eRko Ekológia nemá byť novou dogmou, no príroda je neoddeliteľnou súčasťou človeka

Viesť mladých k cnostnému životu voči Bohu, sebe, blížnym a prírode sa snažia eRkári kampaňou DOBROčiny. Vychádzajú z encykliky pápeža Františka Laudato si’, ktorá upozorňuje na potrebu ochrany životného prostredia cez budovanie troch vzťahov – k Bohu, blížnemu a prírode.

Kampaň pozýva deti zastaviť sa a žasnúť nad krásou sveta, čím sa v eRku snažia vychovávať mladých k citlivosti pre potreby druhých aj Zeme.

V rozhovore s koordinátorkou kampane Monikou Vojtašákovou a predsedom eRka Andrejom Gejdošom sa dočítate o výchove mladých v štýle Laudato si’, prirodzenej schopností detí žasnúť nad krásou sveta, postoji katolíkov k ochrane prírody aj klimatickej spravodlivosti.

Výchovný projekt DOBROčiny ste spustili v roku 2022. Čo vás k nemu motivovalo?

Monika: DOBROčiny nadväzujú na kampaň Detský čin pomoci, ktorá vychovávala deti k nezištnej službe. Posledné roky sme evidovali menej prihlásených. Kampaň potrebovala zmenu, novú myšlienku a nádych. Vtedy sme sa rozhodli zapracovať encykliku Laudato si’, keďže ide o veľmi dôležitú tému, ktorú treba nejakým spôsobom reflektovať.

Zvýšil sa záujem detí vďaka implementovaniu témy ochrany životného prostredia?

Monika: Áno. Minulý rok sa zapojilo 109 skupiniek, čo je okolo 3-tisíc detí spolu s animátormi, ktorí po celom Slovensku robili DOBROčiny. Rok predtým to bola necelá polovica.

Čo je dôvodom? Prečo ich práve ekológia pritiahla späť do kampane?

Monika: Asi aj to, že išlo o obdobie po korone. Vrátili sa nám skupinky, ktoré boli aktívne pred koronou, ale počas pandémie nefungovali.

Andrej: Určite je však aj aktuálnosť témy dôvodom. V eRku sa snažíme sledovať potreby detí a mladých ľudí. Čím žijú a čo ich zaujíma. Sme pri nich, počúvame ich a potom implementujeme ich záujmy do svojich programov.

Takže záujem o ekológiu išiel zdola od detí a animátorov?

Andrej: V podstate áno. Spolupracujeme aj s inými mládežníckymi organizáciami na celom Slovensku a záujem o ekológiu evidujeme naprieč všetkými združeniami. Je to jedna z tém, ktorú v súčasnosti mladí ľudia riešia, ktorá ich zaujíma a ktorú vnímajú ako problém. Čiže určite to išlo zdola od našich detí a animátorov, ale aj od iných pracovníkov s mládežou a z výskumov.

Za DOBROčin pokladáte skutok od návštevy domova dôchodcov cez pečenie koláčov až po čistenie ciest od odpadu. Čo je teda vlastne projekt DOBROčiny a ako súvisí s ekológiou?

Monika: DOBROčiny sú októbrová kampaň eRka, ktorej hlavným poslaním je, aby sa deti s väčšou odvahou starali o svojich blížnych a spoločný domov. Zaregistrované skupinky si môžu stiahnuť námety na aktivity a stávajú sa DOBROtímami, ktoré chcú meniť svoje okolie na krajšie miesto pre všetkých.

Každý zapojený DOBROtím dostane záznamník a každé dieťa vizitku, podobne ako v Labkovej patrole, aby prináležalo aj takouto hravejšou formou k tímu. Rôznymi aktivitami spoznajú Laudato si’ a skúmajú potreby miestnej komunity, pričom dávame dôraz na to, aby deti boli práve tými, ktorí navrhnú, čo daná komunita najviac potrebuje a akou aktivitou ju zveľadia.

Čiže DOBROčiny sú akékoľvek dobré skutky a ochrana prírody je len jednou z možností, ako robiť dobro?

Monika: Áno. Keď sme implementovali myšlienky Laudato si’ do DOBROčinov, uvažovali sme, čo je podstata tejto encykliky. Laudato si’ je vlastne o troch úzko prepojených vzťahoch, vzťah k Bohu, k blížnemu a k spoločnému domovu. Nie je to len zelená encyklika o environmentálnych problémoch.

