Kozmické lety z Ameriky majú z hľadiska Stredoeurópana často jeden drobný problém, totiž časový posun. To, čo je „slušný čas“ u nich, vychádza na hlbokú noc u nás. Samozrejme, pri množstve letov beztak nie je na výber, pretože orbitálna mechanika je neúprosná a vyžaduje úplne konkrétne časové okno.

Avšak pri prvom štarte novej rakety Starship nám časové okno vyšlo úplne luxusne, pretože v južnom Texase bolo práve ráno. To znamenalo popoludnie u nás, pohodlný záver pracovného času. Zaujímalo by ma, nakoľko v tej chvíli poklesla produktivita zamestnancov, najmä v technických odboroch. Ja som v tú kritickú hodinu rozhodne nič nenaprogramoval ani nenapísal.

Prvý let mal byť „skoro-orbitálny“. V najlepšom možnom scenári by sa druhý stupeň rakety, loď Starship, dostal nakrátko na obežnú dráhu, ale nad Tichým oceánom neďaleko Havaja by bol navedený do atmosféry a napokon by skončil v mori. Najhorší možný scenár bol práve opačný – celá raketa, obrovský stroj vysoký vyše sto metrov a naplnený viac ako 4000 tonami paliva, mohla tiež explodovať priamo na rampe.

Veľa komentátorov porovnávalo Starship so sovietskou lunárnou raketou N1, ktorá takisto naozaj raz na rampe explodovala a zdevastovala ju tak, že následné opravy trvali roky.

Starship a N1 nie sú pritom, brané zvnútra, práve podobné stroje. Ich motory aj počítačová technika sú totálne odlišné – čo sa napokon pri raketách, ktoré vznikli s polstoročným odstupom a na opačných koncoch planéty, aj dá čakať. Ich spoločným prvkom je však množstvo motorov osadených na druhom stupni, v prípade Starship je ich tridsaťtri.

Čím viac motorov, tým viac sa toho môže pri zážihu pokaziť, pretože aj keď napríklad jeden motor sám osebe má pravdepodobnosť zlyhania len malú, matematika veľkých čísel vám viac-menej garantuje, že pri tridsiatich motoroch sa niečo stane každú chvíľu. A potom je, samozrejme, otázka, čo to bude.

Pokiaľ ide o jednoduché „zhasnutie“, jeden motor z tridsiatich chýbať môže a raketa splní svoj účel aj bez neho. Pokiaľ by však išlo o explóziu, hrozí pri nej poškodenie ďalších motorov a reťazová reakcia, na ktorej konci je katastrofálne zlyhanie celého stroja. Inými slovami, veľký záblesk a mnoho mrzutostí po ňom.

Nový Starship má určité mechanizmy, ako riziko výbuchu znížiť a ktoré ešte N1 mať nemohla. Elektronika je dnes natoľko lacná a výkonná, že môžete každý motor intenzívne monitorovať, a ak pomery v ňom (napríklad tlak v komore) prekročia bezpečnú hranicu, v priebehu pár milisekúnd ho vypnúť. Tým sa z neho stane mŕtva váha, ktorá však aspoň neohrozuje svoje okolie. No stopercentná poistka to nie je, takže sa nedivím, že v tvárach davu, ktorý sledoval štart rakety priamo v priestoroch firmy SpaceX, bolo vidieť poriadne napätie.

(Niekde som zachytil informáciu, že sa medzi nimi na chvíľu ukázal aj John Carmack, legendárny programátor, ktorý stvoril herný engine Dooma a o mnoho rokov neskôr založil neúspešný kozmický startup Armadillo Aerospace. Vôbec – jedna z vecí, ktorú si ľudia komentujúci vývoj v kozmickej technológii mnohokrát neuvedomujú, je, aké stovky firiem na tomto poli pohoreli a skončili, aj keď mali napríklad k dispozícii slušné množstvo peňazí a kvalitných ľudí. Cintoríny bývajú mlčanlivé a nepútajú na seba pozornosť novinárov.)

Najhorší scenár sa nenaplnil a raketa sa niekam dostala, aj keď po pár minútach letu sa vymkla kontrole a pozemné riadiace stredisko ju muselo na diaľku zničiť. Príslušnej hromade výbušnín pripevnenej na stroj sa hovorí pekne korektne Flight Termination System a má zabezpečiť, aby neovládateľný nosič nikomu nespadol na hlavu. V tomto prípade popadali jeho zvyšky do Mexického zálivu.

Suma sumárum, „test úspešne zlyhal“. Najskôr teda tie úspechy.

Veľká väčšina motorov Raptor 2 sa riadne zapálila a fungovala. Časť tých, ktoré zlyhali, bola možno poškodená lietajúcimi troskami v priebehu štartu (pozri ďalej), ale to sa bude musieť ešte zistiť.

Keďže raketa bola napchatá rôznymi senzormi a snímačmi, zo štyroch minút letu majú pozemní pracovníci obrovskú dátovú žatvu – môžu úplne presne analyzovať, čo sa stalo v ktorú sekundu a či to bolo v poriadku. Tieto údaje značne pomáhajú pri zlepšovaní budúcich rakiet.

Presne tento druh spätnej väzby stojí za tým, že súčasný „pracovný kôň“ SpaceX, raketa Falcon 9, sa zo svojich veľmi explozívnych začiatkov pozvoľna vyvinul až na v súčasnosti najspoľahlivejšiu raketu vôbec. Momentálne majú za sebou šnúru skoro 200 úspešných vzletov a 100 úspešných pristátí prvého stupňa, čo je impozantné. Kedysi som krátko jazdil Renaultom Mégane, ktorý bol podstatne menej spoľahlivý…

Nový stroj je húževnatý. Dokonca aj vo chvíľach, keď sa raketa vymkla kontrole a točila sa ako kolotoč, navyše čelila silnejšiemu odporu vzduchu, než s akým sa počítalo (vyradené motory totiž spôsobili, že nedostúpila tak vysoko, ako mala), sa stále ešte držala pohromade a nič z nej viditeľne neodpadávalo. Pritom aerodynamické sily pôsobiace na jej telo museli byť strašné a inú raketu by zrejme počas pár sekúnd roztrhali na kusy. Nuž, Starship je z ocele, nie z hliníka, ako býva pri lietajúcich strojoch bežné. A oceľ niečo vydrží.

Celý prenos štartu rakety Starship s českým komentárom redakcie Kosmonautix.cz

A tie zlyhania…

Zďaleka najväčším zlyhaním je skutočnosť, že besniace plamene po zážihu „vykopali“ na odpaľovacej rampe poriadny kráter. Materiál pod raketou pritom nebola žiadna hlina, ale solídny betón, navyše špeciálneho typu, ktorý by mal byť odolný voči ohňu.

Na záberoch zo štartu zároveň vidieť, že okolo rampy poletujú kusy betónu, ktoré síce proti rakete samotnej vyzerajú maličké, ale práve vzhľadom na jej rozmery museli dosahovať veľkosť menšieho osobného auta. Piesok a betónový prach pochádzajúci zo štartu sa dostali až na ostrov San Padre, bezpečne ďaleko od uzavretej zóny a cca 8 – 10 km vzdušnou čiarou.

Aj toto mohlo viesť k zničeniu tých niekoľkých motorov, ktoré neskôr viditeľne nepracovali. Musk svojho času poznamenal, že rozhodnutie nepripraviť na rampe takzvané priekopy na odvádzanie plameňov (flame trenches alebo diverters) alebo zariadenia na kropenie rampy vodou (water deluge) sa ešte môže ukázať ako chyba, a podľa všetkého sa jeho proroctvo naplnilo. Toto všetko bude potrebné opraviť a doplniť, čo je práca na pekných pár mesiacov.

Nedošlo k plánovanej separácii oboch stupňov. Zatiaľ sa presne nevie prečo. Nebyť tohto zlyhania, možno by samotný druhý stupeň doletel podstatne ďalej. Takto ho pevné spojenie s problematickým prvým stupňom odsúdilo na skazu. Toto, mimochodom, nie je v dejinách SpaceX prvý problém so separáciou stupňov. V prípade pokusných rakiet Falcon 1 išlo o problém, ktorý firmu takmer pochoval (zlyhal tretí let). Vtedy ešte nemali veľa peňazí a nikto im neveril.

Na ďalší test si nepochybne nejaký čas počkáme. Nie preto, že by v SpaceX mali v zálohe málo ďalších rakiet: pripravených či rozpracovaných je hneď niekoľko kusov a motorov sú hotové stovky. Je však úplne isté, že bude nutné zásadne upraviť a zosilniť „nultý stupeň“, t. j. samotnú odpaľovaciu rampu.

Aj americké úrady budú mať zrejme nejaké námietky voči tomu, aké veľké okolie základne Starbase bolo zasypané pieskom a rozdrveným betónom. Na rozdiel od mysu Canaveral, kde sa príroda za desiatky rokov s kozmickou prevádzkou nejako zžila, je texaské južné pobrežie považované za dôležitú vtáčiu oblasť a chránené zákonom. Na výstavbu a prevádzku základne Starbase boli potrebné environmentálne výnimky a intenzita budúcich letov tu určite veľmi vysoká nebude – na to má slúžiť práve Florida.

Ale na ten ďalší let sa teším ako malý. Napokon, máme šancu vidieť niečo, čo bývalo v šesťdesiatych rokoch skoro na programe dňa. Naozajstný vesmírny pokrok.

Pôvodný text: Test úspěšně selhal. Uverejnené so súhlasom autora.