O filme Záhradníkov rok Je to brutálne aj romantické a možno zatúžite ponoriť prsty do hliny

V kine nás bolo len pár. Prišlo zopár starších dám, ktoré možno chceli vidieť, ako starne ich idol z mladosti Oldřich Kaiser. 

Možno niekoho zaujímalo, ako sa svojej prvej filmovej úlohy zhostí jeho manželka Dáša Vokatá. Kedysi diva českého disentu, manželka Ivana Martina Jirousa (známeho pod prezývkou Magor), ktorá posunula Kaisera do iných vôd, ako sú tie šoubiznisové. 

Ale prišli aj mladí ľudia, ktorých zjavne zaujímalo, čo to zase natočil ten Havelka, originálny dramatik a režisér.

Celá naša skupinka ostala po skončení filmu sedieť v hlbokých kreslách.

Akoby nikto nemal silu vstať, odpojiť sa od príbehu. Nikto nezapínal rýchlo mobil ani neutekal na spoj MHD. Chcelo to nejaký čas, kým to odznelo a človek mohol vykročiť z kina.

Havelkov scenár je postavený na reálnom príbehu záhradníka Reného Mandysa z Dolnej Olešnice. V českých médiách sa začal objavovať od roku 2011, keď už urputný záhradník štyri roky znášal šikanu od ruského majiteľa zámku v blízkosti svojho záhradníctva.

Foto: Filip Poreba/Donart Film

Ruský podnikateľ Alexej Zacharov, ktorý kúpil zámok Nové Zámky, totiž chcel stoj čo stoj k svojmu zámku pričleniť aj Mandysovo záhradníctvo. Ten odmietol predať. A tak sa mu začali diať hrozné veci.

Časopis Respekt písal o tom, ako majiteľ zámku Mandysovi zatarasil obe prístupové cesty, takže zákazníci sa k nemu nedostali, ako ho odstavil od vody a diali sa aj iné veci:

„Ničení květin a zeleniny začalo být na denním pořádku. Jednou po ránu zahradník zjistil, že někdo celý skleník muškátů postříkal jedem na hubení trávy, jindy to odnesly begonie, příště rajčata. Ráno co ráno vycházel Mandys z domu ven v obavách, co zase najde zničené. Agresoři skutáleli malý traktor dolů ze svahu, rozházeli hranici dříví, rozbili okna, připravená na stavbu skleníku. Jindy zase oknem do domu proletěla cihla. Před necelým měsícem lehl popelem celý skleník.“

Ale neostalo pri ničení majetku, Reného Mandysa nakoniec napadol maskovaný útočník a brutálne ho zbil. Záhradník potom ležal tri mesiace v nemocnici, takmer prišiel o oko a mal dokaličenú nohu.

Foto: Filip Poreba/Donart Film

Hrozné na tom neboli len tie brutálne útoky, ale aj totálna bezmocnosť starostky, obecnej i štátnej polície, pamiatkarov, súdov. Všetci videli tú nespravodlivosť, ale so svojimi úradníckymi či zákonnými postupmi boli bezmocní alebo príliš pomalí, aby dokázali záhradníkovi pomôcť. Na takéto niečo akoby štát vôbec nebol pripravený.

Ruský podnikateľ nikdy ani pred súdom nestál, iba zamestnanci bezpečnostnej služby, ktorú si najal. Muž, ktorý záhradníka skaličil, dostal iba podmienku a naďalej mohol pracovať v bezpečnostnej službe. Mandysovci ho aj potom stretávali pri svojom záhradníctve.

Dôležitú rolu zohrali médiá, ktoré sa začali pýtať: „Jak je možné, že se tento stát nedokáže účinně zastat slabého a gaunera, který si prosazuje svou a kašle při tom na zákony, odkázat do patřičných mezí?“

Ten príbeh sa skončil zvláštne, skutočný páchateľ odsúdený nebol, ďalej v Česku podniká, ale už má iné projekty, zámok ho asi prestal baviť. Mandys už bol pritom na kolenách, ale nebojoval márne a navyše ukázal urputnosť muža, ktorý sa odmieta podvoliť brutalite. 

Na ten príbeh sa však už pomaly aj zabúdalo. Ale potom prišiel čas na to, aby sa ho zmocnil talentovaný filmár a hľadal v ňom aj iné, hlbšie motívy.

Jiří Havelka vedel, že ak to bude len film o tom, ako ruský majiteľ zámku šikanuje poctivého českého záhradníka, môže to byť mravoučná nuda. Musí k tomu niečo pridať.

A začal sa mu do toho priplietať Karel Čapek s knižkou Záhradníkov rok. Príbeh sa tak odohráva v jednom kalendárnom roku. 

Počúvame Čapkove slová, čo ktorý mesiac pre záhradu znamená, a vidíme záhradníka robiť svoju prácu.

Zrazu divák zabudne na všetku brutalitu a vidí iba starého muža, ako preoráva zem alebo ako sadí rastliny, strieka stromy či opatruje včely. 

Celé to dostáva inú atmosféru. Zrazu je to aj veľmi poetický film.

Už je to aj o inom ako o brutálnom Rusovi. Mimochodom, film nikdy majiteľa zámku neukáže a ani sa divák nedozvie, že ním bol v realite Rus. Havelka to v jednom rozhovore vysvetlil tým, že Mandysov príbeh je z médií známy, netreba to už pripomínať. Možno by tam dominovala ešte iná línia – o brutalite Rusov. Ale to nie je prekvapujúce.

Havelka zvažoval, či ten film bude ladený dokumentárne, romanticky či alegoricky. Všetky tri možnosti sa ukazovali ako reálne.

Napokon to namiešal tak, že je tam aj romantika, aj alegória, aj sa film vcelku verne drží reálneho príbehu. Akurát vo filme to celé trvá jeden rok, v skutočnosti to bola dlhšia história.

Foto: Filip Poreba/Donart Film

Nevidíme teda len brutálne postupy majiteľa zámku a jeho posluhovačov. Vidíme aj práce v záhrade a ešte niečo iné vidíme. Jednoduchý život na gazdovstve, ktorý tu krásne hrajú dvaja pražskí bohémi. 

Neherečka Dáša Vokatá tu hrá akoby pravý opak seba samej. Zabíja hydinu, čistí ju od peria, pitve zajaca, zdiera z ryby šupiny, zbiera vajíčka od sliepok, vyvára, lebo hlavní hrdinovia sa stravujú tým, čo gazdovstvo dalo. 

Krásna scéna je, keď pani záhradníková ide do obchodu, aby kúpila mrazené kurence a vajcia, možno prvýkrát v živote, lebo mali všetko vlastné, kým im ich nepriateľ neotrávil hydinu aj zajace.

Je tam aj taký refrén. Stále sa opakuje záber na manželov sediacich pri okne za malým jedálenským stolom. Raňajkujú, obedujú, večerajú, popíjajú kávu. Mlčky, ale je v tom pokoj, harmónia aj tichá radosť. A potom už aj obavy, bolesť, strach. Ale stále je to v tichu, netreba nič hovoriť. 

Sú tu len oni dvaja, starí manželia, ktorí si už nepotrebujú vymieňať veľa slov. On urputne zápasí s akýmsi až mýtickým zlom, ona tomu zápasu možno až tak nerozumie, ale nesie to s ním.

Všetky ľahké romance sa môžu schovať.

Mohla by to byť aj oslava nezdolnosti českého muža, ktorý vždy znovu a znovu opravuje zničené záhony, opravuje studňu, aby mali vodu, keď ich od vodovodu majiteľ zámku odstaví. Vidno jeho zručnosť, muž si dokáže veľa vecí urobiť sám a aj vďaka tomu môže vzdorovať a bojovať o svoje záhradníctvo, ako aj o svoj spôsob života a miesto pre seba i svoju ženu. 

Ale pravdou je, že po fyzickom útoku, ktorý záhradník prežije, sa vzdáva. Už niet sily vzdorovať, prijal, že je tu niekto silnejší. 

Foto: Filip Poreba/Donart Film

Lenže nekončí sa to opustením záhradníctva. Neprezrádzam dej filmu, lebo ten príbeh je mediálne už roky známy. Je známe, že Rus stratil o zámok záujem, našiel si iné projekty. 

A tak je priestor na povzbudivý záver, vlastne stačí jeden záber...

Zvláštne je, že Havelka sa rozhodol pre spôsob rozprávania, pri ktorom záhradník, teda Kaiser, nepovie v celom filme ani slovo. Nie je pritom nemý, naopak, reálny záhradník Mandys je vraj veľmi hovorný človek, ale vo filmovom rozprávaní to funguje silnejšie bez toho, aby záhradník niečo povedal. Stačia jeho skutky a výraz jeho tváre.

Vidíme jeho oči, mimiku, chápeme, že je tam hnev, žiaľ, smútok, bezmocnosť. O to je to silnejšie, keď právnik, starostka či policajti hovoria veľa. No ich slová nemajú váhu, nevedia pomôcť, zamotávajú sa v paragrafoch, v úradníckych postupoch, ktoré na majiteľa zámku nefungujú. 

Jiří Vyorálek a Tomáš Jeřábek ako policajti, ktorí nevedia, čo s týmto prípadom. Foto: Filip Poreba/Donart Film

Záhradník si to všetko stoicky vypočuje a zase len príde domov, sedí oproti svojej žene, mlčky prežúva chlieb, počíta peniaze vo svojej kovovej škatuli s peniazmi alebo pomáha žene skladať puzzle.

A keď je divák už veľmi nahnevaný, vydesený, utrápený, už ho to všetko bolí, čo sa deje tým ľuďom, potom dostane porciu pokoja, poetiky či romantiky. Upokojí sa, život je aj taký, hrozne ťažký, ale sú veci či vzťahy, vďaka ktorým sa to nesie ľahšie.

Môže sa vám stať, že keď prídete domov z kina, zatúžite ponoriť prsty do hliny. Alebo si na okne vypestovať aspoň vlastnú pažítku. A pritom dúfať, že aj to letmé spojenie so zemou vám dodá špeciálnu silu či odolnosť.