Zopakujeme si SDK? Ak by voľby Korčok nevyhral, črtajú sa nové perspektívy

Hoci sa teraz všade píše, že „dáta ukazujú, že má momentum“ alebo že „Korčokova kampaň má momentum“, ale aj v Postoji zaznelo, že „momentum je na strane Korčoka“.

Dovoľme si teraz drobné zastavenie pri slove „momentum“. 

V slovenčine je toto slovko novinka, nie je ani v Slovníku cudzích slov. Je to latinské slovo, ktoré sa u nás doteraz veľmi nepoužívalo, ale teraz nastala jeho hviezdna chvíľa.

Latinsko-slovenský slovník uvádza až šesť možností pre jeho preklad. Na prvom mieste je hybná sila, potom je možné preložiť ho aj ako odchýlka váhy, vplyv či podnet, alebo dôležitosť, závažnosť, aj pohyb, zmena. Alebo ešte aj ako okamih, krátky čas.

No tak možno má teraz Korčok hybnú silu, ale možno je to len okamih. Uvidíme.

Ale je jasné, že výsledok bude tesný a že bez ohľadu na to, či Ivan Korčok zvíťazí alebo nie, získa vo voľbách veľký politický kapitál, nehovoriac o popularite či očarených voličkách.

Asi už videl, že SaS nemá momentum.

Ak náhodou nepôjde do Prezidentského paláca, čo urobí s týmto kapitálom? 

Nechá ho ležať ladom a pôjde do predčasného dôchodku? Alebo do dajakých medzinárodných štruktúr?

To asi nie, aj vzhľadom na jeho kondíciu, ambicióznosť či hybnú silu. Ale aj vzhľadom na fakt, že už ochutnal čosi z opojenia mocou, ktorú ako diplomat nemal šancu ochutnať.

Ale čo by tak mohol ďalej robiť? 

Straníckej kariére sa doteraz vyhýbal, hoci Sulík mu ponúkal post volebného lídra SaS. Korčok to odmietol. 

Asi už videl, že SaS nemá momentum. Alebo ho klasická stranícka politika so svojimi vnútrostraníckymi bojmi vôbec nepriťahuje. 

Predstava, že by sa po voľbách, v ktorých by sa nestal prezidentom, vrátil do SaS, je absurdná. PS by isto rado využilo jeho novonadobudnutý kapitál, veď už siahlo aj po kapitále Ľudovíta Ódora. 

Ale čo by mohli tak progresívci ponúknuť Ivanovi Korčokovi? Aj stolička predsedu by bola málo. 

Iné sa tu črtá. 

Milan Šimečka vo svojom najnovšom komentári napísal, že „Korčok môže zohrať kľúčovú rolu pri budovaní dôvery medzi liberálmi a konzervatívcami v ďalšom období. To je prvý krok k tomu, aby demokratický tábor dokázal v ďalších parlamentných voľbách nielen poraziť súčasnú vládnu koalíciu, ale aj zostaviť stabilnú vládu“.

Trochu, vlastne nie trochu, ale dosť to pripomína snívanie o modeli, ktorý sme tu mali v roku 1997, keď vznikla Slovenská demokratická koalícia. Jej lídrom sa stal Mikuláš Dzurinda. Otázka lídra je v takýchto modeloch vždy kľúčová.

SDK bola pôvodne koalícia piatich strán, no potom sa musela stať – pre zmenu volebného zákona – akousi exkluzívnou volebnou stranou. Mala to byť len krátkodobá účelová záležitosť, aby demokratický tábor porazil Mečiara. 

Úloha bola splnená, Mečiar bol porazený. A z SDK vznikla nová strana, ktorá zopár rokov úspešne vládla a potom zanikla, lebo splnila svoju úlohu a na dlhodobý projekt nemala dobré základy.

Aj volebný líder tohto „nového demokratického tábora“ by bol zjavný. 

Nie div, že sa idea vracia, najmä pamätníci tých čias sa k nej budú utiekať čoraz intenzívnejšie. 

Už teraz by si isto vedeli predstaviť podobnú päťkoalíciu, ak by to spolu dali SaS, PS, KDH, Demokrati a za Maďarov by sa pričlenilo Maďarské fórum Zsolta Simona.

Milan Šimečka píše, že sme v čase, keď „hrozí strata samotnej slobody a demokracie“ a „táto hrozba visí nad celým demokratickým táborom bez ohľadu na to, či ste konzervatívec alebo liberál“.

Preto vykresľuje nový demokratický tábor, ktorý spoločne uznáva základné morálne princípy západnej civilizácie: „Spoločne tvoríme demokratický tábor a spoločne uznávame základné morálne princípy západnej civilizácie. Tvoríme teda istý celok a vďaka Korčokovi sa delíme o prekvapujúco nový zážitok demokratického ‚my‘. S tým však prichádzajú aj nové záväzky voči tomuto celku, ktoré prevyšujú náš individuálny či skupinový záujem.“

Aj volebný líder tohto „nového demokratického tábora“ by bol zjavný. Veď je tu „umiernený konzervatívec“, ktorý príde na sviatky aj do chrámu, ale odfotí sa pritom s najprogresívnejšou evanjelickou farárkou. 

To je ako v tej rozprávke bratov Grimmovcov, keď múdra sedliakova dcéra mala prísť na zámok ani oblečená, ani nahá, ani na koni, ani na koči, ani po ceste, ani popri ceste. 

Zvládla to a získala srdce kráľa. Tak dajako dal Veľkú noc aj Ivan Korčok. Ani KDH nesklamal, veď bol v evanjelickom kostole, ako ho ľudia z KDH vyzývali, ale ani progresívcov neznechutil, keď dal fotku s Annou Polckovou.

Milan Šimečka píše, že Korčok „ako umiernený konzervatívec a občiansky kandidát môže ľahšie hľadať prienik medzi oboma časťami demokratického tábora bez toho, aby vyvolával nedôveru jednej z nich“.

Keď človek vidí to nadšenie z Ivana Korčoka a keď vidí tú rastúcu túžbu po tom, aby práve on vytvoril širokú antificovskú koalíciu, možno to bude napokon niektorým aj ľúto, ak sa Korčok stane prezidentom. 

Pre stranícku politiku už nebude použiteľný. Nebude môcť zastrešovať žiadnu široko rozkročenú koalíciu a viesť ju do boja proti Ficovmu táboru. 

Už bude môcť poslúžiť len svojou prezidentskou aureolou. 

Ale tá nie vždy funguje alebo je jej dosah veľmi obmedzený, ako sa ukázalo pri Zuzane Čaputovej. Tá, napriek svojej slušnej dôveryhodnosti, nijako nedokázala zabrániť tomu, aby voľby vyhral človek, ktorý ju osobne potupne urážal a ktorý ňou nepokryte pohŕdal.

Ale nepredbiehajme udalosti, lebo veď je tu to Korčokovo momentum.