75 rokov od ľudových nepokojov Leto 1949 bolo obdobím, keď sa proti komunistom na Slovensku vzbúrilo 25-tisíc ľudí

Pre komunistický režim predstavovala Katolícka cirkev závažného ideologického nepriateľa. Zvlášť na Slovensku bolo postavenie cirkvi tradične silnejšie ako v Čechách.

Sprvoti sa vládna moc snažila uzatvoriť dohodu s cirkevnými predstaviteľmi, ale napriek signálom z obidvoch strán sa táto možnosť ukázala ako irelevantná. Nakoniec režim pristúpil k inej forme ovládnutia cirkvi, a to prostredníctvom tzv. štátnej Katolíckej akcie (KA).

Štátna Katolícka akcia

Príprava štátnej Katolíckej akcie sa začala koncom apríla 1949. Cieľom bolo posilniť cyrilo-metodskú tradíciu, postupom času zaviesť slovanskú bohoslužbu a znemožniť duchovenstvu kontakt so Svätou stolicou.

Kňazi boli ubezpečovaní, že ide len o obnovenie rokovaní medzi vládou a predstaviteľmi katolíckeho duchovenstva, v skutočnosti však išlo o ďalší krok k podriadeniu cirkvi totalitnému režimu.

Celá akcia mala vyzerať ako spontánne hnutie veriacich. V priebehu mája 1949 sa začalo so zbieraním podpisov medzi veriacimi a duchovnými pod budúce vyhlásenie KA. Samotní kňazi boli ubezpečovaní, že ide len o obnovenie rokovaní medzi vládou a predstaviteľmi katolíckeho duchovenstva v Československu, v skutočnosti však išlo o ďalší krok k podriadeniu cirkvi totalitnému režimu.

Katolícki biskupi zareagovali na prípravu tejto štátnej akcie a zneužitie pôvodnej KA a 7. júna 1949 v Olomouci vydali obežník. Schizmatickej akcii sa malo čeliť aj vysvetľovaním v kázňach počas cirkevných sviatkov či na tradičných púťach.

Zakladajúca konferencia štátnej KA sa konala 10. júna 1949 v Prahe a podľa štátnych úradov sa na nej zúčastnilo 283 osôb, z toho 68 kňazov. Najdôležitejším dokumentom prijatým na tomto stretnutí bol Ohlas slovenských a českých katolíkov k veriacim v republike. Ohlas formálne síce propagoval vernosť Katolíckej cirkvi a poslušnosť cirkevnej hierarchii, ale súčasne protestoval voči akýmkoľvek príkazom zo zahraničia.

Obsadenie Demokratickej strany ozbrojencamiAko pred 75 rokmi nastúpili komunisti k moci

Martin Garek

Pastiersky list

Reakcia slovenských a českých biskupov na zásahy štátu bola promptná. Už 15. júna 1949 na celoštátnej konferencii v Prahe vydali pastiersky list s názvom Hlas československých biskupov a ordinárov v hodine veľkej skúšky.

List reagoval na Ohlas a odsek za odsekom vyvracal jeho tvrdenia. Poukazoval na zásahy režimu do práv cirkvi a veriacich. Štátna Katolícka akcia bola podľa listu vopred dohodnutá akcia zacielená na elimináciu biskupov, pričom spochybnili aj podpisy uvedené pod Ohlasom. V konečnom dôsledku odsúdili Katolícku akciu ako nekatolícku a podvracajúcu jednotu cirkvi. 

Atmosféru vtedajších prvých rokov zápasu s komunizmom v našom prostredí dokresľujú aj rázne kroky Svätej stolice. Tá 20. júna 1949 vydala exkomunikačný dekrét Quaesitum est voči tým, ktorí Katolícku akciu v Československu organizovali alebo sa k nej pridali. O niekoľko dní neskôr 1. júla 1949 vydala dekrét o nezlučiteľnosti členstva katolíkov v komunistickej strane a ňou ovládaných organizáciách. Dekrétom boli všetci členovia komunistickej strany de facto exkomunikovaní a stratili právo pristúpiť k sviatostiam.

Pastiersky list československých biskupov a ordinárov sa mal pôvodne čítať v kostoloch 26. júna 1949, ale nakoniec bol termín posunutý už o týždeň skôr.

Štátna moc sa tomu snažila zabrániť a bezpečnostné orgány dostali príkaz, aby v tento deň v skorých ranných hodinách navštívili všetky farské úrady a list zabavili. Väčšina kňazov ho však mala v dvoch exemplároch, z ktorých jeden odovzdali a druhý prečítali veriacim.

Vzbury voči štátnym proticirkevným zásahom

Snahy bezpečnostných úradov o prekazenie čítania pastierskeho listu sprevádzali rozsiahle nepokoje, ktoré v niektorých prípadoch boli klasifikované ako vzbura. Pastiersky list sa teda nakoniec na Slovensku čítal prvýkrát v nedeľu 19. júna 1949. Vtedy ho prečítalo asi 20 – 25 percent farárov, pričom niektorí ho nečítali doslovne, ale oboznámili veriacich s jeho obsahom a komentovali ho.

Po prvej vlne nepokojov odohrávajúcich sa v týždni od 19. júna nasledovalo ďalšie čítanie listu aj v nedeľu 26. júna 1949. Celkovo podľa ordinárov čítalo, resp. vysvetľovalo pastiersky list okolo 90 percent duchovných na Slovensku.

Veriaci v mnohých farnostiach strážili svojich duchovných, stavali hliadky, obmedzovali prístup pracovníkom štátnej správy na fary, dokonca ich vyháňali za použitia násilia.

Koncom júna a začiatkom júla 1949 došlo na Slovensku k najrozsiahlejšej vlne nepokojov v súvislosti so štátnou KA. Veriaci v mnohých farnostiach strážili svojich duchovných, stavali hliadky, obmedzovali prístup pracovníkom štátnej správy na fary, dokonca ich vyháňali za použitia násilia.

Podľa správy Povereníctva spravodlivosti sa na nepokojoch v súvislosti so štátnou KA zúčastnilo na Slovensku asi 22- až 25-tisíc osôb. Trestné oznámenia boli podané na 1 136 osôb, z ktorých bolo odsúdených 467 v úhrnnej výmere 546 rokov 6 mesiacov a 27 dní.

Nepokoje zasiahli 60 slovenských obcí, pričom väčší rozsah mali v 34 obciach.

Orava

Prvé nepokoje klasifikované režimom ako vzbury vypukli už v máji 1949 v Dolnom Kubíne a v Trstenej na Orave. Nemalo to priamy súvis so štátnou Katolíckou akciou, ale celkovo s odporom voči cirkevnej politike komunistickou stranou riadeného štátu.

V Dolnom Kubíne bol v tom čase kňazom Viktor Trstenský. Medzi veriacimi bol vážený a patril k najvýraznejším odporcom komunistického režimu v radoch Katolíckej cirkvi na Slovensku. Dvadsiateho štvrtého mája 1949 ho zaistili a vypočúvali na miestnej stanici Zboru národnej bezpečnosti.

Trstenského obvinili, že v rokoch 1948 a 1949 „zneužil“ svoj úrad duchovného „na vykonávanie vplyvu na veci politického života v smere nepriaznivom ľudovodemokratickému poriadku republiky“.

Keď sa o zaistení dozvedeli farníci, v počte približne 500 osôb sa zhlukli a pri prevážaní Trstenského na stanicu niektorí z nich príslušníkov ZNB fyzicky napadli. Trstenského následne v sprievode veriacich odviedli do rímskokatolíckeho kostola v Dolnom Kubíne. Trinásť osôb bolo obvinených zo zhlukovania sa viacerých osôb s cieľom zabrániť výkonu právomoci verejného funkcionára.

V máji 1949 sa začali nepokoje klasifikované ako vzbura aj v Trstenej. Od začiatku roka 1949, v čase veľmi vyhrotenej verejnej atmosféry, keď sa okrem iného naplno rozbiehali súdne procesy s odporcami komunistického režimu, skupina miestnych obyvateľov údajne rozširovala správy, že príslušníci ŠtB plánujú zadržať rímskokatolíckeho farára Michala Bačíka a kaplána Juraja Bednárika.

Na obranu farára sa v Trstenej zhromaždilo asi 200 osôb. Účastníci zhluknutia boli v priebehu júna 1949 zaistení a vypočúvaní, 20 ľudí bolo odsúdených.

Dvadsiateho tretieho mája 1949 prišli na faru do Trstenej členovia Krajského národného výboru (KNV) Žilina vo veci vojnových škôd a finančnej pôžičky na opravu rímskokatolíckeho kostola. Kanonik Michal Bačík údajne rozšíril informácie o tom, že členovia KNV prišli z dôvodu jeho zaistenia. Na obranu farára sa následne zhromaždilo asi 200 osôb.

Účastníci zhluknutia boli v priebehu júna 1949 zaistení a vypočúvaní. Hlavné pojednávanie s obvinenými sa uskutočnilo 29. októbra 1949 v Trstenej. Dvadsať obvinených bolo odsúdených na základe rozličných paragrafov podľa závažnosti. Rozsudok vyvolal ďalšie nepokoje a boli zaistené ďalšie osoby.

Veriacim zakázal čítať štátne Katolícke noviny. Odsúdili ho za velezradu

Lukáš Obšitník

Čadca

V Čadci došlo k „vzbure“ 23. júna 1949. Zúčastnili sa na nej robotníci podnikov Slovena, Adlo-pumpa, Sigma-pumpa a továreň Ja-Pa. K pobúreniu došlo pre odpor voči osobe Jozefa Danka. Danko bol predsedom Akčného výboru v Čadci. Bol obviňovaný, že v súvislosti so štátnou KA sa zúčastnil na zatýkaní kňaza v Rakovej, pričom údajne dokonca strieľal na kríž.

Samotný Danko sa vraj zhromaždeným robotníkom a robotníčkam v Slovene vyhrážal so zbraňou v ruke. Následne odišiel do budovy ONV v Čadci, kam ho nasledovali pobúrení robotníci a robotníčky, a došlo k fyzickému násiliu. Dav sa rozišiel až po príchode autobusov s príslušníkmi ZNB zo Žiliny.

Prípad vzbury v Čadci je ojedinelý tým, že došlo k štrajku robotníkov z náboženských dôvodov. Už v tento deň, teda 23. júna poobede, Čadcu letecky navštívili vysokí predstavitelia KSS v zložení Gustáv Husák, Jozef Lukačovič a Ladislav Holdoš. Rýchlo bolo zaistených, obvinených a odsúdených mnoho osôb.

Vzbura v Čadci bola o to vážnejšia, že komunistická moc svoju oporu videla predovšetkým v robotníkoch. Udalosť naznačila, že predstavy o rýchlej transformácii religióznych regiónov v duchu socialistických vízií nebudú napredovať tak ľahko, ako si to komunistickí pohlavári mysleli.

Levoča

Azda najväčšia „vzbura“ v tomto období sa odohrala v Levoči. Levoča a predovšetkým jej pútnické miesto Mariánska hora boli v prvých rokoch po skončení druhej svetovej vojny miestom stretávania a ďakovania. Bolo zrejmé, že aj púť v roku 1949 bude mať masový charakter.

Púť sa mala uskutočniť 2. júla 1949. Komunisti sa rozhodli využiť ju na propagáciu štátnej KA, ale keď organizátori odmietli účasť vládou povereného exkomunikovaného kňaza, rozhodli sa levočskú púť sabotovať. Všetky zvláštne vlaky a autobusy boli zrušené a miestne orgány prinútili okresného lekára Dr. Mikuláša Rožnaya vydať vyhlášku, že v Levočskom okrese vypukol týfus, a preto sa púť konať nesmie.

Počet osôb v Levoči postupne narástol až na približne 1 200, dav až do rána strážil faru. Na druhý deň bolo v Levoči vyhlásené stanné právo a mesto obsadili jednotky ŠtB a Ľudových milícií.

Levočský farár Jozef Vojtas pastiersky list prečítal veriacim 19. júna 1949. Už vtedy prepukali prvé nepokoje. Dvadsiateho piateho júna 1949 pricestovala do Levoče delegácia KSS a štátnych orgánov na rokovania vo veci levočskej púte. Keď Vojtasa telefonicky pozvali na rokovanie do budovy ONV, odmietol prísť s vysvetlením, že je chorý.

V tom čase sa už začali zhromažďovať pri fare miestne ženy, medzi ktorými sa rozšírila správa, že dekan Vojtas bol zatknutý. Počet osôb postupne narástol až na približne 1200, keď sa pripojili veriaci aj z okolitých obcí. Dav až do rána strážil faru. Na druhý deň bolo v Levoči vyhlásené stanné právo a mesto obsadili jednotky ŠtB a Ľudových milícií.

Celkovo bolo v Levoči z trestného činu vzbury obvinených 191 osôb. Nakoniec bolo súdených 62 osôb, z ktorých bolo odsúdených súhrne 52 (9 v prvom procese a 43 v druhom).

Hlavný zámer komunistických predstaviteľov, teda prekazenie konania púte, napokon nebol úspešný. Napriek rozsiahlym obmedzeniam sa púť konala, pričom sa na nej podľa správ bezpečnostných orgánov zúčastnilo asi 10- až 15-tisíc veriacich. V skutočnosti bolo veriacich násobne viac, predpokladá sa okolo 30-tisíc.

Neúspech komunistov neodradil

Štátna KA zaznamenala v konečnom dôsledku neúspech. Zhluknutia, resp. vzbury, ktoré sprevádzali udalosti okolo pastierskeho listu, jasne preukázali, že veriaci odmietajú štátom riadenú akciu a podporujú svojich kňazov a Katolícku cirkev.

Odmietnutie štátnej Katolíckej akcie viedlo predstaviteľov komunistického režimu k iným formám perzekúcií kňazov a cirkvi v Československu, ktoré vrcholili v roku 1950 zásahmi proti rehoľníkom a rehoľníčkam v rámci takzvanej akcie K a akcie R, resp. súdnymi procesmi so slovenskými biskupmi v roku 1951.