Búranie priehrad Pomáha odstraňovanie vodných stavieb životnému prostrediu alebo prispieva k povodniam?

Nedávne katastrofálne povodne v Španielsku nečakane otvorili tému odstraňovania vodných stavieb, ktoré sa v ostatných rokoch stalo (aj) v Európe intenzívnou aktivitou.

Na jednej strane to má svoj zmysel z ekologického hľadiska – obnova biodiverzity, ochrana proti erózii či návrat vody do krajiny. 

No môže to mať aj negatívne následky, predovšetkým v podobe zvýšenia rizika povodní s následnými vyššími materiálnymi škodami, ale najmä potenciálom ľudských obetí.

Aktivita odstraňovania vodných stavieb je na medzinárodnej úrovni známa ako Damremoval. 

Nejde pritom len o veľké stavby ako priehrady či vodné elektrárne, ale aj o drobné prehrádzky, kaskády či hrádze.

Cieľom je navrátiť vodné toky do pôvodného stavu, resp. do stavu, ktorý by čo najviac zodpovedal pôvodnému priebehu toku.

Na niektorých miestach je to prirodzene nemožné, najmä ak je okolo riek mestská zástavba a rieky či menšie toky sú v intravilánoch upravené. Takisto sú zregulované veľké európske rieky, ktoré sú dôležitými vodnými obchodnými cestami – napríklad Dunaj alebo Rýn.

Prispieva búranie k záplavám?

Je dôležité nájsť zlatú strednú cestu medzi prístupom „všetko vybetónovať“ a „všetko zbúrať“.

Ak sa totiž v mene obnovy vodných tokov pustíme do bezhlavého odstraňovania všetkých stavieb bez ohľadu na ich funkciu, výsledkom môže byť omnoho viac škody ako osohu.

Existujú totiž náznaky, že práve nekoncepčné odstraňovanie vodných bariér prispelo k rozsahu tohtoročných záplav v Španielsku.

Podľa údajov samotnej organizácie WWF (Svetového fondu na ochranu prírody), ktorá iniciatívu Damremoval zastrešuje, sa za niekoľko rokov v Európe odstránili stovky vodných stavieb.

Premiantom je v tomto práve Španielsko.

Premiantom v búraní vodných stavieb je Španielsko, ktoré nedávno zasiahli katastrofálne povodne.

Podľa správ, ktoré Damremoval zverejňuje od roku 2020, bolo totiž od počiatku programu do roku 2023 (tento rok ešte nie je sumarizovaný) v Španielsku odstránených až 351 vodných stavieb. Španielsko sa v týchto správach každoročne umiestňuje v prvej trojke spolu so Švédskom a s Francúzskom.

A hoci je z týchto troch krajín Španielsko najsuchšou krajinou, ktorá jednak trpí väčším nedostatkom vody a zároveň vyšším rizikom ničivých povodní, v celkovom súčte s prehľadom vedie.

Druhé v poradí – Francúzsko – odstránilo za minulé štyri roky 255 vodných stavieb, tretie Švédsko 227. Na porovnanie, Slovensko, ktoré má množstvo vodných tokov s množstvom vodných stavieb, za toto obdobie odstránilo len štyri.

Množstvo odstránených vodných stavieb znázorňuje aj nasledujúca mapka:

Zdroj: Damremoval.eu

Väčšinu odstránených stavieb tvoria tie menšie. Podľa sumára za minulý rok tvorili 46 percent zlikvidovaných stavieb prehrádzky a 36 percent priepusty. Veľké stavby – priehrady – tvorili vlani 12 percent odstránených stavieb. Zvyšok tvoria rampy, stavidlá a brody.

Tomu zodpovedajú aj ďalšie štatistické údaje: 78 percent odstránených stavieb bolo nižších ako dva metre, 20 percent malo medzi dva a päť metrov a len dve percentá boli vyššie ako päť metrov. Odstránenie dohromady uvoľnilo zhruba 4300 kilometrov vodných tokov.

Priama súvislosť s ostatnými záplavami vo Valencii je síce ťažko preukázateľná, ale časť stavieb, ktoré Španieli odstránili, sa nachádza aj v kopcoch nad týmto mestom.

Navyše záplavy vo Valencii patria medzi očakávateľné a opakujúce sa udalosti. Historické záznamy zachytávajú až 75 záplav od 14. do konca 19. storočia, to znamená frekvenciu priemerne každých sedem rokov.

Doteraz najhoršie zaznamenané záplavy zažilo mesto v roku 1517, keď po štyridsiatich dňoch vytrvalých dažďov boli zničené v meste všetky mosty, dvesto budov a živel si vyžiadal stovky obetí.

Ostatná katastrofálna záplava bola v roku 1957, rovnako s množstvom obetí a rozsiahlymi materiálnymi škodami. Aj preto sa španielske úrady rozhodli okolo Valencie vybudovať protipovodňové stavby. V roku 1973 dokončili kanál Plan Sur, ktorý mal vodu odkloniť od mesta.

Súčasťou projektu boli aj retenčná nádrž a odvodňovací kanál. Tie sa však už nezrealizovali. Z ekologických dôvodov bola ich stavba na začiatku 21. storočia zamietnutá.

Potreba obnoviteľnej elektriny z vody

Ďalším problematickým bodom masívneho odstraňovania je – špeciálne v prípade vodných elektrární –, ak sa súčasne deklaruje záujem zvyšovať podiel obnoviteľných zdrojov energie v energetickom mixe. 

Rovnako ako rozsiahle solárne či veterné parky – ak majú mať výkon, ktorý je energeticky významný –, aj vodné elektrárne zaberajú rozsiahle územia. Hoci nie sú zdrojom emisií skleníkových plynov, aj tieto energetické riešenia majú vplyv na krajinu, zasahujú do jej vzhľadu a ovplyvňujú biodiverzitu.

Podobne potrebujú veľké zásoby chladiacej vody a z toho dôvodu zodpovedajúce vodné stavby aj jadrové elektrárne, ktoré poskytujú masívny výkon bez významnejších emisií skleníkových plynov. 

Debarierizácia ako greenwashing

Michal Kravčík, vyštudovaný vodohospodár, hydrológ a environmentalista z organizácie Ľudia a voda, autor nápadu tzv. hrádzok, ktoré mali zadržiavať vodu priamo v krajine, vidí v odstraňovaní vodných stavieb bez zohľadnenia možných následkov len módnu zelenú hru.

„Hra na debarierizáciu vodných tokov je z toho hľadiska veľmi nebezpečná, lebo zakrýva oveľa vážnejší problém, ktorý je pre ľudstvo nebezpečný a ktorý neriešime. Barierizáciu vodných tokov prekrývame hrubou záplatou debarierizácie. Toto sa nám môže vypomstiť, pretože neriešiť poškodzovanie a vysušovanie krajiny znásobuje efekty. Nielen rýchly odtok povodňovej vlny, ale aj rast intenzity a výdatnosti lejakov a taktiež predlžovanie periód bez dažďa,“ hovorí pre Postoj Michal Kravčík.

Na to, aby sme obnovili ekosystémy, podporili biodiverzitu, znížili riziko erózie a prívalových povodní, potrebujeme podľa Kravčíka vrátiť vodu späť do krajiny.

Zázračný vodný cyklusSlovenský nápad podporuje zdravšiu a bohatšiu krajinu. A tiež viaže uhlík

Erik Potocký

Najmä zintenzívnením poľnohospodárstva sme aj na Slovensku v 20. storočí krajinu masívne vysušili.

Pre človeka je prirodzené, že sa snaží na jednej strane vytvoriť si dostatočné zásoby pitnej vody, na druhej strane rozšíriť územie, na ktorom môže pestovať poľnohospodárske plodiny, a zároveň sa snažiť zregulovať vodný tok tak, aby neznamenal nepredvídateľné nebezpečenstvo vyliatia a zatopenia ľudských obydlí aj polí.

Pribudli k tomu aj energetické záujmy. Najprv sa vodné nádrže budovali na zachytávanie vody na pohon mlynov či manufaktúr, neskôr sa začali budovať čoraz väčšie priehrady, ktoré – vďaka gravitácii – začali vodu využívať na výrobu elektriny.

V protipovodňovej ochrane sa presadil prístup dostať vodu čím skôr preč.

Chybou podľa Michala Kravčíka bolo, že v protipovodňovej ochrane sa presadil prístup dostať vodu čím skôr preč.

„Na tomto princípe sme zregulovali viac ako 8 500 km vodných tokov. V krajine sme však vyregulovali a odvodnili aj to,  čo sme nemuseli. Tak sa rozvinula celá infraštruktúra odvodnených plôch v poľnohospodárskej krajine (viac ako 800-tisíc hektárov), odstránili sme z poľnohospodárskej pôdy státisíce kilometrov medzí ako kulacký prežitok maloroľníctva, ktoré sa historicky vytvorili vplyvom spôsobu orby poľnohospodárskej pôdy po vrstevnici.

Vybudovali sme cez štyritisíc kilometrov odvodňovacích kanálov v nížinných oblastiach a dokonca v podhorských regiónoch Slovenska. Urobili sme ďalšie tisíce kilometrov rigolov, kanálikov, aby sme čo najrýchlejšie odviedli povodňovú vodu preč,“ vysvetľuje Kravčík.

Ako sa pripraviť na zmenu klímyUž neriešme mantru CO2, kľúčom je voda

Erik Potocký

Čím rýchlejšie však voda z krajiny odteká, tým viac sa vysušuje. A to aj v časoch výdatnejších dažďov. To podporuje eróziu, čo následne pri prívalových dažďoch a silných búrkach znamená, že vysušená pôda nie je schopná absorbovať veľké množstvá vody. Po suchej zemi následne steká prakticky rovnako rýchlo ako po vybetonóvanej ploche.

Preto je podľa Kravčíka dôležité budovať tzv. malý vodný cyklus. To znamená obnovou vodozádržnej schopnosti lesov, ale aj neobhospodarovaných plôch medzi poliami udržiavať v krajine vlhkosť, ktorá sa pri vyparovaní takpovediac vracia späť.

Podporuje to aj vytváranie zásob podzemnej vody, ktorá je v časoch dlhšie trvajúceho sucha dostatočným zdrojom nielen pre krajinu, ale aj pre ľudí.

KlímaVplyv oxidu uhličitého sa preceňuje, v hlavnej úlohe je voda (podcast)

Erik Potocký

Prirodzené prekážky, ktoré vode kladie sama krajina, lesy a „divé“ predely polí (dnes moderne nazývané ako biopásy), následne znižujú riziko ničivých záplav.