Andrej: To je vlastne základná pridaná hodnota DOBROčinov oproti iným ekologickým aktivitám. V eRku vychádzame z myšlienok Svätého Otca, že ekológia nie je len o tom, že je príroda v zlom stave a poďme ju obnoviť, ale aj o pomoci núdznemu či marginalizovanej komunite. Myslíme si, že prírodu neobnovíme, pokiaľ neobnovíme aj vzťah s Bohom a blížnym.

Deti zbierajú odpad v prírode. Foto: freepik.com

Ide vám teda vlastne o udržateľnosť ako takú, ktorá nie je len ekologická, ale napríklad aj sociálna?

Andrej: Jednak o udržateľnosť a jednak o integrálnosť. Nevytrhávame prírodu z ostatných vzťahov, ale vnímame ju ako integrálnu súčasť celého človeka a toho, ako žije.

Cieľom je motivovať deti do služby, starostlivosti o blížnych a náš spoločný domov k pretvoreniu svojho mesta či dediny na krajšie miesto pre všetkých. Ako konkrétne taký dobročin vyzerá?

Monika: Keď som sa so svojím stretkom do kampane zapojila, najskôr sme sa s deťmi prechádzali po dedine a rozprávali sa, čo by bolo dobré urobiť. Všimli si, že kríž na konci dediny vyzerá schátrane a bolo by ho treba zrenovovať. Keď sme dostali povolenie od obce, kríž sme namaľovali, vysadili v okolí kvety a postavili lavičku.

Doteraz deti spomínajú, že je to tá lavička, ktorú ony postavili. A malo to efekt aj na celú komunitu, ktorá po nás sama zrekonštruovala ďalšie dva kríže. V Šali zase pripravili narodeninovú oslavu pre deti z detského domova. DOBROčin má teda vždy podobu, ktorá reflektuje potreby miestnej komunity a toho, čo deti vnímajú, že je potrebné zlepšiť.

Stretli ste sa aj s tým, že by skupinka chcela riešiť niektorý z väčších ekologických problémov, ako je napríklad výrub lesov?

Monika: Pre deti sú dôležitejšie lokálne problémy. To, čo samy vidia a je im blízke, pričom pracujeme s mladšími deťmi do dvanásť rokov. Skôr sa teda snažia vysadiť stromčeky okolo kostola, než žeby riešili výrub lesov.

Andrej: Participácia je pre nás dôležitý prvok, a teda že samotné deti sú aktérmi zmeny. Ony samy si vymyslia, čo chcú robiť, a animátor ich len sprevádza a sprostredkuje napríklad kontakt so starostom.

Hoci je to náročnejšie, myslíme si, že to v nich zanechá viac. Za mňa by však bolo úplne super, ak by projekt smeroval aj k takýmto typom iniciatív. Sme však stále v testovacej fáze a uvidíme, ako bude rásť v budúcnosti.

Odkiaľ majú také malé deti vnímanie, že treba prírodu aktívnejšie chrániť?

Monika: Je to pre ne prirodzené, že vnímajú krásu a dobro. Bol jeden DOBROčin, keď si deväť prvákov všimlo, že na škole netriedia odpad. Začali triediť vo svojej triede a spravili divadielko pre celú školu. Potom začala separovať celá škola. A boli až takí odvážni, že išli za starostom a začala triediť celá obec. Deti sú viac vnímavejšie a citlivejšie na to, čo nie je v harmónii. Vidia, že je niečo narušené.

Andrej: Je to kombinácia toho, čo hovorí Monika, a toho, že už žijú v kontexte, keď sa o ekológii viac rozpráva aj v médiách, školách a rodinách.

Prečo je východiskovým bodom práve Laudato si’?

Andrej: V eRku ako kresťanskej organizácii sa vo veľkom snažíme čerpať inšpiráciu z myšlienok pápežov. Zareagovali sme na výzvu, ktorú Svätý Otec František predložil encyklikou Laudato si’ a ktorou sa zo svojej pozície kresťana snaží odpovedať na aktuálny problém doby. My chceme robiť to isté, preto ňou žijeme a snažíme sa ju tlmočiť detským jazykom našim deťom.

„Prváci si všimli, že na škole netriedia odpad. Začali triediť vo svojej triede a spravili divadielko pre celú školu. Potom začala separovať celá škola. Boli až takí odvážni, že išli za starostom a začala triediť celá obec.“ Zdieľať

Ako vyzerá výchova mladých v štýle Laudato si’?

Monika: Môže mať rôzne podoby. V pripravovanom online kurze, kde chceme mladým priblížiť encykliku, máme viacero osobných príkladov ľudí, ktorí žijú Laudato si’. Ide o veľmi jednoduché veci ako zhasínať svetlo, vypínať tečúcu vodu pri umývaní zubov a podobne. Netreba robiť všetko naraz, lebo vtedy nás to úplne pohltí a budeme sklamaní, že to nedokážeme.

Andrej: Snažíme sa, aby sa deti naladili na Laudato si’ mindset (nastavenie mysle, pozn. autorky), pozerali na svet inými očami a vedome robili zmeny u seba a vo svojom okolí.

Najdôležitejším prvkom tejto výchovy oproti iným ekologickým prístupom je vlastne nádej. Nehlásame, že všetci zomrieme, bude katastrofa a problémom je človek, lebo je producent odpadu, a preto by sa malo rodiť menej detí. Naša vízia je plná optimizmu.

Projektom chcete vychovávať deti, aby počúvali volanie našej Zeme a nadobúdali tak cnostný zodpovedný životný štýl. Ako taký životný štýl vyzerá?

Monika: DOBROčiny nie sú len reakciou na nejaký problém, ale vychádzajú z povolania obrábať a chrániť Zem, ktoré sme dostali pri stvorení sveta. Ľahko sa nám čerpajú zdroje z prírody, no zabúdame ju ochraňovať. Musíme sa tak vedome snažiť počúvať volanie našej Zeme.

V deťoch sa to snažíme podporovať tým, že každý deň počas októbra plnia určité výzvy, ktoré im pomáhajú zveľaďovať spomínané tri vzťahy. Cez ne budujú cnostný zodpovedný životný štýl, ktorý znamená, že žijú v úcte voči prírode, ale aj voči druhým a sebe ako človeku.

Andrej: V eRku sa cez všetky kampane snažíme viesť deti k tomu, aby sa z nich stali cnostní ľudia. Za cnosť pokladáme určitý opakovaný návyk vykonávať dobro. Cez výzvy sa zlepšujú vo vzťahoch, budujú kvalitnejšie charaktery a sú aktívnejšími a angažovanejšími ľuďmi.

Monika: A pri DOBROčinoch je ústredná cnosť odvaha.

Deti zbierajú odpad v prírode. Foto: freepik.com

Ako v eRku chápete pozvanie pápeža Františka zastaviť sa a žasnúť, či ako to on nazýva v liste k encyklike Laudato si’, neužitočne tráviť čas obdivovaním krásy?

Monika: Je to pozvanie vnímať krásu, ktorá nás zjemňuje a scitlivuje pre potreby druhých a Zeme, aj keď žijeme v uponáhľanom svete. To je vlastne jeden z prvých krokov, ako byť eko a viac Laudato si’. Keď navnímame krásu, vyrušia nás odpadky alebo si všimneme, že zlomenú ceruzku nemusíme vyhodiť, ale zastrúhať obe časti a budeme mať hneď dve ceruzky.

Prečo sme sa vlastne dostali do bodu, keď je krása zakrytá odpadkami?

Monika: Rýchly životný štýl? Kultúra použi a vyhoď... Stále sa hrnieme za niečím a nemáme čas. Bežíme na zastávku a nevnímame, aký pekný strom či kvetinu sme prehliadli.

Andrej: Zároveň je rozdiel medzi sledovaním pekného a žasnutím. To slovo má trochu iný odtieň. Ak nad niečím žasnem, vidím niečo viac, cítim tajomstvo a som viac zasiahnutý. Rýchlou dobou človek stráca predispozíciu na žasnutie. Musíme si aktívne nájsť čas a zastaviť sa, pretože žasnúť sa nedá, keď sa ponáhľame.

Ako na to reagujú deti? Majú skutočne oči stvorené pre žasnutie nad krásou sveta?

Monika: Aktivita prvého stretka je ísť von a žasnúť. Ovoňať kvety, dotknúť sa prírody. Vtedy vidieť, že deti naozaj majú prirodzene v sebe niečo, čo ich ťahá von spoznávať svet, vŕtať sa v hline, nájsť dážďovku, čo ich dokáže veľmi prirodzene ohúriť.

Vnímajú aj tie nepekné veci na svete?

Monika: Určite áno. Sú na to veľmi citlivé. Vidieť to, keď majú priestor uvažovať, aký DOBROčin uskutočnia. Naozaj prichádzajú s rôznymi podnetmi. Samy od seba spomenú ľudí v domove dôchodcov alebo že by mohli niečo zasadiť. Vidia aj širší kontext, ak sa napríklad rozprávajú s rodičmi alebo pozerajú správy.

Minulý rok v rámci DOBROčinu deti balili škatule pre ľudí z Ukrajiny. Reflektujú svet a nežijú v bubline. Alebo v inom DOBROčine písali listy s kresbami väzňom, s čím samy prišli, lebo jeden otecko bol policajt. Deti naozaj vedia prekvapiť v citlivosti voči tomu, čo je poškodené.

„Je pravda, že túto tému nemá cirkev na Slovensku systematicky uchopenú a o ekológii príliš nepočuť ani z kazateľníc.“Zdieľať

Andrej: Niekedy to explicitne pomenujú, niekedy nie, no pociťujú nepriaznivé dôsledky ekologických zmien aj na sebe. Keď dieťa nemá pekný priestor, kde by mohlo fungovať a rozvíjať sa, prejaví sa to na ňom. 

Aký je podľa vás postoj kresťanov na Slovensku voči ochrane prírody?

Andrej: Myslím si, že väčšina kresťanov na Slovensku na bežnej úrovni žije Laudato si’, hoci sa zdá, že táto téma nie je kresťanom blízka alebo nás nie je vo verejnom priestore počuť. Nemyslím si však, že by to kresťania neriešili. Skôr to len nemajú explicitne pomenované alebo nevytvárajú tlak, no prirodzene vychádzajú z kresťanskej náuky, že by sa mali starať o stvorenstvo a neubližovať mu.

Stačí to, aby sme prírodu naozaj obnovili?

Andrej: Možno by sme mali explicitnejšie hovoriť o ekológii a podnikať kroky... No zároveň naše prostriedky sú subtílnejšie a niekedy ťaháme za kratší koniec. Nemyslím si, že by sme ako katolíci mali ničiť umelecké diela, aby sme upozornili na tento problém.

Náš prístup aj v eRku je dlhodobejší a ide cestou výchovy, čo nás nedostane na titulku novín, ako keď niekto urobí protest a zastaví sa premávka, no snažíme sa meniť deti zvnútra. Je však pravda, že túto tému nemá cirkev na Slovensku systematicky uchopenú a o ekológii príliš nepočuť ani z kazateľníc.

A malo by?

Andrej: Určite áno. Máme skúsenosť zo zahraničia, keď írsky arcibiskup vydal dokument na tému Laudato si’. V ňom písal, že treba robiť aktívne kroky, a zaviazal svoje farnosti, že časť majetku, nejakých 13 % pôdy farnosti, majú prenechať včelám. To sa nám zdá skvelé.

Kiež by si aj nejaký slovenský otec biskup alebo kňaz zobral túto agendu za svoje poslanie a aj takýmto spôsobom tému ekológie dával do popredia. Nemôžeme však zabúdať, že oveľa viac ako o biskupoch a kňazoch je to o nás veriacich laikoch, ktorí tiež tvoríme cirkev.

Rozumiem, že pre vás je hlavným cieľom výchova detí k úcte voči prírode, avšak hoci sú prostriedky niektorých aktivistov pre katolíkov nie veľmi prijateľné, snažia sa nimi alarmovať, že musíme aj radikálne meniť jednotlivé priemysly, inak nebude stačiť, že doma recyklujeme. Nemyslíte si, že možnosť mať prírodu v úcte deti napokon nebudú mať, ak neprevychováme aj konzumné návyky dospelých?

Andrej: Podľa mňa čiastočne robíme aj to, hoci ide o budúcich dospelých. Jasné, že má zmysel šíriť osvetu aj dospelým, ale my ako detské hnutie ideme touto cestou.

Naša misia a úloha je vychovávať generáciu uvedomelých budúcich dospelých ľudí, generáciu pápeža Františka, ktorá reflektuje aj Laudato si’. Nevieme mať dosah na všetkých… V zásade však deti prinášajú návyky z projektu aj domov a do škôl a učia dospelých.

eRko pripravilo projekt DOBROčiny podľa encykliky Laudato si’. Foto: eRko

Aj na Slovensku sú skupiny ľudí, ktorí pokladajú ochranu prírody za ideologický boj enviroaktivistov, ktorí chcú, aby na planéte žilo menej ľudí. Stretli ste sa aj vy s negatívnymi reakciami, nezáujmom či obvinením z ideológie?

Monika: Asi skôr nie. Väčšina je rada, že niekto prináša tému ochrany prírody aj do kresťanského prostredia. Rodičia sú radi, že môžu žiť Laudato si’ s deťmi, a školy sa tešia, že majú dobré materiály.

Andrej: Nestretli sme sa, že by nám niekto niekedy povedal, aby sme šli s touto témou kade ľahšie. Bežní ľudia sa na ňu nepozerajú cez okuliare politiky či ideológie. A ak by aj niekto hovoril, že šírime ideológiu, naša odpoveď je, že jediná ideológia, čiže nejaký súbor myšlienok a ideí, ktorú šírime, je učenie cirkvi a Svätého Otca.

V projekte DOBROčiny uvádzate, že Laudato si’ neznamená byť na 100 % eko a že by ekológia nemala byť novou dogmou, ale prejavom ohľaduplnosti, láskavosti a úcty k nádhere, ktorú sme dostali ako dar. Viete opísať rozdiel, kedy by bola novou dogmou a kedy je, naopak, prejavom starostlivosti?

Monika: Dogmou je to vtedy, keď sa stanem otrokom ochrany prírody. Prestanem sa tešiť z krásy a budem úplne zero waste (život bez odpadu, pozn. autorky), v každej činnosti budem vidieť, že zanechávam uhlíkovú stopu, a neustále budem hovoriť o katastrofe, ktorá nás čaká.

Nedám si kávu, lebo musím použiť kávovar, ktorý minie nejakú elektrinu, a podobne. Opakom je zdravé nazeranie na svet a život v miernosti. Nechcieť mať stále niečo nové a topánky vynosiť, kým sa nerozpadnú, no nebyť otrokom.

Andrej: My sa snažíme dogmatickému pohľadu vyvarovať hlavne tým, že pracujeme s kontextom komunity a sledovaním jej potrieb. Nenariaďujeme každému, aby bol zero waste, pretože to v niektorých kontextoch nemusí fungovať.

„Dogmou je to vtedy, keď sa stanem otrokom ochrany prírody. Prestanem sa tešiť z krásy a budem úplne zero waste, v každej činnosti budem vidieť, že zanechávam uhlíkovú stopu, a neustále budem hovoriť o katastrofe, ktorá nás čaká.“Zdieľať

Čo je klimatická spravodlivosť?

Monika: Určité nazeranie na svet, že Zem je tu pre nás všetkých, a preto nebudem žiť na úkor niekoho druhého. Neignorujem skutočnosti, že oblečenie napríklad pochádza z Číny, kde na ňom pracujú deti v nehumánnych podmienkach.

Andrej: Laudato si’ čítame aj s ohľadom na iné encykliky. Berieme do úvahy encykliku Fratelli tutti, v ktorej pápež vyzýva pozerať na ľudstvo ako na jednu rodinu. Nezabúdame teda na bratov a sestry v iných častiach sveta.

V tomto je kľúčový projekt Dobrá novina, kde nejde len o samotný akt koledovania, ale jej súčasťou je aj globálna výchova. S deťmi sa rozprávame o globálnych témach a dokážeme ich učiť solidarite a spravodlivosti aj voči núdznym v subsaharskej Afrike.

Na mnohých však nefungujú ako motivácia pre ekologickú udržateľnosť neznesiteľné teploty v Afrike, vymieranie živočíšnych druhov, stúpanie hladiny mora či hladomor na Madagaskare spôsobený klimatickou krízou, pretože tieto problémy sú až príliš ďaleko od našich každodenných starostí. Ako tieto globálne klimatické zmeny reflektujú deti?

Andrej: V Dobrej novine sme mali napríklad príbeh misionárov, ktorí budovali komunitné záhrady, pretože v dôsledku klimatických zmien majú väčšie sucho a musia meniť spôsoby, ako pestovať plodiny. Deti videli, ako konkrétne zmena klímy ovplyvňuje životy ľudí a detí v Afrike.

A tým, že pre tieto komunity koledujú v zime a tiež prinášajú istú obetu, sú s nimi a ich príbehmi v priamom kontakte. Vidia konkrétne tváre a reálnych ľudí a to, ako im pomohli zlepšiť život. Tým sa predchádza tomu, že tieto problémy sú pre nich niečo abstraktné, nepoznané a vzdialené.

Pre iných je zase demotivujúci fakt, že aj keď bude celá Európa uhlíkovo neutrálna, nič to nezmení, pretože zvyšok sveta, ktorý sa voči planéte správa viac bezohľadne, sa o to veľmi nezaujíma a moje recyklovanie ničomu nepomôže ani vlastne neuškodí. Ako by ste týchto ľudí motivovali žiť Laudato si’ v každodennom živote?

Monika: Nedívať sa na to cez katastrofy, ktoré v nás vyvolávajú negatívny postoj, že je všetko zlé a nie je možné to napraviť. Keď vidíme nádej, že čo všetko napríklad už len cez taký projekt DOBROčiny dokázalo 3-tisíc detí a animátorov, máme motiváciu.

eRko pripravilo projekt DOBROčiny podľa encykliky Laudato si’. Foto: eRko

Andrej: Prístup, že nebudem robiť dobro, ktoré môžem urobiť, len preto, že to nemá dosah v globálnom meradle, mi pripadá nelogický. Každý zodpovedáme za svoje činy.

Aj eRko vzniklo z pár malých stretiek pred 50 rokmi a teraz vďaka Dobrej novine doslova mení komunity v Afrike k lepšiemu. Tiež si mohli povedať, aký zmysel má koledovať, keďže v tom čase riešili, či ľudia budú zbierať peniaze na Afriku, keď sami boli v 90. rokoch prevažne chudobní. No za posledných 30 rokov Dobrá novina dokázala veľké veci.

Klimatická kríza je nesmierne komplikovaná a všetko spolu súvisí. Stretli ste sa s tým, že deti cítili strach, bezmocnosť a úzkosť o svoju budúcnosť, keď si uvedomili, kam smerujeme?

Monika: Keďže ideme cestou pozitívnych príkladov a nezachádzame do klimatickej úzkosti, že nemáme druhú planétu v zálohe, s prílišným strachom o budúcnosť sa nestretávame. S deťmi sa sústredíme na riešenia, čo v nich evokuje, že ak ony dokážu tiež niečo meniť, máme nádej.

Andrej: Existujú deti, ktoré majú tento strach, a práve projektom DOBROčiny sa im snažíme ponúkať odpovede na ich obavy. 

Aký je rozdiel medzi dospelými a deťmi v tom, ako pristupujú k ochrane prírody?

Monika: Dospelí často hľadajú najrýchlejšie riešenia, ako chrániť prírodu, pričom deti neváhajú ísť aj do tých komplikovanejších možností. To často vidíme v DOBROčinoch.

Andrej: Zároveň do všetkého vedia priniesť prvok hry a zábavy, že ochrana prírody nemusí byť len nejaká vážna vec, ale môžeme ju robiť s radosťou v spoločenstve s kamarátmi.

Čo pre vás osobne znamená, že je naša planéta darom?

Monika: Planéta je spoločným domovom, kde sú ľudia a stvorenstvo darom a ja som darom pre nich. O Zem ako dar sa chcem zodpovedne starať, aby bola taká, o akej sníval Stvoriteľ pri stvorení sveta, a zodpovedala tak jeho projektu pokoja a krásy.

Andrej: Dar je prejav lásky a pozornosti niekoho voči mne. Je prekvapením a radosťou, že na mňa niekto myslí, a zároveň vo mne vzbudzuje lásku a vďačnosť voči darcovi. Ak túto metaforu aplikujem na planétu, je pre mňa darom od Stvoriteľa, ktorý vo mne vyvoláva vďačnosť, radosť a lásku voči daru aj voči samotnému darcovi.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Monika Vojtašáková sa v eRku venuje implementovaniu myšlienok Laudato si’ do eRko programu a je koordinátorkou kampane DOBROčiny. Pochádza z Rabčíc na Orave. Vyštudovala učiteľstvo pre primárne vzdelávanie a rada spoznáva krásy Slovenska.

Andrej Gejdoš je predseda eRka od roku 2022. Predtým dva roky pôsobil ako zastupujúci predseda. Pochádza zo Šurian a s manželkou žije v Bratislave. Vyštudoval slovenský jazyk a literatúru a latinský jazyk a okrem eRka sa venuje ešte kultúrnym a literárnym dejinám.

eRko je hnutie kresťanských spoločenstiev detí. Vytvára stretká, cez ktoré animátori vedú deti k životu v spoločenstve, láske, službe a živej viere. Vychováva ich k cnostnému životu, aby sa stali zrelými kresťanskými osobnosťami. Viac o eRku na www.erko.sk. 

Článok vyšiel s podporou eRka - Hnutia kresťanských spoločenstiev detí.