Draghiho správa Európskej únii hrozí, že ju onedlho predbehne aj India a stane sa svojráznou turistickou destináciou

V pondelok 9. septembra 2024 bola zverejnená dlhoočakávaná správa Maria Draghiho o konkurencieschopnosti Európskej únie. Priamo nadväzuje na Lettovu správu, pomenovanú po jej autorovi a bývalom talianskom premiérovi, ktorá sa zameriavala na potrebu prehĺbenia jednotného trhu EÚ.

Obe tieto správy, ktoré obsahujú desiatky strán analýz a odporúčaní, ukazujú, že Európa jednoznačne zaostáva za Spojenými štátmi a Čínou, a pokiaľ s tým nič nespraví, môže sa stať druhotriednou veľmocou. Draghiho správa správne identifikuje hlavné dôvody zaostávania, avšak žiada opatrenia, ktoré majú len malú pravdepodobnosť realizácie.

Ak je niečo, na čom sa dnes zhodnú európski politici naprieč politickým spektrom, je to postupný úpadok Európy. Francúzsky prezident Emmanuel Macron posledné roky hovorí veľa o zaostávaní Európy, pričom vo svojom poslednom veľkom prejave v apríli 2024 na Sorbone vyhlásil, že Európa môže zomrieť a bez väčších investícií nebude schopná konkurovať ostatným.

Macronov príhovor na SorboneVaroval pred úmrtím Európy a vyzval na veľké investície. Nevyvolal však veľkú pozornosť

Ján Cipár 

Bývalý poľský premiér Mateusz Morawiecki zo strany PiS tento týždeň napísal esej pre magazín Politico, v ktorej vyhlasuje: „Ako európske spoločenstvo musíme prehodnotiť naše existujúce politiky a vypracovať vhodnú stratégiu na nadchádzajúce ťažké časy. A to znamená vrátiť sa ku koreňom nášho ekonomického úspechu, aby sme sa opäť stali priemyselným lídrom. Buď sa nám to podarí, alebo sa staneme vyblednutou bývalou mocnosťou, iba svojráznou turistickou atrakciou.“

Zaostávanie Európy za USA a Čínou však nie je len strašiakom politikov, ale objektívnym faktom v čoraz väčšom počte oblastí. Ako ukazujú dáta Medzinárodného menového fondu, podiel EÚ na svetovom HDP (meranom v parite kúpnej sily) dlhodobo klesá, z viac ako 25 percent v roku 1980 na menej ako 15 percent v súčasnosti.

Kým na začiatku 21. storočia až do finančnej krízy v rokoch 2008 – 2009 mali USA a EÚ približne rovnakú veľkosť ekonomiky, od roku 2009 je možné pozorovať ich vzájomné vzďaľovanie a zaostávanie Európy. 

V súčasnosti je ekonomika EÚ v absolútnom HDP o viac ako polovicu menšia ako ekonomika Spojených štátov a v HDP per capita zaostáva za Spojenými štátmi o 27 percent. Kým ekonomiky USA a Číny vykazujú relatívne rýchly rast, EÚ stagnuje.

V súčasnosti je ekonomika EÚ v absolútnom HDP o viac ako polovicu menšia ako ekonomika USA. Čo je však horšie, doterajšia stagnácia sa diala v priaznivých časoch.

Čo je však horšie, doterajšia stagnácia sa diala v priaznivých časoch. Na začiatku 21. storočia dochádzalo k veľkej liberalizácii medzinárodného obchodu a Európa mala prístup k lacným energiám z Ruska, čo bolo výrazne prospešné pre európsku ekonomiku. Po druhej svetovej vojne bol jej rast zároveň dlho ťahaný rýchlym rastom populácie. 

Toto je však dnes už minulosťou. Štáty po celom svete sa stávajú čoraz uzavretejšie, energie zdraželi a populácie európskych štátov starnú. Tieto faktory však ovplyvňujú do určitej miery aj zvyšok sveta, tak prečo Európa čoraz viac zaostáva?

Nízky rast produktivity

Väčšinu tohto zaostávania za Čínou a Spojenými štátmi je možné vysvetliť nižšou produktivitou v EÚ. Ako ukazuje Draghiho správa, ale aj nedávna správa od konzultantskej spoločnosti McKinsey, 27 percent rozdielu HDP per capita medzi USA a EÚ je možné spolovice vysvetliť rozdielmi v produktivite, druhú polovicu tvoria rozdiely v počte odpracovaných hodín.

Zatiaľ čo fakt, že Američania v priemere pracujú viac ako Európania, je otázkou životného nastavenia, nízka produktivita je štrukturálnou chybou, ktorú bude potrebné napraviť.

Nízka produktivita je výsledkom doslova „prespania“ digitálnej revolúcie, obrovskej miery prebyrokratizácie, vysokých cien energií, neúplného jednotného trhu a nízkej miery investícií.

EÚ zaostáva v inováciách

EÚ úplne prespala nábeh digitálnych technológií z konca 90. rokov, čo je kľúčové pre súčasný stav. Jednoducho EÚ zanedbala inovačné prostredie.

V súčasnosti neexistuje žiadna firma z EÚ s trhovou kapitalizáciou nad 100 miliárd eur, ktorá bola za posledných päťdesiat rokov založená od nuly, pričom v USA je takých firiem (ako Google, NVIDIA či Apple) iba v technologickom prostredí šesť. Z pohľadu trhovej kapitalizácie sa v prvej dvadsiatke najväčších technologických firiem na svete nachádzajú iba dve európske firmy, aj to až na 13. a 15. mieste.

Rebríček najväčších technologických firiem sveta z pohľadu trhovej kapitalizácie. Zdroj: companiesmarketcap.com

Nedostatok inovácií úzko súvisí s vysokou mierou byrokracie, chýbajúcimi investíciami do nových startupov, relatívne nízkymi výdavkami na výskum a inovácie, ale aj so zaostávaním európskych univerzít za americkými a čínskymi.

Medzi tridsiatimi najlepšími svetovými univerzitami je len jedna európska, v prvej päťdesiatke sú iba tri. Čína ich má v prvej päťdesiatke 15 a USA až 21.

Ako ukazuje Draghiho správa, pokiaľ by sme vyňali z výpočtu rastu produktivity technologický sektor, rast produktivity EÚ za posledných dvadsať rokov by bol približne na rovnakej úrovni ako v USA, čo iba potvrdzuje, ako veľmi je potrebné v tejto oblasti konať.

Hoci EÚ mala ako prvá na svete svoju vlastnú reguláciu umelej inteligencie, z pohľadu jej vývoja, získavania investícií a zakladania firiem je už dávno pozadu. 

EÚ však už čoskoro môže prespať ďalšiu „revolúciu“, a to v oblasti umelej inteligencie. Hoci mala ako prvá na svete svoju vlastnú reguláciu umelej inteligencie, z pohľadu jej vývoja, získavania investícií a zakladania firiem je už dávno pozadu. 

Kým v roku 2023 Spojené štáty prilákali súkromné investície do tejto oblasti v hodnote 62 miliárd dolárov a Čína 7,3 miliardy dolárov, EÚ ako celok iba 5,5 miliardy dolárov.

Vysoké ceny energií ničia európsky priemysel

EÚ sa dokázala relatívne efektívne odpojiť od ruského plynu, problémom však je, že ceny jej energií sú vyššie ako v prípade Číny či USA. Je nútená dovážať LNG plyn zo Spojených štátov, jeho cena je však stanovená na volatilnom voľnom trhu a EÚ musí platiť aj náklady na dopravu, čo spôsobuje, že cena plynu je u nás asi 4- až 5-krát vyššia ako v USA.

Európske firmy zároveň čelia cenám elektriny, ktoré sú 2- až 3-krát vyššie ako ceny v Spojených štátoch a Číne.

To má priame dôsledky na konkurencieschopnosť európskeho priemyslu a je možné pozorovať trend znižovania produkcie odvetví s vysokou spotrebou energií (oceľ, chemický priemysel).

Postupným rozšírením množstva obnoviteľných zdrojov a väčšou aplikáciou vodíka bude možné znížiť ceny energií, problémom sú však mnohé štrukturálne nastavenia fungovania elektrickej siete, ktoré si budú vyžadovať veľké reformy na úrovni celej EÚ.

