Peter Weiss a jeho prezidentský program?

Weiss pre české publikum hovoril o tom, ako antipolitická politika zničila Slovensko a aký nebezpečný je tu katolíckokonzervatívny prúd.

V najnovšom prieskume agentúry Focus, aké má kto šance stať sa prezidentom, je bývalý ľavicový politik a veľvyslanec Peter Weiss na šiestom mieste s devätnástimi preferenčnými hlasmi.

Nevyzerá to síce na veľké šance, ale ak sa pozrieme na prvé miesto – neohrozene tam zatiaľ kraľuje Peter Pellegrini s vyše štyridsiatimi percentami.

Ak by bol Pellegrini po septembrových parlamentných voľbách odsunutý na menej významnú pozíciu, zrejme by potom oveľa radšej vstúpil do prezidentskej kampane. Napokon, veľkú kampaň si ani robiť nemusí. Je dobre známy a vcelku aj dosť populárny, takže kampaňovanie by mu išlo celkom ľahko.

Ak by sa však na jeseň Pellegrini stal premiérom, možno by prezidentovanie ešte na pár rokov odložil a ponúkol svojim priaznivcom zatiaľ iného človeka. A tým by mohol byť Peter Weiss.

Kedysi v deväťdesiatych rokoch to bola hviezda novej ľavice, ale potom sa – aj vďaka pozíciám veľvyslanca – z verejnej politickej diskusie vytratil. Vrátil sa potom už len do think-tanku, ktorý založil Hlas, aby pomohol strane s intelektuálnym pozadím.

Weiss je už sedemdesiatnik, tak možno vznikol dojem, že politické ambície ani nemá. Ale to sa zdalo aj v prípade Mikuláša Dzurindu.

Veľa sa dá dozvedieť z rozhovoru, ktorý Weiss teraz poskytol českému názorovému denníku Echo24.cz. Je to obsiahly rozhovor, ktorý vedie Daniel Kaiser.

Echo pritom robí rozhovory iba s dôležitými ľuďmi, ktorí majú zaujímavé postoje, názory, a hoci to často nie sú ľudia v hlavnom prúde, ich hlas stojí za to počúvať.

Kaiser predstavil Petra Weissa ako akúsi intelektuálnu eminenciu časti slovenskej ľavice, strany Hlas – Sociálna demokracia Petra Pellegriniho, a vysvetlil českým čitateľom, že Hlas stojí kdesi na polovici cesty medzi čaputovskými progresivistami a staroľavicou Roberta Fica.

Prvý dojem z rozhovoru je ten, že Peter Weiss o slovenskej politike naozaj rozmýšľa, má aj dar politického myslenia a má zrejme ambíciu veci aj ovplyvňovať. Ponúka aj zaujímavé tézy.

Celkom presne dokáže identifikovať korene dnešnej krízy, keď hovorí o tom, že posledné roky neboli pri moci politici, ale politickí podnikatelia, menuje Matoviča, Kollára a pripomína aj Kisku. „Tento spôsob neštandardných politických strán rozvrátil slovenskú politika a potom aj spoločnosť.“

Weiss hovorí, že od roku 2014, keď prezidentské voľby vyhral Kiska, až doteraz podstupuje Slovensko veľký experiment s antipolitikou. Výsledkom je rozvrat dôvery v štát, ako aj zhoršovanie životnej úrovne.

Kritizuje aj volebný systém, ktorý nastolil ešte Mečiar a ktorý vyhovuje projektom Matovičovho typu: „silný, invenčný marketing plus demagógia najhrubšieho zrna. Bez nutnosti vytvoriť si stranícke štruktúry naprieč republikou, takže v stranách sa nekoná žiadna politická súťaž, nevyrastajú v nich silné autonómne osobnosti, ktoré by sa najskôr presadili v súťaži na nižšej úrovni. Na kandidátku sa dostávajú ľudia, ktorí sú v priazni lídra“.

Weiss sa vyjadruje aj k Zuzane Čaputovej, je to zdvorilé, neútočné, ale vecne kritické. Hovorí, že nemala skúsenosti v zahraničnej politike a – ako sama priznáva – nerozumie ani krajine, v ktorej žije. „Použil by som na ňu dávne varovanie od politológa Maxa Webera: V politike je najhoršie, keď celou silou nasledujete nejaký abstraktný ideál. Ona svoju hodnotovú sústavu presadzovala bez ohľadu na politické okolnosti.“

Najväčšie zlyhanie Čaputovej vidí v tom, že po páde Hegerovej vlády nevyhlásila rýchlo predčasne voľby a nechala krajinu desať mesiacov zmietať sa v neistote, ktorá všetko len zhoršuje.

Weiss konštatuje, že hoci Čaputová získala vo voľbách viac ako milión hlasov, jej legitimita nebola od samého štartu práve širokospektrálna. Ale bola súčasťou vĺn, ktoré v krajine volali po slušnom Slovensku a po návrate uneseného štátu, proti mafianizácii spoločnosti, proti korupcii.

Weiss je preto kritický k Robertovi Ficovi, ktorému vyčíta jeho chyby vo vládnutí a to, že nebol schopný urobiť opatrenia proti neprimeranej moci niektorých ekonomických skupín, nebojoval razantne proti korupcii a tým vyrobil Igora Matoviča. „Nasledujúce zúfalo nekompetentné vládnutie za tri roky zase späť vyrobilo Roberta Fica, vrátilo ho na prvé miesta preferencií.“

Weiss je veľmi kritický k celej matovičovsko-hegerovskej vláde, ktorú označuje ako pravicovopopulistickú. K zaujímavému stretu došlo v momente, keď Weiss v súvislosti s Matovičom použil slovo „zlo“. Kaiser sa ho opýtal: „Prečo ste pri Matovičovi použili termín zlo? Nemalo by sa takýmito slovami v politike viac šetriť?“

Bol to presný postreh, lebo práve Weiss v tom istom rozhovore kritizoval slovenských a českých novinárov, že zo slovenskej politiky robia filmový súboj dobrých proti prehnitým.

Weiss pochopil svoju chybu a opravil sa, že nepokladá za zlo Matoviča osobne, ale druh politickej strany, aký on stelesňuje, teda antipolitickú politiku.

Keď sa ho novinár pýta na Hlas, Weiss netají svoju spriaznenosť s pellegriniovcami, ale je skôr skúpy na slovo, iba pripomenie, že Pellegrini na rozdiel od Fica „premýšľa viac strategicky, uvažuje o Green Deale alebo aj o digitálnej revolúcii ako o príležitostiach pre Slovensko“. Ale keď hovorí klasický ľavičiar o Green Deale, nevyznie to veľmi presvedčivo. Preto Weiss o tom asi ani veľa nehovorí.

Chvíľu sa bavia o Progresívnom Slovensku, ale je zjavné, že toto Petra Weissa až tak nezaujíma, progresivistov nevidí ani ako veľkú príležitosť, ani ako veľké nebezpečenstvo. Skôr ho úprimne nezaujímajú. Autentickú ľavicu chce však vidieť skôr v Hlase ako v PS.

Hovorí: „Úspech PS súvisí aj so situáciou v médiách. Keďže typický novinár u nás má rovnaký, totiž liberálny svetonázor, vznikol v spoločnosti dojem, že liberáli majú obrovskú prevahu a chystajú sa to tu prevalcovať. Proti tomu vznikol odpor hlavne v katolíckokonzervatívnych kruhoch, kde aj taký štandardný prúd, akým všade v Európe liberáli sú, považujú za nebezpečenstvo schopné Slovensko zničiť.“

Kritizuje Ficov Smer, že sa pridáva do boja proti liberálom po boku katolíckych konzervatívcov.

Weiss českému novinárovi s ľútosťou pripomína, že na Slovensku nemáme občiansku konzervatívnu stranu, aká je v Česku, ale „iba rôzne odnože náboženského konzervativizmu“. A zdôrazňuje, že v časti slovenskej spoločnosti pretrváva nostalgia po slovenskom štáte a „významná časť slovenskej Katolíckej cirkvi sa s ním nevyrovnala a už vôbec nie s postavou jeho prezidenta Jozefa Tisa“.

V tomto smere iba opakuje starú mantru a zdá sa, že celkom nevníma vývoj v cirkevnom prostredí, nevidí napríklad fakt, že hlavní predstavitelia slovenských židov a katolíkov spolupracujú a svorne tvrdia, že nikdy nemali také dobré vzťahy ako teraz.

Oslavovanie Tisa je už len na okraji slovenského katolicizmu a skôr sa sťahuje do tábora extrémistov typu Kotlebu či Uhríka.

Weiss tiež tvrdí, že keď na Slovensko prišiel pápež František, časť Katolíckej cirkvi, nie nevýznamná, dávala najavo, že je voči Františkovi v opozícii, pretože ho pokladá za príliš liberálneho. To je tiež dosť preexponované videnie situácie v slovenskej Katolíckej cirkvi, kde tento prúd nie je dominantný. Ale Weissovi vyhovuje vidieť to takto, takto ho to baví.

No český novinár, dobre zorientovaný v slovenských reáliách, Weissovi oponuje a tvrdí, že sa mu nezdá, že by na Slovensku prežívala nostalgia po Tisovi a ľudáctve. Weiss na to poskytne až nedôstojne vágnu odpoveď: „Jeden komentátor nedávno písal, že voličstvo KDH je stále neoľudácke. Podoby ľudáctva máte rôzne...“

A akoby už aj vytyčoval svoj budúci program, ak by bol prezidentom. „Viem, že sporom medzi liberálmi a katolíckymi konzervatívcami sa hovorí kultúrne vojny, ale u nás je to v podstate spor o charakter republiky. Či Slovensko bude dôsledne laickým štátom alebo či sa časť katolíckej dogmatiky bude premietať do zákonodárstva.“

Kaiser mu oponuje, že katolícka dogmatika sa do návrhov zákonov za tých tridsať rokov v podstate nedostávala. Weiss vášnivo nesúhlasí. A pripomína, že v roku 2002 parlament schválil deklaráciu o zvrchovanosti Slovenskej republiky v kultúrno-etických otázkach. „Veľmi tvrdo som proti tomu protestoval, videl som nebezpečie, že z dogmaticky jednej strany sa stáva štátna ideológia. Rovnako tvrdo by som protestoval, keby teraz niekto z pozície sily chcel do slovenskej spoločnosti zavádzať ateizmus.“

Prečo sa tak dlho venujeme jednému rozhovoru jedného už takmer zabudnutého politika v českom médiu?

Pretože ten pán môže byť raz slovenským prezidentom alebo môže mať zásadný názorový vplyv na budúceho prezidenta.

FOTO: TASR/Pavel Neubauer