V srbskom dome ruskej odporkyne Putina Prečo sa chce srbská vláda zbaviť najhlasnejších protivojnových ruských emigrantov?

Belehrad je popri Tbilisi tým európskym mestom, ktoré od 24. februára 2022 prijalo najväčšiu protivojnovú a protiputinovskú diaspóru z takzvanej „Ruskej federácie“. Podľa údajov samotnej ruskej komunity dnes v Srbsku žije približne 150 000 ľudí s ruským pasom.

Keďže v centre gruzínskeho Tbilisi počuť viac ruštiny ako v centre Belehradu, môže ísť o prehnaný odhad, Belehrad a Nový Sad sú však nepochybne baštami najnovšej vlny ruskej emigrácie.

Od minulého leta sa však dejú čudné veci. Srbsko prijíma Rusov bezpodmienečne, vzápätí sa však snaží niektorých jednotlivcov z krajiny vyštvať. Postup je zvyčajne rovnaký: Srbská tajná služba BIA, ktorá je poverená úlohou vykonať bezpečnostnú previerku žiadateľov o trvalý pobyt, vyhlási žiadateľa za „ohrozenie národnej bezpečnosti“.

Začalo sa to v čase, keď rozviedku viedla hlavná spojka s Kremľom v srbskej politike Aleksandar Vulin, na ktorého Amerika uvalila sankcie a ktorému Rusko udelilo Rad priateľstva. Po jeho odstúpení sa to však nezastavilo.

Najdôležitejším tŕňom v oku je Pjotr premenovaný na „Peter“ Nikitin, občan Ruska a Holandska, ktorý od roku 2016 trvalo žije v Srbsku. V ruskojazyčných kruhoch je známy ako jeden zo zakladateľov „Ruskej demokratickej spoločnosti“ RDO. Dobrovoľníci RDO organizujú protivojnové pikety v Srbsku, akcie na podporu ruských politických väzňov a zbierky humanitárnej pomoci pre Ukrajincov.

V júli 2023 sa srbské úrady pokúsili Nikitina nevpustiť do Srbska, keď priletel do Belehradu z rodinnej dovolenky v Portugalsku. Formálnym dôvodom bolo „ohrozenie národnej bezpečnosti“.

Mnohí Rusi v Srbsku Nikitina pritom veľmi nemusia. Niektorí ho označujú za „provokatéra“, ktorý zbytočne upriamuje pozornosť zločineckého moskovského režimu na nich a ich príbuzných.

V júli 2023 sa srbské úrady pokúsili Nikitina nevpustiť do Srbska, keď priletel do Belehradu z rodinnej dovolenky v Portugalsku. Formálnym dôvodom bolo „ohrozenie národnej bezpečnosti“. Nikitin, ktorý už má srbské povolenie na pobyt, sa rozhodol zostať na letisku a strávil viac ako deň v tranzitnej zóne. Odtiaľ komunikoval s novinármi, poskytoval komentáre a vystupoval v rozhlase. Verejný tlak pomohol, napokon ho vpustili.

Snaha o vyhostenie popredných protivojnových Rusov sa tým neskončila. V júli bol ďalší zakladateľ RDO, bývalý poslanec zastupiteľstva mesta Petrohrad Vladimir Volochonskij, vyhlásený za „ohrozenie národnej bezpečnosti“. Volochonskij sa presťahoval do Nemecka.

V auguste srbské orgány zrušili povolenie na pobyt organizátorovi koncertov Jevgenijmu Iržanskému. Ten sa spolu s manželkou presťahoval do Argentíny. Zákazu vstupu čelil Iľa Zernov, aktivista spojený s RDO, ktorý sa začiatkom roku 2023 pokúsil v Belehrade premaľovať nástennú maľbu na počesť žoldnierskej firmy vagnerovcov.

Podľa tvrdení samotného Nikitina a exilového opozičného denníka Novaja Gazeta Európa je ešte tucet podobných prípadov. Väčšina dotyčných si z rôznych dôvodov nepraje publicitu. Tradične rusofilné Srbsko, ktoré nezaviedlo protiruské sankcie ani nezrušilo lety do Ruska, je z kremeľskej perspektívy stále vnímané ako priateľská krajina. Exulanti, ktorí si nechcú úplne pokaziť šancu na návrat, majú preto dôvod nevyskakovať.

