Za Imrichom Vaškom: Už sedí v prvom rade

Dnes ráno, 9. februára 2010 Boh plný milosrdenstva povolal k sebe doc. PhDr. Imricha Vaška, CSc., m. prof. KU, bývalého dekana Filozofickej fakulty KU, spoluzakladateľa Katolíckej univerzity v Ružomberku, ktorý ju budoval do poslednej chvíle svojho života utrpením, láskou, modlitbou, spomienkou. (TK KBS)

Za Imrichom Vaškom

Keď ma v poslednú januárovú nedeľu zavolali v našej farnosti povedať po omši niečo o Katolíckej univerzite, myslela som na neho. A hovorila som, ako práve dekan Imrich Vaško vtlačil našej Filozofickej fakulte mladú nadšenú dušu, otvorenú priateľstvu a vzájomnej podpore. Dokonca mi, myslím, ušlo tam, pár metrov od oltára, slovo svätý.

Potom k nám prišli na popoludňajšiu kávu všetci štyria univerzitní kapláni, lebo tento rok absolvovali omšové turné pri príležitosti Dňa Katolíckej univerzity akurát v našom meste Banskej Bystrici. Hovorili, že pán dekan je veľmi chorý a zomiera v charitnom dome na Spišskej Kapitule. Spomenula som si, ako mi ešte na Ondreja telefonoval. Chcel nám zablahoželať k meninám nášho synčeka, vtedy ani nie trojmesačného. Vraj: „Ako by som mohol zabudnúť...?!“ Aj jeho jediný syn je Andrej.

Svoju študentku, ktorá ho v posledných dňoch navštívila s malou skupinou kolegov z katedry žurnalistiky, šokoval otázkou: „Petra, ešte stále učíte v Koši?“ Aj v bolestiach myslel predovšetkým na druhých. Ako vždy, keď si dal kávu s tetami upratovačkami a vrátničkami alebo keď vzal kohokoľvek zo študentov či mladučkých kolegov na prechádzku ponad Ružomberok. Raz mi tak ukazoval okolité kopce: „Toto je Krstá hora. Niektorí ju volajú Tlstá.“ Doteraz neviem, ako je to správne.

Nám dievčatám často radieval: „Nehľadajte si chlapca, čo má všetkých päť pé.“ Sám seba skromne považoval za toho, čo ich nemá, a predsa ho Boh spojil so Zuzanou. O svojej Zuzane rozprával najradšej. „Sedela v prvom rade, v prvej lavici,“ začal vždy, keď si spomenul na onen 22. november 1963. Večer predtým počúval v rádiu - („milujem rádio“) - o smrti Johna Fitzgeralda Kennedyho a rozmýšľal, čo povie svojim študentom slovenčiny na prvej hodine. „Na človeku všetko má byť krásne,“ začal som, „tvár, očí, duša, oblečenie...“ Vtedy si študentka v prvom rade ľavou rukou ľavosklonným písmom na celú stranu napísala „duša“. Desaťkrát podčiarkla. „Tam sa to začalo...“ Pýtala si od neho knihy na zimné prázdniny, domov na Oravu. „... a viete, aké som jej nachystal,“ šibla huncútska iskra. V marci začali spolu chodievať. Na cintorín. To miesto obaja milovali. V máji zásnuby. V júli svadba.

Keď sme si s manželom hľadali v Ružomberku dom, rozprával, ako aj oni snívali o tom svojom. Mali v Prešove jeden vyhliadnutý, volali ho „náš dom“ a radi sa popri ňom prechádzali. No ostali vo svojom skromnom bytíku. Cestou doň musel Zuzanu vo výťahu vždy zľahka pobozkať. To bol rituál. Ako poetické večery. „Každý deň pred usnutím, po odmodlení, pri stíšenom svetle nás pohládzala poézia.“ Vlastná, cudzia, slovenská, francúzska... Dramaturgom bol on. „Bolo to kúzlo, celý deň myslieť na to, čo práve dnes prečítam.“

K téme:
Životopis Imricha Vaška
Zdieľať

Raz zmeškali divadlo. Lebo listy čítal zásadne večer. Sadol si s hŕbkou obálok a obradne odhaľoval ich obsah. Zistili, že pozvánka, ktorú drží v ruke, platí práve na ten večer. Už je neskoro. Zuzana sa na neho isto nehnevala dlho. Myslieval na tú príhodu vždy, keď si večer sadal k pošte. Aj v nemocnici mi ukazoval kôpku: „Odkladám si to.“

Na našej svadbe sa stretol s konškolákom Františkom Babiarom, rodákom zo Zamaguria. „Vždy som vedel, že ten vážny chlapec pôjde životom sám. Aj o sebe som si to myslel, ale prišla Zuzana,“ povedal mi. Stredoškolský pán profesor a univerzitný mimoriadny profesor sa so smiechom profesorovali - pán profesor sem, pán profesor tam. Ani jeden z nich to na akademickej dráhe nedotiahol tam, kam mohol. Doba, závisť, ústrky... Najmä po šesťdesiatom ôsmom. Nezatrpkli. Z vedeckého hľadiska sa Imrich Vaško sám označoval skôr za esejistu než bádateľa. Literatúru miloval a to mu stačilo. Literatúru a svojich študentov.

Po Zuzaninej smrti roku 1999 osobitne tých na Katolíckej univerzite. „Mladí!“ dalo by sa zhrnúť jeho heslo v boji za každý talent, ktorý objavil svojím otcovským okom. Hovorieval, že to Boh ho poslal do tejto služby, keď uprázdnil miesto po jeho boku. „Všetko obetujem za univerzitu,“ povedal vedúcemu univerzitných kaplánov pátrovi Jozefovi Žvandovi v jasnejšej chvíľke medzi bolesťami. Počas jeho sedemročného dekanátu na filozofickej fakulte zdobila dvere pracovne, kam by iní zavesili prísny nápis „Neklopať!“, ceduľka so slovami Písma „Klopte a otvoria vám“. Podriadené a študentky uvádzal do rozpakov, keď im na schodoch ťahal tašky z rúk. „To musím ja!“ A vždy dodal, že pre Zuzanu bol nosič, vozič, fotič...

Z našej svadby šiel domov nocou sám. Nedal sa uhovoriť na nocľah. Vláčikom a pešo, meditujúc. Tak, ako sme ho vídali v univerzitnej kaplnke. V poslednom rade, radový Boží služobník. Tam ho budeme mať pred očami ešte dlho, kým sa on bude radovať pred Božou tvárou. V prvom rade, spolu so svojou Zuzanou.

Terézia Rončáková
Autorka prednáša na Katolíckej univerzite v Ružomberku.

Životopis Imricha Vaška

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo