Štefan Bučko Za komunizmu som mal rovnaké problémy, ako môžem za ochranu života mať i teraz

Štefan Bučko je slovenský herec, od roku 1981 pôsobí v Slovenskom národnom divadle. V rokoch 2008 – 2010 bol riaditeľom Činohry SND. Je tiež pedagógom na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave.

V rozhovore vysvetľuje, prečo sa rozhodol podporiť tohtoročný pochod Bratislava za život, čo znamená verejne sa dnes hlásiť k hodnote ochrany života, ako aj to, ako vníma súčasnú politickú situáciu.

Vyjadruje sa tiež k tomu, či si vie seba predstaviť v politike a či vidí osobnosť, ktorá by mohla byť kandidátom konzervatívcov na slovenského prezidenta.

Prečo ste sa rozhodli podporiť tohtoročné podujatie Bratislava za život?

Nie je to prvýkrát, čo to podporujem. Jedno také podujatie som moderoval a vystúpil som aj s prejavom, keď to bolo na Námestí slobody. A tentoraz plánujem vystúpiť s poéziou, ktorá sa týka tejto témy. Sami by ste asi uhádli, že detský život vo svojej poézii veľmi reflektoval Milan Rúfus. Obava o osud detí je v jeho básňach neuveriteľne prítomná a krásne spracovaná.

Prečo však vôbec podporujete podujatia venujúce sa téme ochrany života od počatia?

Pretože nie je iný lepší bod určenia začiatku života. V počatí je zakódované všetko, čo sa ďalej rozvíja v človeku. Rozumiem, že sú ľudia, ktorí obhajujú možnosť ukončiť tehotenstvo v nejakom bode, o ktorom si myslia, že to ešte nie je človek. Jediné nespochybniteľné je, že keď sa dieťa počne, nebude z toho nič iné ako ľudský život. Ako ste vy alebo ja.

Je to však téma, ktorá je pre časť spoločnosti kontroverzná a stáva sa aj predmetom politického boja. Nie je dnes vždy ľahké prihlásiť sa k ochrane života. Stretli ste sa v tejto súvislosti s nejakým negativizmom voči svojej osobe?

Isteže áno, cítim aj v divadle, že to vie rozdeliť spoločnosť. Mám kolegov, ktorí uznávajú, že život treba chrániť od počatia, ale sú aj ďalší, ktorí to nechávajú na slobode ľudí, aby o tom rozhodli, kým to je ešte v zákone umožnené. Teda na slobode mamy a otca.

Oponenti ochrany života od počatia argumentujú tak, že dieťa je v tele matky a ona má právo rozhodovať, čo sa stane s jej telom.

Je to komplikované, lebo matka je tak uspôsobená, že má dieťa v sebe. Je to ťažká filozofická dilema, že neviem dostatočne slovne preukázať, aby som povedal, že matka do toho nemôže zasahovať. Na druhej strane hovorím, že ľudský život má všetky atribúty od počatia, a som za to, aby sa nikdy neurobil úkon zničenia rozvíjajúceho sa života.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Stretli ste sa v súvislosti s týmto svojím postojom aj s nejakými útokmi voči sebe?

Stretol som sa s útokmi z rôznych strán. Označovali ma za rôznych katolibancov a neviemčo všetko. To si nesiem celý život. Za komunizmu som mal rovnaké problémy, ako môžem mať i teraz. Tí, ktorí ma poznajú, vedia, že tento postoj zaujímam stále a že neprechovávam v srdci nenávisť ani odsudzovanie druhých. Tieto záležitosti si rád vydebatovávam, a pokiaľ ostatní majú pocit, že by ma mali odsudzovať, je to ich problém, nie môj.

Komentátor Denníka N nedávno napísal: „Všetky snahy o sprísnenie interrupcií, odmietanie práv LGBTI+ ľudí či Istanbulského dohovoru nie sú ničím iným než snahou udržať moc v rukách mužov, na ktorú majú podľa svojho názoru historický nárok.“ Čo hovoríte na takúto interpretáciu?

To je zvláštny a manipulatívny verdikt. Keď chcete splodiť život, potrebujete na to oboch, mamu i otca. Prirodzený spôsob je taký, že muž a žena majú na počatí porovnateľnú zásluhu. No matka je tá podstatnejšia osoba, v jej tele počatie dospeje, dúfame, k zdarnému koncu, teda k narodeniu nového človeka.

Vždy som mal úctu k ženám, vnímam ich ako veľmi silné bytosti, ktoré majú v sebe veľa toho, čo my muži nemáme. Nielen empatiu, ale aj prirodzenú schopnosť rozhodnúť sa, čo je najlepšie. U drvivej väčšiny žien cítim, že si uvedomujú, akú majú zodpovednosť. A možno tomu bude zle rozumieť, ale pre mňa je žena dokonalejší a dokonca aj silnejší tvor ako muž.

Čo znamená, že je dokonalejší tvor?

Má predvídavosť, a keď už rodina jestvuje, vie jej dať ducha a nehu. Vie sa postarať o mnoho vecí naraz, má dobrú intuíciu. Úloha, ktorú majú ženy, je nenahraditeľná.

Je o vás známe, že okrem zastávania sa života zvyknete aj čítať v kostole, spolupracujete s televíziou Lux a aj inak sa kresťansky angažujete. Ako je tento váš svetonázor vnímaný v hereckej obci?

Pro-life téma ako každá iná, ktorá hýbe spoločnosťou, je témou aj medzi hercami. Keď sa pozriem do minulosti, už niekoľkokrát sa to otvorilo a, samozrejme, že to bolo kontroverzné. Ale dosť kolegýň obhajovalo postoj za život a spomínam si, že to boli živé debaty. Nielen medzi sebou, ale aj s tými, čo mali iný názor. Dnes to už v prebiehajúcej antropologickej revolúcii nie je určujúca téma, aj keď s ňou súvisí.

Čo tým myslíte?

To, ako sa mení postavenie muža a ženy a ich spoločného vzťahu, ktoré bolo vždy určujúce. Napríklad keď sa niekto cíti niekým iným, či sa má meniť jeho fyzickosť, čo je už potom nezvrátiteľný proces, alebo pracovať s jeho vnútrom a duševným stavom, kde by sa pracovalo s jeho sebaprijatím. Lebo vnímame všetci to, že mnoho ľudí na svete ľutuje tento krok, ktorý sa už nedá napraviť.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Divadlo a politika sú svojím spôsobom prepojené. Herci mali významnú rolu nielen v Nežnej revolúcii, ale aj mnohokrát neskôr, keď sa zapojili do rôznych výziev, zhromaždení, verejných vystúpení. Aké politické témy sa momentálne medzi hercami preberajú?

Teraz nie som v takom hereckom zoskupení, kde by sa viacerí ľudia na nejakej platforme stretávali a rozprávali. Skôr je to tak, že sa stretávam s dvomi-tromi na káve, čo nie je priestor, kde sa dá spraviť nejaká anketa.

Ako bola medzi hercami vnímaná ministerka kultúry Natália Milanová?

Bola u nás na diskusii, ktorá bola veľmi živá, mnoho kolegov sa angažovalo v debate a veľa vecí sa tam vyčírilo, pokiaľ ide o divadlo aj o konkurz na generálneho riaditeľa.

Vy ste boli s ministerkou Milanovou spokojný?

Ako člen súboru nemám byť čo spokojný alebo nespokojný s nejakým ministrom alebo ho vôbec sledovať. V prípade, že zistíme, že robí niečo, s čím máme problém, ako napríklad za mečiarizmu, ale aj pri iných náznakoch obmedzovania slobodnej tvorby v divadle, zvolá sa aktív, kde sa o tom rozprávame, a potom konáme. V takých situáciách sa činohra vždy vedela vzoprieť a vyjadriť jasné stanovisko. Ako riaditeľ Činohry Slovenského národného divadla za ministrovania Mareka Maďariča som s ním bol často v kontakte a často sa mi podarilo urobiť veci, ktoré som potreboval pre divadlo spraviť. A musím skonštatovať, že on bol voči tomu vždy otvorený.

Jednou z tém, ktoré sa riešili, bolo mestom navrhované trasovanie električky popred budovu SND. Aký je váš postoj?

Som proti tomu, aby to tade šlo. Na druhej strane to nie je ani prvý ani posledný model, keď okolo veľkej kultúrnej inštitúcie chodí električka. Pri Redute to tak je a ako vyznávač klasickej hudby tam chodím často na koncerty. Aj po rekonštrukcii, keď je električka odhlučnená, niekedy tam cítiť záchvev.

Veď koľko trvalo, kým sa divadlo postavilo? Začalo sa stavať v roku 1986, dlho bolo zakonzervované a dokončilo sa pred pätnástimi rokmi. Pamätám si aj plány spraviť z neho kasíno, mali sme veľké obavy, či sa dokončí. Teraz však vidíme, že sa ujalo a je plné, ľudia tam chodia radi.

Dnes je to jedna z najkrajších častí Bratislavy. Má nádhernú architektúru, ktorá je otvorená k Dunaju, ale aj naopak, keď idete do divadla. Pri rieke sú trávniky, stromy, ľudia tam radi chodia. A hlavne má to architektonickú mieru a krásne poslanie, že tam možno prísť na špičkové umenie.

Boli ste spokojný s vládou, ktorá tu bola od roku 2020?

V podstate nebol. Aj keď nevládli v ľahkých časoch. Pamätám si na dobré časy, keď boli konzervatívno-liberálne vlády a Slovensko sa pohlo dopredu. Teraz sme až také šťastie nemali.

Týmto si veľkú popularitu nezískam, ale volia ľudia. Politik robí všetko pre to, aby získal voliča. A ak volič nie je taký kritický, že si nevie prečítať, kam to bude smerovať, tak potom má národ takú vládu, akú si zaslúži.

Vy ste sa už rozhodli, koho budete voliť?

Samozrejme, odjakživa som volil KDH. Teraz už druhé volebné obdobie nie som v parlamente zastúpený.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

O týždeň máme voľby a podľa posledných prieskumov v prvej päťke najsilnejších strán sú Smer, Progresívne Slovensko, Hlas, Republika a SNS. Čo na to hovoríte?

Väčšinu svojho života som bol v menšine. Som na tento stav zvyknutý a som pripravený na čokoľvek. Nemienim túto krajinu opustiť a na tom mieste, na ktorom som, som sa vždy snažil, aby ľudia mali istotu v mojich názoroch a v tom, aký som človek. Mienim s tým žiť i ďalej.

Tieto prieskumy sú trochu povrchné. Myslím, že sociológia by mala byť veľmi aktívna v tom, aby pochopila pohnútky ľudí, prečo sa takto rozhodujú. Nestačí len povedať, kto ako volí, ale mala by tu byť aj chuť dopátrať sa, čo hýbe vnútorným svetom tohto človeka, že sa rozhoduje pre určitý typ strany. A tieto vedecké poznatky by sa možno mohli využívať na to, aby sa s náladou človečenstva nejako pracovalo.

V roku 2012 ste nakrátko vstúpili do parlamentnej politiky, keď ste sa objavili na kandidátke Obyčajných ľudí. Potom ste z kandidátky odstúpili. Neľutujete tieto kroky?

Do politiky som nechcel ísť, ale moji priatelia ma na to dva mesiace nahovárali. Keď som zistil, že je tam dobrá spoločnosť, aj proti vôli svojej manželky som do toho šiel.

Myslím si, že sme nemali z kandidátky odísť. Bolo hlúpe čestných ľudí posielať na detektor lži, ale môj názor bol, že nemáme odstúpiť, ale radšej sa nechať vyhodiť.

Potom ma prekvapilo, že hoci sme odstúpili asi mesiac pred voľbami, ako dvojka na kandidátke som dostal asi deväťtisíc preferenčných hlasov a Martin Mojžiš, ktorý bol jednotka, ešte viac. Hoci ľudia vedeli, že sme odstúpili, dali nám aj takýmto spôsobom dôveru.

Neuvažovali ste odvtedy o vstupe do politiky?

Uvažoval, ale doma som pre to nenašiel odozvu. Dávam prednosť svojej žene a rodine pred politikou.

Ak by to bolo tak, že by na mne stálo niečo významné pre spoločnosť, moja žena by mi to odpustila. Ale v takej pozícii, aby som mohol ovplyvniť veľké dianie, som nebol.

Budúci rok nás čaká voľba nového prezidenta. Určite sa opäť bude hovoriť o tom, či aj konzervatívci alebo kresťania budú mať svojho kandidáta. Vidíte nejakú osobnosť, ktorá by na túto rolu bola vhodná?

Videl som to vo Ferovi Mikloškovi a zaujímavý pre mňa bol aj Vladimír Palko. Má obdivuhodnú znalosť svetovej aj európskej politiky. Napísal niekoľko kníh, za ktoré dostal dve ceny od dvoch pápežov. Zdá sa, že vnútorne je veľmi znalým človekom v tejto problematike.

Dôležité je, ako naňho ostatné udalosti na Ukrajine vplývajú a akým spôsobom to reflektuje.

Vy ste nad tým neuvažovali?

Nie, ale viem, že iní uvažovali o mne. Dostal som túto ponuku. A veľmi rýchlo a radikálne som to odmietol. Poznám svoje nastavenie, mantinely a viem, že nestačí len byť napríklad čestným, treba toho omnoho viac.

Voľby sú za dverami. Máte odhad, čo nás čaká v najbližších rokoch?

Všetko bude určovať stále prebiehajúca vojna a zatiaľ nevidíme svetielko na konci tunela. Exodus tu bude pokračovať a Európa bude naďalej zaplavovaná migrantmi.

A na slovenskej scéne?

Na slovenskej scéne bolo vtedy dobre, keď boli múdri konzervatívci súčasťou vlády. Toto si želám. Môžu mať vedľa seba liberálnych ľudí, ktorí nemajú kresťanský náhľad na život, ale sú vnútorne čistí, čestní a vedia vyhodnocovať situáciu. Tieto vlády boli vždy dobré a Slovensko posunuli vpred. Škandály boli, samozrejme, aj vtedy, ale so škandálmi iných vlád boli neporovnateľné.