Informované súhlasy rodičov Svoje deti chráňme, ale tie ostatné nehádžme cez palubu

Snahu ministra školstva Tomáša Druckera zaviesť isté pravidlá do toho, čo sa na základných a stredných školách dostáva deťom mimo štátneho vzdelávacieho programu, treba oceniť.

Citujúc jeho vlastné vyjadrenie, je tu pole neorané. Drucker sa rozhodol ho poorať, čo je chvályhodné. Na druhej strane sa nemožno čudovať, že keď sa ide orať, zrazu každý má svoju predstavu, či by sa malo orať tak alebo onak.

Je tu však aj reálna hrozba, že keď sa naše metaforické pole poorie zle, môžu sa spraviť chyby, ktoré sa budú ťažšie naprávať. Môže sa zabetónovať zlý stav, ktorý však už bude mať posvätenie zákona. To je riziko každého orania nepooraného poľa, a preto ten, kto sa na to podujal, má veľkú zodpovednosť, ako celá vec dopadne.

Výchova a formovanie detí na školách je veľmi citlivá téma a súčasný legislatívny proces, ktorý to chce upravovať, nepôsobí príliš dôveryhodne, ani sa nezdá, že aktéri zapojení do tohto procesu úplne presne vedia, čo sa v ňom deje.

Po deravom návrhu rezortu školstva prišiel ani nie 24 hodín pred rokovaním školského výboru pozmeňujúci návrh dvojice poslancov za Hlas, ktorý tie hlavné problémové body rieši, ale zásadné výhrady stále ostávajú.

Má sa síce zaviesť informovaný súhlas rodičov, no pomerne komplikovane nastavený raz ako pasívny súhlas, inokedy ako aktívny súhlas a ešte aj to sa bude podľa všetkého dať obchádzať. Kto si bude chcieť nájsť cestu, zrejme si ju nájde či už cez štátny vzdelávací program, alebo takzvané inovácie, pri ktorých netušíme, ako budú fungovať v praxi.

Súčasný návrh novely otvára dvere občianskym združeniam, ktoré ak splnia určité zákonné podmienky, budú sa môcť prihlásiť do takzvaného katalógu inovácií.

Novela školského zákonaDrucker posilňuje práva rodičov, obísť ich však budú môcť takzvané inovácie

Jakub Lipták

Rodičom školopovinných detí ostáva spoliehať sa na slová ministra, že ak to bude nejaká pofidérna organizácia, tak ju tam nezapíšu. Samozrejme, stačí personálna výmena na ministerstve a už môže byť všetko inak.

Konzervatívci preto teraz bijú na poplach, že do škôl budú môcť bez vedomia rodičov chodiť napríklad progresívne organizácie a rozprávať ich deťom veci, ktoré si oni neprajú. Najcitlivejšie vnímané sú, pochopiteľne, najmä oblasti intimity a sexuality, prípadne aj náboženského alebo filozofického presvedčenia.

Na rozdiel od takých morálnych princípov ako napríklad že kradnúť či klamať sa nemá, že deti majú poslúchať rodičov a učiteľov alebo že ak žiak nesplní zadanie, dostane za to trest v podobe zlej známky či nízkeho počtu bodov, sexuálna morálka nie je niečo, na podobe čoho sa dnešná spoločnosť vie zhodnúť.

Kým časť spoločnosti sa drží tradičných zásad, ako napríklad že sex patrí až do manželstva alebo manželstvo je trvácny zväzok medzi mužom a ženou, iná časť spoločnosti prebrala sekulárny pohľad, podľa ktorého je konsenzuálny sex v medziach zákona morálne úplne bezproblémový bez ohľadu na to, či je v manželstve alebo mimo neho, manželstvom môže byť v podstate hocičo a kedykoľvek ho možno odvolať rozvodom alebo že antikoncepcia je žiaduca vec, keďže sex je v prvom rade o zážitku a zábave.

Takto rozličné pohľady na sexualitu len veľmi ťažko skĺbiť.

Riziká vyplývajúce z novely školského zákona sa snažia vyriešiť konzervatívni politici, napríklad Ján Horecký z KDH či Richard Vašečka z KÚ. Ich návrhy hovoria to, že ak sa budú na škole riešiť témy zo sexuálnej oblasti, rodičia by mali dostať na podpis informovaný súhlas. A iba ak ho podpíšu, dieťa sa na danej činnosti zúčastní, inak mu škola zabezpečí náhradný program.

Je to lepšie riešenie ako to, čo navrhuje Drucker, no má jeden podstatný problém. Chráni síce deti uvedomelejších rodičov, no deti tých ostatných, napríklad ľahostajnejších, hádže cez palubu. Nerobme si totiž ilúzie o tom, že každý rodič bude detailne skúmať obsah nejakej aktivity, ktorá sa na škole bude diať.

Možno to dokonca podpíše v dobrej viere, že o citlivej téme idú prednášať odborníci a on tak aspoň nemusí takéto chúlostivé veci riešiť sám.

Deti sa tak môžu dostať na prednášku o veciach, ktoré by ich rodičom ani nenapadlo im v takejto podobe a takýmto spôsobom odovzdať.

Ako z tejto dilemy von? Naskytá sa jednoduché riešenie: témy, ktoré sú vyslovene vecou svetonázoru a osobného morálneho kódexu, je lepšie ponechať na kruh rodiny. Keď sa do týchto sfér montuje štát – a ešte k tomu sa to týka detí –, nemôže to nenapáchať viac škody ako úžitku.