Pohľady z opačných táborov Ako vnímajú vojnu na Ukrajine proukrajinská Ruska a proruský Ukrajinec?

Dňa 24. februára 2022 sa skončila malá či hybridná vojna Ruska proti Ukrajine vedená od roku 2014 a vystriedal ju plnohodnotný vpád z ruskej strany. Ponúkame rozhovor s dvoma ľuďmi, ktorí pochádzajú z oboch krajín konfliktu a stoja na opačných stranách. 

Na otázky odpovedala Polina, proukrajinská Ruska z Moskvy, ktorá sa v súčasnosti zdržiava na Slovensku, a Andrij, proruský rusky hovoriaci Ukrajinec z Doneckej oblasti, ktorý sa v súčasnosti zdržiava v Rusku (nie na okupovanom území Ukrajiny). S cieľom nevystavovať sa zbytočnému riziku si obaja priali zostať v anonymite.

Aký spôsob urovnania rusko-ukrajinského konfliktu podporujete?

Polina: Rada by som žila vo svete, v ktorom by sa vojna skončila tak, ako má – víťazným mierom na celistvej Ukrajine. Avšak je mi jasné, že tak sa vojna neskončí.

Zatiaľ čo oslobodenie Doneckej a Luhanskej oblasti ešte ako-tak možné je, Krym považuje Putin za svoje hlavné geopolitické víťazstvo. Som si istá, že zaň je ochotný bojovať do poslednej kvapky krvi (pravda, nie svojej). Krym tak, rovnako ako Kosovo, zostane podľa všetkého v cudzích rukách.

Andrij: Podľa mňa sa vojna nemôže skončiť bez konečného pripojenia Donbasu k Ruskej federácii. Ak k tomu nedôjde, vojna nemala nijaký zmysel. Osobne si myslím, že jestvuje dohoda medzi ruskou a ukrajinskou vládou o odovzdaní našej časti Ukrajiny Rusku.

Je mi ľúto mladých chlapcov, ktorí hynú na fronte, ale pre všeobecné dobro je to nevyhnutné. Ide o silno poruštenú časť Ukrajiny, nenájdete tu ukrajinské kroje ako na západe, ukrajinčinu takisto nie. Keby vás tu niekto vysadil a nepovedal, kde ste, poviete si, že v Rusku.

Ako vojna zmenila Zakarpatsko Ženy majú mužov na fronte alebo v meste medzi fotkami padlých vojakov

Juraj Brezáni Jozef Majchrák

Do západoukrajinského regiónu prišli ukrajinskí podnikatelia aj vojnoví utečenci. Veľký biznis sa tu mieša s traumami z východnej časti krajiny.

Čo spôsobilo, že vo vojne podporujete nie svoju krajinu?

Polina: Zdravý rozum? Doteraz nedokážem pochopiť, že v 21. storočí sme v Európe svedkami plnohodnotnej vojny, v ktorej sú ľudia ochotní brať do ruky zbrane a vraždiť deti, ženy a starcov. Na začiatku vojny som sa nezaujímala o geopolitické dosahy vojny – čítavala som nekonečné množstvo príšerných príbehov z Buče, Irpiňa či Mariupola. Ruská propaganda často spomínala, že nič „nie je také očividné“ a že fotografie mnohopočetných obetí a príbehy o znásilňovaní sú len čírym výmyslom.

A potom sa začali títo „statoční obrancovia vlasti“ vracať z frontu domov do Ruska a rezali uši a nosy svojim manželkám, znásilňovali, deťom dávali na hranie ostré granáty... Ak toto robia v Rusku, nechcem si ani predstaviť, čo si vytrpeli nešťastní Ukrajinci, ktorí im boli vystavení na milosť a nemilosť. Nedávno hlava Čečenska Ramzan Kadyrov vyznamenal svojho syna za to, že ten zbil väzňa v jednej z miestnych väzníc. To vážne?

Som nesmierne vďačná ukrajinskému národu za to, že bojuje proti našej chorej ľudožrútskej vláde. Žiaľ, my sme u nás doma túto vojnu prehrali. Väzenie hrozí už len za to, že „špeciálnu vojenskú operáciu“ nazvete vojnou. Na druhej strane, postrehla som, že ani na Slovensku nemožno niektoré problémy nazývať pravými menami.

