Karol IV. a Uhorsko

Karol IV. a Uhorsko

Tri kráľovstvá, České, Poľské a Uhorské, opustili v 14. storočí perifériu Európy. Ako napísal český historik František Kafka, až v tomto období spomínané tri krajiny vtisli vo všetkých oblastiach vývinu svoju pečať dejinám stredoveku.

Zásluhu na tom mali vynikajúce panovnícke osobnosti, ktoré sa stretli v jednom období: český kráľ a rímsko-nemecký cisár Karol IV., poľský kráľ Kazimír III. Veľký a uhorský kráľ Ľudovít I. Veľký.

Títo traja panovníci pozitívne ovplyvnili nielen vnútorný vývin v krajinách, kde vládli, ale aj ich postavenie v rámci Európy. A to predovšetkým zmenou zahraničnej politiky viac orientovanej k vzájomnej spolupráci a spojenectvu, čo sa ukázalo ako prospešné pre všetkých. Antagonizmus, ktorý vládol medzi Poľským a Českým kráľovstvom za čias Karolovho otca Jána Luxemburského a ktorý preniesol antipatie poľského prostredia voči českému kráľovi aj na Karola IV., dokázal Karol IV. cez spojenectvo s uhorským kráľom eliminovať a odstrániť dovtedajší konfliktný ráz vzájomných vzťahov. Hoci toto spojenectvo bolo krehké a neraz stálo na pokraji zániku, Karolova orientácia smerom na východ bola veľmi prezieravá a priniesla svoje plody: dynastia Luxemburgovcov podstatne rozšírila svoju moc a vplyv, keď Karolov syn Žigmund Luxemburský zasadol v roku 1387 na uhorský trón.

Prvé kontakty Karola s Uhorskom

Prvé kroky k česko-uhorskému spojenectvu, do ktorého bolo neskôr zahrnuté aj Poľsko, podnikli Karolov otec Ján Luxemburský a Ľudovítov otec Karol Róbert. V auguste 1335 sa obaja panovníci stretli v Trenčíne. Na rokovaniach bol prítomný aj Jánov devätnásťročný syn Karol, v tom čase moravský markgróf, a legáti poľského kráľa. Nasledovalo uzavretie česko-uhorského spolku v septembri 1335 a napokon okázalé stretnutie troch panovníkov na Višegráde 12. až 26. novembra toho istého roku, ktoré malo ďalekosiahly historický význam. Nielenže odstránilo nepriateľstvo medzi Poľským a Českým kráľovstvom, ale položilo základy spojenectva a spolupráce medzi všetkými tromi krajinami. Jeho reminiscencia prežíva dodnes v tzv. „Višegrádskej štvorke“ (V4).

Karol IV na obraze Jana Očka z Vlašimi. 

Karol IV., vtedy ešte len markgróf Karol, sa všetkých rokovaní osobne zúčastňoval ako následník trónu, ale do ich priebehu nezasahoval. Styky s uhorským dvorom, ktoré vtedy nadviazal, udržiaval aj v nasledujúcich rokoch. Do Uhorska sa vrátil o dva roky neskôr, v roku 1337, keď cestoval k bratovi Jánovi Henrichovi do Tirolska. Vzhľadom na problematické vzťahy s Habsburgovcami nemohol cestovať cez ich územie, preto sa plavil loďou do Budína. V Budíne sa stretol s uhorským kráľom a pokračoval potom cez Chorvátsko do Senje. Z Tirolska odišiel do Lombardska, kde prebiehala vojna medzi Benátkami a vládcom Verony Mastinom della Scala, úhlavným nepriateľom Luxemburgovcov. Tu sa dobrodružne a trochu ľahkovážne osobne zapájal do bojov na strane ligy proti pánovi Verony.

Vo februári 1338 bol už Karol opäť v Uhorsku, tentoraz na Višegráde dohodol svadbu svojej ani nie trojročnej dcéry Margaréty (Markéta) so synom Karola Róberta, dvanásťročným Ľudovítom. Stretnutia s Karolom Róbertom sa opakovali aj v ďalších rokoch, na začiatku roku 1339 bol Karol opäť na Višegráde a neskôr aj v Bratislave. Počas niektorej zo svojich ciest zrejme priviezol do Uhorska svoju malú dcérku, ktorá bola odteraz vychovávaná na uhorskom kráľovskom dvore. V roku 1342 uhorský panovník ťažko ochorel. Keď sa to Karol dozvedel, okamžite sa vybral na cestu do Uhorska, no Karola Róberta už živého nezastihol. Zúčastnil sa teda na jeho pohrebe 20. júla 1342 v Stoličnom Belehrade a na druhý deň aj korunovácie jeho syna a svojho budúceho zaťa, kráľa Ľudovíta I.

