Keď debatu ovládne preháňanie Niekoľko úskalí zachraňovania demokracie

Niekoľko úskalí zachraňovania demokracie
Zdroj: YouTube

Odoberať autora e-mailom

Nezmeškajte žiaden článok.

Zo záchrany demokracie sa pomaly stáva nový typ ideológie. 
 
Vypočuť článok
Keď debatu ovládne preháňanie / Niekoľko úskalí zachraňovania demokracie
0:00
0:00
0:00 0:00
Jozef Majchrák
Jozef Majchrák
Vyštudoval sociológiu a politické vedy. Pracoval v Inštitúte pre verejné otázky, neskôr ako novinár v Hospodárskych novinách a v časopise .týždeň. Do denníka Postoj prišiel v auguste 2015.
Ďalšie autorove články:

Zelenskyj otvára staré rany Radosť z toho má iba Moskva

Zápas o ministra Taraba si budoval imidž, nie zázemie. Teraz sa mu to vracia

Ruský útok na Užhorod Región, ktorý si všímame, až keď horí pri našej hranici

Najčítanejšie

Deň
Týždeň

Udalosti ako výročie Novembra ’89 či víťazstvo Donalda Trumpa opäť akcelerovali výskyt tézy o ohrozenej demokracii.

Aj bez toho sa však obava z konca demokracie dnes vo verejnom priestore vyskytuje viac ako dosť, pričom obvyklými podozrivými sú raz konšpirátori, extrémisti, populizmus, potom Fico, Trump, poľský PiS, maďarský Fidesz a často všetko toto dokopy.

Denník N túto hrozbu vníma dokonca tak intenzívne, že s diskusiou Ako zachrániť demokraciu cestuje po Slovensku.

Na otázku, či je demokracia ohrozená, sa nedá odpovedať inak ako áno. Aj vždy bola a bude. Pretože demokracia nie je statický stav, ale spoločenské usporiadanie, ktoré putuje dejinami a je konfrontované s problémami, ktoré doba prináša.

Ostražití teda treba byť stále.

Spôsob, akým dnes niektorí verejní aktéri s konceptom ohrozenia demokracie a potreby jej záchrany narábajú, má však viacero úskalí.

Sú dobre viditeľné, keď si demokraciu zadefinujeme ako spoločenské zriadenie, v ktorom síce rozhoduje väčšina, ale vytvára priestor na stret rôznych názorov a ich nenásilný súboj prostredníctvom inštitútov politiky.

Pri pohľade na mnohých dnešných záchrancov demokracie sa však len ťažko bráni dojmu, že z ich strany ide viac o vytváranie akejsi novej ideológie než o obranu tohto typu spoločenského usporiadania. Na tento trend vo svojej eseji poukázal aj český konzervatívny právnik a filozof Andrej Duhan. 

Dôkazom je aj otvorená tendencia stanovovať, ktoré hodnoty sú z pohľadu prežitia demokracie tie správne a prijateľné.

Tie, ktoré sú voči tým „správnym“ postojom v opozícii, bývajú následne vo verejnej debate často nálepkované ako nepatričné či nedemokratické. Pričom často ide o názory, ktoré sú v rámci spoločnosti väčšinové.

Niekoľko príkladov. Kto upozorňuje na riziká migrácie, sa v rámci takto vedenej záchrany demokracie ľahko stáva xenofóbom, človek s konzervatívnymi kultúrnymi názormi sa hýbe niekde na škále medzi beznádejným dogmatikom a užitočným Putinovým idiotom.

Ten, kto má obavy z očkovania, je často hneď zaškatuľkovaný ako konšpirátor a voliči Smeru, PiS, Fideszu či Trumpa sa v tomto svete zvyknú prezentovať ako poľutovaniahodné indivíduá, na ktorých by mal okamžite zapracovať nejaký osvietený vzdelávací systém.

Delenie voličov na demokratov a nedemokratov sa už stalo bežnou súčasťou nového politického slovníka.

Obrana demokracie by mala smerovať primárne k zachovaniu plurality a názorovej pestrosti.

Nikto netvrdí, že všetky názory sú správne, hodné rešpektu a rovnako hodnotné. Len obrana demokracie by mala smerovať primárne k zachovaniu plurality a názorovej pestrosti.

Tendencia určovať, ktoré názory sú prijateľné a ktoré už do demokracie nepatria, je iná disciplína. Vo vzťahu k prežitiu demokracie pomerne riziková.

Vo svojom slávnom diele O slobode to už dávno vysvetlil liberálny guru John Stuart Mill, keď napísal, že nestačí len dávať pozor na tých, ktorí vládnu. Nutná je aj ochrana pred tyraniou prevládajúceho názoru a pred tendenciou nanútiť svoje vlastné myšlienky a praktiky tým, ktorí s nimi nesúhlasia.

Vráťme sa však z vysokých poschodí filozofie do všednej slovenskej politickej reality a k našim záchrancom demokracie. 

Tí počas svojich spanilých jázd maľujú jeden apokalyptický obraz za druhým, pričom v centre všetkých stojí Robert Fico ako osudová hrozba pre slovenskú demokraciu. 

Vláda Smeru určite urobila kroky, ktoré sú pre krajinu škodlivé. Lenže keď odložíme preháňanie a triezvo sa pozrieme na politickú realitu, tak vidíme nasledujúci obraz.

Robert Fico bude mať do konca volebného obdobia čo robiť, aby si zabezpečil najtesnejšiu parlamentnú väčšinu. Nič nenasvedčuje tomu, že by mal dosť politickej moci, aby zmenil volebný systém, masovo ovládol médiá či uskutočnil ďalšie kroky, ktoré by ho zabetónovali pri moci. 

Priveľa hystérie vo verejnom priestore je v konečnom dôsledku kontraproduktívne aj voči základnému politickému cieľu záchrancov slovenskej demokracie. Teda k odstaveniu Roberta Fica od vládnej moci. 

Pretože na vybudovanie silnej alternatívy voči tomu, čo Fico v politike reprezentuje, bude potrebné práve ubrať z emócií a pridať viac chladného politického realizmu. 

Zobraziť diskusiu
Jozef Majchrák

Jozef Majchrák

Nezmeškajte relácie a texty, ktoré inde nenájdete.

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na [email protected]

Exkluzívny obsah pre našich podporovateľov

Diskusia k článkom je k dispozícii len pre tých, ktorí nás pravidelne
podporujú od 5€ mesačne alebo 60€ ročne.

Pridajte sa k našim podporovateľom.

Podporiť 5€
Ttoto je message Zavrieť