanie musí byť veľmi formálne a všetky dôležité body programu sa uzavrú uznesením. V každom prípade, verejnosť tam má prístup do naplnenia kapacity miestnosti.

Pred zmenou zákona sa na rokovaní sem-tam zastavilo nanajvýš pár ľudí, keď sa týkalo rozhodovania z ich oblasti. Momentálna relatívne hojná účasť verejnosti je dôsledkom toho, aký zákon bol prijatý. Členky a členovia rady sú verejní činitelia a niet preto divu, že verejnosť radu do slova a do písmena vystavuje verejnej kontrole.

Noví členovia rady s tým nie sú až takí stotožnení, ale ja si myslím, že tento princíp je správny. Napokon, rozhodujeme o verejných prostriedkoch. (Od roku 2025 je to 30 miliónov eur ročne – pozn. red.)

Nechápem, prečo by sme mali obmedzovať prístup verejnosti na zasadania. Nie sú definované ako tajné – s výnimkou rozhodovania o projektoch. Poslanci v novele zákona presadili, že táto časť zasadania ako jediná nie je verejne prístupná.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Ako vychádzate s podpredsedom rady a hlavným predstaviteľom nominantov ministerstva Matúšom Oľhom?

Snažím sa mať s ním korektný vzťah. My o sebe navzájom vieme, že máme úplne rozdielne názory na fungovanie inštitúcie, aj si myslím, že máme trocha iné hodnotové nastavenie. To by nemusel byť problém, pretože keď sa v takomto orgáne zíde 13 ľudí, je zákonité, že majú rôzne názorové ukotvenia.

Problém – nielen pána Oľhu, ale aj iných nových členov rady – je v tom, že nemajú skúsenosť s fondom. Teda okrem toho, že u niektorých z nich je podozrenie, že nemajú ani zákonom vyžadovanú prax z umeleckého prostredia a kreatívneho priemyslu.

Neviem si predstaviť mechanizmus, akým by sme teraz zrušili existujúcu štruktúru podpornej činnosti a pokračovali na základe niečoho, čo ešte ani neexistuje.

V čom je ich neskúsenosť problémom?

Akoby si niekedy neuvedomovali, že keď v tomto prostredí urobia nejaký krok, bude to mať ďalekosiahle následky na fungovanie nielen fondu, ale celého sektora. My im to spolu s riaditeľom fondu a s jedným-dvoma zo starších členov a členiek rady vysvetľujeme, ba aj explicitne vyčítame – že na to, aby urobili také alebo onaké rozhodnutie, nás minimálne musia počúvať, aby poznali kontext, aké to bude mať dôsledky do budúcnosti.

Trocha ma mrzí, že tejto diskusii sa bránia, respektíve často veľmi zanovito presadzujú to, čo považujú za správne, zatiaľ čo my už vidíme budúce havárie, ktoré z toho hrozia.

Skupina členov rady na čele s Matúšom Oľhom vydala stanovisko, v ktorom kritizovala fungovanie kancelárie fondu. Aký je váš názor na riaditeľa fondu a fungovanie kancelárie FPU?

Už som komentoval princíp fondu aj fungovania kancelárie. To, aký objem práce dokáže tento malý kolektív urobiť, je v slovenských pomeroch bezprecedentné. Kancelária FPU je veľmi efektívna.

Tajomníčka rady Eva Turanská je tvrdá profesionálka v tom, čo robí a ako pripravuje materiály, aj čo sa týka komunikácie navonok. Za štyri roky môjho pôsobenia nemám voči jej práci jedinú závažnejšiu námietku.

Zažil som dvoch riaditeľov – Jozefa Kovalčika, ktorý bol zakladajúci riaditeľ fondu, a momentálne Roberta Špotáka. S obidvomi bola, respektíve je spolupráca v poriadku.

Nehovorím, že vo všetkých veciach spolu absolútne súhlasíme. To však ani nie je nevyhnutné, sporné body si vieme vydiskutovať. V záujme toho, aby inštitúcia pracovala v prospech veľmi široko poňatej umeleckej komunity, riaditeľ a predseda rady musia vedieť konštruktívne spolupracovať. To je alfa a omega modelu, ako je FPU postavený.

Búrlivé rokovanie Rady FPUChcú znormalizovať kultúru, varuje exminister Maďarič. Pred budovou bol hlučný protest

Miro Pastorek

Zajtra 29. januára čaká radu dôležité rokovanie. Máte rozhodovať o novom štatúte fondu. Čo čakáte, že sa stane?

Neviem. Už na prvom tohtoročnom zasadaní som zaznamenal istú zmenu v správaní svojich kolegov a kolegýň. Mám pocit, že viac počúvali argumenty. Relatívne rýchlo sme sa vedeli dohodnúť, zasadanie konečne nebolo také vyčerpávajúce, pretože sme netlačili ako buldozér pred sebou agendu troch zasadaní, z ktorých dve predchádzajúce neboli uznášaniaschopné.

Už toto dosť pomohlo, aby sme mohli prejsť k nejakému normálnemu rytmu, keď zasadnutia netrvajú sedem, ale len dve či tri hodiny. Ľudia dokážu udržať pozornosť a normálne fungovať.

Ťažko to interpretovať ako trend, bolo to len jedno zasadnutie. Uvidíme. Treba tiež povedať, že na ňom nešlo o takéto zásadné veci.

V čom je štatút fondu zásadný?

Štatút je kľúčový predpis, podľa ktorého sa organizuje celá činnosť fondu. Jeho návrh je teraz asi zbytočné komentovať, pretože to, čo nakoniec bude schválené, bude iná verzia než tá, čo bola predložená. Je tiež otázne, či to bude na tomto zasadaní alebo to preložíme na inokedy.

Aby som niečo predsa len naznačil, tam je pre mňa veľký problém, že časť členov rady vstupuje na scénu s radikálnou zmenou štatútu v akomsi medziobdobí. Rok dotácií, štipendií, vlastne celej podpornej činnosti už je rozbehnutý podľa pevne stanovených kritérií.

Kľúčový dokument, takzvaná štruktúra podpornej činnosti, sa spravidla schvaľuje pred prázdninami, aby platil od septembra na ďalší rok. My doň teraz vstupujeme v januári a ideme tento rozbehnutý vlak zastaviť bez toho, aby sme vedeli, aké nové podmienky budú vyplývať zo štatútu.

Neviem si predstaviť mechanizmus, akým by sme teraz zrušili existujúcu štruktúru podpornej činnosti a pokračovali na základe niečoho, čo ešte ani neexistuje, pričom nejaké výzvy už budú schválené podľa toho starého.

Preto som na minulom zasadnutí navrhoval, aby sme takúto zmenu urobili až v júni a platila by od ďalšieho grantového obdobia. Ale uvidím, nechcem to teraz predbiehať.

Štátny tajomník Bernaťák hovoril, že sa to možno vyrieši prechodnými ustanoveniami.

Pán Bernaťák nemá predstavu o tom, ako funguje fond. Je to veľmi komplikovaný ekosystém, ktorý musí zorganizovať transparentnú distribúciu verejných prostriedkov medzi stovky, keď nie tisíce subjektov. To sa nedá vyriešiť nejakými prechodnými ustanoveniami.

Skrátka, tie predpisy sú tu nato, aby každý žiadateľ vedel, na základe akých kritérií sa bude jeho žiadosť posudzovať, kedy sú vyhlásené termíny, v akej potenciálnej konkurencii sa bude pohybovať. Operovať s nejakými prechodnými ustanoveniami je úplne scestné.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Vráťme sa ešte k odborným komisiám. Pomerne často od žiadateľov počúvam, že nemali dobré skúsenosti s odbornými komisiami a ich kompetentnosťou. Je možné, že sa do komisií dostanú aj nekompetentní ľudia?

Pracujeme stále len s ľuďmi. Majú svoje osobné morálne kompasy, kritériá, vzdelanie, skúsenosti. To nie sú excelové tabuľky, na základe ktorých by sa rozdeľovali prostriedky. Pri počte žiadostí, z ktorých minimálne tretina, niekedy až polovica musí byť zamietnutá, pretože nie je dostatok prostriedkov, je logické, že armáda nespokojných žiadateľov narastá.

To stále nepovažujem za taký veľký problém. Samozrejme, každý týždeň sme riešili nejakú sťažnosť, stretávali sa s predsedami komisií, ktorí na každom zasadaní rady referovali o problémoch, s ktorými sa stretli, najneskôr pri úprave štruktúry podpornej činnosti sme sa snažili tieto problémy riešiť.

Nenahovárajme si, Slovensko je veľmi malá spoločnosť na to, aby vygenerovala stovky nezávislých expertov, ktorí nikdy o žiadny grant nepožiadajú.

Ale zámerom predsa nemôže byť to, aby sa plošne porozdávali peniaze každému, kto o ne požiada. To je cesta do pekla, potom ani nemusí fond existovať.

Pripomínam, že členov odborných komisií nenominujú členovia rady alebo ministerstvo kultúry, ale inštitúcie, občianske združenia, konkrétne spevokoly, folklórne súbory, knižnice, osvetové strediská, hudobné či folklórne festivaly, umelecké spolky, univerzity, združenia v kreatívnom priemysle, v digitálnych hrách.

Vejár činností je taký rozmanitý, že máme okolo 75 komisií, ktoré v rôznych podprogramoch rozhodujú o dotáciách a štipendiách. V istom období to je prierezovo asi 290 ľudí.

Samozrejme, že valnú väčšinu z nich osobne nepoznám ani ja. Nebudem teda dávať ruku do ohňa za to, že ten alebo onen, alebo ona v konkrétnom prípade z tých desiatok tisícov posúdených žiadostí rozhodol alebo nerozhodol jedine správne. Táto optika sa tu nedá aplikovať.

Avšak odborné komisie sú práve preto kolektívne orgány. Nesedí tam človek sám, ale sú tam vždy ďalší štyria alebo šiesti ľudia – komisie majú päť alebo sedem členov –, ktorí sa regrutujú z takzvaných poolov, kde je zakaždým spravidla 20-30 ľudí. Poradie členov konkrétnych odborných sa vytvorí losovaním, nie tým, že ja si ukážem prstom, koho v komisii rada chce a koho nie.

Navyše losuje sa iba z ľudí, ktorí predtým podpísali, že nie sú v žiadnom konflikte záujmov. To jest, že ani oni, ani im blízke osoby nemajú žiadny realizačný vzťah k posudzovaným žiadostiam. To niekedy zredukuje pool na polovicu.

Nenahovárajme si, Slovensko je veľmi malá spoločnosť na to, aby vygenerovala stovky nezávislých expertov, ktorí nikdy o žiadny grant nepožiadajú. My musíme zohľadňovať ešte aj túto premennú, ktorá nám členstvo v odborných komisiách rozhádže.

Počas diskusie pred zmenou zákona o FPU množstvo členov odborných komisií avizovalo, že sa členstva vzdajú. Ako to dopadlo?

Nemám čísla zo včerajška, ale keď táto diskusia kulminovala, s riaditeľom fondu sme členky a členov, ktorí signalizovali, že opustia odborné komisie, vyzvali na to, aby tak neurobili. Aby si počkali na aplikáciu zákona v praxi, ako to v reále bude vyzerať.

Najväčšia vlna, čo naozaj v auguste odišla, čítala asi 30 konkrétnych ľudí. Dotklo sa to však takmer 60 členov komisií z tých plus-mínus 290, lebo niektorí ľudia sú členmi viacerých komisií.

Už v tom bode sme teda prišli o veľa členov. Zatiaľ sa – síce krehko, neskoro, ale predsa – darí otvárať doterajšie výzvy a zvolávať komisie.

Momentálne máme naozaj najhoršiu situáciu v podprograme vysokých škôl, kde už je tak málo členov komisií v poole, že ju nevieme zostaviť.

Zamestnanci SNG vo veľkom dávajú výpovedeŠimkovičová sa rozhodla nečinne prizerať kolapsu erbovej inštitúcie, hovoria

Miro Pastorek

Rozprávate sa s členmi odborných komisií. Ako čítajú súčasnú situáciu? Ostávajú?

Poviem vám len môj pocit. Sú znepokojení. Chápu našu situáciu a situáciu celého prostredia, ktoré je na nich odkázané. Väčšina z nich stále zotrváva práve pre pocit vlastnej zodpovednosti.

Konsenzus ich zotrvania je však podľa mňa taký krehký, že stačí malý závan, napríklad schválenie toho štatútu, ktorý činnosť z obsahovej stránky rozvráti, a mnohí z nich sa môžu porúčať. Keď to bude kritické množstvo ľudí, vznikne ďalší problém, totiž že už vôbec nebudeme vedieť zostavovať skoro žiadne komisie.

Nerád by som predbiehal, ale v umeleckom prostredí sú momentálne veľmi vybičované vášne. Nečudujem sa, pretože Fond na podporu umenia má za desať rokov svojej existencie obrovskú zásluhu aj na tom, že kultúrna činnosť na Slovensku sa sprofesionalizovala ako nikdy predtým.

To nie je otázka Bratislavy, Banskej Bystrice a Košíc. Na celom Slovensku sa činnosť či už zriaďovaných inštitúcií, ako sú knižnice, múzeá, galérie, ale aj v nezriaďovanej kultúre, čo sa týka kultúrnych centier či festivalov a podobne, dostala na celkom novú kvalitatívnu úroveň.

FPU nevdojak podnietil budovanie štruktúr, ktoré sú do veľkej miery sebestačné a dokážu si zarobiť na živobytie na základe svojich kultúrnych aktivít. Títo ľudia sú zrazu vystavení doslova existenciálnemu riziku, že o to živobytie prídu.

Nie je to ideálny model, keď mnohí z nich sú závislí len od jedného zdroja, v tomto prípade Fondu na podporu umenia. Lenže to nie je problém FPU, ale toho, ako tento štát, najmä ministerstvo kultúry, roky rokúce zanedbáva rozvíjanie prostredia neštátnej – ale vlastne aj štátnej – kultúry.

Ako by ho mohlo podporiť?

Napríklad formou sponzorského zákona, ktorý by rozšíril možnosti financovania týchto organizácií, občianskych združení, zriaďovaných divadiel, múzeí, galérií, knižníc a podobne.

Stále tu nemáme ďalšie piliere, o ktoré by sa financovanie kultúry mohlo oprieť. To však nie je problém Fondu na podporu umenia. Ten je len jedným z mála nástrojov kultúrnej politiky, ktoré rozvíjajú scénu, ktorá dokáže zamestnávať stovky, ba až tisíce ľudí.

Veľmi veľa vecí si dokážu urobiť svojpomocne a často investujú svoj čas, svoje peniaze i expertízu do niečoho, čo pokojne nazvem verejný záujem. To je aspekt, o ktorom nikto nerozpráva.

Bohužiaľ, mám pocit, že za horizontom pochopenia súčasného ministerstva kultúry je to, čo všetko malé kultúrne centrá robia napríklad s vypĺňaním voľného času mládeže, ktorá potom nerieši iné alternatívy, ktoré môžu byť na hrane zákona. Mladých ľudí, ktorí pri lokálnej kultúrnej ponuke zotrvajú v regiónoch a budú sa snažiť prispievať k ich rozvoju.

Som veľmi rád, že v posledných mesiacoch dominuje diskusia o úlohe fondu v regionálnej kultúre, teda nielen z centristicky bratislavsko-košickej perspektívy.

Čo sú podľa vás dobré príklady takýchto kultúrnych centier?

Napríklad Kláštor v Rožňave. Je to skupina ľudí, ktorí investovali stovky, tisíce hodín práce do kultivácie národnej kultúrnej pamiatky a naplnili ju dlhodobo udržateľným obsahom. To nie je ojedinelý prípad. Podobné veci sa dejú napríklad i v neďalekej Jelšave.

Už etablovaná inštitúcia je Nová synagóga v Žiline, ktorá excelentne opravila pamiatku európskeho rangu, a čo je ešte dôležitejšie, vdýchla jej život a naplnila ju udržateľným obsahom.

Za tých posledných desať rokov tieto pozitívne príklady exponenciálne narástli. Teraz hrozí, že to zanikne, respektíve že sa zase vrátime o 20-30 rokov späť a v budúcnosti budeme musieť rozsypaný systém znova poskladať.

Je to smutné a zároveň je to aj dôvod, prečo do tých diskusií teraz vehementne vstúpili kraje. Župani sa zúčastňujú na zasadaniach rady, majú záujem, aby to prostredie fungovalo – v neposlednom rade preto, lebo milióny z FPU putujú do projektov regionálnych kultúrnych inštitúcií a spolkov.

Mám pocit, že regionálne samosprávy sú momentálne oveľa osvietenejšie a aj metodicky zdatnejšie než ministerstvo kultúry. Vedia, čo to pre ne znamená, majú koncepcie rozvoja kultúry, samy podporujú ich profesionalizáciu a chcú napĺňať ich obsah aj s pomocou FPU.

Zo župného prostredia je aj Roman Malatinec z Hlasu, pre ktorého je FPU dôležitá téma. Avizoval, že je pripravený prísť s návrhom na novelu zákona o FPU. Čo hovoríte na jeho aktivitu?

Pán Malatinec navštívil dve zasadania rady, ktoré zhodou okolností neboli uznášaniaschopné, na jednom z nich sa mali riešiť regionálne knižnice, múzeá a galérie. V priamom prenose dostal informácie z prvej ruky od členov a predsedov a predsedníčok odborných komisií.

Navyše má aj vlastnú skúsenosť, keďže je podpredsedom Banskobystrického samosprávneho kraja a v jeho portfóliu je kultúra. Čiže presne vie, o čom regionálna kultúra je, s akými prostriedkami narába, aké inštitúcie a personál má k dispozícii.

Sme vďační za to, že máme v rámci koalície niekoho, kto nás aspoň počúva. Nie je to Slovenská národná strana, ktorá v postave Romana Michelka iniciovala novelu zákona. Viem, že riaditeľ fondu komunikuje aj s ním, ale ochota počúvať naše pripomienky napríklad na parlamentom výbore pre kultúru a médiá je skôr z radov opozície plus od pána Malatinca, nie z SNS.

Otázkou ostáva, aká je pozícia pána Malatinca v súčasnej koalícii. No týmto smerom aktuálnu situáciu ďalej komentovať nebudem.

Je to vôbec hymna?Odborníci sa pozreli na Rózsovu verziu. Neladí so zákonom ani s tým, čo uviedlo ministerstvo

Miro Pastorek

Na podporu FPU sa z koalície ozval aj Rudolf Huliak.

Rudolf Huliak je špecifický príklad. Je starosta Očovej a obec je žiadateľom v rámci FPU. Detaily nepoznám, no mám pocit, že v Očovej funguje veľmi profesionálna knižnica i folklórny festival, ktoré z fondu dlhodobo čerpajú prostriedky. Očová je pomerne úspešný žiadateľ, čiže pán Huliak ako starosta minimálne musí podpisovať žiadosti a má vhľad do toho, čo vlastne fond financuje.

Mimochodom, som veľmi rád, že v posledných mesiacoch dominuje diskusia o úlohe fondu v regionálnej kultúre, teda nielen z mestskej alebo centristicky bratislavsko-košickej perspektívy.

Rátate s tým, že budete pokračovať ako predseda rady? Ak správne čítam signály, tak sa mi zdá, že by to mohlo smerovať aj k vášmu odvolaniu.

To je otázka pre kolegyne a kolegov z rady, ktorí ma volia a môžu odvolať. V marci sa mi však aj tak končí predsednícky mandát.

Druhá otázka je vôbec moje pôsobenie v rámci kultúry na Slovensku. Nechcem do nášho rozhovoru zaťahovať Slovenskú národnú galériu, podal som tam spolu s takmer sto ďalšími kolegyňami a kolegami výpoveď a uvidíme, ako sa v SNG situácia vyvinie.

Vo všetkých týchto sporoch nefungujem len ako predseda rady alebo ako senior kurátor v národnej galérii. Som stále ešte aj Dušan Buran a často je to pre mňa aj otázka osobnej integrity – ako, na akých fórach a koľko energie musím venovať ktorému súboju. V istom momente, prirodzene, vyvstane otázka, či to ešte má zmysel alebo či už iba bojujem s veternými mlynmi.

Zatiaľ v tom zmysel vidíte?

Keby som ho nevidel, už by som abdikoval. Uvidíme, ako a kam sa pohne diskusia o novom štatúte a o novele novely zákona. Zatiaľ majú obe otvorené konce, budem sa snažiť tieto procesy váhou svojej funkcie ovplyvniť, no na výsledky budem musieť nejakým spôsobom reagovať.