Komunistickému prevratu na Slovensku predchádzala vykonštruovaná kompromitácia členov DS na jeseň 1947, no aj politická nejednotnosť demokratického tábora.
Komunistickému prevratu na Slovensku predchádzala vykonštruovaná kompromitácia členov DS na jeseň 1947, no aj politická nejednotnosť demokratického tábora.
Februárové udalosti roku 1948 znamenali faktický nástup komunistického režimu v bývalom Československu. Vyvolaním vládnej krízy a následnou „rekonštrukciou“ vlády, z ktorej odstúpili ministri nekomunistických strán, nastolili komunisti totalitný režim „vlády ľudu“, ktorého sprievodným javom boli perzekúcie jeho skutočných či domnelých odporcov. Od februárových udalostí uplynulo minulý týždeň 75 rokov.
Februárový komunistický prevrat bol vo veľkej miere logickým vyvrcholením povojnového politického vývoja – v geopolitickom i vnútroštátnom zmysle. Roky 1945 – 1948 boli prechodným obdobím, nazývaným aj ľudovodemokratickým režimom. V štáte neexistovala faktická opozícia a politická súťaž bola obmedzená na strany Národného frontu. Ich počet sa zredukoval v Česku na štyri (komunisti, Československá sociálna demokracia, Československá strana národnosocialistická a Československá strana lidová) a na Slovensku fakticky na dve: Komunistickú stranu Slovenska (KSS) a Demokratickú stranu (DS). Strana slobody a Strana práce boli okrajoví politickí hráči.
V máji 1946 sa konali v Československu prvé povojnové voľby. Dohoda s katolíkmi nakoniec umožnila Demokratickej strane zvíťaziť vo voľbách na Slovensku (62 % hlasov) pred Komunistickou stranou Slovenska (30,34 %), Stranou slobody (3,73 %) a Stranou práce (3,11 %). V českej časti republiky zvíťazila Komunistická strana Československa, ktorá sa stala najsilnejšou stranou v celoštátnom meradle a ktorej predseda Klement Gottwald zostavoval vládu.
Komunisti neboli spokojní s výsledkami volieb na Slovensku. Hľadali všetky možnosti, ako by zvrátili volebné víťazstvo Demokratickej strany. Netrvalo dlho a prostredníctvom tretej pražskej dohody prišlo k ďalšiemu oslabeniu kompetencií slovenských národných orgánov.
Signál k mocenskému zvratu potom prišiel na jeseň 1947 a prostriedkom bolo účelové vyvolanie tzv. jesennej krízy – odhalením fiktívneho protištátneho sprisahania na Slovensku, do ktorého vraj boli zapojení aj vedúci predstavitelia Demokratickej strany. Komunistami ovládaná Štátna bezpečnosť chcela skompromitovať najmä podpredsedu vlády za DS Jána Ursínyho a obvinila ho z protištátnej činnosti. Ten musel podať demisiu, aj keď sa mu nič nedokázalo.
Komunisti zneužili aj zlú hospodársku situáciu po vojne. Nimi ovládané spoločenské organizácie požadovali demisie povereníkov výživy a zásobovania Kornela Fila a poľnohospodárstva Martina Kvetka, ktorého navyše obviňovali zo sabotáže pozemkovej reformy. Obaja boli nominanti Demokratickej strany, pričom komunisti proti nim organizovali masové demonštrácie.
Dňa 30. októbra 1947 sa zišiel zjazd závodných a zamestnaneckých rád, ktorý prijal deklaráciu na odstúpenie Zboru povereníkov a vytvorenie nového. Na druhý deň podali demisiu štyria povereníci za komunistov, predseda Zboru povereníkov komunista Gustáv Husák a tiež povereník vnútra nestraník Mikuláš Ferjenčík. Husák vyhlásil, že Zbor povereníkov je nespôsobilý plniť svoju úlohu a odchod komunistov považuje za demisiu celého orgánu. S tým nemohli súhlasiť predstavitelia DS. Napokon, demisia sa netýkala väčšiny povereníkov.
O vyriešení situácie sa napokon rokovalo na zasadnutí celoštátneho Národného frontu 17. – 18. novembra 1947. Predstavitelia DS pod nátlakom pristúpili na kompromis. Predsedníctvo Slovenskej národnej rady 19. novembra menovalo nový Zbor povereníkov.
Počet zástupcov Demokratickej strany klesol z deviatich na šesť, KSS mala okrem predsedu naďalej štyri povereníctva ako predtým, dve malé strany získali po jednom povereníctve a dva rezorty (vnútro a spravodlivosť) mali spravovať nestraníci. Tým Demokratická strana stratila väčšinu vyplývajúcu z volebného víťazstva. Z pohľadu komunistov tak Slovensko bolo koncom roka 1947 pripravené na prevrat lepšie.
Politickú situáciu vo februári 1948 poznačili tri sporné otázky: úprava platov štátnych a verejných zamestnancov, nová pozemková reforma a problematika personálneho obsadenia Zboru národnej bezpečnosti. Spor o bezpečnosť bol permanentný. Komunisti fakticky ovládali silové rezorty a svoj vplyv v nich chceli skôr upevňovať, než oslabovať.
Keď 13. februára 1948 prišlo k preradeniu ôsmich obvodných veliteľov Zboru národnej bezpečnosti v Prahe, nekomunistické strany žiadali rozkaz odvolať, čo vláda proti hlasom komunistov schválila. Dňa 17. februára ministri národnosocialistickej, lidovej a Demokratickej strany odmietali rokovať o iných otázkach a žiadali splniť toto uznesenie. Keď to komunisti odmietli, 20. februára podalo 12 ministrov nekomunistických strán demisiu.
Očakávali, že po ich demisii komunisti buď ustúpia, alebo sa vypíšu predčasné voľby. Rátali s tým, že demisiu podajú aj sociálni demokrati, tí však zaujali šalamúnsky postoj: síce odmietli ponuku Gottwalda na vytvorenie väčšinovej vlády, ale ani zo svojich postov neodstúpili. Gottwald preto trval na tom, aby Beneš demisiu daných ministrov prijal.
Komunisti situáciu rýchlo využili a prešli do ofenzívy. Dňa 20. februára vydali stanovisko, podľa ktorého činitelia troch politických strán svojou demisiou „zaujali miesto rozvratnej opozície“, a preto sa sami vyradili z politického života. Zároveň začali organizovať verejné demonštrácie ako nátlakový prostriedok. Už 21. februára na Staromestskom námestí Gottwald tlmočil komunistické riešenie krízy a vydal výzvu vytvárať akčné výbory, ktoré mali „očistiť verejný a politický život od reakcie“.
Situáciu na Slovensku hodnotil minister Július Ďuriš dňa 10. februára 1948 slovami: „Slovensko stále slabé, naši nevidia – ale vývoj ženie udalosti aj tam.“ Podľa neho slovenskí komunisti zaostávali v bojovnosti za centrom v Prahe.
Slovenské pomery v tom čase možno charakterizovať ako provinčné a závislé od vývoja v Prahe. Predsedníctvo Demokratickej strany síce nesúhlasilo s podaním demisie svojich ministrov, ale následne ich postup schválilo.
Klement Gottwald poslal na Slovensko Viliama Širokého, ktorý mal koordinovať postup slovenských komunistov s pražským centrom. Vedenie KSS 21. februára kvalifikovalo demisiu ministrov DS v Prahe ako akt proti ľudovej demokracii, čím sa vyradili ministri za DS aj zo Zboru povereníkov.
Gustáv Husák, odvolávajúc povereníkov za DS, napísal, že „demisiu členov vlády treba považovať aj za demisiu zástupcov Demokratickej strany v Zbore povereníkov“, pretože „tento vykonáva väčšiu časť svojej právomoci ako výkonný orgán vlády a ministrov“. Tento krok bol jasne protiprávny, keďže odvolávať alebo vymenovať povereníkov mohlo iba predsedníctvo Slovenskej národnej rady.
To sa 23. februára vyslovilo proti zosadeniu povereníkov DS, ale na schôdzku sa nedostavili komunistickí predstavitelia. V tento deň boli dokonca povereníctva DS obsadené za asistencie bezpečnostných zložiek. Navyše, aj sekretariát Demokratickej strany bol vo večerných hodinách obsadený ozbrojenou partizánskou skupinou pod vedením Juraja Špitzera.
Kulminačným bodom politickej krízy na Slovensku bol 23. február. Išlo predovšetkým o vykonanie čistiek na povereníctvach, vedenie demonštrácií a zatýkanie vrcholných predstaviteľov DS a ich podporovateľov. Vznikla tzv. akčná trojka v zložení Július Ďuriš, Viliam Široký a Gustáv Husák, ktorí sa stali hlavnými aktérmi prevratu na Slovensku. Husák 24. februára písal v správe pre Gottwalda o situácii takto: „Na Slovensku je pokoj, nič proti nám, veci idú dobrým smerom.“
Dňa 25. februára členovia vlády za sociálnu demokraciu Václav Majer a František Tymeš podali demisiu. Naplnil sa tak predpoklad na rozpustenie celej vlády, keďže väčšina ministrov podala demisiu. Napriek tomu prezident Edvard Beneš prijal demisiu ministrov a podpísal menovacie dekréty nových členov vlády.
Z 24 členov bolo 12 komunistov vrátane predsedu vlády Klementa Gottwalda a Antonína Zápotockého ako zástupcu odborov. Slovensko malo vo vláde iba päť členov – za KSS Viliama Širokého, Júliusa Ďuriša a Vladimíra Clementisa, zástupcu Strany slobody Vavra Šrobára a člena kolaborantského krídla DS Jána Ševčíka.
V ten istý deň vo večerných hodinách sa v Bratislave ustanovil zo zástupcov politických strán a spoločenských organizácií Celoslovenský akčný výbor Národného frontu pod vedením Viliama Širokého. Rozbitú Demokratickú stranu zastupovali prokomunistickí kolaboranti Milan Polák, Jozef Lukačovič, Jozef Mjartan a Jozef Kyselý.
Predsedníctvo Slovenskej národnej rady schválilo pozbavenie funkcií povereníkov Demokratickej strany z 23. februára. Nasledujúci deň, 26. februára, Milan Polák oznámil založenie Akčného výboru Demokratickej strany. Jozef Lettrich sa vzdal funkcie predsedu DS a predsedu SNR, ktorým sa stal komunista Karol Šmidke. O deň neskôr, 27. februára, bol zostavený nový Zbor povereníkov zodpovedajúci zmeneným pomerom. Husák zostal predsedom a zo 14 členov bolo osem komunistov.
Slovensko tak zažilo dva februáre, „malý“ na jeseň 1947 a „veľký“ v roku 1948. Prvý bol pre slovenskú politickú scénu zničujúci a druhý likvidačný.
Slovensko počas februárových udalostí roku 1948 ostávalo pasívne a v úzadí, plne pod kontrolou Komunistickej strany Slovenska a jej ozbrojených zložiek, či už to boli závodné stráže, alebo Zväz slovenských partizánov. V tých dňoch si aj málo ľudí uvedomilo, k čomu vlastne prišlo a čo to spoločnosti prinesie.
Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.