Budúci nemecký kancelár Kto je Friedrich Merz, ktorý sa onedlho stane najdôležitejším politikom Európy

Náskok opozičnej dvojičky CDU/CSU je už dlhodobo obrovský, kresťanskí demokrati sú jedinou stranou, ktorá dosahuje spoľahlivo vyše 30 percent, hlboko pod nimi sú radikáli z AfD (niečo pod 20 percent) a až potom nasleduje vládnuca SPD, ktorej preferencie sa dlhé mesiace hýbu okolo 15 percent, pričom je možné, že sociálni demokrati dosiahnu historicky najhorší výsledok (ešte horší než 20,5 z roku 2017). 

Ak sa teda doterajšie trendy potvrdia, CDU/CSU jednoznačne vyhrá voľby a budúci kancelár by sa mal volať Friedrich Merz. 

Kto je tento muž a čo možno od neho očakávať?

Merz sa narodil v roku 1955 v meste Brilon v západonemeckom regióne Sauerland v spolkovej krajine Severné Porýnie-Vestfálsko do právnickej rodiny. Jeho otec Joachim pochádzal zo sliezskeho Breslau (dnešný Wrocław), starý otec z matkinej strany Josef Sauvigny bol v rokoch 1917 až 1937 brilonským starostom najprv za katolícku stranu Zentrum, neskôr za NSDAP.

Svoju politickú kariéru začal Merz v mládežníckej organizácii CDU ešte začiatkom 70. rokov, v roku 1989 bol zvolený za europoslanca a následne sa aj v nemeckom parlamente venoval finančnej politike. V CDU tak ešte na začiatku nultých rokov patril k výraznejším – v tom čase ešte mladším – tváram a v pamäti zostal ako vlajkonosič reformy komplikovaného nemeckého daňového systému. Daňové priznanie sa malo zmestiť na podpivník, tvrdil vtedy Merz.

Stúpajúcu hviezdu z pravého krídla strany však potopil vzostup Angely Merkelovej, ktorá vyhrala mocenský súboj a svojho ambiciózneho rivala vytlačila na okraj moci.

Vo výrazne proreformnej pravicovej kampani v roku 2005 vystupovali ešte Merz a Merkelová spoločne, po prekvapivo slabom volebnom víťazstve sa však nová kancelárka Merkelová vzdala úsilia o ďalšie reformy a stranu naladila na nevýrazný centristický kurz. Merz sa stiahol do ekonomickej sféry, kde si lízal svoje rany, až kým sa mu na konci éry Merkelovej nenaskytla nová príležitosť.

Čo Merza čaká v kampani

Pozorovatelia nemeckej politickej scény očakávajú, že SPD bude Merzovi v kampani vyčítať najmä tri veci.

Po prvé, nedostatok politickej skúsenosti. Hoci Merz je v politike už od 70. rokov a bol viackrát poslancom aj europoslancom, nikdy nebol ministrom na spolkovej, ale ani len na krajinskej úrovni. Zveriť niekomu takému najvyššiu funkciu v štáte je neprípustným hazardom, aspoň tak argumentujú sociálni demokrati. 

Tento argument by bol ešte presvedčivejší, ak by sa „skúsenému“ Scholzovi nestalo najprv to, že mu Ústavný súd rozbil rozpočet, ktorý bol postavený na protiústavných účtovníckych trikoch, a následne sa mu po mesiacoch veľkých sporov rozpadla vládna koalícia.

Po druhé, Merzova činnosť pre finančnú spoločnosť Blackrock. Aj tu si však SPD strelila do nohy, keď po odchode FDP z vlády vymenovala za nového ministra financií dovtedajšieho štátneho tajomníka Jörga Kukiesa. 

Ten je so svojím štúdiom v Mainzi, na parížskej Sorbonne, na Harvarde a v Chicagu asi jedným z najkompetentnejších ministrov, akých Nemecko kedy malo, lenže vymenovanie tohto bývalého šéfa oddelenia Goldman Sachs pre Nemecko a Rakúsko značne podkopáva ľavicovú antikampaň proti „temnému kapitalistovi“ Merzovi.

A po tretie, na nemecké pomery výrazne konzervatívny profil Merza v spoločenských otázkach. 

Na rozdiel od Merkelovej, ktorá síce hlasovala proti rovnakopohlavným manželstvám, ale verejne sa k nim nevyjadrovala, sa Merz nebojí vyjadrovať kriticky k rôznym liberálnym projektom. Dáva napríklad najavo, že sa mu nepáči zrušenie zákazu reklamy na potraty, rovnako kritizuje nový zákon o „sebaurčení“, podľa ktorého si bez posudku psychológa možno zmeniť svoje pohlavie raz za rok. Šéf CDU hovorí, že by sa deti a ich rodičia nemali môcť pre pohlavie „rozhodnúť len tak nanovo, a to možno každý rok“.

