Roman Joch Slovenskí progresívci sú agresívnejší než českí, lebo vedia, že sú menšinou

Roman Joch je v českých a slovenských konzervatívnych kruhoch známe meno. Rodák z Banskej Bystrice žije už 30 rokov v Prahe, kde je riaditeľom Občianskeho inštitútu, think-tanku, ktorý od 90. rokov spoluformoval konzervatívne myslenie v Česku. V minulosti pôsobil ako poradca premiéra Petra Nečasa, z tejto pozície bol odvolaný po tom, čo označil vtedajšieho prezidenta Václava Klausa za „ufňukanú kremľofilnú babu“.

Momentálne pracovne pôsobí na Slovensku, je riaditeľom Inštitútu výskumu práce a rodiny.

Žili ste dlhodobo v Česku, no teraz tri roky pôsobíte na Slovensku. Prekvapilo vás niečím naše politické prostredie, odkedy ho pozorujete zblízka?

Veľké prekvapenie tam nebolo. Skôr som si posilnil dojem, že očakávania spoločnosti na Slovensku sú o niečo viac etatistické než v Česku, pričom už tam sú dosť etatistické.

Čo to znamená?

Že bežné očakávanie nespočíva v znižovaní daní a prerozdeľovania prostriedkov štátu, v ponechaní ľuďom viac z ich vlastných peňazí, ale naopak, že štát nám musí dávať a je jedno, kde na to vezme peniaze.

Na druhej strane na Slovensku zohrávajú v politike dôležitejšiu úlohu kultúrno-etické otázky. Je to niečo, o čom sa už v Česku debata skončila?

Slovensko je jednoznačne konzervatívnejšie. Problém je, že hoci väčšina slovenských voličov je konzervatívna, sú zároveň roztrieštení medzi mnohé strany. Neexistuje jedna veľká konzervatívna strana, ktorá by mala väčšinu – teda niečo podobné ako Právo a spravodlivosť v Poľsku.

V Česku z kultúrno-morálnych otázok zostala len jedna: či doteraz platné registrované partnerstvo osôb rovnakého pohlavia má dostať názov „manželstvo“. To je jediná kultúrna vojna, ktorá ešte prebieha.

Ako sa skončí?

Je to tak pol na pol. V tomto volebnom období a s týmto parlamentom to schválené nebude. Väčšina súčasných poslancov a senátorov to nechce. Ako to bude po budúcich voľbách, je úplne otvorené.

Na Slovensku je kultúrno-etických otázok otvorených oveľa viac práve preto, že prirodzená väčšina je tu viac konzervatívna. Mám tiež dojem, že slovenskí ľavicoví liberáli sú agresívnejší a hysterickejší než českí.

Prečo?

Tí českí sú pokojní, vedia, že medzi intelektuálmi a mestským obyvateľstvom majú väčšinu. Českých konzervatívcov sa neboja. Ak sa to aj nebude nazývať „manželstvo“, registrovaným partnerom je možné postupne navyšovať právomoci. Slovenskí liberáli, či presnejšie progresívci – keďže starí liberálni džentlmeni ako Friedrich von Hayek či Ludwig von Mises by s týmito ľuďmi nechceli mať nič spoločné –, sú agresívnejší a menej tolerantní, lebo si uvedomujú, že sú v spoločnosti menšinou.

Ak sa progresívci výrazne presadia, prídeme o svoju krajinu

Prečo na Slovensku nevznikla jedna konzervatívna strana na spôsob spomenutej strany PiS v Poľsku?

Asi najlacnejšou odpoveďou by bolo skonštatovať, že je to chyba politikov, ktorí sa do takej strany nezjednotili. To má však historické dôvody.

Prvým bolo rozdelenie Česko-Slovenska. Časť slovenských konzervatívcov na čele s Jánom Čarnogurským mala podľa mňa pravdu, že rok 1992 nebol na tento krok vhodný a určite nie s Mečiarom na čele. Pritom časť slovenských konzervatívcov podporila práve kvôli samostatnosti Mečiarov tábor.

V čom vidíte ďalšie dôvody?

Druhým zásadným dôvodom bola existencia SDKÚ, ktorá mala byť širokou koalíciou napravo od stredu, no napokon sa zdiskreditovala korupčnými škandálmi. Potom sa to už začalo trieštiť. Prirodzene konzervatívny volič má preto dnes ponuku viacerých konzervatívnych strán.

Chýba úspešný konzervatívny populista, ktorý by povedal, že Robert Fico má v niektorých veciach pravdu, ale je to človek nedôveryhodný a zdiskreditovaný.Zdieľať

A tretím dôvodom je, že sa postupne objavili nové otázky, na ktorých sa konzervatívne spektrum rozdeľuje. Najdôležitejšou je ruská agresia voči Ukrajine a to, ako vnímať spojenectvo so Spojenými štátmi. Mnohí v kultúrnych otázkach konzervatívni slovenskí voliči sú proruskí a protiamerickí, kým zase iní vítajú spojenectvo s USA a chcú silnejšie spojenectvo s Poľskom, ktoré bude čoskoro európskou vojenskou mocnosťou. Títo ruskú agresiu, samozrejme, odsudzujú.

Spomíname rozdrobenosť konzervatívneho priestoru, ale podobne bola rozdrobená aj ľavicová scéna, pokiaľ sa neobjavil Robert Fico a nezačal ju zjednocovať. Myslíte, že keby konzervatívci mali porovnateľne talentovaného lídra, mohla by ich scéna dopadnúť inak?

Chvíľu sa zdalo, že takým lídrom bude Mikuláš Dzurinda. Nakoniec sa ukázalo, že nie.

Otázka lídra je čiastočným vysvetlením. No je tu aj protiargument, že ľudia na pravici sú väčší individualisti, viac premýšľajú sami za seba, kým na ľavici viac funguje stádový efekt.

Ako teda zjednotiť konzervatívnu spoločenskú väčšinu, aby sa pretavila aj do politickej väčšiny?

Nič nezjednocuje tak silno ako spoločný nepriateľ. Ak by po septembrových voľbách vládol opäť Fico, zrejme by sa ako reakcia sformovala veľká strana napravo od stredu. Pokiaľ sa premiérom nestane, v čo dúfam, nevidím v dohľadnej budúcnosti schodnú cestu, lebo najviac tomu bránia osobné spory.

Ako spoločný nepriateľ nemusí slúžiť len Fico. Ak by napríklad rozhodujúce slovo v novej vláde získalo Progresívne Slovensko a naplno by na Slovákov vybalilo radikálnu ľavicovoprogresívnu agendu, zrejme by takisto proti sebe mobilizovalo odpor.

Ak slovenskí konzervatívci majú rozum, mali by sa potom do ďalších volieb zjednotiť, lebo inak napriek spoločenskej väčšine o svoju krajinu prídu.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Štát má presadzovať právo a poriadok

Problém je aj v tom, že do konzervatívneho priestoru vstupujú populistickí politici, ktorí dokážu osloviť skupinu voličov zneistených globalizačnými trendmi či eróziou tradičných inštitúcií lepšie než salónni konzervatívci s pro-life témami.

Populizmus je technika. Môže byť konzervatívny, liberálny, socialistický… akýkoľvek. No pravdou je, že medzi konzervatívcami sú populisti úspešnejší než suchí teoretici. Margaret Thatcherová v mnohých ohľadoch bola populistka. Napríklad zo serióznych denníkov ju podporoval len jeden, konzervatívny The Telegraph. Všetky ostatné boli proti nej. No naplno za ňou stála britská bulvárna tlač. Ronald Reagan bol čiastočne populistický a uspel aj tam, kde neuspeli menej populistickí republikánski politici.

Máte príklady aj zo súčasnej Európy?

Asi najväčšou hviezdou konzervatívnej politiky je dnes v Európe talianska premiérka Georgia Meloniová. V Poľsku naproti tomu ani premiér Morawiecki, ani prezident Duda nie sú populisti. Mozog strany PiS Jarosław Kaczyński na verejnosti nevystupuje takmer vôbec.

Čo je teda problém s populizmom?

Vidíme to na príklade Donalda Trumpa. Keď bol prezidentom, jeho domáca politika bola celkom konzervatívna. Tam v podstate akceptoval zoznamy sudcov, ktoré mu pripravili dve konzervatívne právnické organizácie. Problém je, že populista nemusí zostať konzervatívcom. Z Trumpa sa momentálne stal egomaniak, o ktorom nikto nevie, čo by robil, keby sa náhodou opäť stal prezidentom.

Populizmus je pre konzervatívcov jediný nástroj k úspechu, lebo elitársky konzervativizmus v demokratickom veku nemá šancu. To pochopil už britský konzervatívny premiér Benjamin Disraeli v 19. storočí so svojou ideou „toryovskej demokracie“. Človek akurát musí mať istotu, že ten populista je skutočne konzervatívec, aby sa konzervativizmus nestal obeťou šarlatánov.

Niektorých konzervatívcov pred týmito voľbami oslovuje dokonca Robert Fico.

Jeho problém je, že hoci vypúšťa na verejnosť niektoré konzervatívne témy, sám žiadnym konzervatívcom nie je. Je to v podstate šarlatán, ktorému ide o to, či zostane na slobode alebo nie, a preto sa ako zúfalý človek spojí s akýmkoľvek diablom, ktorý ho zachráni. Je to veľmi nebezpečná situácia.

Ako mu však konkurovať, keď veľká časť konzervatívnej spoločenskej väčšiny volí Smer?

Chýba úspešný konzervatívny populista, ktorý by povedal, že Robert Fico má v niektorých veciach pravdu, ale je to nedôveryhodný a zdiskreditovaný človek. Ja som tu pre vás, nemám za sebou kauzy a kostlivcov v skrini a podobne.

Na voličov, ktorí sú zneistení globalizáciou a množstvom rýchlych spoločenských zmien, do istej miery funguje nacionalizmus a silný štát. Majú konzervatívci nasadnúť na tento vlak?

Konzervativizmus je za silný štát, ale nie za štát, ktorý je taký rozsiahly, že zasahuje úplne do všetkého. Napríklad rodičom do toho, ako majú vychovávať deti.

Nacionalizmus v zmysle hrdosti na vlastné kultúrne hodnoty a tradície je užitočný, nemal by sa však stať nenávistným.Zdieľať

Konzervatívna námietka proti všemocnému štátu je takáto: Chceme, aby nám štát predpisoval, ako vykonávať úlohy otca a mamy v rodine alebo úlohy manžela a manželky? Kto má umývať riad a kto vysávať? Toto chcú progresívci, teda využiť štát na to, aby nám zreguloval rodinné súkromie.

No my ako konzervatívci chceme silný štát, pokiaľ ide o právo a poriadok: bezpečnosť na uliciach, nulovú toleranciu zločincov. V tomto teda silný štát áno, ale tak, aby sa nestal nástrojom ničenia tradičných hodnôt.

A pokiaľ ide o nacionalizmus?

Nastáva akási jeho rehabilitácia. Aj u liberálov, ktorí ho vnímali ako zlo. Nacionalizmus v ich očiach rehabilitoval Volodymyr Zelenskyj v zmysle boja za slobodu. S tým každý liberál musí súhlasiť.

Ide teda o to, voči komu sa tým nacionalizmom vymedzíte.

Presne tak. Tá otázka – nielen pre slovenských konzervatívcov – znie, čo chceme ďalej robiť s Európskou úniou. Chceme ju zničiť alebo z nej vystúpiť? Asi nie. Chceme ju zachovať a reformovať, tak aby sa vrátila k pôvodnej myšlienke kresťanských demokratov z 50. rokov 20. storočia? Asi áno.

Konzervatívny nacionalizmus by nemal mať podobu vymedzovania sa voči susedným krajinám. V prípade Slovenska si ani neviem predstaviť, že by malo napríklad územné nároky voči susedom. Slovenský nacionalizmus teda nie je medzinárodne agresívny.

No dovnútra sa ním môžu cítiť ohrození príslušníci maďarskej národnostnej menšiny.

Áno, ale tieto vzťahy sú dnes veľmi dobré. Keď človek uváži, ako rôzne sa mohli od vzniku samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993 pokaziť, sú na veľmi vysokej úrovni, a to vďaka rozumnosti na obidvoch stranách.

„Woke imperializmu“ sa treba postaviť

Ako sa postaviť k EÚ? Izraelský mysliteľ Yoram Hazony, ktorý sa snaží nacionalizmus rehabilitovať, vníma Európsku úniu ako istý druh imperiálneho projektu, respektíve plazivého imperializmu, ktorému sa treba postaviť na odpor.

Poznám jeho názor. No ani imperializmus nebol nezlučiteľný s konzervativizmom, imperialistami boli aj Churchill či Disraeli. Slová ako „ríša“ alebo „impérium“ majú negatívnu konotáciu, no v tom pôvodnom rímskom význame išlo o spoločenstvo občanov, ktorí si boli pred rímskym právom rovní, bez ohľadu na etnický pôvod. Vždy záleží na tom, akými hodnotami sú impérium alebo národný štát naplnené. Nacionalizmus v zmysle národnej hrdosti nemusí uškodiť. Zvlášť proti tomu, čo by sme mohli označiť ako „woke imperializmus“.

Ideologická kolonizácia, ako to nazýva pápež František.

Áno, teda vnucovanie hodnôt, ktoré konkrétne spoločnosti neprijímajú. Nacionalizmus v zmysle hrdosti na vlastné kultúrne hodnoty a tradície je užitočný, nemal by sa však stať nenávistným.

Aký by teda mal byť postoj slovenských konzervatívcov k EÚ s ohľadom na to, čo ste spomenuli?

Návrat k pôvodnému zámeru. Európska únia sa zvrhla. Zmocnili sa jej ľudia veľmi úzkeho ideologického smeru, a preto by konzervatívci mali uskutočniť veľký pochod európskymi inštitúciami, aby Únii vrátili pôvodný zmysel.

Fico slovenský nacionalizmus momentálne orientuje proti Amerike. Ak by ho aj nejaký konzervatívny politik natvrdo konfrontoval so všetkými piruetami, ktoré počas svojej politickej kariéry urobil, nebude to znamenať, že by voliči Smeru začali voliť pravicové strany. Skôr sa obrátia k Uhríkovi a Mazurekovi, ktorí to, čo Fico teraz hlása, reprezentujú dôveryhodnejšie.

Ak premýšľame o hypotetickej veľkej pravicovej strane, mala by byť natoľko široká, aby bola na jednej strane „salonfähig“ v Bratislave a na strane druhej aby napravo od nej bola už len stena. To bol starý prístup Franza Josefa Straussa, ktorý zastával takýto názor o bavorskej CSU.

To už však ani v Bavorsku celkom nefunguje. Hoci CSU je tam naďalej najsilnejšou stranou, na jednom krídle ju v posledných rokoch ohrozujú Zelení, ktorí oslovujú slniečkarských kresťanských voličov, a potom AfD, ktorá obhrýza pravé krídlo.

Áno, ale do tej situácie sa sami vmanévrovali. Angela Merkelová, aj keď mala aj dobré vlastnosti, v podstate zničila CDU ako konzervatívnu stranu. Súčasnému predsedovi Friedrichovi Merzovi sa to možno teraz podarí trochu korigovať. No nerozumiem, prečo v tom politici CSU Merkelovej asistovali.

Angela Merkelová išla po voličskom strede a ten je v Nemecku výrazne viac vľavo ako u nás. To nás privádza k ďalšej téme: čo si myslí stred verejnosti, často určujú médiá a kultúrne elity.

Keby sme išli do tej úplne najhlbšej analýzy, dostaneme sa presne k tomuto. Napríklad v Nemecku sú mantinely toho, čo je mediálne považované za povolenú diskusiu, nastavené veľmi úzko. V Poľsku je to omnoho širšie. Česko a Slovensko sú kdesi uprostred a možno to ešte nejaký čas tak zostane. Hlavne by sme však mali trvať na tom, že toto sú legitímne otázky, o ktorých je slušné sa rozprávať, aj keď na ne máme rôzne názory. Nedať si vnútiť, že niektoré konzervatívne témy je nesprávne vôbec otvárať.

Bohatí konzervatívci by mali investovať do kultúry

Nerobíme my konzervatívci chybu v tom, že chceme kultúrne vojny vyhrať na bojisku politiky, namiesto toho, aby sme zápas viedli na poli kultúry?

Je to tak. Politika ovplyvňuje dianie krátkodobo, ekonomika v dlhšej perspektíve, ale v najdlhšej perspektíve to robí kultúra.

Nie je teda lepšie založiť napríklad filmovú produkčnú spoločnosť než zakladať ďalšiu konzervatívnu politickú stranu?

Prvý človek, ktorého som to počul povedať, bol John O’Sullivan, bývalý autor prejavov Margaret Thatcherovej. Teraz žije v Budapešti, kde vedie think-tank Danube Institute. Na jar 2009 na jednej konferencii povedal, že my konzervatívci sme mali výborných politikov, ekonómov, ale chybou bolo, že sme podcenili kultúru. Úlohou pre budúcnosť je mať konzervatívnych režisérov, hercov, spevákov, hudobných skladateľov, ktorí budú produkovať populárnu kultúru. Nie nejaký gregoriánsky chorál číslo dva pre elitné publikum, ale populárnu kultúru pre celú spoločnosť. Potrebujeme populárne pekné mladé speváčky, ktoré povedia: Som konzervatívna kresťanka a nehanbím sa za to.

Na to však treba peniaze. Viktor Orbán sa pokúsil zmeniť mediálnu sféru v Maďarsku, ale dosiahol akurát to, že sa na neho dnes hľadí ako na autokrata, lebo to robil dosť brachiálnym spôsobom.

Akákoľvek štátna pomoc má riziká. Nie vždy budú pri moci naši ľudia a tí druhí nám potom budú robiť to isté. V tomto som libertarián. Štátna moc by príliš nemala podporovať angažované umenie. To nech robia súkromní mecéni. V 90. rokoch bohatí ľudia podporovali futbalové kluby. Dnes by nám blízki zámožní jednotlivci mohli zvážiť podporu napríklad vzdelávacích aktivít.

​Európska únia sa zvrhla. Zmocnili sa jej ľudia veľmi úzkeho ideologického smeru, a preto by konzervatívci mali uskutočniť veľký pochod európskymi inštitúciami, aby Únii vrátili pôvodný zmysel.Zdieľať

Na Petra Kellnera a PPF v Česku som mal negatívny názor, lebo robili biznis hlavne v Číne a Rusku, ale boli jedni z prvých, ktorí začali podporovať niektoré konzervatívne aktivity. Podobným príkladom je Pavel Tykač, ktorý pôsobí v energetike. Na jednej konferencii mal na baneri napísané: Rozum, vzdelanie, konzervatívne hodnoty. Celkom ma to zaskočilo. Títo ľudia, ktorí majú veľa peňazí, keď sú starší, začínajú premýšľať, kam smeruje svet, a s mnohými vecami sú nespokojní.

No na Západe je trend skôr taký, že veľký biznis zrádza konzervatívnu pravicu. Zabezpečili sme im nízke dane a oni sa nám odvďačujú „wokizáciou“ korporátnej sféry a podporou pre dúhové agendy.

To je veľký problém. Jedna vec je, že mnohí mladí ľudia pracujúci vo veľkomestách už majú tento radikálny liberálny svetonázor. Druhým dôvodom je, že ľavicové aktivistické skupiny robia voči veľkým korporáciám vydieračskú politiku: Ak nás nepodporíte, spravíme voči vám kampaň a budeme vás obviňovať z rasizmu, zo sexizmu, z homofóbie a podobne. Firmy sa radšej podvolia. Konzervatívci takto firmy vypaľovať nechodia.

Na druhej strane floridský republikánsky guvernér Ron DeSantis sa nebál ísť do sporu aj s mocnou spoločnosťou Disney.

