Francúzske rady pani Valerie Prečo nejdete do ulíc?

Možno by teraz komentátor mal napísať komentár o tom, aký odvážny je krok Igora Matoviča, ktorý pôjde do volieb na čele trojkoalície, teda že hrá vabank, lebo musí získať až sedem percent.

Alebo by mal pochváliť Mikuláša Dzurindu, že neobsadil posledné miesta kandidátky a tak dáva najavo odpor k čudnej hre týchto volieb s číslami 149 či 150.

Lenže to, čo sa deje u nás, vyzerá teraz iba ako detinské hry, keď sa pozrieme na to, čo sa práve deje vo Francúzsku.

Stará noblesná dáma Európy, ktorá jej stáročia udávala štýl a osobovala si aj právo poúčať či viesť, je na pokraji občianskej vojny.

Emanuel Macron, ktorý mal ambíciu byť politikom svetového rangu, mierotvorcom či reformátorom Európskej únie – má problém udržať pokoj a poriadok v uliciach viacerých francúzskych miest.   

Táto turistická sezóna nemusí byť vo Francúzsku vydarená. Sú predsa len aj bezpečnejšie destinácie.

Neuveriteľný bol brutálny útok na dom starostu a jeho rodinu, ako aj útoky na policajtov, ktorých násilníci identifikujú aj v civile a mimo služby. Ľudia, ktorí toto robia, neprotestujú len proti nešťastnej chybe jedného policajta, ktorý sa za ňu bude zodpovedať pred súdom, protestujú proti celému systému a dokonca hovoria o systematickom rasizme vo francúzskej spoločnosti. A to je dôvod na veľkú vzburu či dlhodobé drancovanie ulíc.

Francúzski filmári nám ponúkli skutočnú rozprávku.Zdieľať

Starosta L'Haÿ-les-Roses, na ktorého dom zaútočili, v nedeľu večer v televízii citoval odkaz od svojej zranenej ženy: „Nepripadá do úvahy, že sme obeťami, nepripadá do úvahy, že sa vzdávame, pretože keď sa poddáme strachu, oni sú tí, ktorí vyhrávajú. A je vylúčené, že vyhrajú.“

Tie slová znejú dramaticky. Kto sú tí „oni“, ktorí nemôžu vyhrať? To je kľúčová otázka Francúzska.

Spomeňme si na všetky tie filmy, kde nám Francúzi predvádzali rozmanitosť svojej krajiny, ktorú nonšalantne zvládajú. Bola v tom aj určitá kultúrna nadradenosť, že my to vieme, zvládame.

Pred pár dňami som písala o francúzskom filme Nová hračka, ktorý je novým spracovaním klasického filmu Hračka s Pierrom Richardom. Hlavný hrdina, ktorý sa stáva hračkou syna najbohatšieho muža Francúzska, už po novom nie je typický francúzsky novinár, ale postihnutý muž, ktorý má problém uživiť seba a rodinu, jeho korene sú v arabskom svete a žije na chudobnom predmestí.

Vo filme vidíme jeho chudobný domov ako štvrť radostnú, súdržnú, veselú, etnicky pestrú, kde sa komunita navzájom podporuje a kde vyrastajú šťastné deti, lebo žijú medzi kamarátmi, môžu sa ešte hrávať na uliciach a zažívajú skutočné detstvo.

Francúzski filmári nám ponúkli poučnú rozprávku s idylou, ktorej uverili alebo po ktorej úprimne túžia.

A podobnú idylu nám, paradoxne, teraz ponúkli kolegovia z Denníka N. V piatok zverejnili rozhovor s francúzskou učiteľkou Valeriou Chauvey, ktorá žije dlhé roky na Slovensku. Už titulok bol zaujímavý: „Nerozumiem, prečo vaši dôchodcovia nie sú v uliciach. Z čoho žijú?“

Ako tí ľudia nakupujú, čo jedia? Ja tomu nerozumiem.Zdieľať

Sympatická pani Valerie hovorí, že sa veľa rozpráva so svojimi slovenskými susedmi a viacerí sú dôchodcovia. Je to isto empatická žena a úprimne ju trápi, že mnohí slovenskí dôchodcovia musia žiť skromne. Pohoršene sa pýta: „Mohli by ste mi, prosím, vysvetliť, z čoho žijú? Ako dokážu pri tých dôchodkoch normálne žiť, tobôž ak nemajú deti, prípadne im nemá kto pomôcť? Ako tí ľudia nakupujú, čo jedia? Ja tomu nerozumiem.“

A nerozumie, prečo naši dôchodcovia nie sú v uliciach.