Andrij: U mňa doma sa vždy rozliehala ruská reč, pozerali sme ruskú televíziu, čítali ruské knihy. Po odstavení ruských kanálov po roku 2014 sme si kúpili satelit a naďalej pozerali ruské programy. Moja mama bola vždy nepriateľská voči ukrajinskej vláde, ktorá zdierala ľudí. Považovala sa za Rusku.

Po roku 2014 tu zakazovali ruské školy, čo, pochopiteľne, záporne ovplyvnilo vzdelávanie mojich vnukov. Prečo jestvujú maďarské školy a ruských niet? Možno žijeme na Ukrajine kratšie ako Maďari, ale svoje školy chceme. Ukrajinská vláda nemá môj rešpekt, zato však ruská áno.

Vojna bola iba otázkou času a je to taká politická hra, v ktorej trpia bežní ľudia, kým Zelenskyj zarába na pomoci zo Západu. Viete, v Donbase je vojna od roku 2014 a krátko pred ruským útokom na Ukrajinu zhromažďovali Ozbrojené sily Ukrajiny svoje jednotky na východe, teda proti Donbasu. Putin Zelenského akurát predbehol: nechce Ukrajina pustiť Donbas? Tak bude trpieť celá.

Z akých zdrojov získavate prehľad o rusko-ukrajinskej vojne a akým spôsobom to vplýva na utváranie vášho stanoviska?

Polina: Na začiatku vojny som stále čítala správy. Mala som pocit, akoby bol vo mne vnútorný budík: spala som krátko s prestávkami, po dve hodiny. Dozvedať sa čerstvé informácie bolo príšerné, nedozvedať sa azda ešte horšie.

Snažím sa pozerať na okolnosti z viacerých uhlov. Čítam mnohé ukrajinské médiá a kanály na sociálnych sieťach, ako aj ruské opozičné informačné portály, ktoré teraz pôsobia zväčša zo zahraničia. V Rusku viac niet slobody tlače.

Mám mnoho známych z Ukrajiny, ale aj mnoho tzv. Z-vlastencov. So zetkovcami však už nie som v čulom styku. Jeden z nich zverejnil príspevok, v ktorom vyhlásil, že mu nie je ľúto Ukrajincov a je pripravený do posledného ich vyvraždiť pre dobrú vec. Zostalo mi zle a hanbila som sa, že sa takíto ľudia nachodia medzi mojimi známymi. Viem však, aká silná vie byť propaganda. Moji rodičia bezvýhradne dôverujú správam – raz mi mama vravela, aby som sa radšej vrátila, lebo ma môžu Slováci zlynčovať, alebo že si nenájdem prácu... Nuž, ruská propaganda sa už asi ani nesnaží znieť pravdepodobne.

Andrij: My sme doma nikdy nepozerali ukrajinské kanály, v zásade všetky informácie získavame z ruských zdrojov. Ukrajinské médiá po roku 2014 už úplne stratili našu dôveru.

Komentár

Liberáli a národní konzervatívci Čo ma prekvapuje po dvoch rokoch vojny

Matyáš Zrno

Mnohým ľuďom sa otvorili oči, ale zároveň sú tu dve skupiny, ktoré ma fascinujú.

Ako vaše politické stanovisko ovplyvnilo vaše vzťahy s rodinou?

Polina: Po predlhých telefónnych rozhovoroch mama prijala moje stanovisko. Niežeby sa držala nejakej vyhranenej krajnosti, proste chce mier na celom svete, slobodu a šťastie pre všetkých či možnosť vídavať sa so mnou často a bez zdĺhavých príprav. S otcom sa nemôžeme rozprávať viac ako dve hodiny. Obaja sme výbušní, obaja začíname kričať a zúrivo dokazovať, že ten druhý nemá pravdu. Žiaľ, svoju nenávisť k Ukrajine nevie môj otec nijako odôvodniť. Prosto jestvuje, pretože v televízii povedali, že nenávisť je správna a súcit je extrémizmom.

Nesúdim však svojich rodičov – bez znalostí moderných technológií, bez nastavovania zahraničných VPN v elektronickom zariadení majú prístup výhradne k štátnym médiám.

Andrij: Moje deti sa pridŕžajú opačného stanoviska ako ja. Dcéra aj s vnukmi utiekla na Slovensko, zať zostal na Ukrajine. Takže často dochádza ku konfliktom, temer sa nerozprávame. Spolu so ženou sme odišli do Ruska, avšak stále mrnčí, že sa chce vrátiť. Páči sa jej Putin, ale nepáči sa jej Rusko.

Ako sa staviate k protestom v Rusku?

Polina: Som presvedčená, že protesty sú nevyhnutné. Žiaľ, vrchol ich vplyvu spadá na rok 2012, keď som bola dieťa a nemala som poňatia o dianí v krajine. Na druhej strane, čo zmôžu ľudia bez zbraní proti mnohotisícovej armáde surových policajtov? Bola som na protestoch. Na vlastné oči som videla, ako policajti kopali do brucha ženy a dôchodcov, nahadzovali ich do áut, na môjho kamaráta použili paralyzér a potom sa nad ním rehotali.

Naposledy ma doslova šokoval prípad Majakovského (Маяковское дело). Jeden z moskovských básnikov čítal báseň Za mier a potom ho navštívili naši šľachetní predstavitelia zákona a poriadku – jeho priateľku zmlátili, jeho znásilnili obuškom.

Som hrdá, že sú v Rusku aj ľudia, ktorí sa proti tomuto systému postavili, ale skoro všetci sú vo väzení alebo emigrovali, teda stav rovnaký ako po boľševickom prevrate v minulom storočí. Musí dôjsť k niečomu významnému, ale protesty na Putina nestačia – protesty hlušia tankami. A to myslím doslova. Na Tverskej ulici (v Moskve, pozn. red.) stojí pripravená ťažká vojenská technika.

Preto som emigrovala: pozerať sa na tú vojnovú propagandu a ticho s ňou súhlasiť, to sa mi hnusí – ale skončiť pod kolesami ťažkej techniky alebo znásilnená rozbitou fľašou, to tiež nie je čosi, čoho by som sa chcela dožiť. Keď krpatého chána zvrhnú, rada sa budem podieľať na duchovnej i hmotnej obnove vlasti, no zostať tvrdohlavo v Rusku a byť za svoj postoj odsúdená na doživotie ako Navaľnyj, to asi nemá zmysel.

Andrij: O protestoch som počul pomerne málo, no tak či onak by som sa na nich nechcel zúčastniť. (Smiech.) Podľa toho, čo viem, nie je to tu žiadna prča, polícia to rieši rázne. Nechcem ďalšie problémy. Okrem toho v zásadných otázkach sa plne zhodujem so stanoviskom prezidenta Ruska Vladimira Vladimiroviča Putina.

Protest Rusov proti vojne, Tverská ulica v Moskve, február 2022. Zdroj: D. Halaj

Kedy a prečo ste opustili svoju vlasť? Chcete sa vrátiť domov?

Polina: Vyšlo to tak akurát, že v roku 2022 som úspešne ukončila štúdium na univerzite. Mala som na výber: zostať v Rusku a pokračovať v akademickej činnosti tam, kde mám sľubné vyhliadky a kontakty, alebo odísť do Európy a začať odznova. Vybrala som si druhú možnosť. Z Ruska som natrvalo vycestovala na jeseň 2022.

Stále čítavam novinky zo svojej univerzity: voči niekoľkým poslucháčom boli vznesené obvinenia za protivojnový postoj, „nespoľahlivých“ učiteľov s titulmi a vedecko-pedagogickými hodnosťami zamieňajú za najdúchov bez zodpovedajúcej odbornosti, no zato verných vláde. Myslím si, že s mojím „extrémistickým“ presvedčením ma čaká v Rusku iba jedno: Magadan (ázijské mesto, metafora pre pracovný tábor, pozn. red.), ako nedávno vyhlásil jeden z ruských politikov.

Samozrejme, milujem svoju vlasť, jej kultúru, dejiny, minulosť a nádejam sa na jej svetlú budúcnosť. Ako sa hovorí: Sláva Ukrajine! Nech žije Bielorusko! Rusko bude slobodné! (Слава Україні! Жыве Беларусь! Россия будет свободной!)

Andrij: Ukrajinu som opustil na začiatku vojny. Samozrejme, nebolo to ľahké. Musel som zanechať dom, podnikanie, známe prostredie. Celý svoj život. Už nie som najmladší a nemám rád zmeny. Pre seba však nevidím budúcnosť inde ako v Rusku. Už som sa tu rozkukal, doručujem balíky. Dobre sa mi žije. Občas pociťujem clivotu, cnie sa mi po domove. Ale v zmysle domova, nie krajiny. Neviem, či sa budem môcť niekedy vrátiť. Za súčasnej ukrajinskej vlády by som mal iba problémy.

Oba rozhovory boli vedené v ruštine, následne boli preložené do slovenčiny.