O konfliktoch z pohľadu rodičov Chýbajú nám osobné stretnutia s učiteľmi, nech neberú naše problémy ako hlúposti

Pokračujeme v učiteľsko-rodičovskom dialógu o tom, čo znamená dobrá a efektívna komunikácia.

Moderné digitálne technológie priniesli do vzťahu rodiča s učiteľom obrovské zmeny. Rodičia zakladajú skupiny na sociálnych sieťach, na ktorých riešia svoje problémy s učiteľmi a hľadajú rady, ako ich riešiť.

A dajú sa tam nájsť rôzne veci – od úplných banalít, ktoré si rodičia predtým vedeli vyriešiť sami bez väčších problémov, až po závažné veci. Riešia sa kolektívne tresty pre celú triedu za nevhodné správanie jednotlivcov, ktoré môžu viesť až k ostrakizovaniu či šikane dieťaťa, kvôli ktorému je celá trieda trestaná, ďalej prísne známkovanie, zadávanie úloh vo večerných hodinách cez víkend či uprostred prázdnin až po otázky, čo robiť, keď si učiteľ na dieťa „zasadne“.

Čítajte tiež

O konfliktoch z pohľadu učiteľov Rodičia po večeroch vypisujú, prečo ich dieťa dostalo horšiu známku

Alena Potocká

Komunikácia medzi učiteľmi a rodičmi je čoraz väčšou výzvou. Opýtali sme sa troch učiteľov, v čom vidia najväčší problém a čo sa s tým dá robiť.

Kým učitelia tieto skupiny na sociálnych sieťach kritizujú a uprednostňujú riešenie problémov osobne, rodičia zase tvrdia, že rodičovské združenia či konzultačné hodiny nie sú dostatočný priestor na riešenie záležitostí ich dieťaťa a nie je ľahké dostať sa k osobnému kontaktu s učiteľom.

Po tom, ako sme oslovili troch učiteľov, aby nám predstavili svoj pohľad na komunikáciu s rodičmi a ich úskalia, prehovorili teraz traja rodičia o svojich skúsenostiach s komunikáciou s učiteľmi a predstavili nám, ako by to podľa nich malo prebiehať, aby sa cítili zo strany učiteľov vypočutí.

Foto: Archív L. K.

Ľudmila Kadová

Podľa najnovších údajov, ktoré vydalo štátne Centrum vedecko-technických informácií k téme šikany na školách, sa žiaci síce v nízkej miere (približne desať percent z detí, ktoré sa ocitli na strane šikanovaných), ale stretávajú so šikanou aj zo strany učiteľov.

Podľa zozbieraných dát ide najmä o výsmech, ironické poznámky či zosmiešňovanie pred ostatnými spolužiakmi, prípadne ignoráciu alebo nezmyselné príkazy.

S tým, aká ťažká je v takýchto prípadoch konštruktívna komunikácia s učiteľom, majú osobnú skúsenosť manželia Kadovci. „Naša dcéra učiteľke nesadla od prvej chvíle. Vôbec nevieme, čím sa to začalo,“ hovorí o zlom vzťahu triednej učiteľky k ich dcére na prvom stupni základnej školy Ľudmila Kadová, mama dvoch detí, ktoré chodili na štátnu spádovú školu.

Podľa jej slov si učiteľka nesťažovala na dcéru pre niečo konkrétne. „Po mesiaci nám začala hovoriť, že by dcéra mala ísť naspäť do škôlky, pretože údajne oproti ostatným deťom nestíha, čo sme rázne odmietli,“ hovorí Ľudmila Kadová. Od učiteliek v škôlke totiž nemala za celé tri roky žiadne podnety, že by zaostávala za ostatnými deťmi.

„Stále tvrdila, že je najslabšia v triede, dokonca že by mala ísť na špeciálnu školu, pretože oproti ostatným nestíha,“ dodáva Ľudmila. Doma pri učení či domácich úlohách pritom nič nenaznačovalo, že by nemalo byť niečo v poriadku.

Vzťahy sa ešte viac zhoršili pri polročnom vysvedčení. Všetky deti mali na svojom prvom vysvedčení jednotky, len ich dcéra dvojku. Rodičom neprekážala ani tak známka ako správanie učiteľky. Pred celou triedou ich dcéru spochybnila a označila za najhoršiu, čo dieťa ťažko znášalo a plakalo aj doma.  

Rodičov to ranilo o to viac, že ich dcéra má povahu, že si veľa vecí necháva pre seba a spracováva ich sama, mnoho z toho, čo ju trápi, tají, takže vedeli, že toto konanie učiteľky ju veľmi ranilo.

„Vtedy sme videli, že naša komunikácia s učiteľkou nikam nevedie, a šli sme za riaditeľom,“ opisuje situáciu Ľudmila Kadová. „Ten sa za učiteľku ospravedlnil a priznal, že to nemala takto riešiť,“ dodala s tým, že samotná učiteľka ani po rozhovore s riaditeľom svoju chybu nepriznala a správanie k dieťaťu nezmenila.

Rodičia chceli dcéru preradiť do inej triedy, riaditeľ ich však informoval, že bohužiaľ už nemá v iných triedach voľné miesto. Spätne priznávajú, že vtedy urobili chybu a mali na preradení trvať.

„S odstupom času vidím, že to bola chyba. Cúvli sme, ukecal nás, a to bola chyba,“ priznáva Ľudmila Kadová. Keď riaditeľ uznal chybu učiteľky, mal pristúpiť k riešeniu v prospech dcéry. On len sľuboval, že sa to už nezopakuje,“ dodáva.

Podobné situácie sa však opakovali celé štyri roky. Ich dcéra musela sedieť v prvej lavici pred katedrou, pričom pred spolužiakmi to odôvodňovala tým, že je najslabšia a nepatrí k nim, ale do špeciálnej školy.

Aj kvôli týmto tvrdeniam učiteľky vyhľadali špeciálnu pedagogičku, aby posúdila, či skutočne nemajú zvažovať špeciálnu školu. Jej záver však bol, že dieťa je v poriadku a takú školu nepotrebuje.

"Vôbec nás nepočúvala, stále si šla len svoje. Žiadny dialóg v prospech dieťaťa medzi nami neexistoval."Zdieľať

„Vysvetlila nám, že dcéra má svoje tempo, nikdy nebude rýchla v reakciách, má povahu, že má na všetko čas,“ hovorí o záveroch špeciálnej pedagogičky Ľudmila Kadová. Tým, že si dcéra dávala záležať, aby mala všetko krasopisne napísané, nestíhala pri diktátoch.

Aj keď jej špeciálna pedagogička vysvetľovala, že to nemusí byť krásne, nech to radšej robí rýchlejšie, dieťa to odmietalo. „Záver bol taký, že v schopnostiach nie je nijako zaostalá, zdržiaval ju len spôsob práce,“ dodala Ľudmila.

Učiteľka na závery odborníčky nijako nereflektovala a svoj prístup k žiačke nezmenila. Rodičov utvrdila, že nie je voči ich dcére spravodlivá, aj informácia od špeciálnej pedagogičky, že sa s ich učiteľkou skontaktovala a mala s ňou zlú skúsenosť aj ona.

„Povedala, že s takou reakciou, akú od nej mala, sa ešte vo svojej praxi nestretla,“ dodala Ľudmila Kadová.

Napriek mnohým pokusom zo strany rodičov o korektnú komunikáciu učiteľka na rodičov nereagovala. „Vôbec nás nepočúvala, stále si šla len svoje. Žiadny dialóg v prospech dieťaťa medzi nami neexistoval, žiadne odporúčania špeciálnej pedagogičky neprijímala. Neskôr som už bola taká znechutená, že som ani nechcela chodiť na rodičovské združenia,“ dodala.

„Mali sme dcére zmeniť školu hneď v začiatkoch. Neskôr si už našla kamarátov a nechceli sme ju z kolektívu vytrhnúť. Ale je aj naša chyba, že sme ju nechali v toxickom prostredí a má zlé spomienky na svoje školské začiatky,“ dodáva Ľudmila.

Na druhom stupni sa všetky problémy zrazu rozplynuli, nikto z učiteľov nemal s ich dcérou problém, a aj keď nebola čistá jednotkárka, učivo bez väčších problémov zvládala.

Foto: Postoj/Marka Zacková

Kristína Visolajská

Pediatrička Kristína Visolajská oceňuje vo vzťahoch s učiteľom najmä priamy kontakt. Aj preto je jej ľúto, že na druhom stupni základnej školy je už takáto forma kontaktu pomerne nedostupná. Deti manželov Visolajských navštevujú spádovú štátnu základnú školu, najstaršie je na cirkevnom bilingválnom gymnáziu.

Kristína Visolajská priznáva, že aj oni pri svojich deťoch zažili niekedy nespravodlivosť, napríklad mali problém za niečo, čo nespravili, alebo boli v nesprávnu chvíľu na nesprávnom mieste.

„Neutekala som hneď za učiteľom, takéto situácie využívam na to, že podiskutujeme o tom, že život je často nespravodlivý a podobné problémy ich budú sprevádzať celý život. Vtedy si pripravíme komunikačnú stratégiu a deti posielam vydiskutovať si problém s učiteľom samy,“ povedala pre Postoj.

Aj manželia Visolajskí sa však stretli so závažným problémom, ktorý museli so školou riešiť. „Raz sme s manželom oslovili vedenie školy, keď nám dcéra hlásila, že jej je nepríjemné správanie jedného učiteľa, lebo sa nadmerne dotýka dievčat,“ opisuje Kristína Visolajská závažnú situáciu.

„Toto je veľmi nepríjemná situácia, lebo ťažko vyhodnotiť, či vaše dieťa len nepreháňa, či si niečo len zle vyhodnotilo, a zároveň sme sa obávali, aby sme nejakému nevinnému učiteľovi neublížili,“ pokračuje. Ako tvrdí, vedeniu školy takéto situácie nezávidí. Podľa nej je táto téma u nás podcenená a neexistuje napríklad dostupný profesionálny tím, ktorý by takéto podozrenie diskrétne a ohľaduplne prešetril.

Do závažnejšieho konfliktu s učiteľom niektorých ich detí sa Kristína Visolajská podľa jej slov nedostala. „Mám dojem, že je to aj preto, lebo sa snažím vyjadriť voči nim svoj rešpekt a vždy si vypočujem aj ich pohľad,“ vysvetľuje.

Podľa nej mnohé konflikty s učiteľmi spôsobujú aj samotní rodičia, ktorí všetko priveľa riešia a snažia sa deťom dláždiť cestu. 

„Súvisí to s menším počtom detí v rodinách a s vyšším vekom rodičov. Mnohí rodičia čakajú s ‚projektom dieťa‘ do veľmi vysokého veku a potom očakávajú, že dieťa bude úžasné a výnimočné, lebo mu ‚všetko pripravili a zabezpečili‘. To môže spôsobovať pnutie vo vzťahu učiteľ – dieťa – rodičia,“ myslí si Visolajská. 

"Vidím len výslednú známku na Edupage a neviem, kde má dieťa rezervy. Toto by som uvítala, keby sa zmenilo."Zdieľať

Zo svojej pozície rodiča je ideálna komunikácia s učiteľom vtedy, keď ho vníma ako partnera a chce hľadať riešenie spolu s ním. „Mám skúsenosť, že napríklad výmena školy alebo triedy pomôže len zriedka, ale niekedy je nutná, napríklad pri šikane,“ dodáva. 

A ako z pozície rodiča vníma nástup Edupage? Kristína Visolajská priznáva, že aj ona kontaktuje učiteľov väčšinou večer, čo učiteľov, ktorých Postoj oslovil v minulom článku, vyrušovalo a hnevalo. 

„My rodičia máme počas pracovnej doby pracovať a nie riešiť súkromné problémy. Samozrejme, očakávam, že učiteľ mi odpíše počas jeho pracovnej doby, teda na druhý deň,“ dodáva. 

Čo však ako rodič vyslovene nemá rada, sú rodičovské četovacie skupiny, v ktorých učiteľ nie je a ostatní tam o ňom diskutujú. „Takáto komunikácia nič dobré neprináša,“ je presvedčená Kristína Visolajská. 

Čo jej chýba a čo nástup Edupage rodičom vzal, je podľa nej to, že deti už nenosia písomky domov a nevie si pozrieť, aké chyby robia. „Uvidím len výslednú známku na Edupage a neviem, kde má dieťa rezervy. Toto by som uvítala, keby sa zmenilo, lebo potom by som učiteľom vypisovala ešte menej,“ uzatvára Kristína Visolajská.

Foto: Archív V. N.

Viktória Norisová 

Viktória Norisová má skúsenosť s tým, aké sú dôsledky, keď komunikácia medzi rodičom a učiteľom funguje i naopak, a aké je dôležité, aby školské zariadenie vnímalo rodiča ako súčasť svojho prostredia a nie ako potenciálny zdroj problémov. Viktória je mama dvoch detí, kým dcéra navštevuje štátnu škôlku, syn chodí do cirkevnej školy.

S ignoráciou zo strany učiteľky sa stretla ešte v materskej škole. „Prirodzene som sa zaujímala, ako môj syn zvláda adaptačný proces, ale vtedajšia pani učiteľka nemala vôbec záujem diskutovať s rodičmi. Výmenou vedenia sa zaviedli aj konzultácie s rodičmi,“ hovorí pre Postoj o tom, ako otvorenie sa komunikácii výrazne ovplyvní atmosféru medzi učiteľom a rodičom.

Naopak, pozitívnu skúsenosť má po tom, čo najstarší syn nastúpil do školy. „Nešlo o niečo závažné, skôr to boli výhrady voči výchovným metódam pani vychovávateľky v školskom klube,“ rozpráva Viktória Norisová. 

Vychovávateľka totiž zaviedla metódu, že sa majú deti prihlásiť a žalovať na ostatných, ak sa niekto nesprával vzorovo, čo medzi deťmi vytváralo veľké napätie a zlé vzťahy.  

„Keďže na škole máme konzultačné hodiny s triednou učiteľkou, obrátila som sa na ňu, či by to mohla preveriť. Zažila som skutočne konštruktívny prístup a už viackrát mám skúsenosť zo školy, ktorú syn navštevuje, že si pred problémami nezakrývajú oči a snažia sa ich riešiť.“

"Nemyslím si však, že je správne zasahovať hneď v prvom momente, ak mám pocit, že je nejaký problém. Rodičia by mali nechať deťom priestor vyriešiť si niektoré veci aj samy,."Zdieľať

Všetci oslovení rodičia súhlasia, že priamy osobný kontakt s učiteľom je najlepšia forma, ako pristúpiť k vyskytnutému problém. No momentálne v režime, ktorý na školách zaviedli po pandémii, má rodič doslova problém dostať sa do osobného kontaktu s učiteľom. Ich jediným kontaktom sú často len rodičovské združenie, prípadne niekoľkominútové konzultačné hodiny. 

„Pokiaľ nie sú vážnejšie problémy, táto forma je postačujúca,“ myslí si Viktória Norisová. Ak sa nejaký problém vyskytne, volí formu, že cez Edupage učiteľa požiada o osobné stretnutie. 

„Nemyslím si však, že je správne zasahovať hneď v prvom momente, ak mám pocit, že je nejaký problém. Rodičia by mali nechať deťom priestor vyriešiť si niektoré veci v rámci kolektívu aj samy,“ dodáva. 

Na druhej strane, keď už k skutočnému konfliktu dôjde, je podľa nej dôležité, aby ho učiteľ nebagatelizoval a nepovažoval to za nepodstatnú hlúposť. „Rodič by však tiež nemal slepo dôverovať dieťaťu a vypočuť si aj druhú stranu. Za najdôležitejšie pri riešení konfliktu medzi učiteľom a rodičom považujem dôveru medzi oboma stranami,“ dodáva. 

Pomoc aplikácie Edupage pri komunikácii s učiteľom vníma Viktória Norisová veľmi pozitívne, najmä čo sa týka praktických stránok školského života, teda na zaplatenie obedov, družiny, na nahlásenie choroby. 

Čo jej na tomto komunikačnom kanáli však prekáža, je, vidí známku skôr ako samotné dieťa. „Veľmi mi to prekáža. Ukracujeme deti o to oznámiť radostné správy a spolu sa z nich tešiť, ale aj tie horšie. Dieťa by sa malo učiť prekonať bariéru a povedať rodičovi, že jeho snaha nevyšla najlepšie. Myslím si, že je to na škodu detí,“ hovorí Viktória Norisová. 

Aj preto víta, že synova triedna učiteľka necháva deti zapisovať si domáce úlohy do slovníčkov a nezadáva ich do Edupage každý deň. „Deti sú tak nútené prijať zodpovednosť za seba a za svoje povinnosti,“ dodáva. 

Sama priznáva, že vďaka Edupage sa niekedy nechá strhnúť pocitom ľahko dostupnejšieho učiteľa. 

„Pristihla som sa, že som napísala našej pani učiteľke večer okolo deviatej, že syn nepríde ráno do školy. Až potom som si uvedomila, že to bolo úplne zbytočné a stačilo túto informáciu poslať ráno. Táto komunikácia by tiež mala mať svoje pravidlá,“ hovorí kriticky do svojich radov s tým, že sa ako rodičia musíme naučiť rešpektovať čas učiteľa, ale platiť by to malo aj na druhej strane, že učiteľ rešpektuje čas rodičov.