Som rasista? Druhý film Matta Walsha je americký témou aj humorom

Amerického politického komentátora Matta Walsha v našich končinách poznáme najmä vďaka jeho známemu filmu What Is a Woman? z roku 2022, v ktorom sa snaží nájsť odpoveď na zdanlivo jednoduchú otázku: Čo je to žena?

V septembri tohto roku sa do kín v Spojených štátoch dostal jeho druhý film s názvom Am I Rasist?, čiže Som rasista? Zatiaľ čo prvý film bol vzhľadom na vysoko aktuálnu tému transrodového hnutia skutočne veľkým trhákom, vo svojom druhom filme sa venuje omnoho staršej, no v Amerike nemenej aktuálnej téme rasizmu.

Walshov prvý film nastavil transrodovému hnutiu zrkadlo iba pomocou jednoduchej otázky – čo je to žena? – a vďaka neschopnosti viacerých významných progresívnych protagonistov vo filme ho zosmiešnil a rozložil. Aj preto bol Walshov prvý film taký úspešný a jeho autor je relatívne známy aj pre našského diváka.

Jeho druhý film si kladie ťažšiu otázku, teda kto je vlastne rasista, respektíve čo znamená byť rasistom. V americkom prostredí je rasizmus stále čerstvou a nie celkom zahojenou ranou, keďže tamojšia spoločnosť je dodnes poznačená dedičstvom otroctva a následne rasovej segregácie, ktorá sa formálne skončila pred šesťdesiatimi rokmi.

Rasová otázka je však v Spojených štátoch na tepe dňa v podstate stále a naposledy výrazne vybublala pred štyrmi rokmi po tom, ako belošský policajt udusil černocha Georgea Floyda, keď mu takmer desať minút kľačal na krku.

Táto udalosť bola veľkou vzpruhou pre hnutie Black Lives Matter (Na černošských životoch záleží), ktoré upozorňuje na rasovú diskrimináciu zakorenenú v americkej spoločnosti – alebo na takzvaný systémový alebo inštitucionálny rasizmus. Teda taký, ktorý preniká celou spoločnosťou a štátnymi inštitúciami.

Foto: The Daily Wire

Walsh sa vo svojom druhom filme snaží poukázať na celý rad paradoxov a absurdností, ktoré teória o systémovom rasizme a jeho prekonávaní prináša, no miesto toho, aby sa snažil – s aspoň predstieraným úprimným záujmom – nájsť odpovede na svoje otázky, tento dokument poníma viac ako komédiu.

V úvodnej scéne, ktorá bola zároveň upútavkou na film samotný, sa pod falošným menom začlení do podpornej skupinky belochov, ktorí sa snažia pracovať so svojím white grief či white guilt, čo by sme mohli preložiť ako belošský žiaľ či belošská vina.

Pre našského diváka ide o neznámy koncept, podobne ako viaceré, s ktorými sa vo filme stretneme – napríklad belošská privilegovanosť či „belošskosť“ ako taká. A tak hoci je tento film pre amerického diváka zrozumiteľný, pre toho nášho je skôr nahliadnutím do americkej spoločnosti, ktorá rieši aj celkom iné problémy, než poznáme my.

Spomínaný belošský žiaľ je akýsi pocit kolektívnej viny amerických belochov za rasizmus a utrpenie černochov či amerických domorodcov vôbec. Je to tiež pocit viny za to, že sa oni, belosi, narodili do privilegovanej sociálnej kategórie a požívajú nezaslúžené výhody v systéme, v ktorom žijú.

Walsh sa v tejto podpornej skupine správa spôsobom, ktorý napovedá, ako bude zvyšok filmu ladený – zbytočne skáče do reči terapeutke, vyrušuje, neskôr predstiera plač a odíde do miestnosti vyhradenej na plakanie. Ostatní členovia skupinky zatiaľ zistia, o koho v skutočnosti ide, a Walsha z terapie vyhodia, dokonca naňho zavolajú políciu.

Pre Walsha je to znamenie toho, že ak nechce byť odhalený, musí sa prestrojiť, získať novú identitu, musí byť „niekto, kto je progresívny, tolerantný, osvietený“. Inšpiruje sa expertom na rodové otázky z predošlého filmu, nasadí si parochňu s copíkom a oblieka si tvídové sako a nohavice s odhalenými členkami. Zavŕšením jeho získania novej identity je absolvovanie kurzu z diverzity, rovnosti a inklúzie, trojice pojmov, ktoré sa zvyknú označovať skratkou DEI.

Hlavný protagonista sa podujíma na svoju antirasistickú cestu, rozpráva sa s náhodnými okoloidúcimi o rasizme či zbiera podpisy pod petíciu za premenovanie Monumentu Georgea Washingtona na Monument Georgea Floyda, ktorého súčasťou by bolo aj jeho premaľovanie na čierno a zvýšenie o tridsať percent. Väčšina oslovených mu petíciu podpíše.

Nový film Matta WalshaPo otázke, čo je to žena, sa známy komentátor snaží zistiť, či je rasista

Michal Lukáč

Film miestami pripomína skrytú kameru či niektorú zo zábavných šou, kde sa protagonisti snažia náhodných ľudí na ulici nachytať či nahovoriť na nejakú čudnú vec. Nakoľko je to vtipné, závisí od divákovho vkusu a zmyslu pre humor.

Walshovi sa podarí dostať do štábu nakrúcajúceho dokumentárny film Deconstructing Karen, v ktorom dve nebelošské hostiteľky pri jedálenskom stole konfrontujú svoje belošské hostky s ich vlastným belošstvom a z neho vyplývajúcim rasizmom.

Celý systém musí zhorieť, táto krajina si nezaslúži zachrániť, republikáni sú nacisti – takéto a podobné hlášky zaznievajú z úst jednej z hostiteliek. Walshovi zatiaľ v prestrojení za nešikovného čašníka padajú z rúk taniere. Využíva, že si ho ženy všimnú, zapojí sa do konverzácie a napokon vyzve všetkých v miestnosti, ktorí sú rasisti, nech zdvihnú pohár vína. Spoločne si pripijú na rasistov.

Podobných bizarností je vo filme požehnane. Jednu z nich môžeme vidieť počas rozhovoru s odborníčkou na takzvané belošské štúdiá Robin DiAngelovou, podľa ktorej je každý beloch viac či menej rasistom, a rasistické môže byť aj príliš výrazné či príliš slabé usmiatie na černocha. Inú farbu pleti si na jednej strane netreba všímať, no na druhej strane ju nemožno ignorovať. Bludisko, z ktorého niet cesty von; beloch je rasistom, či chce, alebo nechce, lebo celý systém je taký.

Walsh počas diskusie s DiAngelovou prizve černošského producenta filmu Bena, aby si k nim prisadol, a obaja sa Benovi v mene belochov ospravedlnia za belošský rasistický systém, ktorý Bena utláča.

To však nie je všetko, Walsh vytiahne z peňaženky pár dolárov a Benovi ich odovzdá ako súčasť reparácií pre černochov. DiAngelová na túto scénku pozerá s údivom, no nakoniec aj ona vstane, vytiahne z kabelky nejaké peniaze a dá ich Benovi. Ešte absurdnejšie vyvrcholenie čaká divákov na konci filmu, no viac už neprezradíme, nech neprekazíme prekvapenie.

Matt Walsh, Ben a Robin DiAngelová. Foto: The Daily Wire

Najsilnejšou scénou vo filme je však Walshova cesta na americký Juh. V Čo je to žena? sa po diskusiách s rôznymi odborníkmi na rodové štúdiá vybral do kmeňa Masajov v Keni, ktorí mali v otázke ženského a mužského pohlavia jasno a pomenovali veci tak, ako sú. Tentoraz Walsh smeruje medzi drsných motorkárov do pubu s visiacou vlajkou Konfederácie a plagátom s Donaldom Trumpom držiacim samopal. Hotový rasistický pelech.

Chlapom kladie otázky typu, čo robia pre to, aby decentralizovali svoju belošskosť, čo sa však nestretáva s pochopením. „Prečo musí byť vo všetkom rasa?“ pýta sa jeden. Ľudí by malo trápiť, ako nakŕmia svoje rodiny, nie akú má kto farbu pleti, dodáva.

Druhý sa zverí s tým, že jeho najbližší priateľ bol čierny, dokonca ho volal svojím bratom. Tretí prezradí, že jeho predkovia boli členmi Klanu, ale naňho to nikdy nemalo vplyv. On vraj rasista nie je, lebo berie ľudí takých, akí sú.

Čo však hovoria o rasizme samotní černosi žijúci na americkom Juhu? Amerika nie je rasistická krajina, hovorí pán, ktorý tam už vyše pol storočia prevádzkuje svoj obchod.

„Všetci krvácame rovnako,“ hovorí a na zdanlivo zložitú otázku ponúka jednoduchú odpoveď: „Musíme jeden druhého milovať, tak prekonáme rasizmus.“

Podobne ako prvý Walshov film, aj jeho druhý ponúka na zdanlivo zložité otázky jednoduché odpovede, ktoré však na rozdiel od tých „sofistikovaných“ nejdú proti zdravému rozumu a nevedú k úplným kotrmelcom a protirečeniam. A rovnako ako What Is a Woman?, aj tento film poukazuje na „biznis“, ktorý okolo týchto tém vznikol, a na často až absurdné rozmery, aké sú hnutia usilujúce sa o sociálnu spravodlivosť schopné nadobudnúť.

No kým silnou stránkou toho prvého boli samotné výpovede „rodových expertov“, ktoré boli smiešne samy osebe, a preto ich nebolo treba nijako viac zosmiešňovať, v tomto filme to až tak dobre nefunguje. Je to skôr komédia s prvkami paródie a Walshov humor je miestami naozaj americký.

Ktovie, či by film nebol vtipnejší a aj lepší bez niektorých jeho vstupov, teda ak by väčší priestor dával respondentom. Napriek tomu ide o dobré dielo, pri ktorom divák – aj slovenský – zaručene bude trpieť. Napokon, o to pri filmoch Matta Walsha predsa ide a preto ich diváci pozerajú. Ak sa vám páčil jeho prvý počin, od tohto nečakajte nič viac a sklamaní nebudete.