Pamätajme na chlapcov

Nedávno som z viacerých zdrojov počul, že každý šiesty americký muž vo veku 18 až 34 rokov je nezamestnaný alebo vo väzení. Napriek tomu to nevyvolalo absolútne žiadnu reakciu – u nikoho. Kiežby si naši kancelárski byrokrati urobili prestávku od popíjania čaju a položili si jednoduchú otázku: „Ako sme mohli dopustiť, že títo naši mladší bratia dopadli takto zle, najmä keď dnes tak zúfalo potrebujeme ich energiu a dynamiku?“

Keby sme zrušili každú jednu vzdelávaciu „inováciu“, ktorou nás naši pokútni politickí kramári navštívili za posledných osemdesiat rokov, a jednoducho vyučovali to, čo sa predtým považovalo za normu pre človeka s aspoň trochu slušným prehľadom vo vedách a umení, a keby sme to nazvali „klasickým“, okamžite by sme zmiernili odliv v našich prihláškach a našim mladým ľuďom by sme dali jednu či dve štandardné odchýlky oproti ich kolegom vzdelávaným na školách.

Prečo to tak nerobíme, keď vidíme všetku tú skazu okolo seba, to veru neviem. Deštruktívnych návykov, ktoré sa nám dnes už zaryli pod kožu, sa len tak ľahko nezbavíme.

Prečítajte si:
Pokrivený svet našich škôl bez mužov

Jedno z nastavení na našom Vzdelávacom automate znie: „Koedukácia za každú cenu.“ Toto by sa tiež mohlo prehodnotiť. Výsledky sú, myslím, zjavné. Výchova chlapcov prevažne ženami, ktoré sa veľmi nezamýšľajú nad potrebami a silnými stránkami chlapcov, sa ukázala ako obrovská chyba.

V prirodzenosti chlapcov, padnutej či inej, je možno niečo, čo sa vzpiera každodennej podriadenosti ženám vo všetkom, malom i veľkom, keď vedia, že tieto ženy sú z ich maskulinity podráždené. A možno niektorí chlapci (v skutočnosti ich je celkom dosť) skrátka nie sú schopní dobre sa učiť od žien, len čo presiahnu určitý vek.

Teraz nehovorím o vzťahu medzi matkou a jej synmi. Hovorím o potrebe, ktorú uznali všetky kultúry. Ak sa vo všeobecnosti dokážu z chlapcov stávať muži len vďaka mužom a ak sa výchova u chlapca nerozlučne spája so stávaním sa mužom, potom môžeme očakávať, že niektorí chlapci sa budú skutočne rozvíjať len vtedy, ak ich budú učiť muži. Bude to, ako keď vezmeme rastlinu, ktorá nemá rada suchú pôdu, a zasadíme ju vedľa rybníka alebo keď vypustíme divé zviera, aby bolo samo sebou. Nevyhnutne to neznamená, že je na piesočnatej pôde alebo na zoo niečo zlé.

Výchova chlapcov prevažne ženami, ktoré sa veľmi nezamýšľajú nad potrebami a silnými stránkami chlapcov, sa ukázala ako obrovská chyba.

Zvláštne je to, že ak nejaká žena naozaj miluje mužov a ich maskulinitu, bude to presne ten typ ženy, ktorá by bola pre chlapcov veľmi dobrou učiteľkou. A zároveň je to presne ten typ ženy, ktorá by bola najradšej, keby jej synov učili muži a nie jej sestry. Takisto by rozumela tomu, že táto potreba nie je niečo, pred čím možno jednoducho zavrieť oči alebo čo môže zmazať politická propaganda.

Ľudia, podľa ktorých by sa mali chlapci učiť, že ich vedú ich sestry, nerozumejú chlapcom ani vedeniu. Človek sa nemôže naučiť byť vedený, rovnako ako sa nemôže naučiť zaľúbenosti či radosti z čerstvého vzduchu a otvorených polí. Iniciatíva patrí lídrovi, ktorý musí inšpirovať k radosti z nasledovania, a jeho nasledovníci sa potom zúčastňujú na lídrovej vízii a činnosti.

Ak táto inšpirácia chýba, problém bude v tom, kto chce viesť, a nie v tých, ktorým nedokázal zasiahnuť srdcia a duše. Hovorím to ako niekto, kto si veľmi dobre uvedomuje svoju neschopnosť niekedy stáť na čele akéhokoľvek politického hnutia.

Ilustračné foto: flickr.com

Pre kresťanov to má ešte jeden dôsledok. Náš Pán povedal, že prví budú poslednými a poslední prvými. A kto chce byť v nebeskom kráľovstve najväčší, musí byť sluhom všetkých ostatných. „Nebuďte ako pohania,“ hovorí Ježiš, „ktorých vládcovia nad nimi panujú a nazývajú sa ich dobrodincami.“

Kresťanské vodcovstvo je služba, čo môže znamenať len toľko, že vodcovská osobnosť sa naplno snaží spôsobovať u vedených veľké veci. Vedie ich pre ich dobro: oni sú príčinou, že vedie, ako keď je každý slušný otec rád, keď vidí, že jeho syn dospel vo vysokého a silného muža s čistým srdcom.

Niektorí chlapci sa budú skutočne rozvíjať len vtedy, ak ich budú učiť muži. Bude to, ako keď vezmeme rastlinu, ktorá nemá rada suchú pôdu, a zasadíme ju vedľa rybníka.

Preto žena, ktorá by chcela viesť chlapcov, musí v nich určitým spôsobom vidieť budúcich otcov, ktorí budú viesť iných mužov. A to je pre ňu určitým spôsobom ťažké. Chce zo svojich synov vychovať mužov, ktorí budú chrániť ženy a ktorí nebudú využívať svoju značnú výhodu v sile a v znášaní agresivity či nebezpečenstva na ohrozovanie žien.

Nemôže však inšpirovať chlapcov k vznešenému povolaniu ochrancov a živiteľov a zároveň ich ubezpečovať, že nie sú iní ako ich sestry, prípadne im pripomínať, že svojimi známkami sú od nich horší (buď preto, že pre chlapcov je sedenie v škole takmer neznesiteľné, alebo že ich mozog funguje inak, než to vyhovuje učiteľom, alebo že to, čo radi študujú, napríklad vojenské dejiny, bolo vyškrtnuté z kurikula). Musí to byť niečo z tohto alebo niečo podobné, lebo je holý fakt, že nie sú menej inteligentní než dievčatá.

Nemôžeme mať všetko podľa seba. Môžem chcieť, aby ľudské bytosti neboli náchylné k neresti, a keď im dáme neobmedzenú slobodu pri sexe (či peniazoch), zázračne sa naučia používať ich správne a všetci budeme žiť v ríši škriatkov, jesť želatínové cukríky a vanilkový koláč. To sa nestane.

Toto sú fakty. Chlapcov treba vychovávať a musia sa z nich stať praví kresťanskí muži. Tieto požiadavky sú absolútne. Nepripúšťajú kompromis. Žiadne naše snaženie nikdy nebude úplne úspešné. No vieme to robiť oveľa lepšie a v minulosti sme to i robili oveľa lepšie než teraz. Je čas na zmeny.

Anthony Esolen
Autor je vysokoškolský učiteľ, prekladateľ a spisovateľ. Medzi jeho najnovšie knihy patria Reflections on the Christian Life: How Our Story Is God’s Story (Úvahy o kresťanskom živote: náš príbeh je Božím príbehom) a Ten Ways to Destroy the Imagination of Your Child (Desať spôsobov, ako zničiť predstavivosť svojho dieťaťa). Vyučuje na Providence College.