DeSantis je jeden z tých konzervatívnych politikov, ktorí chcú kultúrnu vojnu viesť vážne. Ide mu to, lebo si vyberá kauzy, ktoré sú populárne. Napríklad nejde do úplného zákazu potratov, ale obmedzil na verejných školách vyučovanie kritickej rasovej teórie, podľa ktorej existujú celé rasy, ktoré sú páchateľmi útlaku, a rasy, ktoré sú jeho obeťami – ako boli v marxizme utláčané a utlačovateľské spoločenské triedy. S takým chápaním majú problém aj mnohí černošskí rodičia, lebo chcú, aby sa ich deti učili v škole užitočné veci, a nie ideológiu. Treba si ceniť, že DeSantis sa angažuje aj v iných populárnych témach, napríklad v slobode prejavu na univerzitách, aby skupinka hlučných aktivistov nemohla zablokovať debaty o nepohodlných témach.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Rusko a Amerika

Vráťme sa na Slovensko. Rusko-ukrajinská vojna zjavne rozdeľuje nielen slovenských konzervatívcov, ale celú spoločnosť. Ako si vysvetľujete slovenské rusofilstvo? U nás sa často vzťahuje na Štúra. Jeho českým generačným druhom bol Karel Havlíček-Borovský, ktorého z porovnateľného rusofilstva vyliečilo, že v Rusku istý čas žil.

Navštívil Rusko a vrátil sa ako múdrejší človek. Jeho príbeh pripomína francúzskeho markíza Astolpha de Custine, ktorý v 40. rokoch 19. storočia takisto navštívil túto krajinu a potom jednému známemu napísal: Priateľu, ak máš so životom nespokojného syna, pošli ho do Ruska, lebo každý, kto sa odtiaľ vracia domov, je šťastný človek.

Na druhej strane väčšina českých národných buditeľov druhej polovice 19. storočia mala voči Rusku stále kladný vzťah. Panslavistická myšlienka bola silná. Príkladom mohol byť Karel Kramář, jeden zo zakladateľov ČSR.

Boli medzi slovenskými národnými buditeľmi takí, ktorí sa na Rusko pozerali podobne realisticky ako Havlíček-Borovský?

Asi najviac to platilo pre Sama Chalupku, najstaršieho zo štúrovcov. V roku 1830 bojoval na strane poľského povstania proti Rusku, ani on teda nemal o ruskom samoderžaví ilúzie. Česi boli veľmi proruskí aj po roku 1945. Týkalo sa to vtedy nielen komunistov, ale aj mnohých nekomunistických politikov.

Kedy sa to zmenilo?

Ranou z milosti, ktorá v Čechoch lásku k Rusku zabila, bol rok 1968. Jeho následkom bola normalizácia, ktorá v Česku prebiehala tvrdšie než na Slovensku.

Slovensko je v tomto iné.

Je tu prítomné presvedčenie, že ak všetko zlyhá – ak sa všetko v Európe pokazí –, ako malej krajine nám Rusi skrze všeslovanskú vzájomnosť nejako emocionálne pomôžu. Myslím, že je to mylná úvaha. Pretože ak by sa rozpadlo NATO i Európska únia a v Maďarsku bude stále pri moci Orbán, Rusi pred Slovenskom uprednostnia jeho.

Do akej miery sú nádeje spájané s Ruskom či pochopenie pre Putinovu politiku len dôsledkom slovenského antiamerikanizmu? Slováci často vnímajú USA cez ľahkovážne vojenské intervencie, akou bola tá v Iraku, teraz sa k tomu ešte pridáva export woke ideológie. Rusko potom títo ľudia vnímajú ako krajinu, ktorá aspoň trochu dokáže klásť jednostranným akciám Američanov odpor.

Keby platila úvaha, že Rusko je síce slabá, ale do určitej miery reálna protiváha americkému šialenstvu, tak ľudia s týmto názorom by sa mali stať rýchlo pročínski, lebo tou skutočnou protiváhou Amerike bude Čína, mocnosť na vzostupe. Logika by tomu nasvedčovala, ale nemyslím, že sa Slováci stanú pročínskymi. Čína totiž nemá mäkkú silu. Sovietsky zväz ju mal, lebo komunistická ideológia bola pre mnohých príťažlivá. Čínska ideológia pre nikoho príťažlivá nie je. Príťažlivé sú akurát čínske peniaze.

Výhrady voči Amerike viete pochopiť?

Čiastočne áno. Keď som sa rozprával s českými konzervatívcami ako Saša Vondra alebo Tomáš Pojar, ľavicový ideologický export im prekáža. Začalo sa to za Obamu. Jeho veľvyslanci v Prahe podporovali to, čo by sme mohli označiť ako woke agenda. V tom čase to boli pochody hrdosti. Je to otázka, ktorá sa vôbec netýka vzájomných vzťahov, ale čisto ideologická posadnutosť administratívy, ktorá musí niečo dať veľkej lobistickej skupine v rámci Demokratickej strany a premieta to do zahraničnej politiky.

Obrazu Spojených štátov to však škodí.

Je to šialené. Porovnateľne, ako keby sa európske ambasády vo Washingtone zúčastňovali napríklad na demonštráciách za zrušenie trestu smrti alebo za reguláciu zbraní. Alebo naopak, ak by nejaký pravicový európsky veľvyslanec rečnil na konferencii NRA, teda asociácie držiteľov zbraní. Bolo by to vnímané ako čosi nepatričné, ako zasahovanie do vnútroamerických otázok. Ukazuje to, aká kultúrne necitlivá je americká diplomacia voči regiónom, ktoré majú iné kultúrne vzorce správania. A to my ešte nie sme ten najhorší prípad.

Čo tým myslíte?

Najhoršie je, keď to robia na Balkáne alebo v afrických krajinách. V Severnom Macedónsku bola politická strana, ktorá bola vždy proamerická, no po nátlaku tohto druhu povedala, že sa obráti k Rusku. V prípade afrických krajín zase príde Čína, ktorá sa do takýchto vecí nemieša. Ide jej o ťažbu nerastných surovín potrebných pre elektromobilitu a o to, aby na ne mala monopol.

Ideologická mánia americkú zahraničnú politiku poškodzuje. Smutné je, že keď sa k moci dostane republikánska administratíva a príde jej veľvyslanec, síce ďalej nepokračuje, ale ani nezmení nič na tom, čo už bolo presadzované.

Neposúva aj toto časť slovenských konzervatívcov k Rusku?

U niektorých ľudí možno, ale potom by bolo logickejšie viac sa orientovať na Poľsko, ktoré má konzervatívnu vládu, Slovensku je mentalitou bližšie, civilizačno-kultúrne vyznáva rovnako ako my západné kresťanstvo, nie je to pravoslávna krajina. Orientácia na Rusko mi pripadá ako strašný skrat.

Jedna vec je, že progresívci sú frustrovaní svojím postavením menšiny v slovenskej spoločnosti a reagujú nadávaním svojim spoluobčanom alebo vyhrážaním sa emigráciou. No ani konzervatívec nemôže byť spokojný s tým, akými výstrednými zahraničnopolitickými postojmi sa vyznačuje slovenská spoločnosť. Ako na to reagovať?

Určite bez toho, aby sme súčasných podporovateľov Ruska urážali. Skôr alebo neskôr sa vojna na Ukrajine skončí a potom ich treba prevziať. Stredoeurópske spoločnosti budú z historických dôvodov vždy paternalistickejšie, než je trebárs tradične tá americká. Má to svoje výhody aj nevýhody. Ľuďom treba ukázať limity štátu a časom predstaviť cnosti politického konzervativizmu.

Každý politik, ktorý chce otvárať tieto témy, čelí obvineniu z autoritárstva. Gideon Rachman teraz napísal knihu Autoritári, kde do jednej svojej schémy vložil Erdoğana a Si Ťin-pchinga s Kaczyńským a Borisom Johnsonom. Ako s týmto nálepkovaním majú naložiť konzervatívni politici?

Pokladať Borisa Johnsona za autoritára je úplne absurdné. Na to, že bol premiérom za Konzervatívnu stranu, bol dokonca až príliš liberálny. Pokiaľ ide o Poľsko, stáva sa ekonomickým tigrom Európy. Odpoveďou na vašu otázku je, že úspech je nákazlivý. Keď zvolili Trumpa v roku 2016 za amerického prezidenta, mnoho politikov po celom svete začalo napodobňovať jeho politický štýl či akcentovať jeho témy.

U nás si z neho brali príklad Igor Matovič i Boris Kollár, ale aj Fico s Uhríkom.

V každom prípade, ak by sa Ron DeSantis stal prezidentom USA, moc ľavicovoliberálnych médií začne padať. Ukáže sa totiž, že sa dá ísť proti nim a súčasne vyhrávať voľby. Treba progresívnym mienkotvorcom ukázať, že ich nálepkovanie nemá žiadny účinok, lebo voliči sú inde a oni sú poľutovaniahodná menšina.

V téme transgender stopercentne vyhráme

Ako sa podľa vás skončí „woke vlna“? Presadia sa jej trendy ako nová normálnosť a my, ktorí ich odmietame, skončíme na „nesprávnej strane dejín“? Alebo sa ukážu ako slepá ulička – niečo ako Cromwellova puritánska diktatúra v Anglicku 17. storočia, ktorá ľuďom zakázala tancovačky a Vianoce, no po pár rokoch, ako sa prejavili jej excesy, bola zvrhnutá?

Podľa toho, o akú otázku ide. Pokiaľ sa myslí transgender, oni prehrajú a my stopercentne vyhráme.

Prečo?

Lebo reakcia, teda to, čomu sa hovorí v angličtine „backlash“, sa už začína prejavovať v amerických štátoch ako Florida a ďalších. V Spojenom kráľovstve bola takzvaná covingtonská klinika, ktorá robila tieto operácie na deťoch pred pubertou, v podstate sa dá hovoriť o zmrzačení. Bolo to platené z verejných peňazí na zdravotnú starostlivosť. A teraz prichádzajú žaloby od obetí týchto procedúr, ktoré žalovaných zruinujú.

Úlohou pre budúcnosť je mať konzervatívnych umelcov, ktorí budú produkovať populárnu kultúru. Nie nejaký gregoriánsky chorál číslo dva pre elitné publikum, ale populárnu kultúru pre celú spoločnosť.Zdieľať

Keď má niekto jedenásť-dvanásť rokov, môže mať pohlavnú dysfóriu, necíti sa dobre vo vlastnom tele, ale riešením nie je toto. Na českom internete rezonuje prípad chlapca, ktorý sa dal prerobiť na dievča, teraz je dospelý, ľutuje to a varuje všetkých ostatných. O nejakých päťdesiat rokov sa na nás budú v súvislosti s tým pozerať podobne, ako my hľadíme na barbarské praktiky minulosti.

Akú budúcnosť vidíte v iných témach?

Právo na potrat asi zostane, keďže ho väčšina spoločnosti do nejakého obdobia tehotenstva podporuje. Táto podpora však bude klesať, lebo ľudia si budú čoraz viac uvedomovať, čo sa pri zákroku deje a že ide o barbarstvo.

V témach homosexuálnej agendy zostane západná spoločnosť rozdelená. Mnohé krajiny vo východnej časti EÚ budú mať veľký problém nazvať zväzky osôb rovnakého pohlavia manželstvom.

Máme sa pripraviť aj na to, že kresťania budú viac ostrakizovaní a kriminalizovaní za svoje svedectvo? Bude viac káuz, ako bol medializovaný prípad bývalej fínskej kresťanskodemokratickej ministerky vnútra Päivi Räsänenovej, stíhanej za svoju obhajobu manželstva ako zväzku muža a ženy?

Ostrakizovaní asi áno, trestné stíhania však neuspejú, lebo precedensy Európskeho súdu pre ľudské práva sú našťastie nastavené veľmi silno v prospech slobody slova. Navyše dnes už existujú silné organizácie ako ADF (Alliance Defending Freedom), ktoré sa špecializujú na tieto prípady a dokážu vyhrávať súdne spory. Protireakcia v prospech náboženskej slobody a slobody prejavu bude silná.

O jesenných slovenských voľbách sa hovorí, že pôjde o zlomové voľby. Budú také aj pre slovenských konzervatívcov?

Nemyslím si to. Napriek všetkým problémom nie je situácia na Slovensku tragická. Voľby môžu byť zlomové pre niektorých politikov a strany. Ak by sa napríklad KDH tretíkrát nedostalo do parlamentu, zodpovedným krokom zo strany vedenia by bolo hnutie rozpustiť.

Rozhovor bol uverejnený v predvolebnom špeciáli denníka Postoj.