S Hayekom až na prah viery

S Hayekom až na prah viery

Friedrich August von Hayek by 8. mája 2019 oslávil 120 rokov. Foto – Mises Institute.

Hoci sám bol agnostik, v náboženstve videl nobelovský rakúsky ekonóm strážcu tradícií, na ktorých stojí trhová ekonomika i celá naša civilizácia.

Venujte nám minútu, skôr ako začnete čítať

Články na Postoji nie sú spoplatnené, aby ich mohlo čítať čo najviac ľudí. Vznikajú najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od čitateľov, ľudí, ako ste vy. Budeme si veľmi vážiť, ak nás budete podporovať. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe článkov, ako je tento. Ďakujeme!

Redakcia Postoja

 

„Moje poznámky možno nebudú niektorým intelektuálom po chuti, pretože naznačujú, že sa pri svojom dlhotrvajúcom spore s náboženstvom v niektorých veciach mýlili a v mnohých prejavili len malé porozumenie.“

F. A. Hayek, Osudová domýšľavosť, 1988

Ten kontrast by nemohol byť výraznejší. Keď minulý rok 5. mája bolo 200. výročie narodenia Karla Marxa, v jeho rodnom meste Trier mu pri tejto príležitosti odhalili sochu v nadživotnej veľkosti, darovanú Čínou.

Z intelektuálnej zodpovednosti za zločiny komunizmu v 20. storočí očisťoval nemeckého intelektuála z 19. storočia sám predseda Európskej komisie Jean-Claude Juncker. Svoj prejav na počesť Marxa predniesol v starobylej Konštantínovej bazilike, ktorú miestna evanjelická cirkev využíva ako kostol.

Dnes, pred 120 rokmi, prišiel vo Viedni na svet iný mysliteľ. V rodine lekára a botanika Augusta von Hayeka sa 8. mája 1899 narodil jeho syn Friedrich, ktorý svoj život zasvätil obrane slobodnej spoločnosti práve pred myšlienkami Karla Marxa a jeho nasledovateľov.

Napriek tomu, že išlo o jedného z najvplyvnejších mysliteľov minulého storočia, s výrazným presahom do toho súčasného, sotva sa dá očakávať odhaľovanie nadživotných sôch a slávnostných príhovorov politických potentátov. Zostane to zrejme len pri hŕstke článkov v médiách. A tak je to vlastne dobre.

Hoci sochu má napríklad aj Adam Smith v škótskom Edinburghu, Hayek by si sotva prial povýšenie svojej osoby na objekt kladenia vencov či dokonca kvázi-nábožného uctievania. Jeho ambíciou nebolo priniesť uzavretý systém konečných právd, ale skôr výskumný program, ktorý by mohli rozvíjať ďalší spoločenskí vedci.

A to nielen ekonómovia či právni filozofi. Napríklad jeho kniha The Sensory Order z roku 1952, ktorá sa zaoberá teoretickou psychológiou, urobila dojem aj na neurovedcov. Hayekovo dielo zapadá do trendu skúmať javy ako trhy, peniaze, právo, jazyky, kultúru, ba ľudskú myseľ ako určité špeciálne prípady spontánne sa vyvíjajúcich samo-organizovaných systémov.

Keďže za takýto systém možno pokladať aj internet, Hayekove myšlienky dobre rezonujú s generáciou počítačových a technologických „geekov“. Napríklad internetový podnikateľ Jimmy Wales tvrdí, že nápad pre internetovú encyklopédiu Wikipédia mu zišiel na um pri čítaní slávneho Hayekovho článku Využitie znalostí v spoločnosti z roku 1945.

Jeho kniha Súkromné peniaze o tom, že meny by nemuseli byť naviazané na štáty a centrálne banky, robí z Hayeka zase myšlienkového priekopníka moderných kryptomien. Dielo z druhej polovice 70. rokov sa v češtine dá voľne stiahnuť TU.

