Naozaj ho okradli?

Milí čitatelia, dovoľte jednu osobnú skúsenosť. Bratislava, železničná stanica, jún 2005. Cestujem domov. Čakám v hale, čítam noviny. Občas sa obzerám okolo seba a pohľadom som sa stretol s jedným mladým chalanom. Mal značkové, no obstarožnejšie oblečenie, vyzeral unavený a strápený. Priamočiaro prichádza za mnou a jeho prvá otázka je, či som katolík. Potom začne drankať peniaze. Vraj mal ísť do Švédska, ale ukradli mu všetko – doklady, peniaze, foťák. Prosí ma, aby som mu zaplatil cestu domov, chcel ísť voľakde do Vranova. Rozhodol som sa, že mu prispejem na lístok určitou sumou. On však stále prosíkal, hádam už so slzami v očiach, tak som mu dal viac, ako som pôvodne chcel.

Zaujímavé bolo, že o chvíľu prišiel slušný mladý muž z Košíc, ktorý pár minút predo mnou dal tomuto „okradnutému“ 700 Sk (!). „Okradnutý“ prisľúbil, že nám peniaze vráti, zapísal si do mobilu naše čísla účtu i telefónny kontakt. Napokon sme ho s mojím novým známym z Košíc opustili a išli sme na prvé nástupište, z ktorého malo za pár minút ísť intercity.

Nemá zmysel popisovať ďalšie okolnosti, ale s mladíkom z Košíc sme si pred nástupom do vozňov IC povedali, že dúfame, že sme „okradnutému“ pomohli. Zároveň som Košičanovi povedal, že ak mu „okradnutý“ jeho peniaze nevráti, zrejme už on nepožičia nikdy nikomu, načo sa on chápavo usmial. Ja som si v duchu pomyslel, že ak si „okradnutý“ vymýšľal, môže ma tešiť aspoň to, že ja som nebol ten, ktorý kradol.

Bratislava, železničná stanica, jún 2005, pár dní, najviac týždeň po stretnutí s „okradnutým“. Znova cestujem domov. Ten istý chlapík s podobným výrazom tváre – vyľakaným a utrápeným - prešiel okolo mňa. Neobzeral som sa za ním, čo spätne hodnotím ako chybu. Mal som sa ísť pozrieť, kam vedú jeho kroky. Odo mňa si pýtal peniaze na cestu domov. Tak čo tu ešte robí?

Nemôžem sa ubrániť pocitu, že „okradnutý“ kradol – prefíkane zneužíval našu ochotu mu pomôcť. Dosť možné, že to nebolo prvý ani posledný krát. Na celom „prípade“ ma mrzí jedna vec – a nie sú to peniaze, ktoré som mu dal. Je to práve ten Košičan, ktorý mu dal obrovskú sumu. Ak mu ju „okradnutý“ nevráti, pochybujem, že bude ešte niekedy taký štedrý k chudákom.

Neskutočne rád by som však bol, keby sa mi peniaze, ktoré som domnelému „okradnutému“ dal, objavili na účte. Mohol by som potom radostne napísať, že som pomohol človeku, ktorého okradli pred jeho cestou do Švédska a on mi peniaze – po návrate domov – vrátil. Len mi stále vŕta hlavou otázka, prečo ostal ešte týždeň na stanici v Bratislave, keď už mal dosť peňazí na cestu domov? Vážne sa naštrbila môja dôvera voči podobným indivíduám. Dúfam však, že moje srdce ostane pre ubiedených stále otvorené. Neprestaňte, prosím, ani vy, milí čitatelia, dôverovať, pretože dôvera je dôležitým predpokladom fungovania každej spoločnosti.

Matúš Demko