Dějiny Slovenska od Jana Rychlíka Ako dopadla slovenská história písaná pre českého čitateľa

V posledných rokoch je možné registrovať medzi našimi západnými susedmi akési rozčarovanie zo Slovenska. Nahromadilo sa niekoľko politických udalostí, pre ktoré mnohí Česi opäť raz zisťujú, že Slovákom nerozumejú.

Nechápu, prečo sme si v parlamentných voľbách štvrtýkrát za premiéra zvolili Roberta Fica. Nechápu, prečo sme po prvom volebnom období v prezidentskom úrade pustili pre nich sympatickú Zuzanu Čaputovú a za jej nástupcu sme si zvolili prázdneho Petra Pellegriniho. A hlavne nerozumejú rusofilstvu nemalej časti Slovákov v kontexte trestuhodnej Putinovej agresie voči Ukrajine.

Niekto by na tomto mieste mohol namietnuť, že Slovákom „nerozumie“ len časť Čechov – možno „pražská kaviareň“, ktorá je viditeľná v médiách či na sociálnych sieťach, kým fanúšikovia napríklad Andreja Babiša Slovákom rozumejú a možno aj trochu závidia.

Iný by, naopak, povedal, že pred rozčarovaním Čechov zo Slovákov treba hovoriť o rozčarovaní Slovákov zo Slovákov. Veď aj koľkí našinci nerozumejú, prečo sú toľkí ich krajania uhranutí Ficom či Putinom.

Nech je, ako chce, českému dopytu po vysvetľovaní ich východného suseda vyšla tento rok v ústrety vyše šesťstostranová syntéza našej histórie, ktorú pod názvom Dějiny Slovenska zostavil historik Jan Rychlík a kolektív v zložení Milan Pokorný, Anna Zelenková a Ján Gbúr. Kniha vyšla vo vydavateľstve Vyšehrad.

Jan Rychlík je známy aj čitateľom Postoja. V roku 2018 sme s ním priniesli rozsiahly rozhovor pri príležitosti stého výročia vzniku Československa.

Historik Rychlík o vzniku ČeskoslovenskaSlováci nás do toho dotlačili

Martin HanusLukáš Krivošík

Rychlík sa špecializuje na vzťahy Čechov a Slovákov a dejiny národov juhovýchodnej Európy. Hoci ide o českého historika, má tiež slovenské občianstvo a po slovensky rozpráva bez prízvuku, čo pripisuje dokonalému sluchu, ktorý zdedil po svojom otcovi, hudobnom skladateľovi. Na začiatku 90. rokov pôsobil tiež ako poradca českého premiéra Petra Pitharta.

Žiadny čechoslovakizmus

Slovenské dejiny z pera českého historika? Nejeden slovenský čitateľ si na tomto mieste položí otázku, či sa takému niečomu dá vôbec dôverovať. Či nepôjde o nejakú čechoslovakistickú perspektívu.

No za viac ako tri desaťročia od rozdelenia federácie sa čas predsa len posunul. Autori už v úvode ponúkajú historický prehľad doterajších syntéz slovenských dejín a kritizujú tendenciu, ktorá existovala v spoločnom štáte, predstavovať ich buď ako prívesok českých dejín, alebo vyzdvihovať a preceňovať ich styčné body, ktorých napokon pred rokom 1918 či pred obdobím národného obrodenia, nebolo až tak veľa.

Napriek vzájomnej zrozumiteľnosti češtiny a slovenčiny boli oba národy formované odlišnou historickou skúsenosťou. Kým krajiny českej koruny boli súčasťou Svätej ríše rímskej národa nemeckého a neskôr rakúskej časti habsburskej monarchie, Slováci žili tisíc rokov v uhorskom štáte bez toho, aby nimi obývané územie bolo administratívne vyčlenené ako zvláštny slovenský autonómny celok (ak nerátame špecifické a dočasne existujúce útvary ako Nitrianske údelné kniežatstvo alebo doména Matúša Čáka Trenčianskeho).

Jan Rychlík opakuje tézu, známu aj z iných jeho kníh, že české elity na čele s T. G. Masarykom na začiatku 20. storočia podcenili, ako ďaleko už medzitým zašla etnogenéza Slovákov ako samostatného národa. Podrobne opisuje slovenské snahy o autonómiu v medzivojnovej republike, v rokoch bezprostredne po druhej svetovej vojne či zápas o vytvorenie federácie v 60. rokoch. A rovnako aj české prehliadanie či podceňovanie týchto slovenských snáh, ktoré bolo prekvapujúco silné aj za komunistickej totality (napríklad Antonín Novotný, prezident v rokoch 1957 až 1968, Slovákom vyslovene nedôveroval a nemal ich v láske; kritizoval sa „slovenský buržoázny nacionalizmus“, ale prekvapujúco nikto nehovoril o „českom buržoáznom nacionalizme“; a podobne)...

V tomto zmysle je Rychlíkova práca užitočná, lebo dokáže českému čitateľovi sprostredkovať slovenské hľadiská a pocit nedocenenia zo strany „staršieho brata“, ktorý existoval v spoločnom štáte. Napríklad keď opisuje slabé zastúpenie Slovákov v československej administratíve a generalite aj na sklonku prvej ČSR, teda po dvoch desaťročiach existencie republiky, keď sa už nedalo tvrdiť, že Slováci „nemajú kádre“.

Pravda, neochota českých politických elít ustúpiť autonomistickým snahám Andreja Hlinku a Martina Rázusa a trvať na fikcii „československého národa“ mala aj objektívne, čisto demografické príčiny. Slováci, rátaní ako samostatná národnosť, boli až tretí najpočetnejší v medzivojnovej ČSR. Pred nimi boli po Čechoch Nemci. Preto ak by Slovensko dostalo autonómiu, ťažko by sa dala upierať nemeckému obyvateľstvu.

Málo sa tiež v súčasnosti u nás doceňuje, že keď HSĽS na jeseň 1938 autonómiu pre Slovensko získala, ako prvé zničila pluralistický politický systém vrátane svojho spojenca z boja za autonómiu, SNS a nastolila fakticky totalitu. Preto pre mnohých Slovákov existoval výber: buď demokracia s Československom, alebo samostatné Slovensko s totalitným režimom.

Po vojne sa karta zase obrátila. A cesta obnoveného Československa ku komunistickej totalite bola dláždená tiež krátkozrakou podporou českých demokratov pre okliešťovanie právomocí slovenských autonómnych orgánov.

Chýba Jánošík

Problémom knihy Dějiny Slovenska nie je vykreslenie vzťahov Čechov a Slovákov v 20. storočí. Tam sa Jan Rychlík a jeho kolegovia snažia naozaj o vyvážený a do českého prostredia neraz sebakritický pohľad.

Problémom je, že plná polovica knihy je venovaná približne poslednému storočiu (obdobiu od začiatku prvej svetovej vojny až do súčasnosti). Zvyšné storočia sú natlačené do prvej polovice knihy.

Napríklad celému obdobiu do príchodu Slovanov niekedy v 6. storočí je venovaná presne jedna strana (prvá strana vlastného historického výkladu po dvadsaťstranovej úvodnej eseji o slovenskej historiografii). Pritom autori výslovne zdôrazňujú, že nepíšu dejiny Slovákov, ale dejiny územia, ktoré tvorí súčasnú Slovenskú republiku.

Iste, netreba sa priveľmi obšírne rozpisovať o mamutoch, neandertálcoch či prehistorickej kultúre popolnicových polí, ale témy ako Kelti na území dnešnej Bratislavy v 1. storočí pred Kristom, po nich germánski Kvádi a ich vzťahy s Rimanmi (vrátane markomanských vojen) by si akiste zaslúžili viac ako dva odseky. Ide o zaujímavé javy, ktoré sú tiež súčasťou príbehu nášho súčasného územia.

Rímsky limes nielen oddeľoval barbarikum na sever od Dunaja od antickej stredomorskej civilizácie, ale ich aj spájal. A dejiny Slovenska by nemali byť vykresľované ako niečo, čo je oddelené od širších svetových dejín, ale ako súčasť trendov, ktoré ovplyvnili Európu.

Autori by si, samozrejme, svoj prístup mohli obhájiť. Najstaršie dejiny sú skôr vecou archeológov než historikov. Je prirodzené, že dejiny sa smerom do prítomnosti „zahusťujú“, keďže k nedávnej minulosti je k dispozícii zväčša viac dochovaných písomných prameňov než k minulosti dávnejšej, a preto si novšie dejiny zaslúžia aj rozsiahlejší výklad.

Prípadne možno uznať, že kniha je určená predovšetkým českému čitateľovi a toho zaujíma viac posledné storočie spolužitia Čechov a Slovákov v jednom štáte než nejakí Kelti a Rimania.

Naproti tomu, pozitívnym príkladom knižnej syntézy, ktorá sa podrobnejšie venuje aj predslovanskej histórii nášho územia, sú Dejiny Slovenska (vyd. AEPress, 2000), ktoré autorsky zostavili Dušan Čaplovič, Dušan Kováč, Ján Lukačka, Ľubomír Lipták a Viliam Čičaj...

A ešte jedna výhrada: pred pár mesiacmi Jan Rychlík spomenul v jednom rozhovore k svojej knihe, že Juraj Jánošík sa do nej ani nedostal. Čo k tomu dodať?

Je slovenskou tragédiou, že skoro každý vie, že zbojník Jánošík sa narodil v Terchovej, kým skoro nikto nevie, že sa v Terchovej narodil osvietenský mysliteľ Adam František Kollár (ten v Rychlíkovej knihe, našťastie, spomenutý je).

No hoci človek nemusí byť fanúšikom jánošíkovského kultu, je opomenutím nenapísať o ňom v knihe o dejinách Slovenska ani vetu, hoci aj kritickú. Keďže určitý odraz minimálne v slovenskom umení a v slovenskom povedomí terchovský zbojník zanechal.

Podobne chýba v knihe meno Jozef Gabčík, aspoň ako symbol tých Slovákov, ktorí počas druhej svetovej vojny bojovali spolu s Čechmi proti Nemcom na západe. Jedna vec je, že za spoločného štátu existovala tendencia umelo vyzdvihovať styčné body českých a slovenských dejín. No aby sa to teraz neskončilo opačným extrémom, že sa budeme tváriť, akoby naše národy nikdy nič spoločné nemali.

Protestná žranica

Po roku 1989 vyšlo niekoľko syntéz o dejinách Slovenska.

Vyššie sme spomenuli titul z roku 2000 od Čaploviča, Kováča, Lukačku, Liptáka a Čičaja. Známe sú tiež Dejiny Slovenska čisto od Dušana Kováča, ktoré prvý raz vyšli v roku 1998 a tento rok vychádzajú opäť v Nakladatelství Lidové noviny. Spomenúť možno tiež Slovenské dejiny od úsvitu po súčasnosť (vyd. Perfekt, 2015) z pera Antona Hrnka, Ivana Petranského, Ivana Mrvu, Jána Lukačku, Michala Habaja a Vladimíra Segeša.

Je namieste otázka, či Rychlíkova kniha môže slovenskému čitateľovi, ktorý už možno čítal aj vyššie zmienené syntézy, povedať niečo nové.

Základná kostra slovenských dejín je, prirodzene, všade rovnaká. No aj keď už všeobecný prehľad máte, v knihe Rychlíka a jeho spoluautorov sa dá nájsť viacero postrehov, ktoré ste možno v iných podobných knihách nezaregistrovali.

V súvislosti so Samovou ríšou je tu napríklad zmienka o teórii Jána Steinhübela, že Vogastisburg, pri ktorom Slovania v roku 631 porazili Frankov, stál v dnešnom Rakúsku na mieste starej rímskej pevnosti pri ústí rieky Aist do Dunaja. A lingvisticky je dobre vysvetlené, prečo táto teória dáva zmysel.

Hoci zmienka o Jánošíkovi v knihe chýba, čitateľ sa dozvie napríklad o Jakubovi Bogdanovi (1658 – 1724). Bol to prešovský rodák, maliar, ktorý tvoril a zomrel v Anglicku. Maľoval hlavne zátišia a vtáky.

Zaujímavosťou je, že slovo „panslavizmus“ mal vytvoriť slovenský národovec, advokát a spisovateľ Ján Nepomuk Herkeľ (1786 – 1853).

A vedeli ste napríklad, že spolu s Viliamom Šulekom a Karolom Holubym popravili maďarské úrady za účasť na slovenskom povstaní v roku 1848 aj Žida Ignáca Grossmana, priateľa J. M. Hurbana, ktorý sa pre podporu slovenského povstania snažil získať aj židovské obyvateľstvo?

Niekedy sú Rychlík a jeho spoluautori dokonca vtipní. Spomínajú napríklad, že za slovenského štátu organizovala Vysoká škola ekonomická kurzy základov účtovníctva pre arizátorov židovských majetkov. Vo verejnosti sa pre ne vžila prezývka „univerzita zlodejov“.

Zábavný je tiež opis diania okolo prijímania jazykového zákona v roku 1990. Skupina národniarov vtedy vyhlásila protestnú hladovku na Námestí SNP. Ako sa píše v knihe:

„V súvislosti s tým jeden zo stúpencov vládneho návrhu a príslušník iniciatívy Hnutie tolerancie Human usporiadal po niekoľkých dňoch z recesie ,antihladovku‘, ktorú označil ako ,protestnú žranicu proti matičnému návrhu jazykového zákona‘: na chodník vedľa hladovkárov si priniesol stôl, pri ktorom si verejne poobedoval za povzbudzovania i nadávok stúpencov oboch táborov. (...) Nakoniec verejnosť stratila o hladovkárov záujem, lebo sa po Bratislave rozšírila správa (aj keď nepotvrdená), že hladovkári podvádzajú a tajne prijímajú potravu.“

Kniha Dějiny Slovenska stručne predstavuje aj vývoj posledných 31 rokov slovenskej samostatnosti: aké vlády a kedy vládli, vstup do EÚ a NATO či do eurozóny, vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, pandémia koronavírusu – až po výsledky parlamentných volieb v roku 2023. Je to slušná rekapitulácia napríklad pre študentov žurnalistiky alebo mladých ľudí, ktorí sa o politiku začali zaujímať len v posledných rokoch.

Zamyslenie nad slovenskými dejinami

Špecifikom slovenských dejín, ktoré ich odlišuje od dejín Čechov, Maďarov a Poliakov, je absencia tradície vlastnej stredovekej slovenskej štátnosti. Ešte aj Chorváti, ktorých je menej ako Slovákov (necelé 4 milióny), mali svoje stredoveké kráľovstvo, ktoré samostatne existovalo od roku 925 do vzniku personálnej únie s Uhorskom v roku 1102. Aj vďaka tomu boli podmienky pre rozvoj Chorvátov v Rakúsko-Uhorsku po vyrovnaní v roku 1867 neporovnateľne lepšie než situácia Slovákov.

Na Slovensku je táto skutočnosť pociťovaná ako nedostatok či zdroj národných komplexov menejcennosti, ktoré sa snažíme kompenzovať napríklad spätným „poslovenčovaním“ Veľkej Moravy (ako „kráľovstva starých Slovákov“).

Ako dejiny niekedy preceňujemeSilikónové prsia, čierna Kleopatra a Svätopluk, starých Slovákov kráľ

Lukáš Krivošík

Pritom napríklad Slovinci, ktorých je ešte menej (2,1 milióna), tiež nemajú nič také ako stredoveké slovinské kráľovstvo. Historicky sa hlásia k Samovej ríši a potom k slovanským kniežatstvám Karantánia a Karniola, ktoré v slovinskej historiografii majú porovnateľný význam ako Nitriansko a Veľká Morava v tej slovenskej.

No tieto celky sa už v 9. storočí dostali pod kontrolu Franskej ríše, ktorá domáce slovanské vládnuce elity nahradila Bavormi. Jadro územia, obývaného predkami dnešných Slovincov, sa stalo súčasťou Svätej rímskej ríše. Ich vývoj ako národa bol komplikovaný ešte skutočnosťou, že boli rozdelení medzi niekoľko historických krajín: Kraňsko, Štajersko a Korutánsko, kde s väčšinovým nemeckým obyvateľstvom mali spoločnú silnú krajinskú identitu. V Gorici sa zase Slovinci museli vyhraniť proti talianskym vplyvom. Terst bol istý čas najväčším slovinským mestom (možno podobne ako Budapešť bola v 19. storočí najväčším slovenským mestom). Slovincami obývané Zamurie bolo zase súčasťou Uhorska.

Napriek všetkým týmto výzvam a tiež napriek absencii slávnej historickej slovinskej štátnosti je súčasné Slovinsko (samostatné len od roku 1991) najprosperujúcejšou postkomunistickou krajinou. Slovinci sú tiež slovanským národom s najvyššou životnou úrovňou, ktorá zo starých členských štátov EÚ zodpovedá približne životnej úrovni Španielov.

Prečo o tom píšeme v súvislosti s knihou o dejinách Slovenska od Jana Rychlíka? Lebo tento český historik sa tiež špecializuje na dejiny iných slovanských národov, ku ktorým napísal knižné syntézy: Dějiny Ukrajiny, Dějiny Bulharska, Dějiny Makedonie, Dějiny Chorvatska a Dějiny Slovinska. Tieto tituly vyšli v aj u nás známej edícii Dejiny států v Nakladatelství Lidové noviny.

Tieto diela sa oplatí čítať kvôli paralelám i rozdielom v dejinách rôznych krajín v našom geografickom regióne. Napríklad v knihe Dějiny Slovinska Rychlík upozorňuje, že aj Slovinci chceli na začiatku 90. rokov vstúpiť do EÚ ako samostatný člen, nie iba ako región veľkej mnohonárodnej Juhoslávie (obdoba Čarnogurského „hviezdičky a stoličky“).

Túžba po medzinárodnom zviditeľnení poháňala nielen Slovákov, ale aj ďalšie malé národy pri ich snahách po dosiahnutí vlastnej štátnosti. No vyššie opísaný príklad Slovincov ukazuje, že vzdialené dejiny majú vplyv na súčasnosť krajiny len „odtiaľ-potiaľ“.

Namiesto toho, aby Slováci donekonečna preosievali svoje dejiny, by ich mali prijať, zmieriť sa s nimi, že v dobrom i zlom sú, aké sú, a radšej sa sústrediť na vytváranie slávnejšej budúcnosti v prítomnosti, na ktorú raz budú môcť naši potomkovia byť hrdí. Z pohľadu budúcnosti menej záleží na tom, čo sa stalo v roku 900, než na tom, čo dnes robíme my.

Inak povedané, my sme najdôležitejšia generácia, na ktorej momentálne záleží.