10 rokov bez Langoša

Langoš bol originálny a veľmi autentický muž. Ortodoxný katolík, ktorý sa dobre cítil medzi slovenskými židmi a ekológmi, Slovák, ktorý mal rád Prahu a ktorého mali radi Česi, ale ktorý po otcovi zdedil silný národný cit a úctu k Andrejovi Hlinkovi. Bol to muž s dlhými vlasmi a jemnou tvárou, priam krehkým pohľadom. Vedel zaťať päsť, ale aj pomaly a vytrvalo pracovať na zákone, o ktorom si všetci mysleli, že nemá šancu, a on ho dokázal napísať aj presadiť.

Tak to bolo so zákonom o slobodnom prístupe k informáciám, o Ústave pamäti národa alebo zrušení dane z dedičstva. Pamätám sa, ako sa vtedy proti nemu postavili všetci: Ivan Mikloš, Brigita Schmögnerová či Ivan Šimko. Jedni argumentovali ekonomicky, iní politicky. Langoš ich uvažovanie neprijal, jeho argument bol morálny: Ak chce nechať rodič svojmu dieťaťu majetok, štát nemá právo zdaňovať ho. Je to nemorálne. A keď ktosi povedal, že táto daň je v každom štáte v Európe, Langoš pokojne odvetil, že aj otroctvo musel zrušiť niekto prvý.

Neskôr, keď Ivan Mikloš predstavil svoju veľkú daňovú reformu, daň z dedičstva tam už nebola vôbec.

Alebo iný príklad. Prekážala mu preambula k zákonu o rodine. Ten bol síce mnohokrát novelizovaný, ale stále mal preambulu z komunistických čias. Všetci, vrátane Ernesta Valka, mu vraveli, že preambula sa nedá zmeniť, že na to treba vytvoriť úplne nový zákon, že to novelou nejde. Lenže on bol poslanec a nový zákon o rodine muselo pripraviť ministerstvo. Tak napísal jednoduchú novelu, kde stálo, že preambula sa vypúšťa. Parlament to schválil a komunistická preambula bola v koši.

Langoš bol mužom so silným osobným presvedčením, za ktorým si vedel konzekventne stáť. Nie všetko mu vždy vyšlo, nie všetky jeho odporúčania boli ideálne, ale v rozhodujúcich momentoch neváhal. A preto tak ťažko niesol, že mu jeden z jeho najbližších ľudí pred rokom 1989 – Ján Budaj – zatajil ten podpis. Asi nič neznamenal, ale vzťah Langoša a Budaja bol predsa silnejší ako nejaký nátlak či puto s ŠtB. A preto ťažko niesol aj odchod Ivana Mikloša k Dzurindovi, pochopil totiž, že jeho strana práve utrpela stratu, ktorú nedokáže nahradiť.

Langoš bol zároveň hlboko empatický, dokázal spájať to, čo bolo pre iných v zásadnom rozpore. Bol to on, aspoň podľa mojich doterajších zistení, kto vymyslel názov Verejnosť proti násiliu, a bol to on, kto mieril na federálne ministerstvo vnútra, čo bola funkcia, ktorá si obzvlášť vtedy vyžadovala muža, ktorý sa nebude báť použiť policajnú silu.

Vedel sa aj ostro vymedziť. Keď jeho priatelia z Demokratickej strany uvažovali o účasti na kandidátke SMK, Langoš to rázne odmietol. Nacionalizmus mu vadil bez ohľadu na jazyk, v ktorom sa vyjadroval.

A vyjadrovalo ho ešte niečo. Bol to príjemný spoločník, otvorený a priateľský človek, ktorý sa s každým vedel porozprávať o tom, čo ho zaujímalo. So židmi dokázal viesť dlhé a hlboké reči o holocauste, fascinovalo (a osobne si myslím, že ešte viac trápilo) ho, ako aj rabíni v Auschwitzi strácali vieru v Boha. S liberálmi rád hovoril o Povstaní, o demokracii a o Západe, kam patríme. A s konzervatívcami rád hovoril o Hlinkovi, Ratzingerovi či veľkom poľskom pápežovi. Mimochodom, patril ku skupine slovenských disidentov, ktorá mala silný vzťah k Poľsku.

Dnes je tomu presne 10 rokov, čo po tragickej nehode odišiel, a za tie roky sa ukázalo, aké zásadné bolo jeho miesto. ÚPN odvtedy stratil orientáciu, nedokázal nájsť nielen Langošovho nástupcu, ale ani plniť jeho odkaz. Pravicoví politici stratili zmysel pre morálny argument, pričom bývalých disidentov, z ktorých vyžarovala sloboda, nahradili podnikatelia.

Ale moment, Langoš by z toho, ako dnes vyzerá naša krajina, nebol smutný. Pracoval by na tom, aby sa to zmenilo. Pomaly a vytrvalo. Občas mám pocit, že tento jeho prístup k politike je mŕtvy, rovnako ako Ján Langoš.

Foto: TASR/ Radovan Stoklasa