Karol a Ľudovít, svokor a zať

Karolov zať, šestnásťročný Ľudovít, sa stal kráľom skôr ako on sám. Karolovu hlavu ozdobila kráľovská koruna o štyri roky neskôr, v roku 1346, keď mal tridsať rokov. Aj po získaní českej a rímsko-nemeckej koruny pokračoval vo svojej politike zbližovania s uhorským kráľovským dvorom, pretože veľmi správne vytušil perspektívu  rozšírenia moci Luxemburgovcov na východ, ktorú toto smerovanie sľubovalo. V úzkom kontakte s Ľudovítom bol už pred svojou korunováciou. Vo februári 1343, počas fašiangového obdobia, navštívil uhorský panovník Prahu. Okrem rokovaní vytváral fašiangový čas priestor aj na zábavu, napríklad na veľkolepé turnaje. Ľudovít tu potvrdil svoj záväzok uzavrieť manželstvo s Karolovou dcérou hneď, ako nevesta dosiahne 12 rokov, čo malo byť v roku 1346.

Karol sľúbil Ľudovítovi intervenciu u pápeža v Avignone vo veci anjouvských záležitostí v Taliansku (týkali sa problémov Ľudovítovho brata Ondreja s manželkou Janou Neapolskou, ktoré vyvrcholili Ondrejovým zavraždením v roku 1345). K zblíženiu budúceho českého kráľa Karola a Ľudovíta zrejme prispela aj účasť uhorského kráľa na Karolovej križiackej výprave do Litvy v roku 1344 a následné stretnutia každý rok: v septembri 1345 v Banskej Bystrici, kde sa rokovalo o pripravovanom sobáši Ľudovíta a Margaréty, na svadbe Margaréty (presný dátum nepoznáme) či na stretnutí v Bratislave v roku 1347.

Vo Višegráde sa v novembri 1335 stretnutie českého kráľa Jána Luxemburského, uhorského kráľa Karola Roberta a poľského kráľa Kazimíra Veľkého. Karol IV sa ho zúčastnil ešte ako moravský markgróf. 

Hoci vzťahy medzi oboma panovníkmi údajne trochu ochladli po predčasnej smrti Margaréty, ktorá zomrela v roku 1349 ako štrnásťročná (pri pôrode alebo na následky morovej epidémie), spojenectvo pretrvalo. Jeho výsledkom boli dohody uzavreté v roku 1353 na kongrese vo Viedni (jedna talianska kronika označila toto stretnutie za parlamentum maximum), dnes by sme povedali na summite na najvyššej úrovni. Okrem Karola IV. a Ľudovíta I., zastupujúceho aj poľského kráľa, sa ho zúčastnili Ľudovít Brandenburský, Albrecht II. Rakúsky, arcibiskupi z Kolína, Mohuča, Trevíru a Prahy, vyslanci poľského kráľa a Benátskej republiky.

Z hľadiska našej témy je najdôležitejším výsledkom kongresu zasnúbenie Karola IV. s neterou kráľa Ľudovíta žijúcou na jeho dvore, trinásťročnou Annou Svídnickou. Nevesta bola pôvodne určená pre Karolovho dvojročného syna Václava, ktorý však zomrel. Zrejme z iniciatívy Ľudovíta, ktorý dal ako dedič Poľska súhlas k pričleneniu svídnicko-javorského vojvodstva k Českej korune, rozhodol sa Karol oženiť sa s mladučkou nevestou svojho zosnulého syna sám.

Anna vyrastala ako sirota na dvore svojho strýka, kráľa Ľudovíta, v opatere svojej pratety, Ľudovítovej matky Alžbety. Na uhorskom kráľovskom dvore prežila desať rokov a údajne získala dobré jazykové a literárne vzdelanie. Je kuriozitou, že vyrastala spolu s dcérou svojho budúceho manžela: na uhorskom kráľovskom dvore bola v tom čase vychovávaná aj princezná Margaréta, budúca nevesta kráľa Ľudovíta. Spolu s týmito dievčatami prežila detstvo na uhorskom dvore aj ďalšia princezná, dcéra bosnianskeho kráľa Alžbeta, ktorá sa neskôr, po smrti Margaréty, stala po boku Ľudovíta novou uhorskou kráľovnou. Kráľovná-matka Alžbeta, ktorá dozerala na výchovu dvorných dám na uhorskom dvore, tak získala veľký vplyv na dve manželky svojho syna Ľudovíta a jednu kráľa Karola IV. Dvojitá svadba, Karola IV. s Annou Svídnickou a Ľudovíta I. s Alžbetou Kotromaničovou, sa konala ešte v tom istom roku ako viedenský kongres, v máji 1353 v Budíne.

