Budúcnosť vodného diela Slatinka Taraba plánuje priehradu, ktorú nikto nepotrebuje. Zničila by chránené územie

Minister životného prostredia Tomáš Taraba začiatkom februára avizoval možné znovuobnovenie výstavby vodného diela Slatinka.

Dôvodom má byť nedostatok chladiacej vody pre jadrovú elektráreň Mochovce, ktorá však deklarovala, že ju nepotrebuje.

Navyše kontroverzná priehrada by zaplavila chránené územie, negatívne ovplyvnila ľudí aj údolie a zhltla milióny zo štátneho rozpočtu.

Miestni s výstavbou nesúhlasia

Taraba na tlačovej konferencii vyhlásil, že ministerstvo životného prostredia (MŽP) nebude pod jeho vedením brániť ekonomickému rozvoju Slovenska a klásť prekážky podnikateľom realizujúcim zelenú transformáciu.

Následne načrtol oživenie projektu výstavby vodného diela Slatinka, v ktorého veci obnovil konanie.

Za zelenú transformáciu minister očividne považuje aj zatopenie vzácneho údolia rieky Slatina pri Zvolene, ktoré je posledným riečnym meandrom v stredohorskej oblasti.

Po slovách Tarabu a schválení zákona o strategických investíciách, ktorý podľa viac ako dvadsiatich združení obmedzí ochranu prírody, sa obyvatelia Slatinky aj environmentalisti obávajú, či bude minister vôbec dodržiavať a akceptovať pre ministerstvo platné strategické dokumenty a legislatívu.

Tá aktuálne chráni údolie Slatiny ako vzácne územie európskej siete Natura 2000, v ktorom platí druhý stupeň ochrany a pri ktorom sa štát v roku 2022 zaviazal, že priehradu stavať nebude.

„Necitlivý a hrubý postoj súčasného ministra životného prostredia Tomáša Tarabu a jeho vyjadrenie k potrebe obnovenia plánovania vodného diela Slatinka pre údajné chladenie jadrovej elektrárne Mochovce ma zasiahol veľmi negatívne,“ hovorí Lívia Černušáková, ktorá sa v Slatinke narodila v roku 1958, len dva roky po tom, čo štát začal plánovať výstavbu priehrady.

Opisuje, že celý život ju sprevádzal strach o rodnú dedinu pretkanú spomienkami desiatok generácií jej rodiny Beňovcov.

„Naše korene sú pevne zrastené s touto čarokrásnou dedinou. Jednou z mála, ktorá si ešte zachovala svojský kolorit. Vynárajú sa mi spomienky na divoko a slobodne prežité detstvo, treskúce zimy a snehové záveje, korčuľovanie po zamrznutej Slatine, keď pod priehľadným ľadom plávali ryby, na pomaly prichádzajúcu jar s topiacim sa snehom, na trilkot vtáčikov na starých jelšiach pri rieke a cvengot zvonca na hrudi našej kravičky Rohany.

Už od detstva ma však prenasledovala kauza vodné dielo Slatinka. Nedá sa presne opísať, aký psychický tlak bol na nás vyvíjaný, keď som odmala počúvala, že nemôžeme nič stavať, že ak nepredáme, aj tak nám to vyvlastnia, vyženú nás... Vodohospodárska výstavba, vodné dielo, priehrada, stavebná uzávera... Žili sme v ustavičnom strachu,“ približuje denníku Postoj svoje pocity rodená Slatinčanka.

Slatinka uprostred leta. Foto: Mária Švecová

Združenie Slatinka sa od svojho vzniku v roku 1993 zasadzuje za ochranu údolia Slatiny a presadzuje alternatívne riešenia. Obnovenie prípravy vodného diela v združení pokladajú za nesprávny a účelový krok. 

„Mrzí nás, že obyvateľom Slatinky, rodákom a ich potomkom zatiaľ neprišiel nikto oficiálne povedať, že niekto v Bratislave zasa rozhoduje o ich osude bez ich vedomia a bez diskusie,“ hovorí environmentalistka a spoluzakladateľka Združenia Slatinka Martina Paulíková.

Taktiež im prekáža, že sú materiály predkladané bez predchádzajúcej diskusie a v skrátených termínoch, čo im odberá čas na pripomienkovanie a reakcie.

Mochovce nepotrebujú ďalšie vodné dielo

Ako dôvod potenciálnej výstavby vodného diela Slatinka minister Taraba uviedol nedostatok chladiacej vody pre jadrovú elektráreň (JE) Mochovce.

„Elektráreň Mochovce so svojimi ďalšími blokmi je konfrontovaná s čoraz teplejšou vodou v určitých mesiacoch a veľmi dobre viete, že jadrová elektráreň potrebuje vodu, ktorá nemá určitú teplotu. Považujem za bezpečnostný hazard, že jedným podpisom Budaj zastavil prípravu vodného diela Slatinka, ktoré je také kritické pre infraštruktúru jadrovej elektrárne v Mochovciach,“ povedal súčasný šéf envirorezortu a dodal, že v danej veci obnovil konanie a bude iniciovať odbornú diskusiu.

JE Mochovce však deklaruje, že si vie s vysokými teplotami poradiť. Otestovali ju minuloročné júlové horúčavy, ktoré sa jej nijako nedotkli vďaka odlišnému spôsobu chladenia – chladiacim vežiam. Z nich sa totiž zohriata odparená voda nevracia naspäť do rieky, ale prúdením vzduchu sa ochladí, skondenzuje a vráti naspäť na chladenie zariadenia elektrárne.

Elektráreň taktiež tvrdí, že vody majú dostatok. Zabezpečuje ju čerpacia stanica pri priehrade Veľké Kozmálovce.

Združenie Slatinka pokladá za problematické aj to, že štát chce za verejné financie riešiť problém väčšinovo súkromnej firmy. Hoci je zásobovanie vodou povinnosťou štátu a službou vo verejnom záujme, nemá ju podľa nich zabezpečovať a z verejných zdrojov platiť komukoľvek na podnikanie a maximalizáciu zisku.

V JE Mochovce má štát menšinový 34-percentný podiel, zvyšných 66 percent vlastní Slovak Power Holding.

„Celospoločenská priorita, udržanie minimálne ekologického prietoku v Hrone, je bez odberov súkromných odberateľov vody zachovaná aj bez výstavby vodného diela Slatinka. Ak priehradu potrebujú súkromní investori a odberatelia vody na dolnom Hrone, nech si tieto zdroje vody zaplatia a vyargumentujú štátu, prečo je pre nich priehrada na Slatine lepšie riešenie ako menšie a lacnejšie zdroje vody na dolnom Pohroní,“ argumentuje environmentalistika Paulíková.

V prvom rade musí totiž ministerstvo podľa zákona o vodách prehodnotiť, či odbery vody nepresahujú štandardy a únosnú mieru. Štát totiž nesmie povoľovať čerpanie vody, ktoré poškodzuje rieku.

Podľa bývalého štátneho tajomníka MŽP Michala Kiču ide dokonca o potenciálne nedovolenú štátnu pomoc a absurdnú situáciu, keďže by Vodohospodárska výstavba financovala investíciu slúžiacu ich priamemu konkurentovi – vodnej elektrárni Gabčíkovo.

Kto priehradu zaplatí?

Celkové náklady výstavby a prevádzky vodného diela Slatinka nie sú známe, hoci Taraba tvrdí, že Vodohospodárska výstavba má dosť peňazí, aby do výstavby išla. Podľa Združenia Slatinka sa vie len to, že na jeho plánovanie Vodohospodárska výstavba minula už viac ako 10 miliónov eur z verejných financií.

„Viazanie financií, ale aj ľudských, technických a vedeckých kapacít v takomto projekte znamená, že sa nepripravujú a nerealizujú iné, environmentálne, sociálne aj ekonomicky výhodnejšie projekty zadržania vody v krajine,“ tvrdí Paulíková.

Naposledy plánovala Vodohospodárska výstavba stavať priehradu v roku 2013, keď ju chcela financovať z vlastných zdrojov, zo štátneho rozpočtu a z bankových úverov. Rátalo sa aj s eurofondmi. EÚ však vodné dielo odmietla podporiť a odporučila zamerať sa na prírode blízke opatrenia na zadržanie vody v krajine.

Celkové náklady vtedy Vodohospodárska výstavba nespresnila a rátala so sumou vypočítanou v roku 2010 – 86,041 milióna eur bez DPH.

Environmentalistika Martina Paulíková zo Združenia Slatinka. Foto: Mária Švecová

Podľa Združenia Slatinka sú tieto náklady nereálne a podhodnotené, pretože sa od roku 1997 nezmenili, pričom v niektorých rokoch dokonca klesali. „V stavebníctve, ale aj v Slovenskej republike všeobecne dramaticky rástli náklady na pohonné hmoty, materiál a tovary aj služby takmer každý rok, tento nárast sa však v prípade nákladov na vodné dielo Slatinka neodzrkadlil,“ argumentuje združenie v stanovisku.

Navyše nie je známe, či sa stavať ďalšiu priehradu na Slatine oplatí. Návratnosť investície je totiž podľa združenia 466 rokov, pričom v danom výpočte sa nepočíta so škodami na prírode či s nákladmi na majetkové vyrovnania.

MŽP nám v žiadosti o vyjadrenie neodpovedalo na otázky týkajúce sa ceny a návratnosti potenciálnej investície. Odpoveď sme nedostali ani od Vodohospodárskej výstavby, š. p. Rovnako tlačové oddelenie ministerstva neobjasnilo, o aké dáta sa minister Taraba opiera v prípade tvrdenia, že ide o bezpečnostný hazard. Uviedlo len, že sa „nikde vo svojich stanoviskách nevyjadrilo v duchu, že sa ide stavať vodné dielo Slatinka“.

Na základe ministrovho vyhlásenia, že vo veci obnovil konanie, sa však dá súdiť, že k výstavbe vodného diela Slatinka sa ministerstvo prikláňa a považuje ho za vhodné riešenie avizovaného problému. V opačnom prípade by bolo obnovenie konania vrátane zvolávania odborných diskusií či vypracovávania analýz len mrhaním verejných prostriedkov. 

Environmentalista Ladislav Židek o teplách a klimatickej kríze Voda uloží oveľa viac uhlíka ako akékoľvek ľuďmi vymyslené riešenie

Veronika Verešová

Najväčším problémom klimatickej krízy nie je uhlíková stopa, ale zlé hospodárenie s vodou, hovorí zakladateľ Bioklimatického parku Drienová Ladislav Židek.

Ďalej sa ministerstvo nevyjadrilo ani k alternatívam riešenia problému chladenia elektrární, hoci pravdepodobne existujú. Hydrológ a environmentalista Michal Kravčík totiž začiatkom 90. rokov vypracoval pre Vodohospodársku výstavbu alternatívu pre povodie Hrona.

„Túto alternatívu v útrobách štátneho investorského podniku hlboko zašili, aby sa k nej nikto nedostal. Ona by však normalizovala hydrológiu rieky Hron a zabezpečila dostatok vody nielen na chladenie jadrovej elektrárne Mochovce,“ uviedol pre denník Postoj hydrológ Kravčík.

Najnovšia iniciatíva ministra stavať priehrady Kravčíka prekvapila. V ekonomicky vyspelom svete totiž podľa neho dnes uprednostňujú pred priehradami inovatívne zelené technológie na zadržiavanie vody v krajine. Tie dokážu zabezpečiť vodu v ekosystémoch aj v obdobiach, keď neprší.

„Dá sa to dosiahnuť opravou poškodenej krajiny, ktorú sme dlhodobo ničili, čím sme znížili je retenčnú kapacitu. Keď padne viac dažďa, potoky a rieky sa rýchlo naplnia a hrozia povodne. Obnovou ekosystémov však krajina dokáže spotrebovať a uskladniť dažďovú vodu a postupne ju prirodzene vypúšťať, aby aj v čase sucha tieklo v potokoch veľa vody. Takéto riešenia prinášajú hojnosť vody pre všetkých a bude ich v budúcich dekádach podporovať aj európska legislatíva,“ dodal Kravčík.

Vodné dielo Slatinka negatívne ovplyvní život aj vo Zvolene

Len samotné plánovanie vodného diela už sedemdesiat rokov negatívne ovplyvňuje obyvateľov Slatinky. Obmedzenia totiž znemožňujú alebo výrazne znižujú možnosť využívať dedinu, lesy či poľnohospodárske pozemky. Rovnako nie je možné v oblasti budovať k prírode šetrné a lacnejšie opatrenia zadržiavania vody či protipovodňovú ochranu v obci Zvolenská Slatina.

„Môj otec Ján Beňo, matka Lýdia ani ja so sestrou sme nesúhlasili so stavebnou uzáverou, vodným dielom ani so zmluvou, aby sme dom predali na účely výstavby vodného diela. A tak nám dom číslo 43 vyvlastnili,“ opisuje Slatinčanka Lívia Černušáková.

Obyvatelia sú tak neustále v neistom postavení. Ak aj svoje príbytky vlastnia, nemôžu ich predať či opravovať. V obci nie je vodovod ani plyn, škola, obchod či pošta. Ľudí na prelome tisícročia vysťahovali, mladí poodchádzali a tí, ktorí zostali, sa už 70 rokov boja, čo vlastne s ich rodnou dedinou bude.

O nespravodlivosti páchanej na obyvateľoch Slatinky a výnimočnosti údolia rieky Slatina sme v Postoji písali v minuloročnej reportáži.

Jarné čistenie okolia Slatiny zorganizované Združením Slatinka v roku 2019. Foto: TASR/Jozef Poliak

Vybudovanie priehrady navyše zaplaví 266 hektárov, kde sa rozlieha dedina Slatinka, rekreačné objekty a dvanásť kilometrov údolia rieky Slatina, ktorá je prirodzenou meandrujúcou riekou, akú už dnes v Európe nenájdeme. Navyše vodné dielo zničí sedemnásť typov biotopov európskeho alebo národného významu vrátane vzácnych mokradí a brehových porastov so storočnými jelšami a s jedinečnými životaschopnými populáciami rastlín a živočíchov.

Rozporuplnosť ministerstva vidieť najmä pri ochrane mokradí. Na Svetový deň mokradí totiž zverejnilo ministerstvo článok o tom, že zdravé mokrade sú základom ľudského blahobytu, pretože majú nezastupiteľnú úlohu v umiernení zmeny klímy a adaptácie na jej nepriaznivé dôsledky, keďže dokážu ukladať uhlík a viažu na seba bohatú biodiverzitu.

Na základe toho ministerstvo sľubuje zapájať sa do plnenia Akčného plánu pre mokrade. Práve v ten istý deň však Taraba zároveň avizoval zatopenie jednej z kľúčových mokradí v okrese Zvolen, mokrade Krpele.

Dôležitosť mokradí si uvedomuje aj Vodohospodárska výstavba, ktorá rovnako zverejnila článok o ich ohrozenosti a potrebe.

S vybudovaním vodného diela však navyše podľa environmentalistov nielenže stratíme dedinku Slatinka v jedinečnom údolí cennej rieky, ale narušíme aj celkovú ekologickú stabilitu územia a jeho širokého okolia.

„Zvolenská kotlina je pre okolité kopce miestom s najväčším počtom hmiel. Často sem natečie studený vzduch a zostane tu. Týždne tu mávame zamračené, málokedy fúka, čím sa tu kumuluje znečistenie ovzdušia. Ak by sem pribudla ďalšia veľká vodná plocha, z ktorej sa vyparuje voda, hmly by boli hustejšie, častejšie a trvali by dlhšie. Tá situácia je už teraz na hranici únosnosti, no vodné dielo by túto tesnú stabilitu radikálne prekročilo a ovplyvnilo územie široko-ďaleko vrátane mesta Zvolen,“ vysvetľuje environmentalistika Paulíková.

Stále iné dôvody

Dôvody na výstavbu vodného diela Vodohospodárska výstavba počas sedemdesiatich rokov neustále menila.

Najskôr mala priehrada riešiť problémy Hrona a zlepšovať jeho prietoky. O pár rokov neskôr argumentovali závlahami, priemyslom a rekreáciou. Počas 80. rokov prvýkrát prišli s nedostatkom technickej vody pre JE Mochovce. Koncom tisícročia pridali aj potrebu vody v rybníkoch. V dôvodoch sa ďalej na striedačku objavovala výroba elektrickej energie v malej vodnej elektrárni, poľnohospodárstvo, akumulácia vody počas sucha či riešenie povodní.

Dôvody na stavbu priehrady sa tak vždy skôr prispôsobovali aktuálnym externým premenným a hľadali sa argumenty, prečo vodné dielo stavať, než aby riešili reálne existujúci problém. Ten by sa totiž rokmi tak výrazne nemenil.

Príkladom je hlavne situácia v roku 2013, keď sme vodné dielo Slatinka nepotrebovali pre JE Mochovce, ale pre povodne či sucho. To vtedy EÚ prioritizovala na získanie fondov, a keďže Vodohospodárska výstavba sa o ne chcela uchádzať, prispôsobila využiteľnosť priehrady.

Dedinka zakliata v čase Ľuďom vzali domovy, aby postavili priehradu, ktorá dodnes nestojí

Veronika Verešová

„Potrebujeme sa prispôsobiť krajine, a nie ju donekonečna znásilňovať,“ hovorí spoluzakladateľka občianskeho Združenia Slatinka Martina Paulíková.

Neustále menenie argumentov je jedným z dôvodov, prečo s vodným dielom obyvatelia Slatinky nesúhlasia a vnímajú pokusy o obnovenie jeho výstavby ako veľkú krivdu.

„Správa, že rieka Slatina sa stala chránenou, ma nesmierne potešila. Bolo to ako náplasť na boľavé rany. Nikdy sa dobrovoľne nevzdáme Slatinky, nášho domu ani pozemkov. Veď účel ani opodstatnenie vodného diela sa za 70 rokov nepreukázali. Dokedy ešte musíme znášať tento útlak? Veď aj my obyčajní ľudia máme občianske a vlastnícke práva,“ dodáva Lívia Černušáková zo Slatinky.

Otázkou teda zostáva, či vodné dielo Slatinka naozaj JE Mochovce potrebuje a aká bude návratnosť danej investície. Zatiaľ to totiž vyzerá tak, že ministerstvo uvažuje stavať priehradu, na ktorú štát nemá peniaze ani reálny dôvod, len ňou zničí chránené územie a domovy ľudí.

Minister Taraba tak neplánuje projekt, ktorý Slovensko nevyhnutne potrebuje, ale úpenlivo hľadá dôvody, pre čo či pre koho by ho mohol realizovať.