Riaditeľka nemocnice v Banskej Bystrici Mladí chcú robiť osem hodín denne, ale v našom zdravotníctve sa nedá pracovať s work life balansom

„Žiadnu ministerskú ponuku som nedostala. Ak by som ju dostala, zamyslela by som sa nad tým,“ hovorí riaditeľka fakultnej nemocnice v Banskej Bystrici Miriam Lapuníková, o ktorej sa v posledných dňoch hovorí ako o možnej náhrade ministerky Zuzany Dolinkovej z Hlasu.

Lapuníková stojí na čele Rooseveltovej nemocnice už takmer desať rokov. V rozhovore reaguje na výhrady predstaviteľov vlády, ktorí hovoria o neefektívnom využívaní peňazí v zdravotníctve a zlom hospodárení štátnych nemocníc, ako aj o ich plánovanej zmene na akciové spoločnosti.

„Väčšina mladých ľudí má predstavu, že bude robiť osem hodín denne päť dní v týždni, ale o tom zdravotníctvo nie je,“ hovorí Lapuníková. Ak by lekári podali výpovede z nadčasov, systém by sa podľa nej ešte viac destabilizoval. Akých ľudí v zdravotníctve pokladá za najdôležitejších?

Riaditeľka banskobystrickej nemocnice hovorí aj to, že súkromných hráčov v zdravotníctve nevníma ako konkurenciu štátu a je hrdá, že môže na príprave novej budovy spolupracovať s ľuďmi, ktorí pripravovali Bory. Prečo nemá pochybnosti o tom, že Robert Kaliňák postaví vojenskú nemocnicu v Prešove skôr ako oni?

Šéfujete banskobystrickej nemocnici už necelých desať rokov, čo je skoro najviac spomedzi všetkých riaditeľov štátnych nemocníc na Slovensku. Ako sa vám to pri toľkých ministroch a ministerkách zdravotníctva podarilo?

Nikdy som sa nejako nezamýšľala nad tým, prečo to tak je. Mojou snahou je vždy pracovať naplno a robiť si svoju prácu najlepšie, ako viem. Moja práca ma naozaj veľmi baví.

Prežili ste ministra Krajčího, Lengvarského a na poste vás ponechala aj ministerka Dolinková, ktorá po nástupe odvolala desiatku riaditeľov. Ako si to vysvetľujete?

Neboli odvolaní viacerí riaditelia. Tiež nie je pravda, že by som bola na čele nemocnice celý čas bez akéhokoľvek záchvevu. Počas celého toho obdobia som prešla dvomi výberovými konaniami. Bola som odvolaná za pána ministra Druckera aj za pána ministra Krajčího. Vtedy som bola poverená riadením až do výberového konania, v ktorom som uspela spomedzi troch uchádzačov.

Čím ste si získali ministerkinu dôveru?

Myslím si, že aj pokračovanie v našom projekte novej nemocnice bol jeden z dôvodov prečo. Ešte za pána ministra Palkoviča sa nám pred širokou komisiou podarilo obhájiť projekt novej nemocnice a pani ministerka sa vtedy ešte ako zástupkyňa opozičného Hlasu zúčastnila na vypočutí.

So šéfom martinskej nemocnice, kde takisto budujú novú nemocnicu, sa však ministerka rýchlo rozlúčila.

Verím, že sa pani ministerka spoľahla na výsledky práce nášho tímu. Vedenie podľa môjho názoru nie je len o riaditeľovi, ale je výsledkom spoločnej práce.

Ako s ministerkou vychádzate?

Z môjho pohľadu veľmi dobre, poznáme sa dlho, nie však až na priateľskej báze, ale ešte z čias jej pôsobenia ako zástupkyne Zväzu ambulantných poskytovateľov. Ja sama v zdravotníctve pôsobím už takmer dvadsať rokov.

Nehrá vo váš prospech aj to, že šéf zdravotníckeho výboru doktor Baláž zo Smeru a bývalý riaditeľ nemocnice, ktorý je stále vaším primárom, dohliada na to, aby Rooseveltova nemocnica mala kontinuitu?

Neviem na to odpovedať ani áno, ani nie, ale chcem veriť, že by to tak mohlo byť.

Keď sa teraz hovorí o výmene ministerky Dolinkovej, viacerí koaliční politici spomínajú aj vaše meno. Môže sa stať, že sa stanete novou ministerkou vy?

Na túto otázku sa nedá dobre odpovedať. To, že sa to hovorí, vnímam z hľadiska profesijného ako milé, ale aj desivé zároveň. Je to podľa mňa veľmi náročná pozícia, ktorá si vyžaduje obrovské nasadenie celého tímu ľudí a úzku spoluprácu naprieč celým sektorom.

Už ste dostali ponuku?

Otvorene môžem povedať, že žiadnu takú ponuku som nedostala. Toho času sa intenzívne venujeme s celým tímom rozbehnutým projektom v Rooseveltovej nemocnici.

Keby vám takúto ponuku dali, prijali by ste ju?

Ak by som ju dostala, zamyslela by som sa nad tým. Podčiarkujem spojku „ak“.

Bez ohľadu na to, kto bude novým ministrom, je možné, že sa s ním opäť vymenia aj riaditelia nemocníc. Ako podpredsedníčka Asociácie štátnych nemocníc pokladáte podobne časté výmeny za problém?

Keď príde nový človek do akejkoľvek organizácie, tak minimálne tri mesiace sa s ňou len zoznamuje. Po pol roku ju už trochu pozná, po troch rokoch to má zažité a až po piatich rokoch môže povedať, že naozaj vie, čo sa v tej organizácii komplexne deje.

Myslím si, že je dôležité vychovávať odborníkov, a to nielen zdravotníkov, ale aj úzku profilovú skupinu manažérov v zdravotníctve, povedzme aj budúcich riaditeľov koncových nemocníc, ktoré sú chrbtovou kosťou poskytovania zdravotnej starostlivosti na Slovensku.

Som presvedčená, že viesť nemocnicu je veľmi komplexná záležitosť, do ktorej vstupuje okrem poskytovania zdravotnej starostlivosti aj personálna práca, logistika, ekonomika, zásobovanie, stravovanie, obstarávanie, stavebníctvo, inovácie či IT. Je to naozaj obrovský kolos, preto ak chce byť štát v tejto oblasti úspešný, mal by si manažérov vychovávať, postupne ich vzdelávať v jednotlivých oblastiach, aby dokázali nakoniec slúžiť nielen nemocnici, ale aj štátu.

S častými zmenami na čele nemocníc teda nesúhlasíte.

Poviem to inak. Keď sme pred rokom 2010 v Banskej Bystrici zavádzali program transplantácií pečene, naši kolegovia sa išli pozrieť, ako funguje, do Talianska. Všetci dobre vieme, aké je Taliansko politicky dynamická krajina. Keď sa ich na to pýtali v nemocnici, odpovedali im, že ich sa to netýka, pretože oni sú zodpovední za vedenie nemocníc, nie za politiku. A myslím si, že tak by to malo byť aj na Slovensku.

Miriam Lapuníková a Vladimír Baláž. Foto: TASR

Ako zobjektivizovať výmeny riaditeľov, aby si nový minister zakaždým nedosadzoval svojich ľudí?

Pokojne zaveďme ukazovatele, ktoré riaditelia majú dodržiavať, vymedzme aj im ich kompetencie, nech je jasné, čo je v ich zodpovednosti a čo má na starosti ministerstvo. Toto treba nutne zaviesť. Systém potrebuje silné pravidlá a ich kontrolu.

Zažili ste mnohých riaditeľov. Je to tak, že Slovensku chýbajú schopní manažéri alebo sa skôr v systéme riadenia nevedia udržať, no nie preto, že by nevedeli dobre manažovať?

V systéme je aj dnes veľmi veľa šikovných ľudí, rovnako som veľmi veľa schopných ľudí, ktorí boli na svojich pozíciách kompetentní, zažila aj v minulosti. No personálne otázky sú vždy v rukách vedenia rezortu, k tomu sa neviem vyjadriť.

Nemáte medicínske vzdelanie, ale vyštudovali ste ekonomiku a manažment zdravotníctva. Je to pri riadení nemocnice výhodou?

Podľa mňa sú najdôležitejšie osobnostné predpoklady. Ak je riaditeľ ekonóm, trúfam si povedať, že potrebuje mať pri sebe veľmi silného medicínskeho námestníka, celý tím prednostov a primárov, ktorí mu pomáhajú riadiť danú oblasť.

V žiadnom prípade sa nemôžem porovnávať so špecialistami z oblasti poskytovania zdravotnej starostlivosti, ale po tých rokoch mám vďaka nim navnímané témy a viem dať na veci svoj uhol pohľadu. Zakaždým sa s lekármi radím a nerobím rozhodnutia bez nich. To by som si v živote nedovolila.

Zároveň poznám veľmi veľa lekárov, ktorí sú schopní manažéri, to bez debaty. Napríklad Radoslava Čuhu, ktorý bol dlhý čas riaditeľom v Prešove a presunul sa zo štátneho sektora do súkromného. Teraz robí pre Svet zdravia a stále ho pokladám za výborného manažéra.

Vláda predstavila konsolidačné opatrenia, ktoré sa dotýkajú aj zdravotníctva. Okrem zmrazenia platov lekárov sa do pozornosti dostala aj potreba ozdraviť štátne nemocnice, ktoré dlhodobo neplatia načas faktúry. Ku koncu roka 2023 presahoval stav záväzkov trinástich najväčších štátnych nemocníc miliardu eur. Po prehratom rozsudku na Súdnom dvore Únie Slovensku hrozí takmer miliónová pokuta a penále vo výške 50-tisíc eur za každý deň, kým nemocnice nebudú platiť faktúry načas. Čo sa musí systémovo zmeniť, aby nemocnice platili svoje záväzky a štát ich nemusel neustále oddlžovať?

Som toho názoru, že systém je historicky viac-menej nedofinancovaný. Na druhej strane vnímam potrebu dátovej transparentnosti a otvorenosti, ktoré nám vzájomným porovnávaním a od toho odvodených pravidiel môžu napomôcť zvyšovať medicínsku a ekonomickú efektívnosť, na ktorú v našom systéme bezpochyby priestor je.

Myslím si tiež, že bez dát sa už nedá rozhodovať a nestačí už len hovoriť, ako sú riaditelia veľkých nemocníc nekvalitní a skorumpovaní. Riaditelia nemocníc sa stále menia a menia, no situácia sa nemení. Z toho podľa mňa vyplýva, že problém je omnoho rozsiahlejší a okrem zvyšovania efektívnosti je potrebné zabezpečiť finančnú stabilizáciu a udržateľnosť systému.

Ako si predstaviť finančnú stabilizáciu systému, keď sa vládni politici sťažujú, že sa do zdravotníctva leje priveľa peňazí neefektívne, a tak už doň viac liať nechcú?

To, či zdroje pôjdu do lôžkovej, ambulantnej či dopravnej starostlivosti, to je politické rozhodnutie. To je úloha ústredných orgánov štátnej správy. Podľa toho, ako sa zvolia politické či spoločenské priority, od toho sa potom odvíja reálne hospodárenie v nemocniciach.

Prečo výdavky v zdravotníctve rastú tak rýchloMôže za to starnutie, platy zdravotníkov aj drahé lieky

Kristína Votrubová

Je pravda, že DRG nám pomáha vyhodnocovať efektívnosť poskytovania zdravotnej starostlivosti, ale toto je oblasť, s ktorou začíname len pracovať a vďaka tomu aj ukazovať, či je alebo nie je dostatok peňazí v systéme. Vždy je to však štát, ktorý sa rozhodne, aký objem zdrojov alokuje do systému. Môžeme rozdeliť len to, čo v tom systéme je.

Viacerí však nemocniciam vyčítajú, že strácajú peniaze pri zbytočných nákupoch prístrojov, zlých liečebných postupoch či nesprávnych indikáciách.

Áno, aj to sa zjavne deje, ale nie v takej veľkej miere, ako sa o tom hovorí. Ako som povedala, je správne, že analytici intenzívne vyhodnocujú potrebu objemu zdrojov, ktoré vstupujú do systému, a kalkulujú náklady na výdavky poskytovania zdravotnej starostlivosti.

Aj preto je veľmi dôležité DRG, ktoré nám jasne prostredníctvom ekonomických dávok ukazuje, aká finančne náročná je lôžková starostlivosť v jednotlivých typoch nemocníc.

Podľa ministra financií riaditelia štátnych nemocníc nie sú motivovaní lepšie hospodáriť, lebo ich straty vždy vykompenzuje štát, preto navrhuje transformáciu štátnych nemocníc z príspevkových organizácií na akciové spoločnosti. Váš názor?

Myslím, že téma zmeny právnej formy časti nemocníc je silne politickou témou, ktorá má argumenty na obidvoch stranách. Verím, že svoju rolu v tejto diskusii zohrá aj fakt, že zdravie je zmiešaný statok, teda, zjednodušene povedané, musí na ňom záležať jednotlivcovi, ale aj štátu. Verím, že skutočnosť dobrej praxe vo svete a hlavne v Európe, ktorá nám je kultúrne blízka, bude v politickom rozhodnutí zohľadnená.

Ak ani táto zmena nemusí byť liekom na lepšie fungovanie našich nemocníc, ako teda podľa vás dostať do systému viac peňazí?

