Reportáž z Ukrajiny Domov je domov, aj keď naň padajú bomby. Z Charkova už neodídem

Keď v noci 24. februára Anna počula zo svojho bytu výbuchy, išla na balkón, pretože sa chcela pozrieť na ohňostroje. So smutným úsmevom hovorí, že sa jej to zdalo ako oneskorené oslavy nového roka. „Ani mi nenapadlo, že by to mohli byť Rusi,“ spomína.

Rýchlo však zistila, že nejde o ohňostroje, a manžel ju zavolal dovnútra, aby sa išla ukryť.

Žijú na okraji Charkova na sídlisku známom ako CHTZ podľa neďalekého traktorového závodu. Ten za čias Sovietskeho zväzu produkoval každý rok množstvo strojov a zamestnával tisícky ľudí. Po jeho rozpade postupne chátral a na konci februára minulého roka bol zbombardovaný.

Od toho momentu už ubehol takmer rok a Charkov medzitým zažil niekoľko mesiacov intenzívnych bojov na svojich predmestiach. Toto druhé najväčšie ukrajinské mesto leží iba 40 kilometrov od ruskej hranice a spočiatku sa tak stalo jedným z hlavných cieľov invázie.

Z charkovskej radnice zostala po bombardovaní iba predná stena, mesto však budovu postupne rekonštruuje. Foto - Postoj/Juraj Brezáni

Vraky áut zničených po ruskom ostreľovaní pred pravoslávnym petropavlovským chrámom. Foto - Postoj/Juraj Brezáni

Rusi sa k severným predmestiam dostali za 24 hodín od začiatku vojny, tam však narazili na silný odpor zo strany Ukrajiny. Mesiace okraje mesta bombardovali, až kým v polovici mája nezačali ustupovať.

Toto obdobie Charkov radikálne zmenilo. Mnoho firiem z mesta odišlo, iné sú aj naďalej zatvorené a na uliciach tak vidno množstvo zadebnených podnikov či prázdne priestory, kde kedysi sídlili obchodíky či kaviarne. Anna pred vojnou pracovala v banke, no aj tá z mesta odišla, a dnes pôsobí ako dobrovoľníčka v katolíckej charite.

Tá rozváža humanitárnu pomoc po celom Charkove a okolí a výnimkou nie je ani sídlisko, na ktorom býva Anna. Miestni dobrovoľníci vždy dajú vedieť obyvateľom, a keď prichádzajú dodávky s potravinami, na vopred dohodnutých miestach už v rade stojí množstvo ľudí.

Množstvo ľudí zostalo v Charkove bez príjmu a sú tak odkázaní na humanitárnu pomoc, ktorú rozdáva aj Katolícka charita. Foto - Postoj/Juraj Brezáni

Je medzi nimi aj Marisa so šesťročným synom. Keď sa vojna začala, utiekla do Poľska, nedávno sa však vrátila. „I keď tu padajú bomby, doma je lepšie. Poľsko je Poľsko, ale Charkov je domov,“ vysvetľuje svoje rozhodnutie. Na otázku, či by v prípade novej ofenzívy znova odišla, razantne odpovie, že nie. Vrátila sa nadobro.

Ako hovorí, od vojny sa život úplne zmenil, no všetko sa v skutočnosti začalo už v roku 2014. „Dovtedy boli Rusi a Ukrajinci priateľské národy. My sme chodili na nákupy k nim, oni k nám, mali sme normálne priateľské vzťahy,“ hovorí. Ako dodáva, teraz jej zostáva iba dúfať, že sa celá vec dobre skončí.

Ako urobiť z pivnice domov

Podobne ako Marisa, začiatkom vojny z Charkova odišiel aj Ivan s rodinou. I ten teraz čaká v rade na potraviny. Pred vojnou pracoval vo vegetariánskej prevádzke, jeho firma sa však presťahovala do Česka a on zostal bez práce.

„Všetko sa zmenilo. Do vojny bolo všetko dobré, no potom všetko rozstrieľali, obchody, školy. Bolo to peklo,“ spomína na prvé dni invázie. „Ťažko sa mi hľadajú slová na to, aby som vyjadril, čo sa tu dialo. Bol to pre mňa hrozný zážitok. Nemôžem tých vojakov ani nazvať ľuďmi, pretože to, čo robili, ľudia nerobia,“ dodáva Ivan.

Ivan aj spolu s rodinou na začiatku vojny utiekol do Dnipra. Dnes je už ale naspäť v Charkove. Foto - Postoj/Juraj Brezáni

Foto - Postoj/Juraj Brezáni

Sídlisko CHTZ tvorí množstvo ošumelých bytoviek a sychravé februárové počasie ešte podčiarkuje jeho šedivosť a zanedbanosť. Mnohé budovy boli pri ostreľovaní vážne poškodené, no veľa z nich je už zrekonštruovaných. S obnovou začali Ukrajinci krátko po tom, čo bolo okolie mesta oslobodené.

Jednotlivé bytovky sú teda kde-tu zaplátané narýchlo urobenou dostavbou či prekryté základnou omietkou. Množstvo okien je však stále zadebnených a na omietke na mnohých miestach vidieť menšie poškodenia spôsobené šrapnelmi či priamym ostreľovaním.

Sídlisko bolo pod priamou paľbou niekoľko mesiacov a obyvatelia, ktorí na ňom zostali, tento čas prečkali v rozľahlých pivniciach umiestnených pod bytovkami.

Anna berie kľúče a otvára kovové dvere vedúce do jednej z nich, kde bývala s asi stovkou ďalších ľudí.

Veľké miestnosti v pivniciach počas mesiacov, ktoré tu dolu strávili, provizórne rozdelili na viacero častí a do chabých stien osadili dokonca aj dvere, aby tak vytvorili aspoň aké-také zdanie normálnosti.Zdieľať

Zažína svetlo a po úzkej chodbe postupuje hlbšie do suterénu. Pivnica je rozľahlá, ide o komplex veľkých miestností prepojených malými chodbičkami so sliepňavým svetlom. Veľké miestnosti počas mesiacov, ktoré tu dolu strávili, provizórne rozdelili na viacero častí a do chabých stien osadili dokonca aj dvere, aby tak vytvorili aspoň aké-také zdanie normálnosti.

Pivnice sú už dnes takmer úplne opustené, strohé zariadenie však zostalo. Z dosiek sú urobené postele, na ktorých je ešte stále ustlané, na provizórnych stoloch sú obrusy a kde-tu sú detaily ako umelé kvety či obrázky, ktorými sa bezútešné bývanie ľudia snažili aspoň trochu si zútulniť.

Keď Anna v noci na 24. februára začula výbuchy, myslela si, že ide o ohňostroje. Foto - Postoj/Juraj Brezáni

Obyvatelia sídliska CHTZ, ktoré je na okraji mesta a bolo tak pod priamou paľbou, strávili niekoľko mesiacov v pivniciach. Foto - Postoj/Juraj Brezáni

Anna nás postupne vedie čoraz hlbšie do pivnice a opisuje nám, ako v priestoroch fungovali. Úsmev z tváre jej zmizne iba na chvíľu, keď otvára jednu z provizórnych miestností a spomína, ako sa v nej schovávali deti. Vtedy jej do očí vyhŕknu slzy a na chvíľku je ticho.

Rýchlo sa však pozviecha, pokračuje ďalej a ukazuje nám provizórnu kuchyňu, časť, kde odkladali odpadky, a nakoniec aj miesto, na ktoré je najviac hrdá. Odomkne dvoje dverí a za nimi je na zemi položený generátor, vďaka ktorému mali aspoň aký-taký prístup k elektrine aj v časoch bezprostredne po bombardovaní. Dostali ho zo Slovenska.

Anna ukazuje všetko okrem jednej miestnosti. Vysvetľuje, že jej obyvatelia tam stále bývajú a nechce teda rušiť ich súkromie.

Prečo neodišli? Nemajú kam

Veľmi intenzívne bombardovania zažilo aj ďalšie charkovské sídlisko nazývané Saltivka. Ide o najsevernejšie položenú časť mesta. Na jej konci je múr, za ktorým sa rozprestierajú šíre polia. Práve z nich na sídlisko vo veľkom útočili Rusi.

Bytovky v poslednom rade tak dostali plný zásah a rozsiahle škody na mnohých miestach stále živo pripomínajú nedávne intenzívne boje. Na sídlisku je však predsa živo, počuť vŕtačky, vidieť robotníkov opravujúcich zničené časti budov a po zamrznutých chodníkoch kráčajú obyvatelia priľahlých budov.

Sídlisko Saltivka prechádza rekonštrukciou, táto budova však zostane v pôvodnom stave ako memento toho, čo táto štvrť počas vojny zažila. Foto - Postoj/Juraj Brezáni

Niektorí Charkovčania sa pritom do tejto časti mesta stále boja chodiť. Je príliš vystavená nepriateľovi a v prípade opakovaného útoku by bola zrejme prvá na rane.

Sídliskom nás sprevádza Artim, ktorý nám robí taxikára, i keď v lepších časoch sa venoval predaju áut. „Teraz nie je veľa roboty, ľudia autá nechcú kupovať,“ hovorí cestou.

On sa do Saltivky ísť nebojí, sám v tejto štvrti býva, i keď v rodinnom dome v inej časti.

Artim sa pred vojnou živil predajom áut, dnes však biznis stojí. Na autá nemá nikto peniaze. Foto - Postoj/Juraj Brezáni

Ide o najväčšie sídlisko mesta, pred vojnou v ňom žilo 300-, podľa niektorých zdrojov až 400-tisíc ľudí. Mnohí odišli, veľa ľudí však zostalo. A to nielen v budovách, ktoré neboli zasiahnuté, často je polovica bytovky zničená a v nepoškodených častiach kde-tu vidieť obývané byty.

Množstvo okien je zadebnených doskami, okolo sa povaľujú sutiny. Tam aj so synom býva, mali totiž šťastie a ich byt nebol zasiahnutý. Nemajú však elektrinu ani vodu a teplo iba niekedy.Zdieľať

Artim pristavuje pri starom pánovi sediacom na lavičke otočenej von z mesta a ponúka mu cigarety. Ten ich vďačne zoberie a ukazuje na bytovku, ktorá stojí na úplnom okraji sídliska. Množstvo okien je zadebnených doskami, okolo sa povaľujú sutiny, fasáda je poškodená od striel. Tam aj so synom býva, mali totiž šťastie a ich byt nebol zasiahnutý. Nemajú však elektrinu ani vodu a teplo iba niekedy.

Ako sa dá takto vôbec žiť? Starý pán neodpovedá, reči sa namiesto neho chytá Artim. „Je to ťažké, ale veľa ľudí tak žije.“ Prečo neodišli? Jednoducho nemajú kam.

Neďaleko sa týči najzničenejšia budova celého sídliska. Polovica prednej časti je úplne zvalená, no aj byty, ktoré prežili, vyhoreli a mnohým chýbajú celé časti. Z vyšších poschodí kde-tu visia kusy betónu a z obhorených okien ešte niekde vejú závesy.

Na sídlisku stále žije množstvo ľudí a to aj v budovách vážne poznačených bombardovaním. Foto - Postoj/Juraj Brezáni

Foto - Postoj/Juraj Brezáni

A predsa aj v tejto bytovke podľa miestnych ešte stále žije jedna pani.

Na rozdiel od iných budov sa táto rekonštruovať nebude. Vláda rozhodla, že zostane ako pamiatka na to, čo sa na sídlisku Saltivka v roku 2022 udialo.

Pri vedľajšej bytovke však stojí žeriav a v okolí vidno robotníkov, ktorí pracujú na obnove. Hrubé opravy si podľa Artima zobral na starosť štát.

Mesto krátko po oslobodení začalo s rozsiahlymi rekonštrukciami poškodených budov. Foto - Postoj/Juraj Brezáni

Obnovujú sa múry, okná, schodiská. V niektorých prípadoch sú škody také veľké, že sa zdá rozumnejšie celú budovu zvaliť, opravy však aj napriek tomu pokračujú.

Množstvo budov je už viac-menej opravených a aj tu vznikajú bytovky pokryté záplatami. Vnútro bytov si už však ľudia musia opraviť samostatne.

Každý sa bojí a zároveň sa snaží prežiť

Pred jednou z lepšie zachovaných budov postáva Sergej. Jeho manželka a dcéra odišli do Česka, on zostal. V byte má elektrinu, no vodu ani teplo nie. Pozýva nás k sebe, a tak vstupujeme kovovou bránou do vchodu bytovky.

Vnútri je tma, okná má totiž stále zadebnené. V malej kuchynke plnej neporiadku tróni veľká nádoba, ktorá je Sergejovým jediným zdrojom vody. Pravidelne si ju chodí dopĺňať. „Na prízemí a na prvom poschodí išla voda vždy, tak sme si po ňu chodili tam,“ hovorí.

Medzičasom však po sídlisku miestna administratíva rozostavila body, kde si obyvatelia môžu načerpať pitnú vodu.

Sergejova rodina je v Česku, on zostal v Charkove, aby pomáhal druhým. Foto - Postoj/Juraj Brezáni

Sergejova „ruská“ dekorácia. Foto - Postoj/Juraj Brezáni

Na zatemnenom balkóne má odložený veľký pozostatok rakety, ktorý našiel pred vchodom. V skromnej spálni sú iba dve skrine, pohovka a na nej neónovo modrý spací vak. Sergej narýchlo skrýva hrubé vlnené ponožky. „Spávam v turistickom spacom vaku, ktorý mi darovali ľudia zo Slovenska,“ hovorí. V celom byte je totiž veľká zima, teplomer ukazuje štyri stupne Celzia.

Z mesta dýcha túžba žiť normálnym životom. „Po bombardovaniach boli na ulici sutiny aj po kolená. Ľudia však hneď vyšli a pustili sa do upratovania,“ spomína Artim.Zdieľať

Jediný zdroj tepla je slabý elektrický ohrievač, ktorý má Sergej pri posteli. Ešte zvykne zapínať sporák na plyn, no ako hovorí, ani jeden spôsob veľa tepla nevytvorí. Celá bytovka je chladná, väčšina bytov je neobývaná a dva malé zdroje tepla nedokážu zmierniť tvrdú zimu, ktorá ešte v Charkove vo februári panuje.

Aké má Sergej plány do budúcna? Zostáva v Charkove, nech sa bude diať, čo chce.

Jeho rodina odišla do Česka a Izraela, on sa však rozhodol zostať. „Chcem pomáhať ľuďom, pomôcť im so získaním humanitárnej pomoci, s rekonštrukciou,“ hovorí. Nebojí sa ďalšieho útoku? „Bojím sa, ale zároveň dôverujem ukrajinským vojakom, že nás dokážu ochrániť a zastaviť Rusov. Každý sa bojí, no zároveň robí všetko pre to, aby prežil čo najdlhšie,“ dodáva.

Vraciame sa do auta a smerujeme späť do centra Charkova. Počas cesty začne znieť siréna, ktorá ľudí varuje pred možnosťou bombového útoku a vyzýva ich, aby sa ukryli. Podobné výzvy však v Charkove počuť minimálne trikrát do dňa a nik ich už neberie vážne. Ľudia ďalej čakajú na autobus, kráčajú po uliciach, nakupujú v obchodoch. Zatvárajú sa iba obchodné centrá, strážnici vyženú ľudí von a tí poplach prečkajú pred dverami.

Vrecia s pieskom pred nákupným centrom. Foto - Postoj/Juraj Brezáni

Zničená univerzita v centre Charkova. Foto - Postoj/Juraj Brezáni

Nebezpečenstvo je pritom naďalej aktuálne a na mesto stále pravidelne dopadajú rakety. Ako však hovoria obyvatelia, oni už sirény ani nevnímajú.

V meste vo všeobecnosti cítiť túžbu žiť čo najnormálnejší život. Na bilbordoch aj autobusoch sú rozvešané plagáty s nápisom „Charkov žije a pracuje“ s fotkami ľudí odpratávajúcich sneh, upratujúcich odpadky či opravujúcich poruchy. A nie sú to iba fotky. Ráno naozaj vidieť ľudí zametať ulice, mestská doprava ďalej premáva a po uliciach sa prechádzajú policajti dohliadajúci na poriadok.

Množstvo obchodov a služieb je stále zatvorených a aj v centre mesta človek často narazí na zdemolovanú budovu. Ide najmä o univerzity, nemocnice či budovy, ktoré mali to nešťastie, že sa vyskytujú v ich blízkosti. Niektoré boli zasiahnuté len pred niekoľkými týždňami.

Protitankoví ježkovia v centre Charkova. Foto - Postoj/Juraj Brezáni

„Charkov žije a pracuje,“ píše sa na plagáte. Foto - Postoj/Juraj Brezáni

Viaceré kaviarne a obchody sú však predsa otvorené. Z mesta dýcha túžba žiť normálnym životom. Ako hovorí Artim, tak to bolo aj za najťažších čias. „Po bombardovaniach boli na ulici sutiny aj po kolená. Ľudia však hneď vyšli a pustili sa do upratovania,“ spomína.

„Pred vojnou v Charkove takmer všetci hovorili po rusky, ale postupne prechádzame na ukrajinčinu. Nechceme mať s Rusmi už nič spoločné, ani jazyk.“Zdieľať

Mesto v blízkosti ruských hraníc sa však zásadne zmenilo. „Pred vojnou v Charkove takmer všetci hovorili po rusky, ale postupne prechádzame na ukrajinčinu,“ hovorí Artim. „Nechceme mať s Rusmi už nič spoločné,“ pokračuje, „ani jazyk.“

Predsa sú však v meste stále prorusky orientovaní ľudia. „Áno je to tak. Ale tí mladší postupne menia názor,“ hovorí Artim. No starší, medzi ktorými je aj jeho mama, nie. „Cíti sa Ruskou. Alebo, lepšie povedané, Sovietkou,“ vysvetľuje.

„Má dobré spomienky na to, ako sa žilo za Sovietskeho zväzu. Vecí bolo málo, ale všetci mali všetko rovnaké – rovnaké oblečenie, rovnaký status, rovnaké deti, rovnako veľa peňazí. A to sa niektorým ľuďom páči,“ hovorí.

Vedľa domu, kde Artimova mama žije, pritom padla raketa a zničila niekoľko budov. V jej vlastnom byte vybilo všetky okná. Ako si vysvetľuje túto skazu pochádzajúcu od ruských vojsk? „Nijako, nemá na to vysvetlenie. Ja si myslím, že musí byť chorá. Inak to neviem pochopiť,“ hovorí Artim a zostáva ticho.