Otec slovenskej štátnosti oslavuje osemdesiatku

Reč je, samozrejme, o Václavovi Klausovi.

Na YouTube možno nájsť roztomilé pár dní staré video, v ktorom Václav Klaus rozpráva, ako len nedávno po prvýkrát v živote navštívil Kaufland. Bývalý česko-slovenský minister financií a neskôr český premiér i prezident sa rozplýva úžasom nad regálmi, ktoré sa tiahnu desiatky metrov ďaleko a vy nedovidíte na ich koniec, čo tam všetko dostať a ako nemohol nájsť v tom obrovskom výbere svoj obľúbený jogurt. „Mal by som o tom napísať úvahu alebo esej,“ uzatvára Klaus.

Ľudia pod videom to komentujú ako dôkaz jeho odtrhnutosti od reality alebo príznak vysokého veku. No obraz Václava Klausa strateného v Kauflande medzi množstvom spotrebných výrobkov možno brať aj ako symbolickú bodku za siahodlhými diskusiami o prínosoch a nákladoch postkomunistickej transformácie zo začiatku 90. rokov.

Plné obchody tovaru nie sú samozrejmosťou, ako dokladajú aj televízne reportáže z konca 80. rokov, ktoré možno tiež nájsť na YouTube: o nedostatku šatstva, nedostatku náhradných dielov, nedostatku toaletného papiera a (čo by mohlo Václava Klausa mimoriadne trápiť) nedostatku jogurtov. Zásobovacie problémy centrálne plánovanej ekonomiky sa nedali vyriešiť reformou v jej rámci, len návratom k trhovému hospodárstvu. A Klaus pomáhal na začiatku 90. rokov klásť jeho základy i popularizovať ho vo verejnosti.

Neskôr mu však kritici vyčítali, že jeho hlásenie sa k Hayekovi a Thatcherovej bolo čoraz viac iba verbálne. Viac než dokončenie reforiem ho začalo zamestnávať vlastné prežitie vo vysokej politike. Príznačné napríklad je, že české štátne banky privatizovala až sociálnodemokratická vláda Miloša Zemana...

Václav Klaus je napriek tomu fenomén. Pravdepodobne jeho prezidentstvu v rokoch 2003 až 2013 (i pre mnohých Čechov odstrašujúcemu príkladu Slovenska) možno pričítať, že náš západný sused doteraz nemá euro. V prieskumoch európsku menu odmietajú stabilne dve tretiny až tri štvrtiny Čechov.

Keď Klaus odchádzal z Pražského hradu, Tomáš Němeček napísal, že intelektuálne vyhasol a už dávno negeneruje vzrušujúce nové myšlienky. Je to akiste pravda, no mnohé jeho staršie postrehy sú nadčasové alebo ich až teraz naplno doceňujeme.

Václav Klaus už pred rokmi správne rozpoznal v prepiatom zelenom náboženstve totalitnú hrozbu pre našu budúcnosť. Všimol si tiež, že zdiskreditovanie komunistického systému viedlo u rozčarovaných západných intelektuálov k nadšeniu pre náhradné progresívne ideológie, ktoré do seba postupne vcuclo to, čomu dnes hovoríme „woke“ hnutie.

A potom je tu Klausovo trvanie na tom, že prirodzeným prostredím pre zastupiteľskú demokraciu je národný štát. Žiadny „európsky národ“ neexistuje, a preto je sotva predstaviteľný vznik funkčného demokratického európskeho štátu. Namiesto toho sme konfrontovaní s bujnením profesionálnej európskej byrokracie, ktorá si hľadá stále nové oblasti svojho zasahovania, aby odôvodnila vlastnú existenciu…

Klaus tiež zdôrazňoval, že zastupiteľská demokracia potrebuje pre svoje fungovanie štandardné politické strany. Pri pohľade na politické eseročky, ktoré dnes formujú politiku na Slovensku, je to celkom netriviálna myšlienka.

Napokon, Václava Klausa možno označiť s trochou nadsadenia aj za otca novodobej slovenskej štátnosti. Jeho manželka je Slovenka, našu krajinu pochodil ako turista, pred Nežnou revolúciou robil prednášky pre slovenských ekonómov o trhovej ekonomike a pred kritickými voľbami v roku 1992 vytvoril slovenskú pobočku ODS. Na Slovensku Klaus robil aj predvolebné mítingy, no strana v koalícii s DS získala len 3,3 percenta hlasov.

Klaus dlhé roky hovoril, že nechcel rozdelenie federácie. No keď videl, že predstavy slovenskej reprezentácie v podobe HZDS o spoločnom štáte (takzvaná slovenská samostatnosť s českou poisťovňou) by neviedli k funkčnému usporiadaniu, dal prednosť pokojnému rozchodu.

Zaujímavé je, že napriek Klausovi pripisovanej samoľúbosti a osobnej márnomyseľnosti si tento štátnik vždy dával pozor, aby voči Slovákom nevystupoval mentorsky. Len málokedy a zdržanlivo komentoval naše vnútropolitické dianie.

V posledných rokoch sa Václav Klaus stal v Česku tak trochu obskúrnou postavičkou. Jeho vývoj a vnímanie vo verejnosti pripomínajú cestu, ktorou na Slovensku prešiel Ján Čarnogurský. Politicky je už viac menej irelevantný. Jeho imidž zaťažuje v očiach mnohých Čechov spojenie privatizácie v 90. rokoch s Viktorom Koženým, škandály s financovaním ODS i kontroverzné milosti, ktoré udelil tesne pred odchodom z funkcie prezidenta v roku 2013.

No v 90. rokoch mnohých z nás na slovenskej pravici pomáhali intelektuálne formovať práve jeho myšlienky a zmes konzervativizmu a klasického liberalizmu, ktorú Václav Klaus symbolizoval. Pre toto a mnohé iné, pán profesor, všetko najlepšie k 80. narodeninám.

A keďže sa netreba brať príliš vážne, na tomto mieste utnime toto pojednanie a zakončime ho odkazom na jeden legendárny skeč Jiřího Lábusa a Oldřicha Kaisera.

Na fotografii: V Javorine podpísali 26. októbra 1992 predsedovia národných vlád ČR a SR Václav Klaus (vpravo) a Vladimír Mečiar (vľavo) Memorandum vlády Českej republiky a vlády Slovenskej republiky. Foto: TASR – Drahotín Šulla