Vystúpil aj proti najnovšiemu úletu SPD, návrhu plošne zrušiť akúkoľvek reguláciu podľa paragrafu 218. To by viedlo k legalizácii potratov bez akýchkoľvek podmienok až po dvanásty týždeň. Nemecký ústavný súd pritom už v minulosti určil, že potraty môžu byť za istých podmienok (znásilnenie, pri zdravotných rizikách matky, ako aj prvých 12 týždňov) dekriminalizované, ale nie legálne, pretože by ich legalizácia bola v rozpore s ústavným právom na život. Podľa Merza ide o tému, „ktorá polarizuje krajinu ako žiadna iná, [a] ktorá je schopná vyvolať ďalší úplne zbytočný veľký spoločensko-politický konflikt v Nemecku“.

Okrem toho, že Merz vystupuje proti tejto ľavicovoliberálnej hodnotovej agende, pri jeho dlhej poslaneckej kariére nie je ťažké nájsť ani výroky, ktoré boli pred štvrťstoročím v Nemecku ešte na bežnom poriadku, ale dnes pôsobia zastarano až spiatočnícky.

Ľavicové strany si vedia na tomto poli pomôcť aj zavádzaním, napríklad pri asi najväčšom Merzovom „škandále“, zákone o znásilnení v manželstve. To bolo v Nemecku až do 90. rokov vyňaté zo zákona o znásilnení, a tak bolo trestné len pod paragrafom za trestný čin „prinútenia“. 

Fakt, že sa mal tento nedostatok napraviť, bolo zrejmé ľavici aj pravici, v čase hlasovania však jestvovali dva návrhy, ako tento problém právne ošetriť. Pôvodne jestvovala nadstranícka dohoda na miernejšom návrhu zákona. Keď sa však ukázalo, že existuje parlamentná väčšina pre ostrejší zákon, ľavicové strany ho odhlasovali bez konzultácie s CDU/CSU. Merz, ktorý podporoval pôvodne dohodnutý návrh, zahlasoval proti – politicky krátkozraký ťah, ktorý mu odvtedy prináša značne zavádzajúcu výčitku, že vraj bol proti tomu, aby sa znásilnenie v manželstve stalo trestným činom.

Neobľúbený?

Z vyššie uvedených dôvodov, ale aj preto, že výrazne pravicový Merz je pre ľavicovú polovicu nemeckej spoločnosti ťažšie prijateľný než Merkelová, patril Merz dlho medzi kontroverznejšie tváre v CDU. Aj kandidatúra na predsedu mu vyšla až na tretí pokus, keď pohoreli centristickí kandidáti Annegret Kramp-Karrenbauer a Armin Laschet.

SPD sa preto aj vďaka prekvapivému víťazstvu v parlamentných voľbách roku 2021 cítila na koni a snívala o novej sociálnodemokratickej ére. Súdruhovia preto Merza nebrali ako vážnu hrozbu. 

Po troch rokoch semaforovej vlády SPD, Zelených a liberálov z FDP však karty vyzerajú inak. Kancelár Scholz sa v rebríčku popularity politikov prepadol na posledné miesto. Merz ako štvrtý najobľúbenejší politik (a tretí spomedzi CDU/CSU) nie je práve ťahúň, ale rozhodne pre svoju stranu nie je ani takou guľou na nohe, ako SPD tvrdila.

Naopak, zlé hospodárske výsledky Nemecka v posledných rokoch presúvajú diskusiu preč od tém ako ekológia, v ktorých bola silná ľavica, späť k ekonomickým témam, kde boduje práve CDU/CSU. Mnohí voliči, ktorí by ešte pred pár rokmi nemali veľké sympatie k Merzovi, si dnes hovoria, že pravičiar Merz je práve typom politika, akého dnes Nemecko potrebuje.

Výhodou Merza je aj to, že napriek svojmu západonemeckému pôvodu pôsobí ako typ politika z čias pred politickou korektnosťou – preto dobre funguje aj vo východnom Nemecku, ktoré podľa vlastných slov „rád navštevuje“.

Ekonomika a migrácia

Ale aj keď ľavica bije na poplach a varuje pred „neoliberálnou“ revolúciou, je málo pravdepodobné, že by Merz skutočne mohol pristúpiť k drastickejším zmenám. Je totiž takmer isté, že bude nútený vládnuť spolu s jednou z ľavicových strán, SPD alebo Zelenými, a tak bude musieť pristúpiť na rôzne kompromisy.

Naopak, dokonca je možné, že povolebná koaličná realita donúti aj kancelára Merza implementovať časť ľavicovej agendy, napríklad reformu dlhovej brzdy. Tá je v Nemecku zakotvená v ústave, no oproti európskej (deficit vo výške 3 % HDP ročne) je výrazne prísnejšia – krajina sa môže zadlžovať nanajvýš o 0,35 percenta HDP.

Vzhľadom na stagnujúcu ekonomiku a potrebu vyšších výdavkov, okrem iného aj na obranu, aj kreatívnejším ekonómom dochádza fantázia, ako má štát tieto pravidlá dodržať. Je preto celkom možné, že sa uplatní paradox známy aj ako „Nixon v Číne“ – podobne ako len sociálnodemokratický kancelár Gerhard Schröder vedel presvedčiť Nemcov, že je potrebná veľká reforma sociálneho štátu a krátenie sociálnych dávok, len Merz ich bude schopný presvedčiť, že zmena dlhovej brzdy podľa predstáv ľavičiarov nie je nezodpovedným finančným hazardom.

Ale znamená to, že Merz nepresadí vôbec nič zo svojej reformnej agendy? Tu je dôvod na istý optimizmus.

Mnohé z jeho nápadov – menej byrokracie, výhody pre dôchodcov, ktorí ďalej zostanú na pracovnom trhu, alebo obchodná dohoda s USA – sú dobré a rozumné a aj ľavicoví koaliční partneri budú mať problém zdôvodniť, prečo ich nepodporiť.

Aj v energetike by sa niečo mohlo zmeniť. Merz kritizuje jednostrannú podporu zelených zdrojov ekonomiky, osobne patrí medzi odporcov odstavenia jadrových elektrární a chce opäť povoliť ich prevádzku. Hoci rýchla reaktivácia jadrových elektrární je aj pre nezáujem energetických gigantov nepravdepodobná, od Merza možno čakať flexibilnejší a menej ideologický prístup, ktorý do budúcna otvorí dvere novému trendu malých modulárnych reaktorov.

Oproti Merkelovej a najmä oproti súčasnej vláde presadzuje výrazne tvrdšiu migračnú politiku, ktorá v prípade potreby bude odmietať prijímať migrantov, ktorí sa už nachádzajú na území bezpečných štátov, a rýchlejšie zakročí proti tým imigrantom, ktorí spáchajú trestné činy alebo budú podozrievaní z extrémistickej orientácie.

Okrem toho je možné, že dôjde k opätovnému sprísneniu zákona o občianstve, najmä zrušeniu novej výnimky, ktorá vo výnimočných prípadoch umožňuje nadobudnutie občianstva už po troch rokoch.

Trump, obrana a Ukrajina

Výhodou pre Merza nepochybne je, že na rozdiel od doterajšej vlády, ktorá si cez ministerstvo zahraničných vecí na sociálnych médiách otvorene robila žarty z Donalda Trumpa a s novou administratívou v USA by tak mala veľmi zlé vzťahy, Merzova CDU je na Trumpov príchod pripravená.

Cez exministra Jensa Spahna má dobré kontakty na bývalého Trumpovho veľvyslanca v Nemecku Richarda Grenella, ktorý patrí medzi vplyvnejšie osoby v trumpovskom hnutí MAGA.

V Európe chce Merz zlepšiť vzťahy s Francúzskom aj Poľskom, ktoré za posledné roky utrpeli značnú ujmu.

Pre dobré vzťahy s USA bude nepochybne dôležité aj to, že inak ako v časoch Merkelovej je Nemecko tentokrát otvorené väčším investíciám do obrany. Je preto možné, že Merz sa podujme na zlepšenie vzťahov s Američanmi väčším nákupom vojenskej techniky, napríklad stíhačiek F-35, ktorých Nemecko doposiaľ aj tak objednalo primálo.

Merz podporuje obnovenie povinnej vojenskej služby a vyššie výdavky na obranu vo výške minimálne dvoch, možno dokonca troch percent HDP.

Svoju podporu armáde demonštroval Merz, ktorý je sám pilotom a vlastní dvojmotorové vrtuľové lietadlo, aj návštevou leteckej základne v Rostocku, kde využil príležitosť a osobne si zalietal na stíhačke Eurofighter, čo vyvolalo búrlivú kritiku z ľavicového tábora.

Foto: X, Friedrich Merz/Tobias Koch

Hoci Merz v minulosti spochybňoval výšku sociálnych dávok pre Ukrajincov v Nemecku (ktoré sú vyššie než pre mimoeurópskych azylantov), vždy jasne podporoval Ukrajinu a vojenskú pomoc.

Na rozdiel od kancelára Scholza je otvorený aj dodávkam striel Taurus na Ukrajinu, pričom v tom vidí aj krok k ukončeniu vojny: „Povedal by som: Ak bombardovanie neprestane, tak prvým krokom je zrušiť obmedzenia dostrelu. A druhým krokom je, že doručíme Taurus. A potom má Putin vo svojich rukách, ako ďaleko chce túto vojnu eskalovať,“ vysvetľoval Merz svoj plán v októbri.