Kamery a muži v čiernom Čo sa podpísalo pod výsledok volieb a chystá Západ v Gruzínsku ďalšiu farebnú revolúciu?

„Stopercentne vypukne revolúcia,“ túto vetu mi v nedeľu večer v Tbilisi taxikár zopakuje v ruštine asi trikrát. Samozrejme, urobí tak až po tom, ako sa uistí, že som cudzinec a nemusí si pri mne dávať pozor na každé slovo.

To, že víkendové parlamentné voľby nervóznu atmosféru v krajine neupokoja, ale naopak, hrozí ďalšia eskalácia, bol jeden z možných scenárov. V tejto chvíli ešte nie je celkom jasné, čo presne sa v najbližších dňoch v Gruzínsku udeje. Isté však je, že bude horúco.

Opozícia odmieta výsledky volieb uznať, nechce ich legitimizovať tým, že si prevezme poslanecké mandáty, a žiada opakované hlasovanie. 

To, čo sa už naplno rozbehlo, je súboj interpretácií. Do Gruzínska sa doslova už niekoľko hodín po voľbách poponáhľal Viktor Orbán a voľby označil za slobodné a demokratické. Trinásť ďalších krajín vrátane Česka a Poľska však o tom vyjadrilo pochybnosť.

V časti mediálneho priestoru zaznieva tiež názor, že keďže gruzínske voľby nedopadli podľa očakávaní Západu, ten sa tam chystá zorganizovať ďalšiu farebnú revolúciu.

V Gruzínsku som strávil niekoľko dní ako volebný pozorovateľ. Prešiel som viac ako desať volebných miestností, zúčastnil som sa na spočítavaní hlasov a hovoril som aj s inými pozorovateľmi, ktorí navštívili desiatky ďalších volebných miestností. Rovnako som sa mohol rozprávať s ľuďmi, ktorí sú v Gruzínsku už mesiace a situáciu sledujú do hĺbky.

Na základe toho si k aktuálnej debate o gruzínskych voľbách dovolím formulovať niekoľko poznámok.

Kamery a muži v čiernom

Tieto voľby určite neboli oslavou demokracie, ako sa to snaží rámcovať Viktor Orbán. Neboli férové ani spravodlivé. Netreba si to však predstavovať tak, že vo volebných komisiách sa hromadne falšovali hlasy.

Vládna strana Gruzínsky sen totiž v masovom meradle nasadila viacero techník na zastrašenie a kupovanie voličov.

Napríklad vo volebných miestnostiach jej ľudia umiestnili kamery, čím sa im podarilo zastrašiť veľa voličov opozície, ktorí sa obávali, že nebudú mať zaručenú tajnosť hlasovania, a tak radšej nešli voliť.

K tomu treba pripočítať aj intenzívne rozširovanie fám, že hlasovanie bude zaznamenané v elektronických sčítacích strojoch, ktoré boli v týchto voľbách použité prvýkrát.

Aktivisti vládnej strany zároveň pred voľbami najmä v baštách opozície masovo rozširovali chýr, že tí, ktorí budú hlasovať za opozíciu, prídu o sociálne dávky alebo o prácu vo verejnom sektore. Bolo známe, že viacerí ľudia, ktorí vyjadrili sympatie k opozícii, už o prácu prišli.

To, že tieto vyhrážky sú myslené vážne, mali zvýrazniť úderky mužov v čiernom (z radov Gruzínskeho sna), ktoré operovali pred volebnými miestnosťami. Často to boli ľudia s kriminálnym pozadím, čo všetci vedeli.

K tomu všetkému patrilo aj masové kupovanie voličov a mobilizácia úradníckeho aparátu, v ktorom vo štvormiliónovom Gruzínsku pracuje približne deväťstotisíc ľudí.

Ústavná kríza v GruzínskuDo boja o spravodlivé voľby sa zapojila prezidentka aj Viktor Orbán

Christian Heitmann

Hlasovať nemohli ani tisíce Gruzíncov žijúcich v Abcházsku, pretože abcházske úrady počas volebného dňa uzavreli medzi týmto separatistickým regiónom a Gruzínskom administratívnu hranicu. O tom, kto k tomu tohto ruského klienta motivoval, sa dá, samozrejme, len špekulovať, ale nie je to až také ťažké uhádnuť.

Takéto a podobné manipulácie sa určite významným spôsobom podpísali pod výsledok gruzínskych volieb.

Vláda zároveň ešte pred voľbami prijala legislatívne zmeny, vďaka ktorým získala kontrolu nad ústrednou volebnou komisiou.

Tváriť sa, že gruzínske voľby prebehli v poriadku alebo len s malými nedostatkami, sa nedá ani s prižmúrením všetkých očí.

Západníci verzus rusofili?

V médiách sa pomerne hojne objavovala aj skratka, ktorá tieto voľby prezentovala ako zápas prozápadného a proruského Gruzínska.

Je to však skresľujúca schéma. Väčšina gruzínskej spoločnosti je hodnotovo prozápadná a proeurópska. Platí to aj pre voličov Gruzínskeho sna. Gruzínci však poznajú geopolitickú realitu, v ktorej sa nachádzajú.

Západ im nijako nepomohol v roku 2008, keď tam vtrhli Rusi, tak ako nepomohol Arménom pri nedávnej agresii Azerbajdžanu v Náhornom Karabachu.

V takejto situácii si Gruzínci uvedomujú, že napriek tomu, že Rusov nemajú radi, nemôžu si dovoliť provokovať ich. S touto emóciou intenzívne pracoval Gruzínsky sen, a preto sa snažil z volieb urobiť otázku vojny a mieru.

Vládna strana pritom prekračovala všetky červené čiary. Zvlášť nechutný bol bilbord, na ktorom bola zbombardovaná trieda v ukrajinskej škole zobrazená v kontraste s peknou gruzínskou školou.

Najmä medzi vidieckymi voličmi však Gruzínskemu snu tento naratív veľmi dobre fungoval.

V tomto prostredí, ktoré je hodnotovo veľmi konzervatívne, slávilo úspech aj operovanie témou LGBTI, ktorou strašil Gruzínsky sen. Aj mnohí gruzínski liberáli sa však zhodujú v tom, že v tomto prípade urobila EÚ chybu a v krajine príliš tlačila agendu, na ktorú veľká časť obyvateľov reaguje negatívne.

Ďalšia farebná revolúcia?

Objavuje sa aj argument, že Gruzínsky sen by bol voľby vyhral tak či tak a teraz sa len Západ snaží využiť nejaké malicherné problémy pri hlasovaní, aby ho odstavil od moci.

Víťazstvo Gruzínskeho sna aj vo férových voľbách by bolo, samozrejme, možné. Pokojne by však mohol aj tesne prehrať a nedokázal by zostaviť vládu.

Dôležité je však ešte aj niečo iné.

Gruzínska spoločnosť nie je taká otupená ako ruská, kde je väčšine krajiny manipulovanie volieb ukradnuté. V tomto sú Gruzínci podobní Ukrajincom a na takéto maniere vládnuceho establišmentu reagujú citlivo.

Ak v krajine vypuknú protesty, nebude to výsledkom nejakej tajomnej konšpirácie Západu, ale prirodzenou reakciou na aroganciu a svojvôľu vládnej moci. Tak ako by k tomu pri takýchto masívnych volebných manipuláciách došlo v ktorejkoľvek západnej krajine.

Ako mi počas volebného dňa povedala jedna mladá gruzínska učiteľka: „Vy sa nás bojíte, ale my sme takí istí ľudia ako vy. Sme síce chudobní, ale nechceme tu žiadneho Putina.“