No to je ešte taká milá časť rozhovoru. Najmä keď si človek predstaví, ako ulicami pochodujú naši rozhorčení dôchodcovia. Možno aj nejaké to okno by pri tom mali rozbiť či dajaké auto podpáliť, aby to malo grády.

Skutočne milé je, ako pani Valerie opisuje, prečo prišla v polovici deväťdesiatych rokov do Čiech a neskôr na Slovensko a prečo tu ostala žiť. „Fascinovalo ma, ako ľudia u vás fungovali, ako si pomáhali, aké to tu bolo bezpečné. Mamičky pokojne nechali kočíky na ulici a vošli do obchodu. Nerozumela som tomu, bol to úplne iný a zároveň skromný životný štýl. Imponovalo mi, že u vás neprevládal konzum. Veľmi som dúfala, že si to udržíte, že neurobíte rovnakú chybu ako Francúzi. Žiaľ, v rámci frustrácie spôsobenej komunizmom a v túžbe po západnom životnom štýle ste ju urobili.“

Takže sme pani Valeriu sklamali, lebo tu už máme „v podstate rovnaký kapitalizmus a konzumný životný štýl“, aký je vo Francúzsku.

Mám pocit, že pani Valerie žije v akomsi spomienkovom optimizme.Zdieľať

A robíme aj iné chyby. Pani Valerie nám vyčíta, že odsudzujeme iných kvôli farbe pleti, ale rozumie nám. „... nepoznáte rozmanitosť, dlho ste boli uzavretou krajinou. Keď prídem do Paríža, som neuveriteľne šťastná, lebo vidím rôzne farby. Tam je diverzita prirodzená. Keď v tom vyrastáte odmalička, ani vám nenapadne byť xenofóbom či rasistom. U vás ste ešte nepochopili, že rozmanitosť je dar. Bolí ma, keď u vás počujem, že Rómov, LGBTI+ komunitu či iné menšiny by mali vyhnať kamsi do koncentrákov.“

Tvrdí, že multikulturalizmus vo Francúzsku vôbec nezlyhal. To, že existujú chudobné štvrte, do ktorých sa už bojí ísť aj polícia, vysvetľuje nie ako zlyhanie multikulturalizmu, ale zlyhanie politiky, ktorá nedokázala pomôcť segregovaným obyvateľom.

Mám pocit, že pani Valerie žije v akomsi spomienkovom optimizme a pozná už Francúzsko najmä také, aké ho zažila v detstve či mladosti.

A stále je hrdá na to, ako sú Francúzi odhodlaní vyraziť pri každej neprávosti do ulíc. Preto ju na Slovensku frustruje, že keď sa tu niekomu ubližuje, väčšina mlčí. „Neriešite to, nebojujete, nejdete do ulíc. Chápem, že nemáte v krvi štrajkovanie ako my vo Francúzsku, ale aby ste si ani len neotvorili ústa? Ako sa môžete pozerať na neférovosť, zlo? No empaticky rozumie, že je to aj dôsledok našej histórie: „Dlho ste boli ‚pod niekým‘, a tak sa bojíte.“

Ten rozhovor so sympatickou pani učiteľkou bol naozaj poučný.

Mali sme vďaka nemu Slovensko uvidieť inými očami, očami cudzinky, ktorá tu žije dlhé roky, dokonca má túto krajinu rada, ale bolí ju to, ako sa bojíme rozmanitosti a ako málo vyrážame do ulíc.

No mám pocit, že sme sa oveľa viac dozvedeli o Francúzsku a o ilúziách mnohých, najmä ľavicovo orientovaných Francúzov.

A aj o francúzskej hrdosti na to, že treba vyraziť do ulíc, keď sa deje neprávosť.

Tento francúzsky recept sa rýchlo naučili aj ľudia, ktorí sa do Francúzska prisťahovali. Akurát je v tom viac frustrácie, nenávisti a násilia. Ale podstatné asi je, že sa neboja a sú v uliciach, ako sa na skutočných Francúzov patrí.

No niekedy je cnosťou aj neísť do ulíc zakaždým, keď časť spoločnosti ovládne hnev či frustrácia.

O tomto by sme zase my mohli trochu poučovať Francúzov. Len asi nemáme pocit, že by sme to mali robiť.