Vojna o česť matky?

Výsledkom viedenského kongresu bolo aj ďalšie manželstvo: Karol IV. sľúbil ruku svojej jedenásťročnej dcéry Kataríny trinásťročnému rakúskemu následníkovi Rudolfovi, neskoršiemu rakúskemu vojvodovi Rudolfovi IV. Svadba sa slávila už v apríli 1353 v Prahe. Bol to práve Rudolf, kto 
o niekoľko rokov neskôr takmer rozbil roky trvajúce spojenectvo českého a uhorského kráľa. Dômyselne rozosieval intrigy, Karola IV. očierňoval pred Ľudovítom a naopak Ľudovíta pred Karolom. Rozšíril napríklad klebetu, že Karola IV. chcú kurfirsti zosadiť z ríšskeho trónu a zvoliť si Ľudovíta Veľkého, čo, pochopiteľne, vyvolávalo nevôľu cisára. Na schôdzke v Trnave 15. mája 1360 sa Ľudovítovi a Karolovi podarilo vzájomnú nedôveru odstrániť a konflikt zažehnať, keď obaja panovníci vydali vyhlásenia, že klebetám o tom druhom nikdy neverili.

Rudolf však v hazardnej politike pokračoval. Jeho výboje vo Furlansku, pri ktorých zajal akvilejského patriarchu, navyše vyvolávali v uhorskom kráľovi pocit, že za nimi stojí Karol IV., ktorý chce obmedziť uhorský vplyv v Taliansku. To podnecovalo jeho nechuť voči Karolovi IV. Je paradoxné, že Ľudovít hľadal spojenca práve v Rudolfovi, pôvodcovi týchto nezhôd. V roku 1362 sa sformovala protiluxemburská koalícia, ku ktorej sa na strane Rudolfa IV. a ďalších menej významných kniežat pridal uhorský kráľ, ako aj poľský kráľ Kazimír, úzko zviazaný s Ľudovítom. Dlhoročná luxembursko-anjouovská koalícia bola v rozklade.

Dôvodom náhleho ochladnutia Ľudovítovho vzťahu ku Karolovi, ktoré prerástlo do otvoreného nepriateľstva, mala byť aj urážka kráľovnej Alžbety zo strany Karola IV. O akú urážku presne išlo a či sa vôbec odohrala, zostane asi navždy tajomstvom. Zdieľať

Dôvodom náhleho ochladnutia Ľudovítovho vzťahu ku Karolovi, ktoré prerástlo do otvoreného nepriateľstva, mala byť aj urážka kráľovnej Alžbety zo strany Karola IV. O akú urážku presne išlo a či sa vôbec odohrala, zostane asi navždy tajomstvom. Historická literatúra ponúka niekoľko verzií udalostí, od falzifikátov údajne Karolových listov, v ktorých sa mal dotknúť cti kráľovnej Alžbety a ktoré sa dostali do Ľudovítových rúk, cez vyhlásenie cisára, ktorým označil kráľovnú Alžbetu za opitú, až po názor, že celý príbeh je fabulácia, ktorá mala slúžiť na ospravedlnenie Ľudovítovho nepriateľského postoja.

Karol IV a uhorský kráľ Ľudovít Veľký sa stretli aj v Trenčíne. 

Poľský kronikár Ján Długosz uvádza, že dôvodom nepriateľstva boli slová cisára prenesené na adresu Ľudovítovej matky pred uhorskými legátmi, ktorí prišli na jeho dvor riešiť akési územné spory. Karol IV. sa mal údajne vyjadriť, že kráľovná 
- vdova je „nie veľmi počestná“ (pa-
rum pudica). Legáti zareagovali rozhorčene a žiadali satisfakciu. Karol IV. sa pokúsil obrátiť záležitosť na žart, ale bez úspechu. Vyrieknuté slová sa dostali až ku kráľovi Ľudovítovi, ktorý sa rozhodol brániť česť matky zbraňami. Rozprávanie Długosza sa údajne zakladalo na nezachovaných listoch, ktoré si vymenili obaja panovníci a boli zaznamenané do formulárovej zbierky. Ich hodnovernosť je teda pochybná, ale nie vylúčená.