Som presvedčená, že na to nie je jediné riešenie, vzhľadom na komplexnosť problému riešení musí byť viacero. Už teraz si uvedomujeme, že máme nejakú štruktúru otázne legálnych poplatkov. Snáď je už načase rozprávať sa o rozsahu poskytovanej zdravotnej starostlivosti hradenej z verejného zdravotného poistenia. Takisto sa musíme rozprávať o výške úhrady za poistenca štátu.

Mimo týchto zdrojov iné legitímne zdroje ako z daní a odvodov, parciálne z európskych fondov zatiaľ nemáme. Je nevyhnutné otvoriť aj tému pripoistenia či napríklad základných poplatkov za využívanie systému, ktoré poznáme zo škandinávskych krajín.

To znamená zaviesť nejakú sumu, do ktorej si ľudia budú hradiť zdravotnú starostlivosť, ako to je napríklad v Nórsku?

Napríklad. Keď sa na to pozrieme z pohľadu politickej filozofie, tak pravica bude chcieť zvyšovať spoluúčasť pacienta, zatiaľ čo ľavica to bude odmietať. Nakoniec bude musieť systém dofinancovať, no aj to pôjde koniec koncov z vreciek ľudí. Dôsledok je tak rovnaký, systém bude treba dofinancovať. Niet inej cesty, ide len o mieru sociálneho rizika, ktoré politik bude ochotný zniesť.

Nie je to o tom, čo je dobré alebo zlé, ani jedna z týchto možností nie je ani dobrá, ani zlá. Vo svete existujú obidva prístupy, najčastejšie však v miešanej podobe. Politik sa len bude musieť rozhodnúť, akú mieru sociálneho a osobného rizika bude ochotný znášať.

Miriam Lapuníková. Foto: TASR

Spôsob konsolidácie v zdravotníctve nahneval lekárskych odborárov, ktorí začali podávať výpovede z nadčasovej práce. Asociácia nemocníc Slovenska sa už vyjadrila proti tomu, aby sa zdravotníkom zmrazoval nárast platov. Aj vy ste proti?

Okrem tohto stanoviska už prebehli a pravdepodobne sa ešte uskutočnia ďalšie rokovania kompetentných strán. Verím, že na základe nich sa zástupcom zamestnancov spolu s vedením rezortu a s ostatnými partnermi podarí situáciu stabilizovať.

Čo by v praxi znamenalo, keby výpovede z nadčasov podalo 2635 lekárov, ktorých podpisy zozbierali lekárske odbory?

Systém by sa ešte viac destabilizoval, pretože ústavné zdravotnícke zariadenia by neboli schopné zabezpečiť plynulé poskytovanie zdravotnej starostlivosti.

Myslíte si, že sa odborárom podarí dosiahnuť svoje ako pri výpovediach v roku 2022 alebo vláda nájde v rámci konsolidácie kompromis?

Vnímam, že situácia je vážna, a vnímam, že všetci kompetentní urobia všetko pre to, aby sa riešila.

V jednej diskusii ste povedali, že v nemocnici nechcete ľudí, ktorí chcú mať „absolútny work life balance“, lebo to vraj nemali študovať ani medicínu. Chcete zamestnávať tých, ktorí budú srdcom zdravotníci a budú na tom stavať svoj život. Dodali ste, že ani vy nepracujete len osem hodín. Myslíte si, že zdravotníci nepotrebujú viac oddychu?

Toto moje stanovisko bolo vytrhnuté z kontextu a bolo zostrihnuté z veľmi dlhej odpovede. Absolútne podporujem ľudí, ktorí sú nadšencami pre prácu, ktorí do toho dávajú svoje srdce. O tom je celá Rooseveltova nemocnica tak, ako ju vidím ja. Pokrok je možné zatiaľ dosiahnuť len tvrdou prácou.

Každý zdravotník alebo pracovník v zdravotníctve, bez ohľadu na to, či je asertívny alebo nie, či robí dvanásť alebo osem hodín, je dôležitý pre túto spoločnosť. Vo vystrihnutej časti som povedala, že podporujem ľudí, ktorí sa chcú rozvíjať, tvoriť, prinášať inovácie.

Všetci, bez ohľadu na to, koľko robia, sú dôležití pre systém, ale každý musí robiť svoju prácu „poctivo dobre“. Takých ľudí pokladám za najdôležitejších. To bola moja pointa. I keď aj toto si môže, kto chce, vysvetliť zle.

Čo tým chcete povedať? Že v zdravotníctve sú aj takí, ktorí to nerobia dobre ani naplno, ako to v minulosti pomenoval profesor Žúbor?

Toto je veľmi individuálne vnímaná téma, to som tým nechcela povedať.

Slová profesora Žúbora začiatkom roka vyvolali veľkú diskusiu. Hovoril o tom, že slovenské zdravotníctvo kriví najmä lekárska gerontokracia, že v nemocniciach slúžia najmä obetavci, ktorí držia celý systém ešte ako-tak nad vodou, a nikomu sa reálne na vyšších pozíciách nechce meniť systém, spôsob fungovania ani efektivitu práce. Má pravdu?

Trúfam si povedať, že v našej nemocnici to neplatí. Práca s personálom je podľa mňa jedna z najťažších tém, s ktorými pracuje manažér v akomkoľvek odvetví na každej úrovni, a to obzvlášť v zdravotníctve. Snažíme sa vytvárať mladým aj lekárom priestor na rozvoj, veľmi intenzívne ich podporujeme a zapájame do jednotlivých aktivít.

Lekár, ktorý sa vrátil a znova odišielNaším najväčším problémom je lekárska gerontokracia, ktorá odmieta zmeny

Lukáš Kekelák

Ak to, čo pán profesor povedal, sa naozaj deje, je to nezodpovedné zo strany vedúcich zamestnancov, lebo si neuvedomujú, že aj oni boli mladí a chceli mať priestor na odborný rast. Neuvedomujú si, akú frustráciu tým môžu spôsobiť svojim kolegom, a do budúcna nemusia tak byť viac schopní zabezpečiť chod a rozvoj danej špecializácie. V tomto nám však už pomáhajú zmluvy s univerzitami, ktoré v zásade neumožňujú pokračovať v práci vedúcim lekárom nad 70 rokov.

Zároveň si myslím, že hlavnú rolu v týchto situáciách zohrávajú vedúci zamestnanci v nemocniciach. Viem, že je v mnohých prípadoch spoločensky veľmi náročné urobiť zmenu, ale preto je riaditeľ riaditeľom, aby vedel tieto témy odkomunikovať.

Téma vedúcich pracovísk súvisí aj s efektivitou poskytovanej zdravotnej starostlivosti. Ak slovami profesora Žúbora niektorí „obetavci“ pracujú v zdravotníctve za iných členov tímu, nevzniká len osobná frustrácia, ale vo výsledku aj ekonomická strata pre nemocnicu. Čo s tým?

My v nemocnici našim zaslúžilým kolegom, ak prejavia záujem, nechávame priestor pokračovať v edukácii, aby naďalej mali sociálny kontakt s krásnym životom zdravotníka. Prežili predsa v týchto priestoroch veľkú časť svojho života a chceme, aby svoje skúsenosti odovzdávali ďalej. Ale aby sme chod oddelení posilňovali, v nemocnici sú zavedené konkurzy na vedúcich pracovníkov každých päť rokov, platí to aj pre prednostov a primárov. Naozaj chceme dať priestor každému a chceme, aby sa lekárske odbornosti rozvíjali.

Po vašom výroku vás mnohí zdravotníci kritizovali, že popri práci nemajú čas ani na svoje rodiny. Čo ste vlastne tým „absolútnym work life balansom“ mysleli?

Áno, písalo mi po tom zostrihu veľmi veľa zdravotníkov. Myslím, že som všetkým odpísala a pokúsila sa vysvetliť svoj postoj. Ono sa to však reálne nedá, každý si vyberie to svoje z akejkoľvek odpovede. Je však výborné, že sa o téme work life balansu otvorene hovorí. Len komunikácia o nej, a teda s tým súvisiace úvahy a očakávania, ju posúvajú na udržateľnú úroveň. To, či je mať nadčasy správne, respektíve nájsť tomuto fenoménu mieru, je opodstatnený predmet diskusie.

Reálne na tému nadčasov však musím povedať, že osobne nepoznám zdravotníka, ktorý pracuje v nemocnici a povedal by, že nikdy nadčasy nemal.

Taký na Slovensku asi ani nie je.

A presne to som tým chcela povedať, že v našom zdravotníckom systéme sa asi ani nedá pracovať s absolútnym work life balansom. Už keď ste sa rozhodli ísť pracovať do zdravotníctva, vedeli ste, do čoho idete. Vedeli ste, že budete musieť pracovať a slúžiť aj v noci, cez víkendy a obetovať svoj voľný čas v prospech práce, pre ktorú ste sa rozhodli.

Lekár, ktorý sa po štúdiu v Česku vrátilZačínajúci lekári sú neraz tlačení liečiť pacientov tak, ako sa to už robiť nemá

Lukáš Kekelák

Väčšina mladých ľudí má predstavu, že bude robiť osem hodín denne päť dní v týždni, ale o tom zdravotníctvo nie je. Aj ja musím robiť niekedy viac ako dvanásť hodín denne, a to som riaditeľka.

Napriek tomu je toto podľa vás normálny stav, že musia zdravotníci pre chýbajúci personál robiť toľko nadčasov?

Určite nie, ale dá sa s tým niečo robiť.

Čo?

Minimálne o tom treba rozvíriť celospoločenskú debatu. Slovensko asi stále nie je pripravené na zmenu v zdravotníctve, ktorá v preklade znamená presun kompetencií z lekárov na sestry, zo sestier na praktické sestry a tak ďalej. Zároveň musíme vytvárať nové kategórie zamestnancov, ktorí budú pracovať v zdravotníctve hlavne v rámci lôžkovej starostlivosti. V tomto sa musíme inšpirovať z ostatných krajín.

O akých odboroch hovoríme?

Vo všeobecnosti napríklad okrem zubných technikov treba uviesť do praxe technikov pre iné špeciálne typy zdravotnej starostlivosti, ako napríklad operačných technikov. Analogicky potom možno pracovať aj s novými profesiami v lôžkovej zdravotnej starostlivosti. Okrem toho je stále priestor presúvať kompetencie zdravotníkov či vytvárať špecializačné študijné nadstavbové odbory.

Treba mať otvorené mysle, lebo nedostatok zdravotníkov v kontexte starnutia populácie je aj bude celoeurópska výzva, keďže starnutie populácie je reálne existujúci fenomén a pokladám ho spolu so zabezpečením dostupnosti poskytovania zdravotnej starostlivosti aj za najväčšiu výzvu zdravotníctva.

Keď hovoríme o kompetenciách, nie je to tak, že také sestry už teraz robia oveľa viac, ako by mali? Len v porovnaní s Rakúskom už dnes robia za lekárov viac.

A máte absolútnu pravdu. V praxi sa stretávame s tým, že činnosti, ktoré by z hľadiska náplne práce mal robiť lekár, robí sestra. Nemôžeme si pred tým zakrývať oči, treba to pomenovať a zreálniť. „Aj na papieri“ dajme tieto kompetencie sestrám, keď sa to dnes tak už v skutočnosti deje.

Odišla pracovať do RakúskaSestry, ktoré hovoria, ako nenávidia svoju prácu, urobia pre zdravotníctvo viac, ak odídu

Lukáš Kekelák

No nemali by to potom mať aj riadne zaplatené, keď v tom suplujú lekárov?

Áno, takto kvalifikované sestry špecialistky by mali mať vyšší plat. Toto je však náročná téma a vyžaduje si adekvátnu rozpravu o rozsahu posunu kompetencií.

Vnímate dnes ako väčší problém nedostatok lekárov či sestier?

Nedostatok sestier je podľa mňa pre naše zdravotníctvo dnes jednoznačne väčší problém ako nedostatok lekárov. Táto téma má veľmi veľa uhlov pohľadu. Nejde len o ohodnotenie a kompetencie, ale aj vzdelávanie a benefity. Aj preto máme vlastnú škôlku pre zamestnancov, aby sme sestrám zabezpečili istú sociálnu podporu.

V rámci personálnej politiky ako takej musíme ako zamestnávateľ robiť rozsiahle opatrenia, napríklad náborové príspevky pre sestry, lebo situácia v tejto kategórii naozaj nie je ľahká.

Ak nebudeme riešiť presun kompetencií, a to obzvlášť pri kategórii sestra, na nižšie kategórie a vytvárať nové, nebudeme do budúcna schopní poskytovať zdravotnú starostlivosť ani v súčasnom rozsahu. Pomyselné kyvadlo sa tak vychýli, že to bude pre systém prevádzkovo a finančne neudržateľné.

Ministerka zdravotníctva Zuzana Dolinková dlhodobo čelí kritike, že namiesto štátu v zdravotníctve posilňuje súkromníkov. Na rezorte pracujú viacerí úradníci z konkurenčného Agelu, niekoľko rozhodnutí ministerky pomohlo aj nemocniciam Penty. Čo na to ako zástupkyňa štátnych nemocníc hovoríte?

Vždy sa rozprávame v prvom rade o ľuďoch a o ich osobných kvalitách a schopnostiach. Mne je jedno, akého vierovyznania alebo za akú politickú stranu je prednosta či primár, pokiaľ robí svoju prácu dobre. To je pre mňa ako manažéra podstatné. Pre mňa nie je dôležité, kto menoval daného riaditeľa alebo kde predtým človek pracoval, dôležité sú, zjednodušene povedané, výsledky.

Tak sa pozeráte aj na konkurenciu Agelu a Penty v zdravotníctve? Robia to podľa vás dobre?

Ja ich v prvom rade nevnímam ako konkurenciu, pozerám sa na ne z pohľadu zabezpečenia zdravotnej starostlivosti v regióne. Pokiaľ v Banskobystrickom kraji nebudú poskytovatelia navzájom spolupracovať, nebude môcť byť ľuďom poskytnutá dobrá zdravotná starostlivosť. Je jedno, čia nemocnica je, vždy musí byť na konci „spokojný“ pacient. Ak zákon definuje rôzne formy vlastníctva, nech to platí. Na druhej strane však musí platiť aj rovnaký meter pre všetkých. Svoje povinnosti vyplývajúce zo zákona musí dodržiavať každý.

A platí tu rovnaký meter pre všetkých? Pretože bývalý riaditeľ trnavskej nemocnice hovoril pri súkromných poskytovateľoch o zištnom narábaní s pacientom na úkor štátnych nemocníc. To je aj vaša skúsenosť?

Toto by mala vyriešiť optimalizácia siete nemocníc. Preto hovorím, že keď platí zákon, každý musí dodržiavať zákon a robiť to, na čo má kompetenciu. Keď sa to bude dodržiavať, verím, že cestu pacienta sa podarí nastaviť tak, aby bol spokojný a systém bol férový.

Stavbu novej budovy nemocnice ste konzultovali s viacerými ľuďmi, ktorí pripravovali bratislavskú nemocnicu Penty na Boroch. Prečo?

Som hrdá na to, že môžeme spolupracovať práve s ľuďmi, ktorí pripravovali Nemocnicu Bory. Majú expertízu a cenné skúsenosti so zatiaľ jedinou novostojacou nemocnicou, ak vynecháme Michalovce. Dávajú nám výkričníky, čoho sa máme vyvarovať, preto pôsobenie týchto odborníkov v našom tíme vnímam veľmi pozitívne.

Ako Agel v tieni Penty vyrástolZdravotnícky magazín Penty upozorňuje na rast vplyvu Agelu u Dolinkovej. Čo je za tým?

Lukáš Kekelák

To, že pri príprave nemocnice zamestnávame ľudí, ktorí majú skúsenosť zo súkromného sektora, vnímam len ako výhodu. Pre mňa ako manažéra je podstatné, že tou cestou už raz prešli, preto to pre nás môže byť lepšie, rýchlejšie, lacnejšie a celkovo efektívnejšie.

Spolupracujete aj s Janou Kiškovou. Tá mala na ministerstve zdravotníctva na starosti prípravu národnej nemocnice Rázsochy, kde nakoniec stáť nebude. Jeden z projektantov Rázsoch, spoločnosť CED Consulting, pani Kiškovú v liste ministrovi Lengvarskému označil za problémovú manažérku. Tvrdil, že blokuje odborníkov a na ich miesta pretláča nekompetentných ľudí. Aká je vaša skúsenosť?

Pani Kišková má veľmi veľké kvality, aj preto si ju zavolali z Borov robiť projekt Rázsochy. Práve jej expertízu na prípravné stavebné konanie, na čo je absolútny expert, sme potrebovali. Má totálne zvládnutú legislatívu a aj vďaka jej know-how sa nám podarilo spraviť všetky predbežné súhlasy pre územné konanie a pre všetky orgány ústrednej štátnej správy. V našom tíme bola istý čas kľúčovým človekom, ktorý nám pomohol zabezpečiť všetky povolenia, takže nemôžem súhlasiť.

Pri medicínskom plánovaní sme si nakontrahovali firmu Smart Healthcare Solutions Martina Šamaja z Čiech, ktorý je špecialista na túto problematiku a participoval aj na Nemocnici Bory aj na Rázsochách. Obaja majú bohaté skúsenosti.

Ako si vysvetľujete, že projekt Rázsoch, ktorého bola pani Kišková kľúčovou osobou, sa nedotiahol do úspešného konca a budova národnej nemocnice sa presúva do Ružinova, čo ministerke vyčítajú aj odborári ako porušenie memoranda?

To je téma, ktorá je odborná aj politická. Podľa môjho názoru pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti v Bratislave pokladám za kľúčové urobiť si absolútne presnú analýzu celého lôžkového fondu, teda vízie a možnosti rozvoja jednotlivých poskytovateľov lôžkovej starostlivosti. Pri rozhodovaní vnímam ako kľúčové dáta, len tak sa dá prijať zodpovedné a komplexné rozhodnutie. Odborná expertíza zahrňujúca všetkých kľúčových stakeholderov je úplne kľúčová.

Tých analýz už bolo niekoľko, niektoré spolufinancovala aj finančná skupina Penta. Pokladáte presun z Rázsoch, kde už roky prebiehali viaceré konania, do lokality Ružinova, kde sa všetko začína odznova, za správny?

Nedisponujem dostatkom informácií, aby som sa k tomu vedela adekvátne vyjadriť, ale určite som toho názoru, aby sa pri takom veľkom meste, ako je Bratislava, brala do úvahy geografia mesta. Ak medzičasom vyrástli Bory na západnej strane a na juhu máme Antolskú, treba sa zamyslieť nad východnou časťou mesta, ako je napríklad Ružinov, lebo cesty z našej krajiny sú napájané práve z tejto východnej tepny. Preto situovanie komplexného lôžkového zariadenia niekde na východe mesta je určite dôležité. A fakt, že vyrástli Bory, treba prijať a aktívne s tým pracovať.

Niektorí analytici či zdravotníci verejne vyjadrovali podozrenia z krokov v zákulisí, ktoré mali nemocnicu na Rázsochách vyšachovať z hry. Ako ste dianie okolo Rázsoch vnímali z vášho banskobystrického nadhľadu?

Keďže kraj má kompetenciu umožniť postaviť lôžkové zdravotnícke zariadenie v zmysle územného plánu a dáva mu povolenie na prevádzku a keďže kraj túto kompetenciu mal a aj tak urobil a medzičasom sa našiel súkromný investor, ktorý mal ambíciu a bol tiež schopný zrealizovať investíciu, v tom okamihu sa už naň nemôžeme hnevať, lebo to vôbec nemá zmysel. Urobil to, čo mu ponúkali možnosti.

Keďže štátna nemocnica mala vyrásť v takej tesnej blízkosti a mala zároveň svoje infraštruktúrne výzvy, prehodnotenie jej vybudovania má svoje racio a je minimálne geograficky opodstatnené.

Ako napreduje výstavba vašej novej budovy nemocnice?

Krok za krokom. Každý krôčik pre nás znamená riešenie situácie a výziev, s ktorými sa stretávame. Veľkou výzvou sú aj očakávania, a to nielen od ministerstva, zamestnancov a pacientov, ale aj mesta a celého regiónu. Napriek tomu cítime veľkú podporu od všetkých inštitúcií. Aj na ministerstve, kde sa nám snažia pomáhať so všetkými témami, s ktorými sa nevieme sami vyrovnať.

Zvládli sme už presťahovanie kuchyne, čo bolo doposiaľ naše najväčšie logistické cvičenie. Revízni technici z celého Slovenska pracovali v dvoch zmenách 24 hodín denne, aby rozbehli celú prevádzku, za čo všetkým zúčastneným úprimne ďakujem. Aj to je príklad toho, že keď sa chce, tak sa dá.

Teraz riešime otázku dopravy a parkovania, k čomu pristupujeme s veľkým rešpektom. Táto téma je však veľmi náročná a som si istá, že sa nám, žiaľ, nepodarí uspokojiť očakávania všetkých.

NKÚ vo svojej správe pochybuje, či je reálne postaviť hrubú stavbu vašej nemocnice do roku 2026. Ako reagujete na podobné spochybnenia?

Keby som povedala, že pred nami aj z časového hľadiska nie sú veľké výzvy, tak by som klamala, ale takto to nefunguje. My sme tu nato, aby sme pracovali a dosahovali výsledky. Zatiaľ ideme v súlade s časovými harmonogramom.

Čo potom hovoríte na plány ministra obrany Kaliňáka postaviť nemocnicu do troch rokov? Odvážne?

Úplne im fandím, je skvelé, že do toho idú. Nadšenie pána ministra Kaliňáka pri výstavbe Prešova táto krajina potrebuje. Bez pochýb pán Kaliňák postaví nemocnicu skôr ako my, pretože ide o iný charakter investície a jeho možnosti v rámci povoľovacích procesov sú úplne niekde inde.

Po tom, čo práve lekári vo vašej nemocnici zachránili premiérovi život, cítite istotu, že stavbu sa podarí dokončiť aj vám?

Takto by som to v žiadnom prípade nevnímala. To, že naším pacientom bol pán premiér, bola obrovská zodpovednosť a nepredpokladám, že s tým niekto rátal. Keby sa nedajbože bolo stalo niečo zlé, spoločensky by sa to vnímalo určite inak. Bol to hod mincou, vďaka Bohu či vesmíru to pán premiér zvládol, no v prvom rade vďaka jeho vnútornej sile sa podarilo zvládnuť hospitalizáciu a dostal sa z kritickej život ohrozujúcej situácie. Verím, že na dokončení stavby záleží všetkým.