Na návšteve u Eleny Koposovej

Najšokujúcejší je prípad Eleny Koposovej, literárnej prekladateľky z Petrohradu. Pred viac ako piatimi rokmi predala doma všetko, byt aj daču, aby si spolu so životným partnerom v samote lesnatej stredosrbskej pahorkatiny Šumadija postavila dom, z ktorého sa má neskôr stať malý penzión so štyrmi izbami. Dobre sa naučila po srbsky, jej dve deti chodia do vidieckej srbskej škôlky a školy. Politicky sa neangažovala, nechodila na mítingy.

Napriek tomu jej bolo 2. februára náhle nariadené, aby s celou rodinou do 30 dní opustila Srbsko. Správne tušíte oficiálny dôvod: „ohrozenie národnej bezpečnosti Srbska“.

Predpokladaný dôvod: úplne na začiatku ruskej invázie Ukrajiny, v marci 2022, podpísala otvorený list 27 Rusov žijúcich v Srbsku. Podľa Koposovej tam bolo napísané, „že túto vojnu nechceme, že sme ju nezačali my. Plne to zodpovedalo mojim pocitom“. V tých dňoch bolo pre ňu veľmi dôležité deklarovať, že je tu Ruska, ktorá je proti vojne.

Posledný opozičný srbský denník Danas vtedy tú petíciu zverejnil s menami signatárov. Jej autorom bol Peter Nikitin. Vďaka tomu bola Koposová prepojená s aktivistom, ktorého vtedy ani nepoznala.

Vo februári sa strhla široká kampaň solidarity s Koposovou. Nikitina teraz už pozná, kampaň totiž organizoval on. Približne dvadsať novinárov z celej Európy ju navštívilo v Šumadiji, ďalší desiati (najmä ruskí, ktorí nemôžu slobodne cestovať) sa s ňou rozprávali cez Messenger alebo Telegram. V Belehrade sú stále vyvesené plagáty solidarity.

Nové rozhodnutia mi odovzdali v kanceláriách hlboko v budove. A všetci teraz akoby chceli, aby som čo najskôr požiadala o povolenie na trvalý pobyt. Akoby dostali naliehavý príkaz: Dajte jej povolenie na trvalý pobyt a nech drží hubu.

Zdalo sa, že srbská vláda, ktorej zahraničná politika je orientovaná „na všetky štyri svetové strany“, sa opäť zľakla. Keď petíciu na jej podporu podpísalo tritisíc ľudí, zavolali jej z belehradského ministerstva vnútra a povedali: „Rozhodnutie o vás bolo prehodnotené.“ Dostala signál, že jej predsa len bude umožnené zostať.

Ôsmeho marca, na MDŽ, bola predvolaná na ministerstvo. Koposová denníku Novaja Gazeta Európa opísala atmosféru na ministerstve ako „čudnú“: všetci úradníci vraj „boli vystrašení. Nové rozhodnutia mi odovzdali v nejakých kanceláriách hlboko v budove, hoci predtým všetko len prebrali dole [v podateľni], a povedali: Podpíš a odíď. A všetci teraz akoby chceli, aby som čo najskôr požiadala o povolenie na trvalý pobyt. Akoby dostali naliehavý príkaz: Dajte jej povolenie na trvalý pobyt a nech drží hubu. Zdalo sa mi, že o všetkom nerozhoduje ministerstvo vnútra“.

V pondelok som Koposovú navštívil u nej doma. Bol to náhodou deň, keď veci nabrali ďalší spád: hneď po mojej návšteve mala dôležitý termín – opäť ju predvolali na belehradské ministerstvo vnútra.

Jej barak sa nedal nájsť. Nachádza sa vo veľmi rozptýlenom osídlení medzi mestečkom Sopot a dedinkou Rogača, s troma domami na každom svahu. Sopotský taxikár ma zradil, autostop je tam neobvyklý, napokon ma odviezol zmätený starec v rozpadnutom aute, ktorý by však adresu nikdy nenašiel.

Zachránili ma až navigačné esemesky od Koposovej. Ako orientačné body poskytla reštauráciu „Verona“, reštauráciu „La Montanja“ a novú haciendu tenistu Novaka Đokovića. 

Koposová ma prijala sama v svojej priestrannej modernej obývacej kuchyni. Mala výbornú náladu, lebo dúfala a trošku aj očakávala, že celá jej rodina o dve hodiny na ministerstve vnútra dostane trvalý pobyt. Potom by už aj hneď mohla žiadať o srbské občianstvo, stratu ruského by „neľutovala“.

Bola „oduševnená“ kampaňou na svoju podporu, ale aj akciou protestu pred ruskou volebnou miestnosťou v Belehrade, na ktorom sa zúčastnila deň predtým: na ruské prezidentské voľby „prišlo toľko ľudí, že tí, ktorí prišli o pol dvanástej, už nemohli odovzdať svoj hlas“.

