Kráľovstvo sladkého vína Ekologické vinárstva v Tokaji pestujú vinič šetrne voči prírode

Proces vzniku zlatého opojného nápoja trvá dlho a jeho základy pevne stoja na živej spolupráci vinára s prírodou. Koniec koncov víno je výnimočným darom zeme, kde sa začína aj jeho príbeh. Tam vonku – v pôde a objatí slnečných lúčov.

Odhaliť tajomstvá symbolu Ježišovej krvi, ktorý odievame do krásnych fliaš a etikiet, vystavujeme, oceňujeme a predávame ako luxusný tovar, sa vyberáme ďaleko na východ Slovenska do kráľovstva prírodne sladkého vína, s ktorým sa nám tokajský región najčastejšie spája.

Tokaj je však viac než len tmavožlté vína s nádychom lesného medu, slivkového lekváru, čokolády, kávy, fíg a datlí. Je romantickou krajinou na jeseň odetou do zlata s výnimočne úrodnou pôdou. Je babím letom s rannými hmlami a dozrievajúcim hroznom, ktoré pleseň dokáže pozdvihnúť na úplne novú úroveň. To aktuálne v tokajských pivniciach zreje pripravené o chvíľu sa premeniť na tohtoročné putňové vína.

Do Tokaja nás prilákali dva príbehy – väčšieho vinárstva Ostrožovič a menšieho Ondo a syn. Vybrali sme ich organicky na základe stretnutia na vínnej ceste, kde nám delegáti Ostrožovičovcov ochotne dali základnú lekciu, ako degustovať víno. A Daniel Ondo zase hovoril o zemi, víne, balete a svojom otcovi, ktorý aj vo svojich osemdesiatich rokoch od rána okopáva pole a v piatok víno nepije, lebo sa postí. 

Pýtali sme sa ich na ekológiu, a keď nám potvrdili, že na ochrane prírody im záleží, rozhodli sme sa preskúmať ich prístup k planéte pri výrobe vína. Ekologické vinárstvo je totiž dnes populárnym pojmom a viaceré vinohrady implementujú environmentálne odporúčania a systémy šetrného hospodárenia či bioprodukcie, ktoré zaväzujú poľnohospodárov používať biohnojivá, obrábať pôdu alebo sa chrániť pred škodcami prostriedkami šetrnými voči prírode.

Hoci nie je ústredná filozofia týchto vinárstiev exkluzívne postavená na ekológii – ako to robí napríklad Michal Bažalík zo Svätého Jura, ktorý aj zálohuje fľaše alebo chová vo vinohradoch ovce –, ani Ostrožovičovci a Ondo a syn na ochranu prírody nezabúdajú, nezľahčujú ju ani neumenšujú. A aj keď niekedy musia vo svojich podmienkach robiť ústupky či kompromisy, ekológia je pre nich dôležitá a robia, čo môžu a vedia.

Babie leto ako genius loci tokajského regiónu

Po strastiplnej viac ako päťhodinovej ceste vlakom prichádzame do malebnej dedinky v juhovýchodnom kúte Slovenska. Veľká Tŕňa je domovom viacerých tokajských vinárstiev. Región nás víta svojím typickým babím letom. Nebo je modré, kde-tu prekryté bielymi obláčikmi, tráva sa zelenie, na niektorých miestach žltne a slnko nízko visiace na oblohe ešte stále príjemne hreje.

V komplexe vinárstva Ostrožovič je viacero budov. K ubytovacej časti vedie hnedý vydláždený chodník stredom trávnika pomedzi nízko rastúce košaté jablone zohýbajúce sa pod ťarchou množstva červenkastých a žltých jabĺk.

Na zakladateľa a majiteľa vinárstva čakáme v hlavnej budove komplexu Tokajský dom. Jaroslav Ostrožovič prichádza v kovbojských topánkach, károvanej košeli a pracovných nohaviciach, akoby sa práve vrátil od koní alebo z vinohradu. Sadajúc si za stôl, pokladá vedľa seba svoj béžový klobúk.

Počas rozhovoru sa ukazuje ako technologický optimista a nadšenec. Má rýchle myslenie, veľa životných skúseností a inovátorského ducha. Je vinárom podnikateľom. Svoje vinárstvo založil spolu s manželkou pred 33 rokmi, keď v obci Veľká Tŕňa kúpili starú maštaľ a stali sa prvou privátnou firmou v Tokaji. Dnes je úspešnou svetoznámou značkou, ktorá preslávila Tokaj vo svete. Okrem kvalitného vína ponúkajú aj možnosti vínnej turistiky.

Pestujú hrozno a vyrábajú víno s ohľadom na prírodu, fungujúc v systéme šetrného hospodárenia, ktorý predchádza bio. Keď sa ho pýtame, prečo implementujú ekológiu, odpovedá jednoducho a krátko: „Lebo mám vnučku.“

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Teplé dlhé slnečné jesene, tráva prešitá tenkými pavučinami vetrom sa nesúcich pavúkov, hmlisté rána a dozrievajúce hrozno sú symbolom tokajského regiónu, ktorý sa rozprestiera na pôde sopečného pôvodu s tufmi, andezitmi a ďalšími minerálmi. To podľa Ostrožoviča dáva Tokaju špecifický charakter.

„Babie letá tu máme skoro každý rok, často až do polovice novembra. Je to spôsobené geografickým usporiadaním terénu. Východoslovenská nížina je zo západu chránená Slanským pohorím a zo severu Vihorlatskými vrchmi, nad ktorými je Karpatský oblúk, ktorý sa stáča cez Ukrajinu na juh. Celé to vytvára podkovu, v ktorej dole je strčený Tokaj,“ vysvetľuje a pomáha si prstom kresliacim jednotlivé polohy kopcov na stole.

Dodáva, že nočné teploty na jeseň klesajú pod desať stupňov, zatiaľ čo cez deň je teplo. Na chvíľku sa odmlčí a odrazu nás so šibalským úsmevom začne skúšať: „Spomeniete si na fyziku a rosný bod?“

Tvárime sa rozpačito.

„Dobre, skúsim to inak. Vy na to prídete. Keď idete z chladu do tepla s okuliarmi, čo sa vám stane?“ pýta sa s výrazom nadšeného učiteľa a postupne sa dostávame k tomu, že výraznejší rozdiel teploty medzi dňom a nocou vytvorí hmlu, a teda vodu, ktorá sa ochladením nestihla odpariť. Tá sa zrazí v podobe kvapky rosy, z ktorej žije pleseň Botrytis cinerea. Práve tej vďačíme za sladkosť tokajských putňových vín.

„Ona však nič iné nechce, tá potvorka, len ten cukor, ktorý je v bobuľke. Nie je teda vôbec ušľachtilá. Kým je na hrozne rosa, botrytis vegetuje a narúša pokožku bobule. Príde deväť hodín ráno, zmizne hmla, cez mikrotrhliny na šupke sa začne odparovať voda a botrytis sa zo škodcu mení na ušľachtilú pleseň,“ opisuje a nevynecháva žiaden detail v snahe, aby sme to čo najlepšie pochopili.

Druhou dôležitou premennou je aj sopečný pôvod, vďaka ktorému majú v pôde množstvo kameňa. Ten funguje ako akumulátor tepla. „Slnko zapadne, no z kameňa stále vyžaruje teplo. Prídete o deviatej večer do vinohradu, na tráve máte rosu, no na viniči nie. O polnoci sa táto energia vyčerpá a vtedy vznikne hmla. Pleseň tak pracuje len veľmi krátko a nestihne cukor spracovať,“ vysvetľuje zapálene, ukazujúc svoju fascináciu vedomosťami.

Dedinka zakliata v čase Ľuďom vzali domovy, aby postavili priehradu, ktorá dodnes nestojí

Veronika Verešová

„Potrebujeme sa prispôsobiť krajine, a nie ju donekonečna znásilňovať,“ hovorí spoluzakladateľka občianskeho Združenia Slatinka Martina Paulíková.

Ostrožovič svoje remeslo pozná do špiku kostí a prahne po nových znalostiach. Navyše o svojej vášni rád vzdeláva ostatných. Mentálne sa presúvame na chvíľu do školskej lavice a pozorne ho počúvame. Rozpráva veľmi ľudsky a jeho nadšenie je nákazlivé.

„Cukor zostáva v bobuľke, ktorá sa scvrkáva, a tak vzniká cibéba. Aby to však všetko fungovalo, potrebujete mať odrody, ktoré na botrytis reagujú. Hlavne Furmint a Lipovina s ňou dobre fungujú, keďže majú tenkú pokožku bobule. Keď toto všetko dáte dohromady, zistíte, že to spolu pekné hrá.

Každý rok však nie je dobrý na cibéby. Hlavne keď je príliš sucho alebo celé dni mrholí, pričom základná téza je, že cibéb je vždy málo. Aj v dobrom ročníku. Iba pätnásť až dvadsať percent z tokajskej produkcie sú putňové vína, čo je vlajková loď tohto regiónu,“ uzatvára svoj výklad.

Malí zamestnanci a dilema s hnojivami

Opúšťame Tokajský dom a nasledujeme Ostrožoviča do zadnej časti dvora. Prechádzame okolo podlhovastej budovy so solárnymi panelmi na celej ploche strechy. Tie pokrývajú až sedemdesiat percent elektriny spotrebovanej vo firme. Nainštalovali ich pred štrnástimi rokmi a v tom čase na ne nečerpali žiadnu dotáciu. Majiteľ vinárstva hovorí, že boli investíciou, ktorá sa im už vracia.

„Je to otázka postoja. Keď si zoberiete matematiku, zistíte, že sa vám to za desať rokov vráti. Vždy som v živote prvých sto eur minul tak, aby sa mi vrátilo ďalších sto,“ zapálene, bez najmenšej pochybnosti argumentuje, keď odpovedá na otázku, či išlo o drahú investíciu. Okrem toho vykuruje tepelnými čerpadlami a zelené strechy pokladá vinár za super nápad, no zatiaľ ich nemá.

Ostrožovič je podnikateľ srdcom aj dušou už od svojich osemnástich rokov, keď si od rodičov vypýtal za maturitu vinohrad. „Teta mala podnikateľského ducha. Všimla si, že veľa hovorím o víne, a povedala mi, že ak mi rodičia budú chcieť kúpiť hodinky, mám si radšej vypýtať vinohrad, lebo potom si tých hodiniek budem môcť kúpiť, koľko chcem. A mala pravdu. Bola to najlepšia investícia, akú som kedy spravil,“ konštatuje vinár.

Po strednej škole odišiel študovať na Moravu, kde sa okrem iného aj zamiloval a našiel si manželku. „V osemdesiatom deviatom som bol v piatom ročníku, prišla revolúcia, keď sme trochu poštrngali kľúčmi, a potom sa nám úplne zmenil vyučovací proces. Z letného semestra nám spravili prax v Rakúsku, kde sme prešli niekoľko firiem. A tam nám padali sánky. S týmto som sa vrátil domov, plný ideálov, a s manželkou sme začali budovať firmu,“ opisuje svoje začiatky.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Za vybetónovanou časťou komplexu sa rozprestiera obrovská trávnatá plocha. Kráčame za Ostrožovičom k akémusi niekoľko metrov dlhému a do pol pása vysokému kvádru vyzerajúcemu ako vyvýšený záhon. Na jeho vrchu divo rastú tekvice. Obďaleč leží kopa matolín pripomínajúca tehlové, až uhľovočierne koraly v oceáne. Voňajú ako kvasenie vína a hoduje nad nimi množstvo vínnych mušiek.

Matolíny sú výlisky z hrozna, ktorými kŕmia dážďovky. „Naspodok nádoby dáte tieto kanadské žížaly a potom dvadsať až tridsať metrov materiálu a ony postupujú zospodu a žerú. Keď vyjdú na povrch, dostanú novú vrstvu matolín. 

Teraz na jeseň dvadsať centimetrov s dážďovkami zvrchu vezmeme a organickú hmotu, kompost, ktorú vytvorili, vrátime vinohradu,“ začrie rukou do tmavej zeminy a ukazuje nám hmýriace sa uzučké červíky vyrušené zo svojej záslužnej činnosti. Hovoríme mu, že to má vlastne takých zamestnancov. Zasmeje sa a vtipkujúc dodáva, že ale takých, čo sú celý deň v liehu, preto sa tak krútia.

Cestou k väčšiemu hangáru Ostrožovič vysvetľuje, že organická hmota je dôležitá aj pri zadržiavaní vody. Plečkovanie a oranie zem prevzdušňuje a kontakt s kyslíkom spôsobuje jej vysušovanie.

Pýtame sa ho na hnojivá. Tvrdí, že s ich odrodami je to s biohnojivami náročné a v krízových rokoch neudržateľné. Biosystém skúšajú na odrode Trilogy, kde používajú len prípravky na báze rastlín, pomarančového oleja či výluhy zo žihľavy.

„Je tu však vždy dilema. Keď robím bio, môžem robiť síce veľa PR, no zbieram poškodenú surovinu, z ktorej nevyčarujete nejaké dobré víno. Pri našich odrodách bioprípravok nie vždy zaúčinkuje na sto percent a je otázka, či sa potom z hnilobných procesov v hrozne niečo nevylúhuje aj do vína.

Som zástancom biohospodárenia, ale nie za každú cenu. U nás nefungovalo, tak sme spravili kompromis. Zvyšujeme podiel biohnojív, no keď je to potrebné, dávame aj štandardnú ochranu,“ argumentuje a dodáva, že hľadajú balans, v ktorom je aj vlk sýty, aj ovca celá. Ak by nechránili úrodu na úkor biopestovania, firma by nefungovala a tridsať ľudí by prišlo o prácu.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Z toho dôvodu zatiaľ neprešli na bioprodukciu, ale zostávajú pri systéme šetrného hospodárenia, ktorý dovoľuje aj v obmedzenom množstve a počte používať chemické prípravky. Ostrožovič však tvrdí, že dnes už nie sú také toxické ako v minulosti. Pravidelne dávajú svoje hrozno pred zberom na rozbor: „Zisťujeme, či sú v bobuľke nejaké rezíduá, a z výsledkov vychádza, že máme hrozno čisté, ako keby sme žiadne prípravky ani nepoužili.“

Okrem toho majú aj postrekovač s recykláciou, ktorý ide nad radom a trysky z oboch strán striekajú látku na list. Čo nezachytí list, preletí na druhú stranu, narazí do steny a vráti sa do nádrže. Zistili, že vďaka tomu znížia množstvo postreku až o dvadsať percent.

Radšej by chceli červené omšové víno, no farbí obrúsky

Zastavujeme pred budovou s mriežkovanými dverami, cez ktoré môže v prípade potreby odchádzať von oxid uhličitý. Tvoria ju viaceré od zeme po strop vysoké valcovité nádrže z nehrdzavejúcej ocele s drsným povrchom, slúžiace na uskladnenie a kvasenie vína, a niekoľko menších uložených na vyvýšenom podlaží, ku ktorému vedú železné schody. Ide o hlavnú pracovňu a bijúce srdce celého vinárstva.

Pri vstupe nám do nosa udiera kyselkavý pach vysokej koncentrácie vína na jednom mieste, ktorá sa mieša s vôňami babieho leta, kovu a prichádzajúcej zimy. Chladiace ventilátory hučia. 

Presúvame sa ďalej, prechádzajúc okolo ukážkového vinohradu cez úzky chodníček do domu, ktorý je poslednou zastávkou vína Ostrožovič pred jeho predajom.

Všade sú rôzne krabice s logom vinárstva. Opäť nás opantáva silná vínová vôňa, šíriaca sa aj zo samotných stien. Ostrožovič odomyká jedny dvere za druhými. V poslednej miestnosti pozdĺž steny stojí fľaškovacia linka a na druhej strane plné fľaše vína naukladané jedna na druhej v obrovských klietkach od zeme po strop.

Cestou naspäť prechádzame okolo debničky s nápisom omšové víno, ktoré už dlhé roky vinárstvo dodáva Spolku svätého Vojtecha. Keď sa pýtame, prečo je omšové víno zvyčajne biele, náš hostiteľ odpovedá, že by mohlo byť aj červené. 

„Sme v Tokaji, kde môžeme pestovať odrody, z ktorých sa vyrába len biele víno, preto my dodávame biele omšové víno. Vo všeobecnosti však kňazi preferujú biele, lebo nefarbí obrúsky, aj keď by chceli skôr červené ako Kristova krv. To mi hovoril biskup, že červené by bolo ideálne, ale tie obrúsky,“ zasmeje sa.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Dobré víno potrebuje dobrý ročník s ideálnym počasím. Pýtame sa teda Ostrožoviča, či aj v Tokaji pociťujú zmenu klímy.

„Slovensko je severná zóna pestovania viniča. Nad nami už nie sú významné plochy vinohradov. Kvalita hrozna sa tu dala dosiahnuť, ale bolo to náročnejšie a nie časté. Posledných pätnásť rokov však máme viac dobrých ročníkov, čo môže byť spôsobené oteplením. Keďže je vinič teplomilná rastlina, zmena klímy nám prospieva, pretože ju sprevádzajú dlhé teplé jesene,“ vysvetľuje.

Dodáva však, že odvrátenou stránkou zmeny klímy sú veľmi horúce letá. V posledných rokoch sa v Tokaji dokážu denné teploty vyšplhať počas desiatok dní až nad tridsať stupňov Celzia. „Nebýva to už výnimkou. Vtedy vinič zažíva teplotný šok a vlahový deficit. Stres zo sucha. Teplo by nebolo problém, keby pršalo. Lenže cez leto máme extrémne málo zrážok a ubúdajú aj tie zimné zo snehu. Pôdny profil nie je nasýtený vodou a potom sa to odzrkadlí aj na kvalite úrody. Vinič je síce teplomilná rastlina, ale čo je veľa, to je veľa,“ priznáva vinár.

Sucho riešia zeleným manažmentom pôdy, ako ho Ostrožovič nazýva. „V rámci ekologických systémov pestovania viniča je jedna z podmienok trvalé zazelenanie, čo znamená, že medzi riadkami nechávame zelený porast, ktorý kosíme alebo mulčujeme. Jednak sa nám tým vytvára organická hmota, humus, a jednak je to protierózna činnosť a výborná záležitosť proti utužovaniu pôdy. Cielene teda sejeme na to vytvorené mixy rastlín, ktoré nám v zelených pásoch rastú štyri až päť rokov od mája do júna,“ opisuje.

Keďže burina čerpá z pôdy aj trochu vody, podľa Ostrožoviča ju musia regulovať, keď príde extrémne sucho a horúco. Vďaka vlastnej meteorologickej stanici merajú zrážky, teplotu nad a pod zemou aj vlhkosť pôdy, na základe čoho následne robia rozhodnutie, kedy treba zelený mulč prerušiť.

 „Vinič vie pustiť koreň do väčšej hĺbky a vytiahnuť si vodu, takže v aktuálnych podmienkach pri dobrom zelenom manažmente a šesťsto milimetroch zrážok ročne dokážeme slušne fungovať. Musíme sa však zmieriť s priemernou úrodou a netlačiť do obrovskej kvantity, lebo vtedy by sme už vody mali málo,“ dodáva vinár.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Proti škorcom ich chránia sokoly

Autom vchádzame do komplexu vinohradu cez veľkú medenú, umelecky kovanú bránu. Veľký drevený sud pod topoľom bielym oznamuje, že vstupujeme na územie honu Makovisko. Názov dostal podľa typických bielych divých makov, ktoré na ňom rastú. Vinár vysvetľuje, že pred začatím prác vo vinohrade vždy počkajú, kým maky odkvitnú, aby zabezpečili ich rozmnožovanie a nevyhubili ich.

Za kolesami auta sa práši, ako stúpame na vrchol vinohradu. Po ľavici kamenistú cestu lemujú viniče v presne narysovaných radoch. „Viničná trať Makovisko patrí medzi top hony v regióne Tokaj. V sedemdesiatych rokoch dostala od Výskumného ústavu vinohradníckeho a vinárskeho sto bodov zo sto. Jeho expozícia je južná a hore je chránený lesom, zdola cestou a z oboch strán jarkom,“ vysvetľuje na úvod a dodáva, že sa vo vinohrade snažia robiť aj krajinotvorbu, a preto pozdĺž cesty vysadili duby stĺpovité. Pripomínajú Toskánsko.

Vystupujeme z auta. Na kopci silno fúka. Všade navôkol sa rozprestierajú vinice. Z honu Makovisko oproti vidíme kopec Pilíš zaliaty žiarou posledných lúčov. Slnko sa už skláňa k obzoru, zapadajúc za vzdialené vrchy na území Maďarska a rozmazáva ich, akoby boli len šmuhou na plátne maliara.

Stojíme medzi viničmi. Zem je plná veľkých či menších slnkom vyhriatych kameňov, pomedzi ktoré prerastá burina. Ostrožovič nám ukazuje strapec s cibébami. Niektoré bobuľky sú ešte žlté, odolávajú plesni, iným už vládne botrytis, scvrkáva ich a farbí dofialova. „Kto nevie, o čo ide, povie, že nám hnije hrozno, ale keď nájdete odvahu, jednu si odtrhnete a dáte do úst, zistíte, že nie sú zhnité,“ hovorí a odtrháva si scvrknutú bobuľku.

Odhodlávame sa aj my ochutnať hrozno napadnuté ušľachtilou plesňou. Opatrne si ho dávame do úst. Hneď po zahryznutí bobuľka obalí jazyk do sladkého kúpeľa, prudko útočiac na chuťové poháriky.

Cibéby dozrievajú v druhej polovici októbra. Prvú fázu oberačky má vinohrad už za sebou. Čaká ho ešte druhá, keď doň prídu ľudia a ručne cibéby oberú. Tie následne uložia do kade, pridajú síru proti vínnym muškám a octovým baktériám a nechajú ich osem týždňov stáť.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Odtrhávame si žltočervenkastú bobuľku a pýtame sa, či z nej robia aj biele víno. „Áno, samozrejme, v Tokaji vyrábame len biele víno, Furmint, Lipovinu a Muškát žltý. Červené víno má hrozno až modrej farby, preto je Frankovka modrá či Portugal modrý,“ odpovedá jednoducho, zatiaľ čo vyjedáme lahodne medové hrozno. Dochádza nám, že víno je pomenované podľa farby hrozna a nie tekutiny, ako sme si my bežní smrteľníci doposiaľ mysleli.

„Potom máte napríklad Tramín červený, z ktorého sa robí biele víno, no hrozno má také červenkasté,“ pokračuje vinár. Pýtame sa ho na Rulandské sivé: „To je naozaj sivé...“

Túlame sa po vinohrade, kamienky nám štrkocú pod nohami a slnko zahaľuje oblohu do ružového závoja.

Ostrožovič ukazuje na najstarší tokajský vinohrad. „Máme tu dva hektáre vinohradu, ktorý vysadil pán Hanko v roku 1947. Prežil celý socík, hoci bol vinohrad v päťdesiatych rokoch znárodnený. Robíme z neho samostatnú šaržu vína, Hankove, na počesť pána Hanka,“ hovorí príbeh sedemdesiatročného vinohradu.

Opúšťame vinohrad a cestou nám vinár rozpráva o ekologickej ochrane proti škorcom: „Máme sokoliara, ktorý vždy príde a vytvorí biokoridor. Keď ide kŕdeľ škorcov, nás obíde, lebo síce vedia, že je tu potrava, no zároveň aj ohrozenie života. Musíme však začať pred príletom hlavného kŕdľa, lebo škorce najskôr posielajú vyzvedačov, ktorých dravec zastraší. Ak dravec príde, až keď už je hlavný kŕdeľ tu, neporadí si s ním.“

Život v štýle Laudato si’ Rodina gréckokatolíckeho kňaza na ekologickej farme pestuje kivi i hurmikaki

Veronika Verešová

Adamov dvor je sen rodiny Lazoríkovcov o komunitnej záhrade v Rudlove na východe Slovenska.

Deň končíme prehliadkou pivnice s degustáciou, ku ktorej sa pridávajú aj ďalší návštevníci. Sprievodcom zostáva Ostrožovič a je osviežujúce vidieť, ako si svoju rolu užíva. Komunikuje s ľuďmi s ľahkosťou a nenútenosťou. Vie, kedy žartovať, skúšať, pýtať sa a kedy vysvetľovať. Zachádza do detailov a väčšinu vecí ilustruje cez čísla, ukazujúc svoje matematické a technické myslenie. Ani raz vo výklade nezaváha, akoby to robil už po miliónty raz.

Vstupujeme po dláždených schodoch do podzemia Tokajského domu. Od polovice naberajú lesk a topánky čľapkajú v malých kalužiach. Vzduch oťažieva, chladí v nosných dierkach a tufové steny pokrývajú akési biele chumáčiky. Ide o druhú dôležitú kamarátku tokajského vína – pleseň Cladosporium cellare.

Vidieť, čo jej chutí najviac, pretože viaceré sudy už kompletne ovládla a obliekla dobiela. Nachádzame sa v pivnici, kde dozrievajú klasické tokajské vína za pomoci plesne pivničnej, ktorá žije z výparov vína. „Ročne tu máme asi dve percentá výparu, čo je takzvaná anjelská daň,“ začína Ostrožovič prehliadku.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Pokračuje vo vysvetľovaní, že práve v tokajskej pivnici sa procesom oxidácie tvorí vôňa a chuť tokajčiny – ťažkého lesného medu, slivkového lekváru, orechovice, sušených fíg, mandlí a datlí, kávy či čokolády. „Toto už v Maďarsku nenájdete, lebo nadnárodné firmy zrušili oxidačný proces a moderný tokaj už klasickú pivnicu ani nevidí,“ hodnotí a vedie nás labyrintom chodieb.

Kopulovitá klenba je na dosah ruky, chodby pivnice sa kľukatia a čierna pleseň visiaca zo stropu v odrazoch tlmeného svetla pozdĺž stien pripomína malé kvaple v jaskyni. Tuf tehlovej farby ma nerovnú, lepkavú konzistenciu. Dotýkame sa ho a zisťujeme, že jeho povrch je mäkký ako plastelína.

Cladosporium cellare dodáva pivnici akúsi strašidelnú atmosféru. Je na dotyk nevábivá a celý čas podvedome skláňame hlavu popod ňu, predpokladajúc, že z vlasov by sme ju nechceli vyberať.

Dĺžku pobytu suda v pivnici dokážeme odhadnúť podľa toho, či ho pod nánosmi plesne vôbec nájdeme. Niektoré sú celé obalené do bieločiernej vaty, iné sú čistejšie. Pleseň však neopomína ani steny, stropy, rúčky svetiel či iné predmety. Je všade a je jasné, že sme práve vstúpili do jej kráľovstva. Zvedavosť nás núti dotknúť sa jej. Zostávame prekvapení. Je mäkučká a príjemne hebká. Nebyť jej neatraktívneho vzhľadu, pokojne by sme si do nej ľahli.

„Putňové víno vzniká spájaním cibéb a mladého vína, na čo sa používa gönsky sud s objemom 136 litrov, čo je typické pre Tokaj,“ ukazuje Ostrožovič na menší drevený sud položený na putňových pozdĺž všetkých stien. „Koľko putní zalejete jedným gönskym sudom, toľkoputňový máte tokaj. Litre ostávajú, cibéby sa pridávajú. Vďaka alkoholu vo víne sa z cibéb vylúhuje cukor, kyseliny, stopy plesne botrytis a ďalšie aromatické látky. Po štyroch dňoch ich lisujeme a dáme do tokajskej pivnice, kde potom vyzrieva tri roky,“ vysvetľuje vinár.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Kráčame ďalej. Na niektorých miestach biela mladšia pleseň vyzerá ako pena na hladine kúpeľa alebo šľahačka na koláči. Inde je žltá a ťahá sa zo stropu. Staršia čierna nás desí. Hlavne tá, ktorá v chuchvalcoch visí nad našimi hlavami. Pripomína staré pavučiny a občas len neisto čakáme, kedy na nás ako na Froda spoza rohu vykuknú štyri páry čiernych očí. Našťastie je v pivnici dosť svetla aj ľudí, takže sa v skutočnosti nebojíme a cítime sa príjemne, no veruže by sme tu sami zostať nechceli.

Prechádzame okolo reliéfu kráľa Bela IV., pri ktorom Ostrožovič vysvetľuje, ako sa nosná odroda Tokaja, Furmint, dostala na Slovensko. Neskôr sa chodba zúži a namiesto sudov sú v nej police za kovovými čiernymi mrežami. Na nich ticho odpočívajú fľaše obalené do čiernej plesne.

Prehliadku končíme v okrúhlej miestnosti kopulovitého tvaru s umeleckým reliéfom viniča. V strede sú na podstavci vystavené rôzne fľaše tokajského vína Ostrožovič. Po obvode nás na stoloch čakajú prázdne poháre a občerstvenie. Začína sa degustácia od suchých po sladké vína, aby sa nám neskôr suché nezdali kyslé, keď sa jazyk nechá omámiť cukrom.

Ostrožovič zapálené opisuje každé víno, ktoré sa nám hojdá v pohároch. Často chute, ktoré by sme mali vo víne cítiť, osobne nevieme rozoznať, keďže nemáme taký vycvičený jazyk. Sú to jahody alebo ruža? Akoby podvedomie aj vedelo, o akú chuť ide, no zaťato nám ju odmieta prezradiť. Áno, ten lesný med je veľmi výrazný, no čo je tam ďalšie? Nevadí... Dôležité je, že chutia excelentne a že nás ráno nebude bolieť hlava.

Dôraz na ekológiu prišiel s novou generáciou

Na druhý deň nás zem prebúdza chladným ránom a odieva sa dosiva. Silný vietor ohýba koruny stromov a po chodníkoch naháňa jesenné lístie. Nebo je skryté pod ťažkými mrakmi. Mrholí.

Lúčime sa s vinárstvom Ostrožovič a o pár ulíc ďalej vchádzame do dvora s drevenou bránou. Biela chalúpka je úzka a staršia, klasického slovenského rázu. Po zopár neistých zaklopaniach na dvere nám otvára Mikuláš Ondo. Vysoký muž s bielymi vlasmi v obleku a s kravatou.

Vlastní so synom vinárstvo Ondo a syn, ktoré je úplne iným zážitkom než Ostrožovičovci. Ročne vyrobia tritisíc litrov vína a väčšinu prác robia ručne. Otec pracuje celý rok vo viniciach. Syna by vinohrad vo veľkosti pol hektára neuživil, a tak sa mu zatiaľ venuje len vo svojom voľnom čase popri inom zamestnaní.

Ondo starší si oblieka bundu a vedie nás na dvor, uprostred ktorého rastie košatá hruška. Za humnom sa rozprestiera vinohrad. Nebo sa začína vyjasňovať, slnko otvára svoju hrejivú náruč a lúčmi presvetľuje zelenožlté listy viniča. Pomedzi jeho zástupy na kamenistej pôde rastie tráva. Ondo starší nám však hovorí, že má rád zem čistú a nie je fanúšikom buriny.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Sprevádza nás po dvore a s istým smútkom a sklamaním v hlase rozpráva, že majú za sebou ťažší rok. „Veľa hrozna išlo pre múčnatku vnivoč. Vinica nemá rada mokro a pršalo nám často. V tomto dolnom vinohrade nebola ani pleseň, ktorá robí cibéby. Bobule popraskali a vytiekli,“ berie do rúk poškodený strapec – čierne, vyschnuté a zošúverené hrozno.

Stojíme medzi radmi viniča kresliaceho na zem predlžujúci sa tieň. Ondo starší ukazuje na svetlohnedý konár rastúci nad ohnutým prútom, ktorý tento rok rodil hrozno, a opisuje rez viniča, ktorý si v celých viniciach robí sám: „Tento prút musí byť hnedý a vyzretý, aby prežil zimu. Na jar dám všetko ostatné dole, ohnem ho a tento druhý prút nechám ako zálohu na ďalší rok.“

Rez trvá od zimy do jari. Potom sa vinár venuje štepeniu viniča na podsádzanie hroznových výpadkov vo vinohrade. Nazbiera si očká za listom z odrôd a divý vinič. Vždy sa snaží vypestovať niečo nové. „Riparia má oveľa silnejší koreň, preto ju spájame s naším viničom. Keby som vysadil z tohto Furmintu, nemalo by to životnosť. Keď dokončím štepenie, chytím motyku a okopávam, lebo mám rád, keď je to na poriadku,“ hovorí so spokojným úsmevom.

Pýtame sa ho, či je okopaná zem lepšia. Tvrdí, že nevysychá tak skoro a že burina drží veľa rosy, ktorá nie je dobrá pre hrozno. Zelené pásy nechali vo vinohrade len kvôli zberu, aby tam mohli chodiť. „Niektorí burinu nechávajú, napríklad Ostrožovič, ale mne sa to páči okopané. Neviem, či je to dobré,“ dodáva.

Ako rozhovor plynie, začíname mať obavy, či boli vhodnou voľbou pre reportáž o ekologických vinárstvach. Tie sa ešte viac umocňujú najmä pri otázke o hnojivách, na ktorú starší vinár bez zaváhania odpovedá, že používa umelé.

Pochybnosti nás opúšťajú, až keď prichádza Ondov syn Daniel Ondo. Vtedy začíname chápať, že ekologické inovácie do tohto vinárstva prišli až s ním. Ide vlastne o akýsi princíp príchodu nových myšlienok a pohľadu na svet s novou generáciou. Veď aj Ondo starší sám opisuje, že keď po otcovi zdedil vinohrad, celý ho zmenil, aby v ňom mohol pracovať s traktorom.

Prebral kľúče od pivnice v dvanástich rokoch, keď jeho otec dostal mozgovú príhodu a zostal ležať. Vtedy do vinohradu vniesol zmenu svojej generácie. Ekologické vrtochy svojho syna nepokladá za dôležité, ale akceptuje ich. A je to vlastne možno pochopiteľné. Zvyknúť si na nové veci si vyžaduje čas.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Ondo mladší nás vedie do svojho hlavného vinohradu na kopci. Je rovnako vysoký ako jeho otec a má dlhý krok. Z hlavnej cesty v dedine odbáčame na kamenistú smerujúcu k poliam.

Cestou sa ho pýtame na ekológiu. „Novodobé plesne a choroby viniča sú stále rezistentnejšie voči bežným chemickým prostriedkom, tak ich striekam hubou na hubu. AQ10 sú mykorízne huby, ktoré sa živia mycéliami múčnatky a ničia ich v zárodku. Nemá žiadnu ochrannú lehotu, takže musíme striekať preventívne každých desať dní.

Je to riskantnejšie, lebo ak múčnatka napadne vinič medzi striekaním, nemusí sa mi podariť vyhubiť ju. Používame teda biopostreky a nepoužívame žiadne herbicídne hnojivá, pričom okopávame aj zbierame všetko ručne bez mechanizácie,“ opisuje a pochybnosti sa pomaly rozplývajú.

Jeho motiváciou je najmä to, aby sa chemikálie nedostávali do vína. Keď sa ho pýtame na zelené pásy, priznáva, že otec má stále tradičný prístup a radšej burinu vykopáva. „Ja sa starám o zdravie viniča a otec o pôdu. Je však dosť otvorený a dá si poradiť, len je od detstva naučený, že zem musí byť čistá, takže radšej všetko spracuje na čierny úhor.

Vysvetľujem mu, že nám to nefunguje a že ani príroda to tak nechce. Keď príde vlhko, vinič je náchylnejší na choroby a aj ochrana je potom náročnejšia. Hovorím, počúvaj, poobzeraj sa dookola, tí ľudia majú vinohrady nazeleno, nie načierno. A myslím si, že už som ho zlomil,“ usmeje sa nevinne a dodáva, že okrem diskov, rypákov a kosy majú aj mulčovač.

Na otázku, či sa ekologický prístup odráža aj v konečnom produkte, odpovedá pozitívne. „Ukazuje sa nám to aj včerajším vinobraním. Naša Lipovina mala produkciu neporovnateľnú s ostatnými rokmi a potešujúcu cukornatosť. Niekedy sa to však nemusí podariť, lebo nie každý rok je dobrý na takúto bioochranu. Nechceme veľa zasahovať do prírody. Povieme si, že osemkrát a dosť, a uvidíme, či to vyjde,“ uzatvára.

Ako kráčame ďalej, celý kraj sa mení a začína sa podobať na Grófstvo z Hobita. Pozdĺž cesty totiž vykúkajú zo zeme tokajské pivnice. Sú vykopané do kopčekov len s čelnou stenou vymurovanou z kameňa s drevenými alebo kovanými dverami, za ktorými by pokojne mohli byť namiesto pivníc portály do Stredozeme.

Zastavujeme pri maľovanej mape zobrazujúcej všetky tokajské gazdovské pivnice, ktoré aktuálne čakajú na zápis do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Sú súborom 33 kamenných portálov. „Vnútri každej sa nachádza jedna až dvadsaťpäť pivníc. Podzemie sa vždy rozvetvuje. My sme v tridsiatke,“ vysvetľuje Ondo mladší.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Vinici nemôžeme povedať: Počkaj

Predtým ako zavítame do ich pivnice, pokračujeme ešte k vinohradu. Čím vyššie stúpame, tým výraznejšie sa s nami hrá vietor, ktorý hlasno duje.

Aj tohto vinára sa pýtame na zmenu klímy. Podľa neho sa najviac prejavuje v slabých zimách: „Aby sme mohli byť ekologickí, potrebujeme mať v zime aspoň jeden týždeň mínus pätnásť stupňov Celzia, aby sa plesňové choroby eliminovali prirodzeným spôsobom. Potom máme zdravší rok. Sucho nám nevadí, no zničil nás chladný a mokrý júl. Doteraz to pociťujeme. Kto robil bio, má ťažký rok...“

Rovnako ako jeho otec, aj Ondo mladší začal vo vinohrade pracovať od detstva. Keď dospel, rozhodol sa vinohrad prevziať. Staré vinice vyorali a prerobili, aby ich nemuseli obrábať ručne. „Vinohrad bol starý. Jeden krík mal jeden kolík. Prerobili sme ho, na základe čoho sa zvýšila produktivita aj efektivita práce. Vtedy som prešiel do ekológie aj napriek riziku straty, lebo mám v jednom rade oveľa viac kríkov ako inokedy,“ hovorí svojím hrubým, zachrípnutým hlasom a dodáva, že každá sezóna ich vždy naučí niečo nové.

Vinárstvu sa venuje popri svojej práci. Chodí na týždňovky, z ktorých sa vracia vo štvrtok, aby mohol v piatok pracovať vo vinohrade a venovať sa rodine. „Je to všetko môj voľný čas, čo rodina nie vždy dobre znáša. Vinici však nemôžete povedať: Počkaj – lebo potom počká tak, že ja si budem musieť počkať na ďalší rok,“ zasmeje sa.

Z prejavu Daniela Onda cítiť, že vinohrad je viac než len jeho záľubou či zábavou, ktorou by mohol vyplniť víkendy. Je vzťahom so zemou, trpezlivou starostlivosťou o prírodu a svoje dielo, vzdelávaním aj skúšaním nových vecí, učením sa z chýb aj úspechov, ale najmä veľkou túžbou premeniť koníček na podnikanie, ktoré by ho dokázalo uživiť a umožnilo mu tráviť viac času s rodinou vo svojej domovine.

Kráčame ďalej. Cesta sa mení na prašnú poľnú s dvomi vyjazdenými koľajami a privádza nás až do vinohradu vinárstva Ondo a syn. Okolitá krajina už podlieha nadvláde jesene, farbiac sa do červenej, oranžovej a žltej. Údolie strážia kopce na horizonte, pod ktorými sa rozprestierajú lesíky, lúky a polia. Slnko sa láme, odráža a v jeho žiare sa ligocú tenučké pavučinky na tráve.

Kým si obzeráme vinohrad, Ondo starší hovorí, že im ho daroval dedo s podmienkou, že sto litrov vína mu každý rok museli odovzdať. „Ako daň za dedičstvo,“ dopĺňa ho so smiechom syn. „Bolo jedno, koľko sa urodilo, ale sto litrov sme mu museli doniesť.“

Zber robia na etapy: vždy to, čo dozreje. Ručne u nich zbiera hrozno osem ľudí niekoľko dní. Majú aj cibéby, ale selektívne ich nezbierajú, keďže ich produkcia je menšia, takže vyrábajú samorodné vína s prirodzeným výskytom cibéb – ako sa samy urodili v ich vinohrade.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Pivnica sa začína murovanou stenou a umelecky vykovanými dverami uprostred kopčeka. Ondo mladší odomyká a musí sa značne zohnúť, aby do nej vstúpil bez úrazu. Za dverami pokračuje zráz do útrob kopca. „Schody nie sú žiaduce pri transporte sudov. Táto šikmina je vynikajúca,“ vysvetľuje a postupuje nižšie.

Prechádzame okolo viacerých pivníc iných spolumajiteľov, výklenku so stolom s farebným obrusom a lavicami s dekami, až vstupujeme do malinkej pivnice so zapálenými sviečkami po obvode, vytvárajúcimi čarovnú atmosféru.

„Tu sa vyrába nové víno. Cítite ten ťažký dych? To je spôsobené fermentáciou, keď kvasinky požierajú cukor, pričom vzniká oxid uhličitý a alkohol,“ vysvetľuje vinár.

So strachom v očiach sa ho pýtame, či sa môžeme otráviť. „Teraz nie,“ zasmeje sa. „Viem, kedy vás sem môžem zobrať. Ťažko by sme dýchali,“ hovorí a na chvíľu napodobňuje zrýchlený dych. „Ani sviečky by tu nehoreli.“

V minulosti boli práve sviečky nástrojom, ako zistiť, či je do pivnice možné vstúpiť. „Po východniarsky, keď sme išli do pivnice, otec sa vždy pýtal: Máš kľúče, švíčku, švábliky?“ približuje Ondo mladší, vyratúvajúc na prstoch a dodáva, že švábliky sú zápalky.

Podáva nám poháre vína. Tlačíme sa v malej pivnici s nízkym stropom. Berie do rúk hever – sklenenú okrúhlu nádobu s reliéfom hrozna z jednej strany zakončenú dlhou trubičkou a z druhej krátkou. Vkladá ju do suda a kratšiu časť si dáva do úst.

S nádychom nasaje vzduch, ktorý do nádoby vytiahne bublajúcu zlatú tekutinu. Keď sa hladina vína ustáli, palcom zakryje otvor, aby vytvoril podtlak, vytiahne hever a prstom ho zdola zaštupľuje, aby zabránil kvapaline rozliať sa po tufovej podlahe.

Nalieva víno a štrngá si s nami, držiac pohár za podstavec stopky dlaňou patriacou človeku, ktorý pracuje rukami: „Vitajte vo vinárstve Ondo a syn. Takom skromnejšom, no prepracovanom. Teraz sme v pivnici, ktorú sme vykopali v roku 2009, predtým tu bol len kopec. Tuf drží tvar kopuly a je dôležitý aj pri zrení vína. Vytvára pleseň, ktorá žije v harmónii s vínom,“ ukazuje na čierne chumáčiky zachytené na stenách.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Vysvetľujú nám, ako pivnicu predlžovali. Jej stabilitu zaručuje kvalita tufu a podložia a klenbovitý tvar, aby sa nezrútila. Keď neisto zažartujeme, že pivnica je vlastne nebezpečným miestom, Ondo mladší so smiechom dodáva, že aj ona si necháva priestor, kedy môže byť sama sebou a nechcieť nás tu, ale že sa určite nemusíme báť, pretože ich pivnica je bezpečne vybudovaná.

Pri výrobe vína sa snažia postupovať čo najprirodzenejšie. Fermentácie nezastavujú a všetko robia oxidatívnou metódou. Obraté hrozno odstrapkujú, pomelú a lisujú čisté bobule. Tie odšťavia a prinesú do sudov, kde preberá štafetu pivnica a pleseň.

„Potom nás sem pivnica nepustí a urobí si svoje. My sa vrátime, keď prestane búrlivé kvasenie a dostane sa sem späť kyslík. Potom ideme od suda k sudu, kde skúmame, čo sa vlastne stalo. V tom spočíva naša symbióza s prírodou. My pomáhame vínu vo vinici, staráme sa o vinič, potom ho prinesieme sem a pivnica nám povie, čo sme vypestovali,“ opisuje vinár.

Presúvame sa do ďalšej časti a sadáme si za stôl, kde pokračujeme v rozhovore. Približujú, že víno dozrieva minimálne rok. Nechcú to urýchľovať filtráciou, pretože vtedy sa podľa nich z vína stráca vždy niečo vzácne, či už chuť, vôňa, alebo sviežosť.

Fľaškujú aj etiketujú si víno taktiež sami. Vybrali si motív baletiek, pretože ho pokladajú za najvyššie umenie človeka dosiahnuté veľkou drinou. Fascinovalo ich, akú noblesu dokáže človek svojím pohybom urobiť. A rovnakú noblesu podľa nich robí práve príroda pri víne.

„Víno je to, čo dokáže príroda najlepšie vytvoriť. Umenie zeme. Vie nás uživiť a ešte nám dáva aj toto. Niečo, čo pozdvihne náladu a myseľ,“ dodáva nadnesene Ondo mladší.

Analógiu s baletkou vidia aj v tom, že čím je vinič starší, síce menej rodí, no kvalitnejšie. „Starší vinič je rozumnejší a nevysiľuje sa. Mladý rastie bujaro, chce toho veľa a treba ho korigovať. Je schopný sa aj zabiť,“ vysvetľuje syn a otec ho dopĺňa svojou skúsenosťou: „Mal som odrodu Svätovavrinec, ktorý tak rodil, že keď som ho nereguloval, vyschol.“

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Príroda si s nami poradí, ale my s ňou nie

Degustujume ich odrody a prechádzame pritom k filozofickejším témam, hľadajúc už tú bájnu pravdu vo víne. Putňové víno chutí krásne a zaplavuje ústa sladkosťou medu. Zaujíma nás, ako vzťah človeka a zeme vnímajú oni, keďže kde inde sa dá živo pocítiť spojenie s prírodou, ak nie pri práci s pôdou.

„V prírode existuje rovnováha, len ju človek musí nájsť. Pán Boh ju stvoril, aby nás uživila, vyliečila a v prípade potreby aj odviedla z tohto sveta. Vie si poradiť so všetkým. Aj keď ju človek znečisťuje, ona mu to dovolí, ale iba do určitej chvíle, a potom sa budeme len pozerať. Poradí si s nami, ale my s ňou nie.

Dôležitá je pokora. Keď človek vlastní pôdu a musí sa o ňu starať, aby mu dlhoročne zabezpečila živobytie, zistí, že sa nedá spoľahnúť na vlastnú silu. Príde obdobie dažďov, človek si povie, mám traktor, tak to tu postriekam a bude dobre, ale potom príde také mokro, ako sa nám tu už raz stalo, a museli striekať helikoptérou. A príroda sa im smiala, že akí boli frajeri predtým a ona im aj tak vytiahla peniaze z vrecka,“ rozhovorí sa syn a dodáva, že príroda si vždy urobí, čo sama chce.

Na záver našej návštevy nás zlatý nápoj ešte dovádza k téme východného Slovenska, ktoré je smutne zabudnutým krajom. Zlú infraštruktúru za Tatrami a nezáujem štátu o podporu Tokaja a rozvoja turistického ruchu vnímajú Ondo so synom ako jeden z dôvodov, prečo majú problém uživiť sa z vinohradu. „Štát málo investuje do rozvoja tohto regiónu a my nedokážeme všetko z vlastných vreciek robiť. Nemajú na nemocnice, nie ešte o vinárov sa budú starať... Mám pocit, že politik sa stará o moje šťastie iba do vyhlásenia výsledkov volieb.

Aj sme založili občianske združenie, snažíme sa, ale východniari nemajú toľko peňazí ako ľudia v Bratislave, ktorí si v júni kúpia burčiak, hoci je to úplný nezmysel a iba nejaká cukrová voda, ktorá rýchlo prekvasila. Tu ľudia skôr šetria, žijú svojpomocne alebo odchádzajú preč,“ hovorí Ondo mladší a uzatvára, že rozdiel medzi východom a západom intenzívne vníma hlavne na svojich cestách za prácou. Keď víno predáva na západe alebo v strede Slovenska, vždy je prekvapený kúpyschopnosťou obyvateľov.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Dopíjame lahodné víno, a aby sme sa nelúčili v smutnej atmosfére, pýtame sa, kedy je víno kvalitné. „Keď dobre chutí,“ odpovedá jednoducho Ondo starší so smiechom. Potom zvážnie, zamyslí sa a dodáva, že ho prosto treba skúšať, ochutnávať a podľa toho vie.

Nemyslí si však, že malé vinárstvo či vyššia cena znamenajú kvalitu. „Máme suseda, ktorý si nenechá poradiť a má stále nešťastie vo svojej vinici. Hovorím mu, prečo neodkuká od väčších, no on chce robiť stále rovnako ako jeho rodičia. Ja nič nerobím tak, ako robil môj otec. Na to sa nedá spoliehať,“ konštatuje na záver.

Vychádzame z tmavej pivnice na denné svetlo. Človek by aj stratil pojem o čase v útrobách tokajského kopčeka. Možno je predsa len portálom do úplne iného sveta. Sveta prírodne sladkého vína a ľudí, ktorí ho vyrábajú srdcom.

Keď opúšťame Tokaj, nebo je už takmer bez mráčika. Slnko žiari a padajúc za obzor, maľuje pred svojím nočným spánkom oblohu doružova a krajinu Východoslovenskej nížiny do zlatej farby tokajského vína.