80 rokov Cesty do nevoľníctva Hayek zdôrazňoval, že slobodný trh nutne potrebuje stabilitu právneho štátu

Kniha F. A. Hayeka Cesta do nevoľníctva (1944) sa často vykresľuje ako dielo ekonóma z polovice 20. storočia obhajujúce staromódnu ekonomiku laissez-faire (ekonomiku voľného trhu) z 19. storočia.

Každý, kto čítal jej text, však vie, že ide o vážne skreslenie Hayekovej najslávnejšej knihy. Cesta do nevoľníctva je v skutočnosti oveľa komplexnejším dielom, ktorého posolstvá sú pre svet na začiatku 21. storočia rovnako relevantné ako v čase, keď kniha pred 80 rokmi prvýkrát vyšla.

Stačí pár strán jej čítania, aby si človek uvedomil, že jej program nemožno skarikovať na obyčajný traktát o voľnom trhu pre pravoverných.

Po prvé, Hayek do veľkej miery čerpá z histórie, filozofie a zo sociológie, ako aj z autorov, ako sú historik lord Acton a politický filozof Alexis de Tocqueville, ktorých intelektuálne prednosti nemožno označiť za ekonomické.

Hayek sám charakterizoval túto svoju knihu ako „politickú“. V neskoršom veku naznačil, že jej politický charakter prispel k tomu, že sa ako akademický ekonóm medzi svojimi kolegami zdiskreditoval.

Žil v období, keď sa vedci, ktorí písali otvorene politické texty, na univerzitách považovali za déclassé (podradných) – samozrejme, ak sa takýto akademik náhodou nevolal John Maynard Keynes: ekonóm z Cambridgeu, ktorý od roku 1919, keď napísal knihu Ekonomické dôsledky mieru, pravidelne zasahoval do domácich a medzinárodných politických, ekonomických a politických diskusií.

Existujú aj oblasti, v ktorých je Cesta do nevoľníctva ochotná akceptovať zásahy štátu do ekonomiky spôsobom, s ktorým by väčšina liberálov 19. storočia nebola počítala. Hayek napríklad hovoril o legitímnosti štátom poskytovanej záchrannej siete, hoci rozsahom obmedzenejšej oproti tým rozsiahlym opatrovateľským modelom, ktoré dnes prevládajú vo všetkých západných krajinách.

Takéto odporúčania sa objavili na všeobecnejšom pozadí ochoty Hayeka a ďalších významných európskych klasických liberálnych ekonómov, ako boli Wilhelm Röpke, Walter Eucken, Jacques Rueff, Luigi Einaudi a Franz Böhm, pretvoriť argumenty v prospech trhového liberalizmu pre svet, ktorý sa od Európy spred roka 1914 značne líši.

Už v polovici 30. rokov 20. storočia mnohí klasickí liberáli trvali na tom, že nestačí len opakovať ortodoxie voľného trhu 19. storočia. Tento imperatív prispel k vydaniu Cesty, ale aj kníh ako Röpkeho bestseller Sociálna kríza našej doby (1942) a L’ordre social (1945) Jacqua Rueffa.

Zameranie týchto textov sa však od Cesty výrazne líšilo. Röpkeho text kládol oveľa väčší dôraz na kultúrne korene rozpadu liberálnej civilizácie v celej Európe. Naopak, Rueff sa viac venoval otázkam menovej teórie a menovej politiky.

Spoločným znakom týchto textov bolo presvedčenie, že klasický liberalizmus sa musí prispôsobiť novému súboru politických a hospodárskych podmienok, ktoré uprednostňujú intervencionizmus a ktoré sa v blízkej budúcnosti zrejme nerozplynú.

Konzervativizmus lorda QuickswoodaZa vieru, kráľa, vlasť... a za obozretnosť pri podstupovaní zmien

Lukáš Krivošík

Hayek čerpal z diel ľudí ako Tocqueville 

O týchto a ďalších témach sa ďalej diskutovalo na prvom stretnutí, ktoré v roku 1947 zvolal Hayek s určitou pomocou Röpkeho a ktoré sa začalo nazývať Montpelerinská spoločnosť. Vo svojom úvodnom prejave na konferencii v Mont Pelerine k zhromaždeným ekonómom, historikom a novinárom povedal Hayek tieto vety:

Základným presvedčením, ktoré ma viedlo v mojom úsilí, je, že ak majú mať nejakú šancu na oživenie tie ideály, ktoré nás podľa môjho názoru spájajú – a pre ktoré napriek toľkému zneužívaniu tohto pojmu stále neexistuje lepšie pomenovanie ako liberálne –, je potrebné vykonať veľkú intelektuálnu úlohu. Táto úloha zahŕňa jednak očistenie tradičnej liberálnej teórie od niektorých náhodných prímesí, ktoré sa k nej časom pripojili, a jednak vyrovnanie sa s niektorými skutočnými problémami, ktorým sa príliš zjednodušený liberalizmus vyhýbal alebo ktoré sa stali zjavnými až potom, čo sa zmenil na trochu nehybné a strnulé vyznanie.

Medzi „náhodné prímesi“, ako Hayek jasne uviedol, patrila aj ostražitosť voči kresťanstvu, ktorá bola charakteristická pre väčšinu kontinentálneho klasického liberalizmu. Všeobecnejšie však Hayek veril, že súčasťou výzvy pre súčasný klasický liberalizmus je rozšírenie jeho disciplinárnych horizontov nad rámec ekonómie. Považoval tiež za dôležité pochopiť, ako sa sloboda podkopáva spôsobmi, ktorým „príliš zjednodušený liberalizmus“ nevenoval dostatočnú pozornosť.

To pomáha vysvetliť, prečo Cesta do nevoľníctva, hoci ju napísal významný ekonóm medzinárodne známy svojou ostrou kritikou intervencionistickej ekonómie a verejnými stretmi s Keynesom v 30. rokoch 20. storočia, obsahuje menej ekonómie, než by informovaní čitatelia inak očakávali.

V knihe je veľa informácií o tom, ako tendencie k ekonomickému plánovaniu – či už v otvorene kolektivistickej verzii, alebo v umiernenom keynesiánskom type – neustále rozkladali normy a inštitúcie slobody.

Základná logika Cesty však nevychádza ani tak zo samotnej ekonómie ako skôr z myšlienok, ktoré vyjadrili liberálni myslitelia ako Tocqueville v diele O demokracii v Amerike (1840) a v následných prejavoch a textoch v čase, keď bol počas vlády kráľa Ľudovíta Filipa (1830 – 1848) a druhej francúzskej republiky (1848 – 1852) aktívnym politikom.

Tu je dôležité uvedomiť si, že Tocqueville nebol v Hayekovom období takým významným referenčným bodom v západnom politickom diskurze ako dnes. Hayek sa však o Tocquevilla zaujímal z viacerých dôvodov. Patrila medzi ne aj jeho úvaha o vzťahu medzi náboženstvom a slobodou a o tom, prečo sa v Amerike prejavuje inak ako v Európe, kde sa tieto dva svety zdajú v ustavičnom konflikte.

Hayeka však rovnako zaujímala Tocquevillova diagnóza toho, ako sa demokratické spoločnosti môžu neustále uberať výrazne neliberálnym smerom, pričom veľká časť obyvateľstva si to ani nevšimne, zatiaľ čo iná sa s týmto trendom zmieri (a ešte iná z neho profituje).

Samotný názov knihy Cesta do nevoľníctva vychádza z Tocquevillovho postrehu v knihe O demokracii v Amerike, že niektorí osvietenejší ľudia v jeho okolí „konečne objavili cestu, ktorá – ako sa zdá – vedie ľudí nezadržateľne do otroctva. Pred týmto nevyhnutným otroctvom vopred skláňajú svoje duše; a zúfajúc, že by zostali slobodní, v hĺbke srdca už zbožňujú pána, ktorý čoskoro príde“.

Hayek ani Tocqueville nepovažovali takýto odklon od slobody za nevyhnutný. Obaja však videli racionálny dôvod, prečo ľudia vymieňali slobodu – a potom neustále narastajúce množstvo slobody – za iné veci, ktoré si cenili. Tieto „iné veci“ mohli siahať od väčšej rovnosti pri rozdeľovaní bohatstva cez väčšiu hospodársku bezpečnosť a stabilitu poskytovanú štátom až po nádej, že zmätok hospodárskeho života by mohli účinnejšie riadiť zhora nadol zdanlivo apolitickí technokrati a odborníci.

V každom prípade má toto zmenšovanie slobody na míle ďaleko od náhleho vojenského prevratu, aký zažil Tocqueville vo Francúzsku pri prezidentovi Ľudovítovi Napoleonovi v roku 1851, alebo od uchopenia moci podobného tomu, aké uskutočnili boľševici v Rusku v októbri 1917 či národní socialisti v Nemecku medzi januárom 1933 a júnom 1934.

S Hayekom až na prah viery

Lukáš Krivošík

Dobrá hospodárska politika nestačí

V istom zmysle Hayek vo veľkej časti knihy rozširuje Tocquevillovu logiku, keď ukazuje dôsledky mylného presvedčenia o výhodách vzdávania sa určitej slobody výmenou za zabezpečenie iných zdanlivo dobrých cieľov.

Kľúčovou zložkou Hayekovho argumentu je, že keď sa ukáže, že kompromis nepriniesol to, čo sa sľubovalo (alebo dokonca priniesol negatívne nezamýšľané dôsledky), reakciou obhajcov napríklad rovnomernejšieho rozdelenia bohatstva nie je priznanie, že zmenšenie slobody bolo chybné. Namiesto toho vždy trvajú na tom, že na dosiahnutie želaného cieľa potrebujú ešte viac moci – a teda že spoločnosť bude musieť akceptovať ešte menšiu mieru slobody.

Pod pojmom „sloboda“ Hayek nemyslí len slobodu robiť svoje slobodné rozhodnutia, pokiaľ sú zlučiteľné so slobodou iných robiť to isté, alebo slobodu od svojvôle iných. Má na mysli aj právny štát: niečo, čo je nevyhnutné pre každú slobodnú spoločnosť.

Nie nadarmo venoval celú kapitolu Cesty do nevoľníctva tomu, ako postupný odklon od trhovej smerom k plánovanej ekonomike postupne ohrozil právny štát. Koniec koncov, intervencionizmus, ktorého cieľom je zmeniť rozdelenie bohatstva, nemôže viesť inde ako k tomu, že vláda zámerne zaobchádza s ľuďmi nerovnako.

Od roku 1944 Hayek tieto neotocquevillovské tézy rozvíjal ešte otvorenejšie ako v Ceste, a to v oblasti politickej a právnej teórie. Príkladom je Ústava slobody (1960) a jeho trojzväzkové dielo Právo, zákonodarstvo a sloboda (1973 – 1979).

Význam ekonómie pre Hayekovo chápanie skúšok, ktorým čelí slobodná spoločnosť, nezanikol. Politická ekonómia zostala ústredným bodom jeho záujmov.

Keďže však bol v dôsledku triumfu postkeynesiánskych myšlienok a povojnového posunu smerom k ekonómii, ktorej v celom západnom svete dominovala matematika, z ekonomických diskusií vytlačený, jeho intelektuálne investície do mimoekonomických reakcií na úpadok slobody od 50. rokov 20. storočia až do jeho smrti v roku 1992 len rástli.

V tom dnes spočíva jedno z dôležitých ponaučení Hayekovho diela pre nás. Obhajcovia voľného trhu prirodzene inklinujú k ekonomickým argumentom. Cesta do nevoľníctva nám však pripomína, že niektoré menej nápadné hrozby pre slobodu – ako to chápal Tocqueville – vyplývajú z ochoty veľkého počtu ľudí dobrovoľne sa vzdať slobody v prospech cieľov, ktoré nie sú úplne utopické, ale napriek tomu sú nerealizovateľné.

Dobrá hospodárska politika je nevyhnutná, ale ak sa chceme vyhnúť Hayekovej a Tocquevillovej prognóze slobodne zvoleného otroctva, nestačí.

Pôvodný text: The Road to Serfdom at 80. Uverejnené v spolupráci s Acton Institute, preložil Lukáš Obšitník.