V Srbsku vyhral so 66 percentami mne dovtedy neznámy kandidát Vladislav Davankov, lebo sa raz vo veci Ukrajiny vyslovil „za mier a rokovania za našich podmienok“, Putin skončil s potupou.

Rusko ako Severná Kórea

Koposovú trápi, že aj postarší ruskí exulanti majú ešte sovietsku mentalitu, podľa ktorej „normálny Rus nikdy nevyskakuje“. Ona však v šesťtisícovom dave pred volebnou miestnosťou videla najmä mladých ľudí. Teda ľudí z Telegramu, nie z Facebooku.

Koposová, ktorá preložila 50 románov z angličtiny, je zarytá západniarka. Životný partner, ktorý je stavebník, im vo Fínsku od roku 2007 staval daču, do ktorej sa chceli presťahovať. Nebolo to možné, lebo fínske úrady im neumožnili trvalý pobyt. Potom ešte anexia Krymu, sankcie, protisankcie a pád rubľa, fínsky sen praskol. Už od roku 2017 preto vyhľadávali objekt v Srbsku.

Rusko jej dnes už pripomína Severnú Kóreu. Pre tých, čo si chcú budovať novú trvalú existenciu v zahraničí a „nie sú startupisti alebo biznismeni, prichádza do úvahy iba Srbsko alebo stredná Ázia“.

Strednú Áziu dobre pozná, narodila sa totiž v sovietskom Kazachstane, „no ak si mám vybrať medzi [srbským vladárom Aleksandrom] Vučićom a tamojšími diktatúrami, potom je to jednoduchá voľba. Chceli sme do Európy. Srbsko chcelo vstúpiť do EÚ, vyzeralo to na svetlú budúcnosť“.

V Srbsku vyhral so 66 percentami mne dovtedy neznámy kandidát Vladislav Davankov, lebo sa raz vo veci Ukrajiny vyslovil „za mier a rokovania za našich podmienok“, Putin skončil s potupou.

O svojich srbských susedoch rozprávala samé krásne veci. Nikdy sa vraj nestretla s negatívnou reakciou. Srbská rusofília je tu zrejme autentická a nie falošná ako v iných „prorusky“ naladených krajinách Európy: „Všetci hovoria – milujem Rusov.“

Starí na vidieku sú síce za Vučića a Putina, ale pre Koposovú s veľmi dôležitým detailom: „Všetci tu sú proti vojne. Hovoria síce, že Putin je super, ale že nechápu, prečo robí na Ukrajine to, čo robí.“

S takým postojom vie ruská liberálka perfektne žiť. Nevie si predstaviť, že pokusy o vyhostenie najvýrečnejších odporcov Putinovej vojny sú srbskou iniciatívou. Predpokladá, že je to daň, ktorú srbská vláda platí za dobré vzťahy s Kremľom.

Koposová mala v pondelok takú dobrú náladu, že mi už o desiatej ráno ponúkla vínko. Na stôl položila celý rad balkánskych a talianskych vín, ktoré dostali ako darček. Sama nič nepila, s partnerom vraj pijú málo a veľmi pomaly. Vybral som si čiernohorský vranac s tým, že si dám iba jeden pohár.

Opýtal som sa jej: „Za ako dlho dopijete túto fľašu?“ – „Asi za dva týždne.“ – „A ak dnes celá vaša rodina na ministerstve dostane trvalý pobyt, vypijete celú fľašu ešte dnes?“ – „Potom ju vypijeme.“

Nakoniec ma prekladateľka a jej stavebník odviezli na svojom malom hybride, ktorý bez dobíjania nezvládne ani 100 kilometrov do Belehradu a späť, na autobusovú stanicu Sopot. Vyzdvihli deti zo škôlky a školy a plní nádeje išli do Belehradu.

Termín na ministerstve vnútra nedopadol úplne podľa očakávaní. Vyzerá to tak, že srbské úrady sa rozhodli Koposovú ešte nejaký ten čas mučiť neistotou – aby počas tejto ďalšej čakacej lehoty držala jazyk za zubami.

Popoludní som sa Koposovej opýtal, ako to dopadlo: „Vypijete ten vranac teda dnes, dali vám všetkým trvalý pobyt?“ Odpovedala: „Dali ho všetkým okrem mňa. No ústne sľúbili, že všetko je ok. Vranac musí ešte chvíľu počkať.“