Skutočnou príčinou nepriateľstva či roztržky bola politika Rudolfa IV., ktorá viedla k sformovaniu protiluxemburskej koalície. Urážka kráľovnej-matky mohla byť poslednou kvapkou v pohári narastajúcej nevôle medzi obomi panovníkmi. Napokon, obvinenie Alžbety z nedostatočnej počestnosti nie je úplnou fantáziou. V súčasníkoch ešte stále prežívali reminiscencie na Alžbetin podiel na zneuctení dcéry uhorského magnáta Feliciána Zacha kráľovniným bratom Kazimírom. O udalostiach sa hovorilo na zahraničných dvoroch a celkom isto aj na uhorskom dvore, kde vyrastala Karolova manželka Anna. Napokon, štyri chýbajúce prsty kráľovnej Alžbety, ktoré mal na svedomí otec zneucteného dievčaťa, museli poskytovať mnoho podnetov k podobným úvahám.

Zmierenia a nové konflikty

Ľudovít zhromaždil veľké vojsko v Trenčíne, no vojna sa napokon nekonala. Cisár poslal do Trenčína svídnické knieža Bolka, aby sprostredkoval prímerie. Situáciu upokojil sobáš Karola IV. s Alžbetou Pomoranskou, vnučkou poľského kráľa Kazimíra, a teda praneterou „urazenej“ kráľovnej Alžbety. Protiluxemburská koalícia sa rozpadla mierom uzavretým v roku 1364 v Brne, aby zakrátko vznikla nová. V roku 1370 boli vzťahy medzi Ľudovítom a Karolom opäť na bode mrazu, boli dokonca zrušené už dohodnuté zásnuby Karolovho syna Václava s Ľudovítovou dcérou Alžbetou Uhorskou.

Konflikt ani tentoraz netrval dlho. Obaja panovníci sa zmierili už v roku 1372, keď Karol IV. prišiel s novým sobášnym návrhom na spojenie Anjouovcov a Luxemburgovcov: Karolov syn Žigmund si mal zobrať za manželku Ľudovítovu najstaršiu dcéru Máriu. Toto spojenie bolo výhodné pre obidve strany. Ak by Ľudovít nemal mužského potomka, Žigmund by prevzal vládu v Poľskom a Uhorskom kráľovstve a Luxemburgovci by tak významne rozšírili svoju moc smerom na východ. Ak by Ľudovít splodil syna, dostal by do vienka príbuzenstvo s rímskym cisárom. V apríli 1375 uhorskí vyslanci v Brne garantovali slávnostnou listinou budúci sobáš Márie a Žigmunda.

Pravdepodobne v roku 1379 odviezla cisárovná Alžbeta Pomoranská svojho syna do Trnavy, kde sa uskutočnili slávnostné zásnuby. To však už cisár Karol IV. nebol medzi živými. Jeho celoživotné úsilie o zblíženie s Uhorskom, ktoré malo priniesť expanziu dynastie Luxemburgovcov na východ, bolo však naplnené, keď sa Žigmund Luxemburský stal v roku 1387 uhorským kráľom.

Foto: Profimedia.sk, Flickr.com, wikimedia

Tento text vychádza v spolupráci s mesačníkom Historická revue.  Nové číslo sa venuje nástupu totalitných hnutí. 

 

Totalitné hnutia už od 20. rokov prichádzalis alternatívnymi vysvetleniami, s „pravdami“, ktoré oficiálne médiá zamlčovali, a novým videním sveta, jasne odhaľujúcim „skutočného“ nepriateľa. Ak je vôbec možné poučenie z dejín, celkom iste by malo zahŕňať obdobie vzostupu fašizmu a nacizmu v Európe. Historická revue preto prináša súbor článkov, ktoré aspoň v hrubých rysoch vykresľujú atmosféru zrodu nacistickej ideológie a spôsob, akým si získavala verejnú mienku v Nemecku. Predstavíme Vám príbeh vzostupu a pádu fašizmu v Taliansku, no neobídeme ani sovietske Rusko, ktoré v tom čase stálo skôr na okraji európskeho diania. Vlna zatýkania a vraždenia, ktorú rozbehol komunistický režim pod Stalinovou taktovkou, však akoby predznamenávala, čo sa čoskoro malo udiať na celom kontinente.

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo