Foto – Zuzana Očovanová

Sú menšinou, o ktorej sa nehovorí. Mužov na slovenských školách je najmenej spomedzi všetkých krajín OECD.  Na základných školách tvoria len štrnásť percent pedagogického zboru. Čím mladšie deti, tým je pre ne učiteľ – muž väčšou raritou. Na prvom stupni muža učiteľa zažije len jedno dieťa z desiatich. 

Oslovili sme desiatku mužov, učiteľov a riaditeľov, aby sme zistili, ako fungujú muži v školstve. Tí, na ktorých sme narazili, sa javili ako výrazné osobnosti. Mnohí vo svojej práci nemajú dobré podmienky, robia po večeroch a popritom zle zarábajú. Aj keď denne ovplyvňujú životy tisícok ľudí v kľúčových fázach, spoločnosť ich profesiu vníma ako niečo druhoradé. 

Zvonka vyzerá bratislavské Bilingválne gymnázium C. S. Lewisa presne ako ostatné petržalské školy, ktorým komunistická architektúra nedovolila vyniknúť zo šede panelákov. Niečím sa však predsa líši. Toto gymnázium v slovenských podmienkach vytŕča pomerom mužov a žien v učiteľskom zbore. Chlapi tu tvoria skoro štyridsať percent pedagogických zamestnancov. 

Jeden z tunajších učiteľov Ondrej Székely vyštudoval informatiku. V detstve aj v tínedžerských časoch ho ovplyvnili skauti aj saleziáni. Tam zažil, aké to je, keď pubertiaci s plnou hlavou rôznych záujmov venujú svoj čas mladším. Vedel, že o životopis absolventa Fakulty informatiky a informačných technológií Slovenskej technickej univerzity by na pracovných portáloch bola bitka a na výplatnej páske by svietilo niekoľkonásobne vyššie číslo.

Jeho kroky však smerovali inde. Rozhodol sa a je hrdý na to, že je učiteľ. „S deckami som bol stále vo voľnom čase a videl som, že to, čo robím, funguje. To ma inšpirovalo. V rámci duchovnej formácie som rozmýšľal, čo so životom, a pochopil som, že mám dary a schopnosti, aby som išiel do školstva. Posledný rok na výške som sa rozhodol, že nebudem v komerčnej oblasti,“ vysvetľuje Székely. Momentálne učí ôsmy rok. Jeho prípad je jeden z tých výnimočných.

Ondrej Székely vyštudoval Fakultu informatiky a informačných technológií Slovenskej technickej univerzity. O jej absolventov majú slovenskí zamestnávatelia najväčší záujem. Kto skončí túto fakultu, do zamestnania nastupuje s platom, o ktorom väčšina učiteľov celý život ani nesníva. Napriek tomu sa na konci vysokoškolského štúdia rozhodol učiť a neľutuje. Momentálne učí na Bilingválnom gymnáziu C. S. Lewisa v Bratislave. Navonok podľa neho vzbudí ľahšie rešpekt dvojmetrový muž ako útla učiteľka. Problém škôl však nie je ten, žeby na deti nemal kto kričať, ale o prebudení vnútornej motivácie. Dobrý učiteľ môže byť len ten, kto je autentický. Keď sa na niečo hrá, deti to vycítia.

Bez mužov

Muži na našich školách chýbajú. Slovensko je na najnižších priečkach v zastúpení mužov nielen v rámci EÚ či OECD, ale aj v širšom svetovom porovnaní.

Do svetovej špičky v počte žien na základných školách Slovensko spolu s Brazíliou, Ruskom a Talianskom zaradila pred časom aj kniha Muži a trieda (Men and the Classroom: Gender Imbalances in Teaching, 2005), ktorá vychádza z údajov UNESCO. Odvtedy sa situácia podľa tunajších údajov len zhoršila.

No je to aj problém ďalších podobných krajín. S nedostatkom mužov v školstve bojujú aj v Česku, Maďarsku či v Slovinsku. Iba v niekoľkých krajinách je počet žien a mužov na základných školách vyvážený. Ide napríklad o Čínu, kde je sociálny status učiteľa veľmi vysoký.

V slovenských materských školách sa pojem pán učiteľ snáď ani nepoužíva (žien je tu 99,69 %), na základných tvoria učiteľky 86 percent zamestnancov, väčšina mužov je na druhom stupni, na gymnáziách tvoria muži štvrtinu pedagogických zamestnancov vrátane riaditeľov a zástupcov.

Nijako extra nevytŕčajú ani súkromné či cirkevné školy, akurát na súkromných gymnáziách je mužov o čosi viac ako na štátnych a cirkevných – ide o tretinu zamestnancov.
Po mužoch je v školstve preto veľký dopyt. „Keď som hľadal prácu, stačilo sa zavesiť na stránku krajského školského úradu a hneď išiel jeden telefonát za druhým,“ hovorí jediný muž v učiteľskom zbore v bratislavskej Základnej škole sv. Uršule Peter Škoviera.

Pokrivený svet

Je vôbec problém, že v školách je tak málo zástupcov mužského pohlavia? „Akákoľvek sociálna skupina, ktorá je viacmenej jednopohlavná, funguje pokrivene. V školstve ide ešte o druhý problém, ktorým je do vysokej miery chýbajúci druhý pohľad na vec, iné vzory správania, riešenia konfliktov. Zvlášť pre chlapcov, ktorých vychovávajú iba matky, ide o druhé prostredie, kde im chýbajú mužské vzory, s ktorými by sa mohli identifikovať,“ odpovedá na našu otázku psychológ David Čáp z Karlovej univerzity v Prahe. Ten sa dlhodobo venuje deťom s problematickým správaním v školách aj ako terapeut.

Podiel žien – učiteliek v školstve od škôlok až po vysoké školy. Údaje za rok 2014, zdroj OECD.

 

Nathan Kemp, ktorý v roku 2012 získal v Londýne titul Učiteľ roka, učí deti na prvom stupni v jednej z najviac znevýhodnených oblastí Veľkej Británie. Sedemdesiat percent školákov tam nemá angličtinu ako prvý jazyk. Žiaci v tejto škole hovoria 48 jazykmi. 

Jeho škola sa vyšvihla spomedzi škôl zaradených v kategórii „spôsobujúce obavy“ na výborné školy. Myslí si, že problém prefeminizovaného školstva sa nedá zúžiť na chýbajúce mužské vzory pre chlapcov. „Nejde len o to dať mužský vzor deťom, ktorých vychováva len mama. Je to o tom, aby bola zachovaná rovnováha – vyrastať a socializovať sa s oboma pohlaviami,“ tvrdí pre Independent energický mladý muž, ktorý túžil byť učiteľom od svojich piatich rokov. 

Chýbajú aj dievčatám a kolegyniam 

Dobrí učitelia v školách pritom nechýbajú len chlapcom. Vedci Kevin McGrath and Mark Sinclair publikovali v časopise Gender and Education v roku 2013 výskum, prečo potrebujeme viac mužov najmä na prvom stupni základných škôl. V rámci neho zisťovali, aké benefity prinášajú učitelia – muži chlapcom a aké dievčatám.

Odpovede hľadali medzi skupinou 97 rodičov a 184 študentov z rôznych sociálnych a etnických skupín v Austrálii. Prítomnosť mužov za katedrou dievčatá označovali za dôležitú kvôli interakcii a budovaniu vzťahov s mužmi mimo rodiny. Kontakt s učiteľmi tak pre ne do budúcna hrá dôležitú úlohu v ich osobnom aj pracovnom živote. Chlapcom sa na mužoch – učiteľoch páči, že sa do nich vedia lepšie „vžiť“, pochopiť ich a vytvárať s nimi vzťahy vďaka podobnému spôsobu zmýšľania.

Nedostatok kontaktu s mužmi je o to výraznejší, o čo viac detí prichádza do škôl z rozpadnutých rodín, respektíve ako deti slobodných matiek.

Zo spolupráce mužov a žien v kolektíve môžu pritom profitovať nielen žiaci, ale aj samotní učitelia. Nehovoriac o väčšej pestrosti tém rozhovorov a eliminovaní rizík čisto ženských kolektívov. „Keď sme mali v kolektíve medzi učiteľkami v materskej škole problém, stačilo tam dať jedného muža a situácia sa zlepšila. Zažil som to vo viacerých školách,“ uviedol učiteľ Frédéric le Vouëdec-Guéganno, ktorý učí deti na prvom stupni v Súkromnej francúzsko-slovenskej škole v Bratislave. 

Cenné môžu byť aj mužsko-ženské výmeny pohľadov na výchovné problémy. „Vo výchovných situáciách môže byť veľmi veľa správnych riešení. Kolegyne mi často povedia, že s mojím prístupom súhlasia, aj keď ony by to riešili inak. A pre mňa je zaujímavé dostávať spätnú väzbu, ako sa veci dajú robiť inak,“ hovorí učiteľ Adam Kukla. 

Mäsiar z Tesca

Pri debate o mužoch v školách sa rýchlo dostaneme k platom. Pekne to ilustruje smutno-smiešna historka, ktorá koluje medzi učiteľmi na sídliskovej základnej škole v Prešove. Prvý deň po letných prázdninách sa vyobliekaným prváčikom predstavuje učiteľ. Vtom jeden z nových školákov šťuchne lakťom do spolužiaka a hovorí mu: „Veď to je mäsiar z Tesca.“

Ťažko pridá učiteľovi na vážnosti, keď ho deti vidia za pokladňou či v korporátnej zástere a čiapke vážiť šunku. Prípadne keď gymnazista na parkovisku školy vystúpi z nablýskanej toyoty vedľa zhnitej učiteľskej felície.  

Jakub Adamko, ktorý na Základnej škole Prostějovská v Prešove učí štyri roky, sa chystá založiť si rodinu. Zo svojho aktuálneho platu to nezvládne. „Budem si musieť nájsť popri tejto práci inú zárobkovú činnosť,“ hovorí o svojich plánoch. S rovesníkmi sa o platoch baviť nemusí. Stačí, keď vidí, že majú autá, bývajú v podnájmoch či kupujú byty, čo sa jemu zatiaľ nesníva.

Na svoje začiatky spomína podobne riaditeľ prešovského Gymnázia sv. Moniky Pavol Petrovský. V škole s rodinnou atmosférou učia dlhé roky obaja s manželkou. „Spočiatku sme bývali v podnájme v školskom byte priamo v budove školy. Keď sme si chceli brať hypotéku, musel som na pár mesiacov zobrať aj úväzok školníka a kuriča, ktorý sa vtedy akurát uvoľnil, aby sme ju vôbec dostali. A to nehovorím, že som po večeroch ešte doučoval,“ spomína dnes so smiechom Petrovský.

Peter Škoviera je jediný muž v učiteľskom zbore na Základnej škole sv. Uršule v bratislavskom Starom Meste. Hovorí, že v škole človek dostáva každý deň správu o stave spoločnosti, čo ho niekedy poriadne frustruje. Viac mužov by podľa neho v školách prinieslo väčší poriadok. Okrem Bratislavy pôsobil 13 rokov na Kysuciach. Učiteľstvo berie ako poslanie. Za kancelársku prácu by ho nemenil.

S manželkou na materskej to nejde

Pôvodne informatik Ondrej Székely na bilingválnom gymnáziu dostáva plat, s ktorým vykryje rodinné výdavky aj bez ďalších „bočákov“. Popri práci na štátnom gymnázium robil Székely preklady, tvoril úlohy pre štátny ústav, ktorý zastrešuje testovania a písomné maturity. „Na tejto škole mám v hrubom štvorcifernú sumu, nemáme hypotéku, tak to zvládame. Keby sme mali hypotéku, tak mi to v Bratislave s manželkou na materskej nestačí,“ hovorí Székely, ktorý na gymnáziu učí informatiku a matematiku.

V robote trávi viac času oproti štátnej škole, kde učil predtým. Nemá s tým však problém, keďže ho vedia aj zaplatiť. Bilingválne gymnázium C. S. Lewisa zriaďuje Cirkev bratská, od študentov vyberá poplatky.

Najhoršie sú na tom začínajúci učitelia, ktorí na výplatnej páske v čistom nemajú ani 500 eur. „V prípade, že manželka ide na materskú, pre mladú rodinu s hypotékou je tento príjem takmer likvidačný. Pokiaľ máme s manželkou pravidelný príjem, nie je to až také zlé,“ povedal Postoju učiteľ Martin Zdenek.

Práve slabý plat „vyhnal“ jeho manželku, ktorá je tiež učiteľka, z druhej materskej. Po roku sa dohodli, že sa inak nedá, a vrátila sa do práce.

Rétorika okolo platov sa medzi učiteľmi líši v závislosti od regiónu, ale aj ich individuálnych podmienok. Štefan Šprlák z Lučenca učí trinásť rokov, predtým pracoval v štátnom podniku, aj v súkromnej sfére.

Napriek tomu, že aj jeho manželka je učiteľka a priviedli na svet jedenásť detí (viaceré sa už osamostatnili), na plat sa nesťažuje. „Plat v školstve v porovnaní so súkromným sektorom v našom regióne nie je najhorší. V Bratislave je to určite oveľa horšie, ale tam, kde sú životné náklady nižšie, sa to dá zvládnuť,“ hovorí. Výhodou je preňho aj to, že v školstve plat nemešká.

Peter Škoviera je na Základnej škole sv. Uršule v bratislavskom Starom Meste jediným chlapom v učiteľskom  zbore. Muža, ktorý v hlavnom meste so znalosťou dvoch cudzích jazykov učí na základnej škole, by sme, pri všetkej úcte, mohli označiť za exotický druh. V mnohých medzinárodných firmách s pobočkou v Bratislave, kde by odpisoval na mailové objednávky, by mu dali pri nástupe taký plat, ako má dnes v škole po 20 rokoch praxe. „Keďže som slobodný a žijem sám, nemám problém vyžiť. Ale keby som bol začínajúci učiteľ a mal by som uživiť rodinu, nemám šancu,“ vysvetľuje jazykár.

Podiel žien – učiteliek v pedagogickom zbore na stredných školách. Údaje za rok 2013, prameň OECD.

To nevysvetlíš

Muži učitelia však bojujú aj s ďalším veľkým problémom, a to je názor verejnosti. Nevieš si nájsť lepšiu robotu? Tak znie otázka, ktorú často počujú. Ak nie je vyslovená nahlas, cítiť ju vo vzduchu.

„Zo začiatku som mal akýsi vnútorný strach, že sa ponížim, keď poviem, že som učiteľ. Možno to bol predsudok, ale z väčšej miery si myslím, že sa ľudia sa na to pozerajú tak, že: nevieš si nájsť niečo lepšie? Sem-tam to na chvíľku stíchne po priznaní, že som učiteľ,“ hovorí Jakub Adamko z jednej z prešovských základných škôl. 

Keď sa Ondrej Székely rozhodol byť učiteľom, jeho rodičia museli toto jeho rozhodnutie „predýchať“. „Je bežné, že sa na chlapa – učiteľa pozerajú cez prsty. Ja to nevnímam tragicky, v mojom veku človeka nemôžu takéto veci rozhodiť, ale verím, že mladým ľuďom to môže dosť prekážať, že ich spoločnosť nedoceňuje,“ myslí si 55-ročný učiteľ z Cirkevnej základnej školy sv. Jána Bosca v Lučenci Štefan Šprlák. Učiteľ na Základnej škole v Terni na východnom Slovensku Martin Zdenek vidí za nízkym statusom učiteľa aj názor, že chlap má vedieť narábať s lopatou, nie hrajkať sa s deťmi. Tieto spoločenské predsudky ilustruje obálka brožúry Skutočný muž... sa stará o deti, ktorú ešte na začiatku 80. rokov vydala americká organizácia MenTeach. Nabijak ako spoločenský ideál skutočného muža s malými deťmi v náručí – obraz, ktorý mal pomáhať lámať spoločenské predsudky o mieste muža v spoločnosti.  

Štefan Šprlák – učiteľ na Cirkevnej základnej škole sv. Jána Bosca v Lučenci. Pracoval v štátnom podniku aj v súkromnom sektore, práca v škole ho napĺňa a nie je podľa neho o takom časovom vypätí ako komerčná sféra. Aj keď je učiteľkou aj jeho manželka a majú 11 detí, na plat sa nesťažuje. Hovorí, že práca v školstve nie je dobre finančne ohodnotená, v regióne s nižšími životnými nákladmi sa však z učiteľského platu dá vyžiť.

„Mužom sa nechce piplať s malými deťmi na základnej škole. Napríklad ak niekto učí geografiu, chce ju učiť na úrovni. Práve deťom na druhom stupni základných škôl, teda vo veku 11 až 15 rokov, pritom veľmi chýbajú mužské vzory,“ myslí si spomínaný učiteľ Peter Škoviera.

Pre Frédérica le Vouëdec-Guéganna je zas benefitom učenia na prvom stupni väčšia pestrosť predmetov. „Nechcelo by sa mi učiť jeden predmet celý deň,“ tvrdí francúzsky učiteľ, ktorý deti na prvom stupni učí už 15 rokov. 

Muži, ktorým sa chce „piplať“ s malými deťmi už v škôlke, takmer neexistujú. Jedného sme našli v jednej z bratislavských súkromných škôlok Funiversity. Adam Kukla vyštudoval svoju srdcovku chémiu a fyziku, no po roku sa so štátnou školou rozlúčil. Prispelo k tomu znechutenie zo systému práce v škole za plat, z ktorého je ťažké vyžiť. V súčasnosti sa päť až osem hodín denne s kolegyňou venuje skupine 14 päťročných detí. „Bral som to ako výzvu. Vo všetkom sa človek dokáže nájsť, keď to chce vykonávať dobre,“ hovorí učiteľ, ktorý k 3,5-ročným škôlkarom prišiel od pubertálnych ôsmakov.

Škôlkari, ktorí sú prakticky od narodenia zvyknutí na neustálu prítomnosť žien, sa mu spočiatku mali problém otvoriť. „Mnohí mali taký prirodzený rešpekt, mali problém prísť za mnou, keď niečo riešili. Musel som si s nimi vybudovať vzťah,“ opisuje svoje začiatky v škôlke. Kukla si tiež myslí, že pre deti je dôležité, aby videli mužov v pozíciách, v ktorých bežne vidia iba ženy.

Ťažko si však predstaviť masívnejší prílev mužov k malým žiačikom. Ak sa na prácu učiteľa spoločnosť pozerá cez prsty, záujem muža pracovať s deťmi v materskej škole je pre mnohých ľudí až pofidérny.

Pomôže len pragmatizmus

Nedostatok učiteľov riešili mnohé krajiny rôzne. V Spojených štátoch vznikla ešte v 70. rokoch minulého storočia nezisková organizácia MenTeach, ktorá sa snaží pritiahnuť chlapov za katedry. Bryan G. Nelson, zakladateľ MenTeach, pre Postoj hovorí, že počet mužov v učiteľských študijných programoch v USA rastie.

Na tento nárast má vplyv návrat mnohých mužov z vojenských misií. Ich vzdelanie finančne podporuje vláda a mnohí sa dávajú na učiteľskú dráhu. Motiváciou pre študentov môže byť podľa Nelsona aj odchod mnohých starších učiteľov do dôchodku, čím sa uvoľňujú miesta mladým učiteľom. Rastúce čísla študentov učiteľstva registrujú aj vo Veľkej Británii či v Austráli.

Muži, s ktorými sme hovorili, neplánujú so svojím povolaním „seknúť“, vo svojej práci vidia zmysel. Jazykár Peter Škoviera si odskúšal aj prácu v súkromnej firme. Vydržal asi mesiac, absolútne ho to nebavilo. Učenie berie ako poslanie. „Je to práca s ľuďmi, človek tu môže deti formovať, aj práca s cudzím jazykom je tu úplne iná, akoby človek len zapisoval objednávky do systému,“ hovorí.

Podobne zmýšľajúcich mužov, z ktorých by boli dobrí učitelia a táto práca by ich napĺňala, sú tisícky, no do školstva sa nechystajú. Najmä pre peniaze.

Slovenský problém s nedostatkom mužov sa dá riešiť len pragmaticky – zvyšovaním platov. Hoci platy sú len jedným z problémov, ostatné naň nadväzujú. Pokiaľ bude v školách nedostatok mužov, nezmení sa ani spoločenský pohľad na muža – učiteľa, čo je tiež veľmi demotivujúci faktor pre mladých, ktorí sa rozhodujú, či sa dajú na dráhu učiteľa.
 

Viac chlapov – viac rešpektu?
Od čias Igora Hnízda z filmu Obecná škola, ktorý nad žiakmi panoval krutou rukou a za facky sa mu ďakovalo, neuplynulo tak veľa času. No doba sa nezvratne zmenila. Nie je zriedkavé počuť učiteľov hovoriť o škole ako o bojisku a o sebe samých ako o policajtoch, ktorí robia všetko preto, aby udržali deti na uzde a popri tom sa ich snažia ešte niečo naučiť. Okrem detí musia pritom neraz „zvádzať boje“ aj s ich rodičmi. 
„Najhoršie na učiteľskom povolaní je to, že každý deň dostávate správu o tom, v akom stave je naša spoločnosť. Niekedy ma to poriadne frustruje. Spoločnosť je v dezolátnom stave, na deťoch sa to najviac ukáže. Dospelý sa vie správať kultivovane, dieťa nemá zábrany, keď príde z prostredia, kde zažíva hádky, je mimo, ako odtrhnuté z reťaze,“ opisuje učiteľ Škoviera. Na cirkevnej škole, kde momentálne pracuje, je to lepšie, na predchádzajúcich školách zažil horšie situácie. 
Jakub Adamko je triedny v čisto chlapčenskej siedmackej triede so športovým zameraním. Za svoju výhodu považuje to, že vie, ako jeho žiaci rozmýšľajú. „Pamätám sa, ako som rozmýšľal v ich veku, a tak skúšam, čo platilo na nás,“ dodáva. 
Podľa učiteľa Ondreja Székelyho vzbudí navonok rešpekt ľahšie vysoký muž ako útla pani učiteľka. To však v škole nie je kľúčové. „Pokiaľ ide o policajta na chodbe, tak áno, budú sa ma báť. Problém však nie je v tom, že by po deťoch nemal kto kričať,“ hovorí Székely. Je si však vedomý toho, že hovorí z pozície učiteľa na výberovom gymnáziu, nie učiteľa na problematickej základnej škole. Pravidlá silnejších decibelov však podľa neho neplatia pri vnútornej motivácii. Ovplyvniť deti môže podľa Székelyho len autentický učiteľ. Keď sa na niečo hrá, či už je to muž, alebo žena, deti to vycítia. „V školách potrebujeme normálnych ľudí, ktorí majú reálny záujem o deti a pristúpia k nim ako k ľuďom. Je to môj partner, som ochotný s ním diskutovať, či som malý, alebo veľký,“ dodáva.
Priniesol by tvrdší „chlapský“ prístup do škôl naozaj viac rešpektu? Psychológ, ktorý sa zameriava na oblasť školstva David Čáp, si nemyslí, že v školách chýba mužská ruka z hľadiska vynucovania rešpektu a trestania. „Ženy aj muži môžu nastavovať pravidlá, vyžadovať ich a prezentovať zmysluplnú autoritu rovnako. Musíme si priznať, že nie každý muž v školstve je na svojom mieste. Nemali by sme ich preceňovať, ale väčšia vyváženosť slúži na prospech veci,“ domnieva sa odborník. 
 
 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo