21. august 1968 Nádej na reformu vystriedalo vytriezvenie

Rok 1968 je nepochybne významný míľnik v dejinách komunistického režimu, československého štátu aj slovenského národa. Ide o udalosť, ktorú na vlastnej koži poznali mnohí dodnes žijúci ľudia. A tak ako pri všetkých podobných udalostiach, každý má na ňu svoje spomienky.

Je to jedna z tých chvíľ, v ktorých sa „veľké“ svetové dejiny charakterizované rozhodnutiami superveľmocí spojili s „malými“ dejinami dramatických životných príbehov rodín a jednotlivcov, aby ich zásadne poznačili na celú nasledujúcu generáciu.

August 1968 akoby symbolicky rozdeľoval vládu komunistického režimu na dve vývojové etapy trvajúce približne 20 rokov.

Pre tú prvú bolo charakteristické podriadenie spoločnosti prostredníctvom masových perzekúcií, pri ktorých režim využíval fyzické a psychické násilie. Symbolom tejto éry sú politické procesy sprevádzané vynucovaním priznania, násilná kolektivizácia, vysťahovanie nepohodlných občanov, prenasledovanie cirkví a veriacich. 

Pre tú druhú, ktorá prišla po okupácii, bola typická skôr aplikácia sociálnokorupčných metód – výmenou za neangažovanie sa vo verejných veciach a konformitu s režimom prišlo sociálne zaistenie a utiahnutie sa väčšiny občanov za múry bytov a steny chát. V zásade to fungovalo dve desaťročia.

Obe éry mali spoločného menovateľa – vládu jednej strany, železnú oponu na hraniciach so Západom, neslobodu, prenasledovanie nepohodlných občanov. Medzi nimi rok 1968 vyčnieva – ako nádej, po ktorej prišlo príliš rýchle vytriezvenie.

„Zlaté“ 60. roky

Šesťdesiate roky boli skutočne iné. Režim sa začal postupne uvoľňovať. Na Slovensku mal tento proces špecifickú príchuť „bratislavského predjaria“. Samozrejme, hlavným determinantom bolo uvoľnenie v politickej rovine – proces rehabilitácií sa síce týkal len komunistických funkcionárov a nie drvivej väčšiny obetí 50. rokov, ale predsa otriasol politickou scénou. Noví politici budili opatrnú nádej – nielen Alexander Dubček, ktorý sa v roku 1963 stal prvým tajomníkom strany na Slovensku.

Ikonickým periodikom tých čias a jedným zo symbolov „bratislavského predjaria“ sa stal týždenník Kultúrny život. Otváral predtým tabuizované témy a na jeho stránkach sa čoraz otvorenejšie kritizovali negatívne javy v spoločnosti. Svojimi článkami doň prispievali nielen novinári a spisovatelia, ale aj národohospodári, právnici, historici či politici. Medzi autormi nájdeme mená ako Roman Kaliský, Gustáv Husák, Eugen Löbl, Ladislav Mňačko, Miroslav Válek, Ľubomír Lipták, Karol Laco či Ladislav Novomeský.

Toto obdobie by však nemohlo mať prívlastok „zlaté“, ak by v ňom nebol nastal výrazný boom v kultúre a umení a keby na Slovensko neboli prúdili dovtedy zakazované „západné vplyvy“. Tie sa najviac prejavili v nástupe popkultúry – filmov s legendárnymi hercami a hudobnými kapelami s celosvetovou popularitou. Uvoľnená atmosféra umožnila prienik nových hudobných štýlov ako bigbít či rokenrol. Mladí ľudia ich doslova hltali, pričom nešlo len o hudobnú produkciu kapiel zo Západu, ale o vlnu, na ktorú rýchlo nabehli aj domáci interpreti.

Reformný proces roku 1968 bol demokratizáciou, ale určite nie nastolením demokracie – ani Dubčekovo stranícke vedenie nikdy nespochybňovalo kľúčové tézy o vedúcej úlohe KSČ a zahraničnopolitickej orientácii na ZSSR.Zdieľať

S modernou hudobnou produkciou sa mladí v Bratislave zoznamovali najmä v hudobných kluboch, ďalšom fenoméne 60. rokov. Medzi hudobnými klubmi Bratislavy 60. rokov mal svoje nezastupiteľné postavenie Vysokoškolský klub, alebo ľudovo Véčko, so svojou jedinečnou atmosférou takmer vždy zaplnený do posledného miesta.

Toto všetko formovalo v spoločnosti povedomie, že vývoj ide dobrým smerom a pri troche snahy môže vzniknúť niečo, čo prinesie zmeny k lepšiemu. 

Ľudská tvár, reformy a nádej

Symbolickým začiatkom roku 1968 bola zmena na pozícii najmocnejšieho muža v štáte – prvého tajomníka komunistickej strany. Nepopulárneho Antonína Novotného nahradil Alexander Dubček, čo na prvý pohľad najmä v českej časti spoločného štátu nebudilo nejaký zásadný optimizmus. To sa však malo čoskoro zmeniť.

O úlohe Alexandra Dubčeka v súvislosti s rokom 1968 sa veľa hovorí. Nedá sa to obísť. Stal sa symbolom „socializmu s ľudskou tvárou“, ktorému sám tú svoju prepožičal. Do augusta to fungovalo. Dubček si svojím spontánnym správaním získal sympatie ako pred ním žiadny komunistický politik. Máločo ho vystihuje tak ako fotografie z kúpaliska v Santovke, kde skáče z mostíka do bazéna a prihovárajú sa mu občania. Takto si ho v zásade pamätajú občania dodnes.

Druhou stranou mince bola reálna politika. Najmä keď Sovieti začali čoraz viac „tlačiť na pílu“ a nútiť ho rozhodovať sa na miestach, kde pre kompromisy (a ani popularitu) veľmi nebolo miesto. Tu mu bola „ľudská tvár“ skôr na prekážku ako na osoh. Presne toto naplno odhalil 21. august 1968.

Čo všetko v sebe vlastne mal nádych slobody z roku 1968? Režim začínal od jari naberať kvalitatívne inú podobu. Dôležitým krokom bolo zrušenie cenzúry, čo bol predtým nevídaný jav. Noviny začali písať otvorene o problémoch, o ktorých sa predtým nehovorilo vôbec.

Sovieti už od 50. rokov chceli rozmiestniť svoje vojská v Československu, ktoré bolo až do roku 1968 jediným satelitom na západnej hranici impéria, kde neboli.Zdieľať

Ďalšie kroky na seba nenechali dlho čakať: otvorenie hraníc a s tým súvisiaca sloboda cestovania na Západ, povolenie činnosti nekomunistických spolkov, ekonomická reforma, snahy o zrovnoprávnenie postavenia Slovákov v spoločnom štáte vrcholiace požiadavkou federalizácie štátu, uvoľnenie tlaku na cirkvi, pokračujúce rehabilitácie obetí režimu z 50. rokov, to všetko predstavovalo nádych slobody. Prijatie Akčného programu KSČ v apríli v podstate legitimizovalo všetky demokratizačné opatrenia.

Demokratizácia však vyvolala nevôľu Sovietskeho zväzu. Dubček a jeho stranícke vedenie sa ocitli pod dvojitým tlakom: na jednej strane obyvatelia požadovali pokračovať v demokratizácii, Sovieti tlačili na jej zastavenie. Na rokovaniach v Čiernej nad Tisou na prelome júla a augusta sa o tom hovorilo otvorene, čo signalizovalo, že Sovieti sú odhodlaní zastaviť reformy za každú cenu.

Neboli v tom sami. Vnútri komunistickej strany našli svojich kolaborantov, ktorým bol „osud socializmu v Československu“ prednejší ako podpora obyvateľov požadujúcich nielen reformy, ale aj ich ďalšie prehĺbenie.

Napokon, treba mať na pamäti, že reformný proces roku 1968 bol demokratizáciou, ale určite nie nastolením demokracie – ani Dubčekovo stranícke vedenie nikdy nespochybňovalo kľúčové tézy o vedúcej úlohe KSČ v spoločnosti a zahraničnopolitickej orientácii na Sovietsky zväz.

Čítajte tiež

August 1968 Operácia Dunaj

Andrej Žiarovský

Politické dosahy udalostí z augusta 1968 sa tešia trvalej pozornosti. Vojenské aspekty vstupu piatich armád do ČSSR sú na tom horšie.

Tanky prevalcovali nádej aj odpor

Dvadsiaty prvý august 1968 bol dopadom tvrdej geopolitickej reality do českej a slovenskej spoločnosti. Ukázalo sa, že reforiem bolo príliš veľa a nasledovali prirýchlo za sebou. Československé vedenie zároveň podcenilo dosahy sovietskej veľmocenskej politiky. Veď Sovieti už od 50. rokov chceli rozmiestniť svoje vojská v Československu, ktoré bolo až do roku 1968 jediným satelitom na západnej hranici impéria, kde neboli.

Podcenila sa aj úloha diplomacie vnútri samotného bloku – Sovietom sa až príliš ľahko podarilo presvedčiť Poliakov, Bulharov, Maďarov aj Nemeckú demokratickú republiku, aby sa k politickému tlaku a neskôr vojenskej akcii pripojili.

Západ mal v tom čase svoje starosti. Rok 1968 vo svetových dejinách, to nie sú iba udalosti v Československu, celý svet bol v pohybe. Výstižne to postrehol americký politológ Mark Kurlansky v knihe Rok, ktorý otriasol svetom. Vyhrocovalo sa napätie vo vzťahoch Sovietsky zväz – Čína. Spojené štáty boli naplno angažované na vojne vo Vietname, ktorá nielen odčerpávala ich ľudské a finančné zdroje, ale vyvolávala vo verejnosti veľké protesty. Zároveň prebiehali rasové či študentské nepokoje. Aj v štátoch západnej Európy, predovšetkým vo Francúzsku a v Nemecku, boli ulice plné búriacich sa študentov...

Podcenila sa aj úloha diplomacie vnútri bloku – Sovietom sa až príliš ľahko podarilo presvedčiť Poliakov, Bulharov, Maďarov aj NDR, aby sa k politickému tlaku a neskôr vojenskej akcii pripojili.Zdieľať

Za týchto okolností bola reakcia obyvateľov primeraná a odvážna. Aj keď stranícke vedenie odsúdilo vojenskú inváziu, zároveň vyzvalo ľudí, aby nekládli odpor. Občania napriek tomu spontánne vyšli do ulíc. Lákala ich zvedavosť a pocit, že sa v krajine deje niečo, čo ich oberá o budúcnosť.

Protest proti okupácii vyjadrovali ľudia spočiatku najmä pasívnym odporom, ktorého symbolom sa stala ikonická fotografia Ladislava Bielika Muž s odhalenou hruďou. Rozhovory s vojakmi a snahy presvedčiť ich, aby sa vrátili domov, nemohli mať žiaden úspech, len podčiarkli roztrpčenie ľudí. Podobne ani strhávanie názvov ulíc nemohlo vojakov okupačných armád veľmi zmiasť, ako ani skandovanie, húkanie sirén či krátke protestné štrajky.

Nie vždy a všade zostalo iba pri pasívnom odpore. Na viacerých miestach prišlo k stretom medzi vojakmi a občanmi, ktorí hádzali do vojsk kamene a dlažobné kocky. Výsledkom týchto stretov boli aj obete na ľudských životoch, pričom najtraumatickejšia situácia bola v Košiciach.

Vďaka odvahe ľudí skrachoval aj pôvodný plán nastolenia robotnícko-roľníckej vlády, teda dogmatických „hardlinerov“. Napokon sa „našlo“ politické riešenie. Moskovské rokovania priniesli vynútenú dohodu, ktorá sa stala základom „normalizácie“. Nachádzalo sa čoraz viac „realistov“, ktorí hľadali svoje cesty k Sovietom. Spoločnosť však tak ľahko nerezignovala. Trvalo to celý rok, kým ľudia stratili nádej na to, že sa z reforiem roku 1968 podarí niečo zachrániť.

A opäť to bol 21. august. Ale už sa písal rok 1969 a zásadný rozdiel bol v tom, že protestujúcich občanov nepacifikovali okupačné vojská, ale československé bezpečnostné zložky... Aj to je integrálna súčasť dejín reformného procesu u nás – v roku 1969 však bolo vytriezvenie definitívne.