Demenciou trpí na Slovensku približne 60-tisíc ľudí a podľa mnohých odborníkov patrí k jedným z najväčších hrozieb modernej doby. S liečebnou pedagogičkou Máriou Čunderlíkovou z Centra Memory sme sa rozprávali o tom, ako sa správať k ľuďom s demenciou a ako s nimi komunikovať.

V rozhovore sme sa taktiež pozreli na skoré príznaky tohto ochorenia, ako aj na to, čo možno robiť pre to, aby sme sa demencii vyhli. 

Niektorí označujú demenciu za jednu z najväčších hrozieb našej doby. Súhlasíte s tým?

Áno, keďže sa ľudia dožívajú vyššieho veku, tak, samozrejme, stúpa počet ľudí s demenciou, pretože je to ochorenie prevažne vyššieho veku. Môže sa objaviť aj skôr, ale väčšinou sa prejaví u ľudí nad 60 rokov.

Existujú rôzne typy demencie. Aký je medzi nimi rozdiel?

Najčastejšia je demencia Alzheimerovho typu, tá tvorí až 70 percent príčin demencie. Potom je tu demencia pri Parkinsonovej chorobe. Približne u 40 percent ľudí, ktorí majú toto ochorenie, sa rozvinie demencia. Ďalšou príčinou môžu byť napríklad náhle cievne príhody. Existujú však aj odstrániteľné príčiny demencie.

V týchto prípadoch sa dá demencia vyliečiť?

Keď hovoríme o demencii, zvyčajne hovoríme o nezvratnom ochorení. U niekoho sa však môže demencia prejaviť vplyvom nesprávnej liečby, množstvom alebo kombináciou liekov, ochorením srdca či depresiou. To sú odstrániteľné príčiny. Preto je veľmi dôležité, aby človek, u ktorého vidíme prejavy demencie, prešiel správnou diagnostikou. Lekár v spolupráci so psychológom určí, či ide skutočne o nezvrátiteľné neurodegeneratívne ochorenie alebo ide o problém, ktorý sa dá vyriešiť.

Demencia je nevyliečiteľné ochorenie, ale ľudia, ktorí ňou trpia, berú lieky. Existuje teda nejaká forma liečby? 

Existuje farmakologická a nefarmakologická liečba. Lieky môžu na istý čas zlepšiť kognitívne schopnosti. Tými sú pamäť, orientácia, myslenie, schopnosť reči, vyjadrovania sa, orientácia v priestore a čase. Ale postupom času budú aj napriek liečbe tieto schopnosti upadať. Ľudia s demenciou majú problémy aj s nekognitívnymi prejavmi. Sú apatickí, majú problémy so správaním, trpia dezinhibíciou alebo nepokojom. Tieto prejavy sa snažíme riešiť a predchádzať im nefarmakologickou liečbou. Navrhneme im napríklad denný režim, naplníme im voľný čas, vďaka čomu majú menší priestor na neadekvátne prejavy.

Dá sa teda človeka s demenciou usmerňovať alebo mu dohovárať?

Môžeme ho usmerňovať, ale nemusí to vždy prijať. Lepšie môže byť ponúknuť mu inú činnosť, odvrátiť jeho pozornosť na niečo iné. Pomáha tiež naučiť sa komunikovať napríklad technikou validácie podľa Naomi Feil, ktorá je empatickým a akceptujúcim prijímaním pacienta takého, aký je, s jeho pocitmi a vlastným vnútorným svetom. Platí rada: „nevyhovárať, neorientovať, nepresviedčať“.

Medzi najnotorickejšie príznaky demencie patrí zabúdanie. Určitá strata pamäti je však pre starnutie prirodzená. Kedy už nejde o normálne zabúdanie a môžeme hovoriť o príznaku demencie?

Starší človek môže prirodzene zabúdať, pretože psychické funkcie sú postupne slabšie. Ale u človeka s neurodegeneratívnym ochorením sa zabúdanie objavuje častejšie, nestáva sa to iba ojedinele. Ľudia s demenciou opakujú otázky, hovoria to isté, sú nesústredení.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Aké sú skoré príznaky demencie?

V prípade Alzheimerovej choroby je to problém s krátkodobou pamäťou. Človek si nepamätá, čo má ísť kúpiť do obchodu, z piatich vecí kúpi dve a je presvedčený, že viac ich ani nemal nakúpiť. Prestáva mať poriadok v rámci dňa, na všetko má veľa času, neustále robí poriadok a nikdy s ním nie je hotový. K zabúdaniu sa môže pridružiť problém s orientáciou, a to v priestore aj čase. Človek si nie je istý tým, že čas, ktorý ukazujú hodiny, je skutočný. Má problém s tým, aký je dátum. Začína mať problémy aj s vyjadrovaním, nedokáže presne pomenovať predmety. Prestáva čítať a písať s porozumením.

Uvedomujú si ľudia so začínajúcou demenciou, že sa niečo deje?

Áno, na začiatku medzi zdravým stavom a ochorením na demenciu je obdobie takzvanej miernej kognitívnej poruchy. To môže signalizovať, že kognitívne schopnosti tohto človeka sa zhoršujú. Je to prechodné obdobie, ktoré môže vyústiť do demencie, ale nemusí. Už v tejto fáze vidíme, že sa človek zmenil oproti minulosti. Ak to bol niekto, kto bol výrečný, tak začne mať problémy s vyjadrovaním. Ak to bol niekto, kto mal veľmi dobré orientačné schopnosti, zrazu má problém s orientáciou. Alebo práve so zabúdaním.

Je dôležité diagnostikovať demenciu čo najskôr?

Áno, tak ako pri každom ochorení, aj pri demencii je dôležitý prvotný záchyt. Na stav miernej kognitívnej poruchy nie sú skoro žiadne lieky. Ale odporúča sa, aby ľudia s touto poruchou mali dostatok spánku, neužívali alkohol, nebrali žiadne lieky na spanie, malo by sa dbať na liečenie ochorení vysokého krvného tlaku a mali by mať aktívny denný režim.

V Centre Memory sa venujete nefarmakologickej liečbe. V čom spočíva?

Sú to tréningy pamäti alebo kognitívna stimulácia. Ide o to, aby sme pacientovi neumožnili byť apatickým a bez motivácie. Pomáhame mu, aby bol aktívny, aby bola stimulovaná jeho pamäť, pozornosť, orientácia, reč. To sú základné domény, s ktorými sa pracuje pri kognitívnej stimulácii. Ak to robíme v rámci skupiny alebo individuálne v rámci nejakého uceleného programu, tak vtedy hovoríme o tréningu pamäti. 

Sú to nejaké hry?

Sú to programované cvičenia. Nehovoríme tomu hry, pretože pracujeme s dospelou populáciou. To najhoršie, čo môžeme urobiť, je nazvať to hrami, infantilizovať to. Starší človek sa cíti urazený. Hráme sa s deťmi, s dospelými ľuďmi pracujeme, trénujeme alebo sa rozprávame.

Môžu tieto cvičenia spomaliť nástup demencie?

Ja som presvedčená, že tak ako farmakologická liečba udržiava kognitívne schopnosti na istej úrovni, podobné účinky má aj kognitívny tréning. Vďaka kognitívnej stimulácii upadajú schopnosti pomalšie. Respektíve keď sa predpisujú kognitíva, lekár sa vždy pýta, či pacient bude mať pri sebe niekoho, kto mu pripomenie, aby ich užil, kto zabezpečí, aby mal pacient počas dňa aktívny režim. Keď bude apatický, depresívny, bez vonkajších stimulov, tak liek nemusí byť účinný. Kognitívne aktivity pripravujú mozog na prijatie účinnej látky z lieku. 

Foto: Postoj/Adam Rábara

Existujú rôzne štádiá demencie. Ako choroba postupuje?

Je to individuálne, ale podľa skúseností a literatúry prvé štádium trvá jeden až tri roky, potom okolo šesť až desať rokov trvá druhé štádium. Počas neho sa k problémom s pamäťou, rečou a orientáciou pridávajú ďalšie nekognitívne prejavy, môžu sa objaviť bludy a halucinácie. Ak sa objavia a pacient je z toho nepokojný, prestane spoznávať príbuzných, môže byť agresívny.

O agresivite však hovoríme u takých ľudí, ktorí chcú vedome ublížiť. Človek s demenciou nechce ublížiť, on útočí, ak nerozumie situácii. Nezainteresovanému človeku sa to môže zdať ako agresivita, ale my hovoríme skôr o nežiaducom správaní. Posledné tretie štádium trvá jeden až tri roky, to je už veľmi ťažké obdobie. Pacient je plne odkázaný na ostatných ľudí, nedodržiava hygienu, nerozpráva, komunikuje prevažne neverbálne.

Ako sa správať k ľuďom s demenciou? 

Príbuzní, ktorí sa o pacienta starajú, majú často pocit, že im niektoré veci robí naschvál. Nechce ísť niekam, kam predtým chodil rád, nechce ísť autobusom, neurobí to, o čo ho poprosia. V prvom rade si treba uvedomiť, presvedčiť sa, či tomu, čo ponúkame, aj rozumie. Človek s demenciou si niekedy nevie spojiť informáciu, ktorá prišla sluchom, s tým, čo vlastne znamená.

Niekedy nevie pochopiť ani napísané veci. Stalo sa mi, že pacient mal na lístočku napísaný bežný nákupný zoznam, ale v tej chvíli nerozumel, čo tam bolo napísané. Prišiel domov a povedal, že v obchode nič nemali. Manželka to vyhodnotila tak, že si vymýšľa a chce ju nahnevať.

Ako dlho môžu ľudia s demenciou fungovať samostatne?

V prvom štádiu ochorenia žije väčšina ľudí sama, možno s nejakým dohľadom príbuzných. Stačí, že im nakúpia alebo k nim chodia na obedy v sobotu či nedeľu. Môžu žiť doma sami s nejakou podporou. Mnohí ľudia žijú v prvom štádiu demencie sami bez toho, aby o tom ktokoľvek vrátane ich príbuzných vedel. Niektoré rodiny možno málo komunikujú, možno je pozornosť členov rodiny zameraná na niečo úplne iné.

Rodiny, v ktorých sa toto ochorenie už objavilo, si dávajú pozor a sledujú svojich starších rodičov. Ale v rodinách, kde o ochorení nepočuli alebo rodičia zomreli mladí, tak im ani nenapadne, že by mama mohla mať demenciu, lebo zabúda. Často si hovoria, že to jednoducho patrí k vyššiemu veku. 

Stretávate sa s tým, že ľudia si to nechcú priznať?

Áno, pacienti aj rodina. Mladí ľudia sú dnes orientovaní na výkon, majú deti, o ktoré sa musia starať. Starší človek – nehovorím, že by ho nemali radi – je na okraji záujmu, pretože treba riešiť papučky pre prváka a stará mama si predsa poradí aj sama. 

Hovorili ste, že opatrovatelia si často neuvedomujú, že človek s demenciou je dezorientovaný, nerozumie. Ako možno zlepšiť komunikáciu?

U človeka s demenciou si málokedy pomôžeme vysvetľovaním. Ak má problém s pamäťou, nemá zmysel vyčítať mu, že na niečo zabudol. Treba to prijať a hľadať informácie. V prvom štádiu si možno pomáhať lístočkami, pripomienkami. Poznám ľudí, ktorým v prvom štádiu pomáhajú pripomienky v mobile. Niekomu pomáhajú rôzne upozornenia, ale aj to funguje iba dovtedy, kým pacient bude rozumieť textu, vete, informácii. Poznám rodinu, kde mala babička oblepenú celú kuchyňu papierikmi, kde si čo položila, ale aj tak nevedela, načo ich tam má.

Treba prijať, že demencia je proces, ktorý postupuje a postupne zhoršuje rozlišovacie schopnosti pacienta.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Ako ste spomínali, ľudia s demenciou majú niekedy halucinácie, trpia paranojou. Ako k tomuto pristupovať?

Často sa vyskytujú bludy, napríklad obviňujú blízkych z toho, že ich okradli. Možno to prehliadať, povedať človeku, že to tak nebolo, ale netreba to príliš riešiť. Keď sa objavia halucinácie, treba ísť k psychiatrovi. Treba tiež posúdiť, aký charakter halucinácie majú. Sú také, ktorých sa pacienti boja, iných nie. Keď sa bojí, pomôže pritúliť si toho človeka, uistiť ho, že sme s ním a že mu pomôžeme. Ale nie je prospešné vyhovárať mu to, presviedčať ho, že sú to iba halucinácie. Tým mu naznačíme, že mu neveríme, a potom hrozí, že nabudúce sa nám už nezdôverí.

Už ste to trochu načrtli, že niekedy máme tendenciu správať sa k starším ľuďom ako k deťom. Spôsobom vyjadrovania, reči, gestami... Ako to hodnotíte?

Minimálne je to nedôstojné. Aj ja sa niekedy pristihnem pri tom, že hovorím hlasnejšie, príde starší človek a automaticky začnem zvyšovať hlas. Ale vidím, že sa začne odťahovať, je mu to nepríjemné. Musím veľmi pozorne sledovať neverbálnu komunikáciu a uvedomiť si, že nie je hluchý, je starý. Ani s dementným človekom netreba takto rozprávať, aj keď demencia znamená doslova byť bez rozumu. Starí ľudia sú na to veľmi citliví. Treba teda hľadať spôsoby komunikácie, ktoré ich neurazia.

Akú rolu hrá pri demencii fyzická aktivita. Môže byť prospešná?

Minimálne pomôže udržať fyzickú silu, schopnosť pohybovať sa nezávisle a nebyť odkázaný na druhých. V centre máme aj fyzické cvičenia. Vidíme, že ľudia s demenciou chradnú. Najmä v druhom štádiu prijímajú menej potravy alebo už organizmus nevie z potravy čerpať dôležité živiny. Práve u takýchto ľudí je dôležité každý deň cvičiť.

V tréningoch pamäti neučíme nové veci, snažíme sa udržiavať funkčné tie schopnosti, ktoré ešte majú zachované. Či sú to vedomosti, alebo schopnosť rozprávať, počítať, recitovať. Je dôležité, aby pracovník našiel, čo pacient potrebuje, čo rád robí.

Ako na prevenciu demencie? Vždy sa odporúča lúštiť krížovky a riešiť sudoku. 

Každý z nás má istú kognitívnu rezervu, budujeme si ju od narodenia. Zo všetkého toho, čo sme sa naučili, čo sme prijali od detstva, v škole, v záujmoch, si vytvoríme súbor vedomostí, schopností, ktoré nám zostanú do najvyššieho veku. Vieme, že u ľudí, ktorí majú veľkú kognitívnu rezervu, čiže ľudia, ktorí veľa pracovali s kognitívnymi schopnosťami, sa demencia prejavuje neskôr. To môžu byť profesori, docenti, ale aj ľudia, ktorí žili v jednoduchých podmienkach – na vidieku, no museli často používať v práci zdravý rozum.

Predsa sa však demencia vyskytuje aj u ľudí, ktorí sa venovali intelektuálnej práci.

Áno, demencia je neurodegeneratívny proces, ale pri jej vzniku hrajú rolu aj depresia, pracovné či rodinné stresy. Keď je organizmus oslabený takýmito problémami, tak je aj väčšia pravdepodobnosť objavenia sa demencie. Taktiež k tomu prispieva neliečený vysoký krvný tlak, cukrovka, genetika a rodinná záťaž, úrazy hlavy, opakované narkózy. Vyššia pravdepodobnosť výskytu demencie je u žien. 

Ako trénerka pamäti vám poviem, že lúštenie krížoviek pomáha, aby mozog u seniorov nechradol rýchlo. Ale nezáleží len na krížovkách, ale aj na náročnejšej kognitívnej aktivite, ako je učenie sa novým zručnostiam, napríklad používať počítač, udržiavať si komunikáciu v cudzom jazyku, obnoviť si záujmy z mladosti a začať chodiť tancovať, spievať do skupiny známych ľudí. Alebo pracovať v záhradke, čo sa, mimochodom, spolu s tancom považuje za jeden z najúčinnejších ochranných faktorov pred demenciou.

Okrem spomínaného je dôležitá fyzická aktivita, zdravá strava, dostatočný príjem tekutín, ale aj to, aké máme vzťahy s okolím aj so sebou samým.