Napriek všetkému je Hayek vždy akoby v tieni. Podceňovaný a bagatelizovaný. Úmyselne to znázorňujú aj rapové videá z rokov 2010 a 2011, ktoré populárnou formou vysvetľujú rozdielne teórie hospodárskeho cyklu F. A. Hayeka a Johna Maynard Keynesa.

„Fear the Boom and Bust“ – Rapová battle medzi J. M. Keynesom a F. A. Hayekom z roku 2010.

Kým Keynesa každý pozná a teší sa priazni politikov, Hayek je akoby v tieni, hoci jeho argumenty dávajú väčší zmysel...

Či už je reč o Veľkej hospodárskej kríze v 30. rokoch minulého storočia alebo o Veľkej recesii spred desiatich rokov – s cyklickými krízami sa cyklicky oživuje aj záujem o teórie, ktoré sa ich pokúšajú vysvetliť. Vrátane tej rakúskej, na ktorej spolupracoval Hayek.

No tento záujem vždy aj rýchlo opadne. Rakúska teória hospodárskeho cyklu totiž považuje fázu ekonomického poklesu za nutnú korekciu predchádzajúcej umelo živenej expanzie. Pokles je očistou, v rámci ktorej sa trh zbavuje dôsledkov nesprávnych investícií a treba mu umožniť, aby sa výrobné faktory vrátane pracovných síl čo najskôr preskupili do perspektívnejších častí ekonomiky.

Keď už raz recesia nastala, politici si skôr vyberajú keynesiánske riešenia, lebo im dávajú ilúziu kontroly. V skutočnosti by sme o Hayekovi mali viac hovoriť teraz, vo fáze hospodárskej expanzie – lebo práve jej umelé živenie je z „rakúskeho“ pohľadu problém.

Ak sa napríklad Národná banka Slovenska v súčasnosti snaží tlačiť na komerčné banky, aby sprísňovali pravidlá pre poskytovanie hypoték, robí tak, aby zmenšila riziko nesplácaných úverov a stratených striech nad hlavou v prípade budúcej krízy. Je to rozumný prístup, hoci ekonóm v tradícii rakúskej školy by zrejme povedal, že ešte účinnejšie by bolo zdvihnúť proste úrokové sadzby.

Rozptýlené poznatky

Keby sme chceli Hayekov celoživotný výskumný program zhrnúť do niekoľkých slov, povedali by sme, že jeho ústrednou témou bola koordinácia, komunikácia či kooperácia ľudí, žijúcich vo veľkej spoločnosti bez toho, aby sa museli osobne poznať. Možno k tomu prispela aj jeho skúsenosť vojaka mnohonárodnostnej rakúsko-uhorskej armády počas prvej svetovej vojny.

Jeden z najzaujímavejších príspevkov k téme koordinácie bol už spomenutý text Využitie znalostí v spoločnosti. Keď v roku 2011 oslavoval prestížny ekonomický žurnál American Economic Review svoju storočnicu, dostal sa tento Hayekov článok medzi top 20 najdôležitejších, ktoré boli za to obdobie zverejnené.

Pre alokovanie vzácnych statkov a efektívne fungovanie ekonomiky sú dôležité určité meniace sa znalosti času a miesta, ktoré sú rozptýlené medzi trhových aktérov. Nikto nedisponuje všetkými naraz a kvôli ich decentralizovanej povahe sú principiálne nezozbierateľné nejakou plánovacou autoritou:

„Vedieť o nejakom nie celkom vyťaženom stroji a využiť ho alebo o niečích schopnostiach, ktoré by mohli byť lepšie využité, alebo sa dozvedieť o nejakom prebytku zásob, ktoré by sa dali premiestniť v priebehu prerušenia dodávok, je spoločensky práve tak užitočné ako znalosť lepších alternatívnych výrobných postupov. Lodný dopravca, ktorý si zarába na živobytie tým, že využíva inak prázdne cesty alebo spolovice naplnené parníky, agent s nehnuteľnosťami, ktorého všetky znalosti sú skoro výlučne znalosťami dočasných príležitostí, alebo maklér, ktorý zarába na lokálnych rozdieloch v cenách tovarov – oni všetci vykonávajú nadmieru užitočné funkcie, založené na špeciálnych znalostiach okolností prchavého okamihu, ktoré druhí nemajú.“

Účastníkom trhu, ktorí využívajú tieto rozptýlené znalosti, pomáha koordinovať ich konanie systém cenových signálov. Trhová ekonomika s voľnou tvorbou cien je tak vlastne veľkým decentralizovaným komunikačným systémom, ktorý vzniká z interakcie miliónov ľudí.

Centrálne plánované ekonomiky takouto signalizačnou sústavou nedisponujú, a tak sa v nich hromadia chyby: Vyrába sa, po čom nie je dopyt, kým na druhej strane chýbajú bežné predmety každodennej potreby... Stačí si spomenúť, ako v socialistických obchodoch napríklad chýbal toaletný papier.

Hayek nebol anarchokapitalista. Pripúšťal, že úlohou vlády je chrániť život, vlastníctvo a rozhodovať spory. Neodmietal ani základnú sociálnu sieť. No upozorňoval, že aj dobre mienené zásahy do trhového mechanizmu v rámci zmiešanej ekonomiky, ktoré sú odôvodňované napríklad nejasným ideálom sociálnej spravodlivosti, môžu so sebou niesť negatívne nezamýšľané následky, ktoré sú často horšie než problémy, ktoré chcel zákonodarca riešiť.

Asi najznámejšou Hayekovou knihou je Cesta do nevoľníctva z roku 1944, venovaná ironicky „socialistom všetkých strán“. K jej napísaniu ekonóma viedla skutočnosť, že vo Veľkej Británii a Spojených štátoch si začal všímať podobné etatistické tendencie, ktoré viedli k vzostupu totalitných ideológií komunizmu, fašizmu a národného socializmu na európskom kontinente v medzivojnovom období.

Viaceré koncepty z tejto knihy, ako trebárs myšlienka „kontrarenesancie“ či „prečo sa zlí ľudia dostávajú k moci“, sú nadčasové. Názov však nemal znamenať, že koniec v nevoľníctve je zákonitý. Hayek napísal túto knihu, aby sa vtedy stále ešte slobodné krajiny včas vrátili z kratšej cesty.  

Po druhej svetovej vojne bol socializmus v mnohých jeho formách na vzostupe. Klasický liberalizmus sa zdal zastaraný, zdiskreditovaný a prekonaný. Aj v krajinách ako Veľká Británia sa veselo znárodňovalo. Sovietsky zväz pôsobil ako štát zajtrajška a očarení ním boli aj mnohí intelektuáli a progresívni mladí ľudia na Západe.

Pre kresťanských konzervatívcov, ktorí sa v súčasnosti čoraz viac obávajú, že budú odsunutí do bezvýznamnosti, môže byť zaujímavé, ako na vtedajší vývoj reagoval Hayek. Možno sa inšpiroval Marxovými slovami o filozofoch, ktorí by sa mali snažiť svet nielen interpretovať, ale aj zmeniť, keď v roku 1947 založil Montpelerinskú spoločnosť, pomenovanú po švajčiarskom letovisku, kde sa po prvýkrát stretla.

Hayek vytvoril spoločnú platformu pre stretávanie sa a výmenu názorov doslova hŕstky prežívajúcich klasických liberálov z rôznych krajín. Väčšinou starších mužov.

Keď podnikateľ a bývalý stíhací pilot Antony Fisher po druhej svetovej vojne navštívil Hayeka, aby sa s ním poradil, ako zvrátiť nastúpenú „cestu do nevoľníctva“, rakúsky ekonóm ho presvedčil, že cestou nie je ísť do politiky, ale sústrediť sa na zmenu verejnej klímy.

Dôležitým kanálom pre oživenie klasického liberalizmu bola sieť think-tankov, ktoré mali upozorňovať na problémy spôsobené vládnymi intervenciami a prichádzať s alternatívnymi trhovými riešeniami politických problémov. Tým mali byť protiváhou univerzitám, ktorých spoločenskovedné fakulty ovládli socialisti.

Zmenu klímy napomohli aj Ceny Švédskej ríšskej banky za ekonomické vedy na pamiatku Alfreda Nobela pre F. A. Hayeka v roku 1974 a pre Miltona Friedmana v roku 1976. 

Sofistikovaný tradicionalista

Hayek bol síce ako katolík pokrstený, no vieru nepraktizoval. Hovoril o sebe ako o agnostikovi, ktorý odmieta antropomorfné predstavy božstva. Navyše je autorom eseje s názvom Prečo nie som konzervatívcom. Zdanlivo môže pôsobiť ako irónia, že patril k zdrojom inšpirácie konzervatívnych politikov ako Margaret Thatcherová či Ronald Reagan.

Konzervativizmu vyčítal nedostatok pozitívneho programu do budúcnosti a zameranie výlučne na uchovanie prítomnosti. No kým konzervatívci chcú uchovať len doterajšie výsledky kultúrnej evolúcie, Hayek je pripravený umožniť jej ďalej pôsobiť.

Anglosaskí autori vykladajú Hayeka tak, že kritizoval najmä silne etatistický a paternalistický kontinentálny európsky konzervativizmus, zosobnený napríklad Ottom von Bismarckom. Anglosaská konzervatívna tradícia, vychádzajúca z Edmunda Burkeho, mala byť voči týmto socialistickým tendenciám odolnejšia.    

Český katolícky konzervatívny mysliteľ Rio Preisner o tejto črte Hayekovho myslenia píše vo svojej dvojzväzkovej knižnej eseji Americana:

„Európsky konzervativizmus bol a je podľa Hayeka zásadne neschopný vzdorovať ľavicovým ideológiám, ktoré nakoniec z nedostatku pozitívneho poznania len imituje, prepadajúc tak zvodom etatizmu a socializmu. Deje sa to hlavne pre jeho (teda konzervativizmu – pozn. aut.) bezduchú zaslepenosť a odpor ku klasickému liberalizmu a jeho trhovému hospodárstvu.“

Zaujímavejšie je, prečo sa vôbec Hayek takto verejne musel vymedziť voči (určitému druhu) konzervativizmu. Dôvodom sú silné dôrazy na pokoru rozumu (kritický racionalizmus) a vyzdvihovanie tradície, ktoré sa vinú jeho dielom.

„Aj keď sa to môže javiť paradoxne, je zrejme pravdivé, že úspešná slobodná spoločnosť bude vždy z veľkej časti spoločnosťou, ktorá je viazaná tradíciou,“ napísal Hayek vo svojej knihe Ústava slobody z roku 1960. Úlohu tradície ďalej rozvíja v diele Právo, zákonodarstvo a sloboda zo 70. rokov.

No asi najviac je tento prvok prítomný v jeho poslednej knihe Osudová domýšľavosť, ktorá vyšla v roku 1988, teda štyri roky pred Hayekovou smrťou. Je všeobecne pokladaná za jeho myšlienkový testament.

Hayek je zásadne nedôverčivý voči filozofickej tradícii „konštruktivistického racionalizmu“, ktorý si osobuje právo nahradiť evolučne vyrastenú západnú civilizáciu nejakou novou, dokonalejšou, narysovanou na plánovacej doske sociálnych inžinierov.

Kritický racionalizmus si vyžaduje intelektuálnu pokoru a uvedomenie si poznávacích limitov hocijako inteligentnej ľudskej mysle. Naša komerčná civilizácia sa vyvinula vďaka kultúrnym pravidlám, ktoré vznikali počas dejín často ako dôsledok pokusu a omylu. Je výsledkom „ľudského konania, nie ľudského zámeru“.

Tradícia je v Hayekovom poňatí akousi racionalitou vyššieho rádu. V tradičných zákazoch alebo symbolických pravdách tradičných príbehov sú zohľadnené aj dlhodobé a dopredu často nepredvídateľné dôsledky našich na účel zameraných konaní.

To neznamená, že všetky tradície sú nedotknuteľné. Ako už bolo povedané, Hayek nie je konzervatívec. Jednotlivé tradície je možné kritizovať alebo zdokonaľovať – najlepšie pomaly a zdržanlivo. No mali by sme sa zbaviť ilúzie, že môžeme naraz hodiť do šrotu celú tradične vyrastenú civilizáciu a na jej mieste čisto racionalisticky vytvoriť novú.

„Fight of the Century“ – pokračovanie rapovej battle medzi J. M. Keynesom a F. A. Hayekom z roku 2011.

V úvode Osudovej domýšľavosti píše rakúsky ekonóm o „rozšírenom poriadku ľudskej spolupráce, ktorý je skôr známy pod trochu zavádzajúcim názvom kapitalizmus“. Podľa Hayeka tento poriadok „vznikol spontánne“. A ako dodáva:

„Povstal z nezamýšľaného prijatia istých tradičných, predovšetkým morálnych praktík, z ktorých mnohé ľudia príliš v láske nemajú, ktorých význam obvykle nechápu, ktorých oprávnenosť nedokážu preukázať, ktoré sa však dosť rýchlo rozšírili prostredníctvom evolučného výberu – v podobe pomerného rastu populácie a bohatstva tých skupín, ktoré sa nimi náhodou riadili. Mimovoľné, neochotné a dokonca i bolestivé prijatie týchto praktík držalo tieto skupiny pospolu, zväčšilo pre nich dostupnosť cenných informácií všetkého druhu a umožnilo ľuďom, aby vyplnili slová: ,Ploďte sa a množte sa, naplňte zem a podmaňte si ju!‘ (Genesis 1:28). Tento proces je azda najmenej pochopenou stránkou ľudskej evolúcie.“

Medzi pravidlá, na ktorých spontánny poriadok veľkej rozšírenej spoločnosti stojí, zaraďuje Hayek najmä zásady vlastníctva a zmluvy, pretože umožňujú výmenu, vznik cien a deľbu práce. No spomína tiež rodinu. Kresťanovi zíde na um zoznam prikázaní z desatora, právnikovi zase Občiansky zákonník.

Ako je to možné, že pravidlá vlastníctva, zmluvy či monogamného manželstva prežívajú, aj keď konštruktivistický rozum často nerozumie ich účelnosti a naše biologické inštinkty, vyformované v malých prehľadných tlupách lovcov a zberačov, sa im vzpierajú?

V poslednej kapitole svojej poslednej knihy Hayek píše:

„Za to, že sa prospešné tradície uchovávali a predávali aspoň po taký dlhý čas, že umožnili, aby skupiny na nich lipnúce rástli a dostali príležitosť sa prostredníctvom prírodného či kultúrneho výberu rozšíriť, vďačíme sčasti mystickým a náboženským vieram, podľa mňa zvlášť hlavným monoteistickým náboženstvám.“

A ako dodáva nižšie:

„Aj tí ľudia, a medzi nich patrím i ja, ktorí nie sú ochotní akceptovať antropomorfné poňatie personálneho božstva, by mali pripustiť, že predčasná strata takzvaných fakticky nezdôvodnených vier by zbavila ľudstvo mocnej podpory v dlhom vývoji rozšíreného poriadku, ktorý dnes máme, a že i v dnešnej dobe pôsobí strata týchto vier – nech už sú pravdivé či falošné – vážne problémy.“

Hayek teda dospel k záveru, že našimi inštinktmi nemilované a naším rozumom často nepochopené kultúrne pravidlá vlastníctva a zmluvy prežívajú vďaka tomu, že ich v našich mysliach sankcionuje predstava nadprirodzenej autority v podobe Boha, aj keď jej objektívnu existenciu nevieme vedecky dokázať ani vyvrátiť.

