Pristátie do kovovej náruče Nebývalý návrat 400-tonovej rakety na vzletovú vežu

Za úplne idylického texaského rána, v lúčoch vychádzajúceho slnka sa oceľový stroj vysoký viac než 100 metrov vzniesol k nebesiam.

Novinkou bolo hlavne to, čo po niekoľkých minútach nasledovalo: po tom, čo sa od seba oddelili oba stupne rakety, ten prvý (booster) sa obrátil a zamieril späť na základňu Starbase. Tam už naň čakala tá istá štartovacia rampa, z ktorej vzlietol, tentoraz však v úlohe rampy pristávacej.

Lenže mýlil by sa ten, kto by čakal, že „pristátie“ prebehne tak, že raketa sa posadí späť na zem. Booster, drobček s dĺžkou 70 metrov a hmotnosťou okolo 400 ton (z toho 275 ton pripadalo na samotnú suchú váhu stroja, ostatok bolo zvyšné palivo), namiesto toho priletel k oceľovej veži veľmi natesno, tá po ňom natiahla obrie laby a v podstate si ho chytila.

Celé toto divadlo sprevádzal rev inžinierov zo SpaceX aj bežných divákov z neďalekého ostrova South Padre, ktorí prežívali pravú vedecko-technickú extázu…

Všimnite si, prosím, na tom videu, ako jemne ten prvý stupeň v poslednej fáze priblíženia manévruje. Pritom je svojou dĺžkou porovnateľný s dvadsaťposchodovou budovou a svojou váhou... no, bolo by to päť elektrických lokomotív. Poriadny kus ocele.

Chytanie rakety do náručia obrej mechanickej veže, ktorej v SpaceX hovoria Mechazilla, pôsobí trochu cirkusovo, ale zároveň je to dokonalý príklad inovácie, o ktorej by sa inde ani nebavili – príliš vybočuje zo zabehnutých koľají a z obvyklých štandardov kozmického priemyslu.

Údajne ju osobne pretlačil Musk proti odporu svojich inžinierov, ktorí neverili, že by niečo také mohlo fungovať. Potreba jemne kontrolovať pohyby rakety tesne pred kontaktom im naháňala strach – predsa len je to poriadny moloch.

Ale už aj prvé pristátia Falconu 9 naznačovali, že s dostatočne dobrými motormi a hardvérom je možné kontrolovať raketu s extrémnou presnosťou, a vývoj dal Muskovi za pravdu. Ako sme napokon videli v nedeľu.

Historicky najväčšia raketa StarshipTest úspešne zlyhal

Marian Kechlibar

Význam pristátia

Zvedavý čitateľ sa možno spýta, načo je taká inovácia vlastne dobrá. Má najmenej dva významy.

Po prvé, prvý stupeň so sebou nemusí ťahať žiadne pristávacie nohy, o ktoré by sa pri pristátí oprel. To je významná úspora na hmotnosti a v letectve sa pritom počíta každé kilo. V prípade Falconu 9 vážia jeho pristávacie nohy celkom dve tony, a pritom je to pomerne ľahká raketa (jej prázdny prvý stupeň váži len 22 ton).

Pri oveľa ťažšom Starshipe, ktorého prvý stupeň váži v prázdnom stave 275 ton, by pristávacie nohy museli byť rádovo mohutnejšie. Takto je možné sa bez nich zaobísť úplne.

Druhý význam je v tom, že ak pristane prvý stupeň priamo „do náručia“ pristávacej a vzletovej rampy, môže byť veľmi rýchlo „otočený“ a pripravený na nový vzlet s ďalšou loďou. Veľmi rýchla znovupoužiteľnosť prvého stupňa je zatiaľ skôr sen než realita, ale v SpaceX berú také sny vážne a ich cieľom je, aby aspoň prvé stupne (boostery) zniesli rýchly obrat podobne, ako ho znesú bežné prúdové lietadlá.

Vysneným cieľom vraj sú jedna až dve hodiny od pristátia do ďalšieho vzletu; ale aj jeden deň by bol dobrý a v takom prípade sa každá úspora času počíta.

Raketa sa oddeľuje od prvého stupňa. Zdroj: SpaceX

Byrokratické regulácie

Nie je bez zaujímavosti, že SpaceX malo v tomto prípade „byrokratický“ konflikt s vládnym úradom FAA, ktorý vydáva licencie na jednotlivé vzlety. Schvaľovanie ďalšieho letu trvalo dlho a otázka, či FAA neúmerne nepreťahuje svoj licenčný proces, sa riešila aj v Kongrese (sťažovali sa aj ďalšie firmy).

Fakt je, že FAA zatiaľ funguje v dosť nepraktickom zákonnom rámci. Na kozmické vzlety sa z hľadiska zákona pozerajú ako na vzácne, ojedinelé udalosti, pri ktorých niekoľkomesačné rozhodovacie lehoty nie sú prekážkou.

Pritom sa ani tak neriešia otázky bezpečnosti (na to už sú dávno zavedené postupy, ktoré stačí dodržiavať), ako skôr dosahy štartov rakiet na životné prostredie, a to až do piplavých detailov: vtáčie hniezda, vyplašenie králikov. Práve environmentálne prieskumy a vyjadrenia jednotlivých agentúr zaberajú väčšinu času, ktorý vydanie vzletovej licencie pohltí – a taktiež poskytujú rôznym spolkom príležitosť na žaloby.

Súčasný kozmický priemysel v USA už zrejme dorástol do rozmerov, keď sa táto regulácia musí uvoľniť a priblížiť skôr leteckým pomerom. (Koniec koncov, oboje spravuje tá istá FAA.) V letectve sa riešia efekty na prírodu agregovane, ale nikto sa nepitvá v tom, či jednotlivý let jedného Boeingu z Los Angeles do New Yorku náhodou nechtiac neugriloval pár čajok: s týmto druhom mikromanažmentu by sa celá letecká doprava mohla rovno zrušiť.

Ani v USA nepôjde taká liberalizácia regulácií úplne hladko. Avšak jednu motiváciu v Kongrese majú, a to súperenie s Čínou, ktorá začala vrhať do kozmickej technológie veľa peňazí aj úsilia.

Nás (v zmysle EÚ) sa bohužiaľ príliš báť nemusia. Jedna z vecí, ktoré máme s Ruskom spoločné, je to, že v kozmických inováciách nám razantne uteká vlak. Z iných dôvodov, ale rovnako.

Toto sú pomery na trhu komerčných (nie štátnych) kozmických letov od začiatku storočia. Ešte okolo roku 2016 bola Európa významným hráčom. Dnes... škoda slov.

Zdroj 1, zdroj 2, zdroj 3.

Mimochodom, práve uplynulo 11 rokov odvtedy, čo vtedajší šéf Arianespace odbil otázku o aktivitách SpaceX v oblasti znovupoužiteľnosti rakiet slovami, že sú to pekné sny, ale na sny nie je potrebné nejako vážne reagovať.

Pôvodný text: Přistání do kovové náruče. Uverejnené s dovolením autora.