Firmy a obyvatelia v EÚ málo investujú

EÚ má zároveň obrovský problém s nedostatkom investícií. Jej obyvatelia majú oproti Američanom oveľa väčšiu tendenciu mať svoje peniaze uložené v úsporách namiesto investovania.

V EÚ je až 33 biliónov eur uložených v úsporách, hrubé úspory predstavujú až 25 percent HDP, zatiaľ čo v USA je to iba 18 percent.

Európske firmy však následne trpia nedostatkom dostupného kapitálu a dokonca časť európskeho kapitálu sa ešte využíva v USA, kde nájde lepšie zhodnotenie.

Ako možné riešenie Letta aj Draghi navrhujú dokončenie kapitálovej únie, ktorá by zabezpečila väčšiu mobilitu kapitálu po celej EÚ.

Draghiho riešenia nemajú v EÚ podporu

Draghi navrhol množstvo opatrení s aplikáciou na európskej úrovni. Základným pilierom odporúčaní je nový „Marshallov plán“, ktorý má pomôcť naštartovať európsku ekonomiku. 

Taliansky bankár a expremiér odhaduje, že EÚ bude potrebovať ročné investície (súkromné a verejné) v hodnote 800 miliárd eur, čo predstavuje približne 5 percent HDP celej Únie. Tieto peniaze budú musieť byť požičané na finančných trhoch a budú zamerané na industriálne politiky v oblasti digitalizácie a dekarbonizácie.

A tu nastáva problém. Severské krajiny spolu s Nemeckom už vyhlásili, že žiadny nový spoločný dlh nebude. Nemecký minister financií Christian Lindner odmietol nové pôžičky iba tri hodiny po zverejnení správy.

Bez týchto kľúčových investícií však nemá Draghiho plán prakticky žiadny význam a k podobne veľkým zdrojom sa EÚ nedokáže dostať inak ako prostredníctvom pôžičiek.

Také obrovské investície, ktoré by navyše rozdeľovali byrokrati, však zároveň vzbudzujú obavy spojené s hrozbou zavádzania riadenej ekonomiky. Obavy z narušenia trhového mechanizmu, ako to bolo pri zákaze spaľovacích motorov, sú určite namieste. Avšak veľkosť investícií je zároveň reakciou na podobné kroky zo strany USA a Číny, ktoré narúšajú férovosť globálnej trhovej súťaže a ktorým EÚ musí čeliť.

S oveľa otvorenejším prijatím sa stretli návrhy na zníženie množstva regulácií a zvýšenie zbrojárskej produkcie v EÚ.

S úplným odmietnutím sa stretli Draghiho návrhy na zmenu fungovania EÚ a jej rozhodovacích procesov, ktoré nemajú prakticky žiadnu šancu prejsť cez členské štáty.

Ako Draghi v správe poznamenáva, momentálne sa väčšina európskej vojenskej techniky produkuje v USA. V záujme podpory európskej ekonomiky a zároveň strategickej autonómie by sa však mala vrátiť späť „domov“. Vojenská produkcia na území EÚ je zároveň kľúčová v prípade priamej vojny s Ruskom.

Jedným z kľúčových návrhov je aj ľahšie vytváranie „šampiónov“, teda jednoduchšie spájanie európskych firiem v záujme vytvorenia globálne konkurencieschopných spoločností. V záujme tohto cieľa by mali byť zjemnené protimonopolné pravidlá, napríklad v prípade telekomunikačných firiem. EÚ by tak získala viacero veľkých firiem, je však otázne, či by to nedeformovalo vnútorný trh.

S úplným odmietnutím sa stretli Draghiho návrhy na zmenu fungovania EÚ a jej rozhodovacích procesov, ktoré nemajú prakticky žiadnu šancu prejsť cez členské štáty.

Draghiho správa predstavuje kľúčový dokument a analýzu súčasného neutešeného stavu európskej ekonomiky. Mnohé opatrenia pravdepodobne budú aplikované, tie najväčšie, teda spoločný dlh a zmena fungovania EÚ, nemajú veľkú šancu byť uskutočnené.

EÚ a jej členské štáty však budú musieť konať, aby zvýšili svoj rast a produktivitu, inak začnú zaostávať nielen za USA a Čínou, ale aj za ďalšími nastupujúcimi veľmocami, ako je India.