Takéto chápanie účelnosti náboženstva pre udržiavanie civilizácie z pera agnostika a evolucionistu asi dojem na veriaceho kresťana neurobí. Ako píše Rio Preisner:

„Hayekov rozpor tkvie v tom, že na jednej strane celkom dôsledne odmieta ľudský rozum ako základ záväznej mravnosti, na druhej strane však úplne nepripúšťa možnosť založenia záväznej mravnosti aktom transcendentálnej iluminácie ľudského rozumu aktom božského zjavenia.“

Na druhej strane, tento Hayekov evolucionistický prístup je daný zrejme aj tým, že je spoločenský vedec a chce sa vyhnúť obvineniu z metafyzických špekulácií. V každom prípade, aj keď rakúsky filozof zostáva stáť na samom prahu viery, bez toho, aby ho prekročil, jeho kultúrno-evolučná argumentácia, že aj keby náboženstvo nebolo pravdivé, má dôležitú a pozitívnu spoločenskú funkciu a nevieme si to bez neho dosť dobre predstaviť ani do budúcnosti – je pôsobivá.

Všimol si to aj Hayekov prekladateľ do češtiny, ekonóm, bývalý minister a sám hlboko veriaci evanjelik Tomáš Ježek, ktorý dokonca napísal esej s názvom Doteky Bible a hayekovského liberalismu.

S Hayekom do 21. storočia

Ján Pavol II. sa stretol s Hayekom v roku 1980, keď pápež pozval nositeľov Nobelovej ceny, pokrstených v katolíckej viere. Slovenský ekonóm Tomáš Krištofóry, ktorý sa Hayekovým dielom zaoberá podrobne, vo svojej dizertačnej práci píše, že rakúsky mysliteľ na tomto stretnutí kritizoval marxizmom inšpirovanú teológiu oslobodenia a hovoril o svojom koncepte evolúcie náboženstva. Udržiaval tiež v rokoch 1978 – 1988 korešpondenciu s rakúskym kardinálom Franzom Königom.

Friedrich August von Hayek celý život zápasil so socializmom a ešte pred smrťou mu bolo dopriate zažiť triumf v podobe pádu berlínskeho múru. No trápilo ho tiež prenikanie etatistických ideí do liberalizmu, ktoré sa podľa neho začalo ešte Johnom Stuartom Millom.

„Už pred viac ako 25 rokmi (v roku 1960) som si povzdychol nad tým, že gladstonovský liberál sa už takmer vôbec nemôže za liberála označiť, pokiaľ nechce budiť dojem, že verí v socializmus,“ napísal v Osudovej domýšľavosti.

Pseudonáboženský charakter majú často aj pravidlá, ktoré nenapomáhajú udržiavanie rozšírenej spoločnosti, ale jej základy skôr rozvracajú. No Hayek na príklade stredovekých siekt, ktoré neuznávali vlastníctvo alebo rodinu, ukazuje, že tieto povery väčšinou prežijú pár desiatok rokov a potom zaniknú, podobne ako zanikol komunizmus.

Na konci svojho diela Právo, zákonodarstvo a sloboda Hayek v tomto duchu kritizuje aj myšlienkovú zmes Marxa a Freuda, ktorá v 60. rokoch odštartovala postupnú deštrukciu tradičnej morálky na Západe:

„Verím, že ľudia objavia, že najrozšírenejšie myšlienky, ktoré ovládali 20. storočie, myšlienky plánovaného hospodárstva so spravodlivým rozdeľovaním, sebaoslobodenia od zákazov a od konvenčnej morálky, myšlienky povoľnej výchovy ako cesty k slobode a nahradenia trhu racionálne vytvoreným orgánom s donucovacími právomocami boli všetky založené na poverách v prísnom zmysle toho slova.“

Akou sumou by ste mohli podporiť POSTOJ?

Naša redakcia funguje najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od našich čitateľov, ľudí, ako ste vy. Pridáte sa k nim? Ďakujeme!

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo