Polemika o EÚ Nejde mi o „viac Európy“, ale o lepšiu, bezpečnejšiu a rešpektovanejšiu Európu

V predvianočnom čase uverejnil Postoj reakciu svojho komentátora Lukáša Krivošíka na môj text uverejnený v Denníku N 13. decembra pod titulkom Nemecko-francúzsky motor by mal opäť zabrať. Pán Krivošík v úvode svojho textu píše, že môj článok je zásadný. S tým súhlasím, pretože považujem tému ďalšieho smerovania EÚ za kľúčovú pre Európu i Slovensko. S čím však nesúhlasím, je interpretácia mojich myšlienok v komentári pána Krivošíka.

Pána Krivošíka vyrušil môj apel na „… dokončenie procesu európskeho zjednotenia do podoby politickej únie, ktorej jednotiacou črtou bude federalizácia EÚ…“ (časť jedného z odsekov v mojom texte). Preto ma zaradil ku „… skupine ľudí točiacich sa najmä okolo európskych inštitúcií v Bruseli, ktorí majú kdesi v zákutí svojich notebookov uloženú v zásade jednu a tú istú muštru. Jej pointa by sa dala zhrnúť do slov more Europe“.

Táto pasáž textu pána Krivošíka je kľúčová a zároveň je dôkazom o zásadnom nepochopení podstaty môjho textu. Keby pán Krivošík odsek môjho textu, z ktorého odcitoval iba prvú časť, dokončil, bol by dopísal, že za federalizáciu EÚ považujem „… ochranu národných kompetencií všade tam, kde ich členské štáty dokážu zabezpečovať samy alebo to prikazuje princíp subsidiarity a zároveň zverenie záverečnej škály kompetencií únijnej, federálnej úrovni v oblastiach, kde si členské štáty nedokážu poradiť samy alebo kde to únijné inštitúcie zabezpečia spoľahlivejšie a efektívnejšie“.

Takže nie more Europe, pán Krivošík, ale better, more secure, more competitive and more respected Europe. Pretože to s EÚ nevyzerá dobre. Správa Mária Draghiho to dokladuje veľmi presvedčivo.

Chápem, že pojem federalizácia dráždi. Najmä nás Slovákov, ktorí s „federalizovaným“ Československom nemáme najlepšie skúsenosti. Tak ako na to pán Krivošík aj upozorňuje. Pointa však spočíva v tom, že Československo nikdy skutočnou, autentickou federáciou nebolo. Takzvaná ČSFR nevznikla zdola nahor, z vôle dvoch suverénnych republík, ale delimitáciou niektorých kompetencií unitárneho štátu na úroveň dvoch národných vlád.

EÚ je však o niečom celkom inom. Vznikla z vôle suverénnych, zvrchovaných štátov, ktoré dobrovoľne zverili niektoré kompetencie spoločným, únijným orgánom. Pán Krivošík si neuvedomuje, že my, EÚ, už federáciou sme. Len nedokončenou.

Malá československá encyklopedie z roku 1987 definuje federáciu ako „… štátny útvar zložený z viacerých autonómnych štátov spojených na základe ústavy, ktorou ústredným orgánom zvyknú byť vyhradené najmä zahraničná politika, obrana a menové záležitosti. V niektorých prípadoch ponecháva ústava členským štátom obmedzenú medzinárodnoprávnu pôsobnosť…“

EÚ je zoskupením štátov a únijných inštitúcií, ktorých fungovanie je zmluvne definované (Lisabonská zmluva). Má Európsku službu pre vonkajšiu činnosť (zahraničná politika), má spoločnú menu a eurozónu a má po prvýkrát aj svojho komisára pre obranu. Akurát procesy zabezpečujúce efektívnu činnosť v uvedených oblastiach nie sú dokončené. Stále sa bojíme prejsť v zahraničnej politike od dohadovania sa k rozhodovaniu, od vajatania v otázke budovania spoločných vojenských spôsobilostí (spomenie si niekto na EU battlegroups – spoločné európske vojenské jednotky rýchleho nasadenia –, ktoré neboli nikdy aktivované?) či v otázke spoločného obstarávania vojenského materiálu a zbraní k ich realizácii. A viaceré krajiny spoločnú menu stále odmietajú, hoci sa k jej zavedeniu v Lisabonskej zmluve zaviazali. Takže eurozóna je nekompletná.

Svet sa v ostatnom čase mení a mení sa rýchlo. Týmto zmenám dominuje Čína a jej snahy o globálnu hegemóniu. Ekonomickú, ale aj vojenskú. Os Čína – Rusko – Irán – Severná Kórea je skutočnosťou. Blok krajín BRICS predstavuje polovicu svetovej ekonomiky. Osou západného sveta by malo byť spojenectvo USA – EÚ. Toto spojenectvo bude fungovať, iba ak bude EÚ (efektívne spolupracujúca s UK) silná. Ak bude Spojeným štátom v bezpečnostnej oblasti rovnocenným partnerom, v ekonomickej oblasti rovnocenným konkurentom. Bez reforiem, ktoré som naznačil v texte zverejnenom v Denníku N, to nepôjde.

Pán Krivošík sa vo svojej reakcii pýta, kam sa podelo v mojich úvahách Poľsko. Nuž, je presne tam, kde bolo, odkedy sa pohybujem v politike. Pripomeniem, že moja prvá zahraničná cesta ako premiéra v roku 1998 viedla do Varšavy, nie do Prahy (ako to bolo dovtedy). Moja prvá cesta po opätovnom vymenovaní za premiéra v roku 2002 viedla opäť do Varšavy. Poľsko je regionálnym lídrom a veľmi vplyvnou a dôležitou krajinou EÚ, ale nemôžem nevidieť, že v bezpečnostnej oblasti stavalo doposiaľ omnoho viac na USA než na spoločný európsky postup. Od Nového roku prevzalo taktovku krajiny predsedajúcej EÚ. Jej európske ambície budeme poznať čoskoro. To však nič nemení na mojom presvedčení, že kľúč od miešačky držia v prvom rade Nemci a Francúzi.

Pán Krivošík kladie otázku, ako by zareagovali nemeckí a francúzski voliči, z ktorých mnohí koketujú s voľbou nacionalistických a protieurópskych AfD a RN, keby pred nich Emanuel Macron a Olaf Scholz (Friedrich Merz) teraz predložili víziu federalizácie EÚ. Nuž, RN sa vedúcou politickou stranou vo Francúzsku stalo aj bez toho, žeby Emanuel Macron slovo federalizácia čo len raz vypustil z úst. A v Nemecku môže podobné ambície už dnes silnej AfD prekaziť iba Friedrich Merz, a to práve odvážnymi reformami. Tak na národnej, ako i na európskej úrovni.

Napokon mi však Lukáš Krivošík zaimponoval v samom závere svojho textu maratónskou metaforou. Píše: „… Mikuláš Dzurinda by rád videl Európanov, aby zabehli maratón. Oni sa pritom v niektorých ohľadoch ešte ani nenaučili chodiť…“ Maratónske metafory mám rád. Ale vec, o ktorej diskutujeme, vidím v úplne inom svetle: Európania na svoj maratón vybehli už v roku 1993 na základe Zmluvy o EÚ. Odvtedy sme sa dostali niekde na 35. – 37. kilometer nášho maratónu. Tí, ktorí si maratón vyskúšali, vedia, že práve tam sa láme chlieb. Ubehnúť 35 km je fajn. Ale tých posledných sedem býva neraz očistcom. Až tam sa ukáže nielen športový talent, ale aj charakter.

Slovensko sa k európskemu pelotónu pridalo iba pred dvadsiatimi rokmi. Posledné roky tento pelotón nielen brzdí, ale spolu s Maďarskom kladie na trať prekážky. Som si istý, že zvyšok pelotónu tieto prekážky prekonať dokáže. Ak uzná za zmysluplné ich aj naďalej prekonávať. Môže to však aj vzdať. V takom prípade by to bolo pre všetkých zlé, ale pre Slovensko by to bola pohroma. Je naivné, až nebezpečné si nahovárať, že Slovensko zvládne bezpečnostné a ekonomické výzvy samo, bez EÚ. Ani omnoho kompetentnejšia vláda, ako je súčasná, by si sama neporadila. Je v našom bytostnom záujme podporiť užšiu spoluprácu v EÚ všade tam, kde je to objektívne výhodnejšie pre všetkých.

Na toto by sme mali v spleti žabomyších vojen, ale aj osobného, firemného, skupinového, straníckeho či národného egoizmu na začiatku nového roku myslieť najviac. Zjednotená, fungujúca, efektívna, silná a rešpektovaná Európa by mohla byť víziou, ktorá nás v týchto ponurých časoch opäť zomkne a postaví na nohy. Tak ako to bolo na konci deväťdesiatych rokov.