Prezident 2024 Prečo Zuzana Čaputová rezignovala

O tom, že sa prezidentka možno zriekne opätovnej kandidatúry, kolovali chýry už niekoľko posledných mesiacov. Čaputová svojim ľuďom v zákulisí prezidentského paláca opakovane zdôrazňovala, že ešte nie je rozhodnutá a musí to v sebe spracovať. Nervozita v tomto prostredí rástla, ale od paniky to malo ďaleko. Tá vypukla až koncom minulého týždňa.

Hoci Čaputová konkrétnejší signál nevysielala, jej blízke okolie, spriaznené médiá aj viacerí stranícki lídri si nielen želali, ale doteraz aj predpokladali, že predsa len potvrdí kandidatúru, lebo inej alternatívy niet.  

Tento predpoklad nebol odvážny, ale vlastne automatický: žiaden vrcholový politik nikde na svete nevstupuje do politiky len na jedno funkčné obdobie. Pôsobenie v politike, najmä po víťazstvách v parlamentných alebo prezidentských voľbách, sa vždy chápe ako dlhodobý záväzok a samozrejmá ambícia. Ešte väčšmi to platí, ak politik disponuje dôverou významnej časti voličov, ktorých reprezentuje, a tí si želajú, aby ich zastupoval ďalej.

Politici preto končia na výslní politiky nedobrovoľne, najčastejšie volebnými porážkami. Tí najodolnejší a najmotivovanejší alfapolitici – ako Robert Fico – dokážu mieriť k novým triumfom aj po trpkých prehrách, po ktorých ich už všetci ostatní s úľavou a výsmechom odpisovali. A ďalším – takým ako Mikuláš Dzurinda – na návrat stačí aj fiktívna viera, že azda pokoria päťpercentnú hranicu.

Zuzana Čaputová mala podľa tohto samozrejmého očakávania zasvätiť politike len jedno desaťročie, teda dĺžku maximálne dvoch volebných období, aká je ústavou vymeraná prezidentovi.

Jej rozhodnutie preto nezodpovedá automatickému očakávaniu, ale ani elementárnej mocenskej logike.

Prečo odchádza

Keby dnes Čaputová vyhlásila, že bude opäť kandidovať, bola by hlavnou favoritkou prezidentských volieb v roku 2024. Je pravdou, že jej čísla dôveryhodnosti sú na pomery prezidentov od začiatku minulého roka nízke. Ale v situácii, keď už počas pandémie korony zachvacovala spoločnosť aj pandémia nedôvery voči celej politickej triede, je na tom stále relatívne najlepšie.

Navyše, v budúcoročných voľbách mohla rátať so spokojným až nadšeným jadrom voličov, ktoré by ju zrejme bez väčších ťažkostí prepravilo do druhého kola. Ak by bola volebná účasť len niečo málo cez 40 percent ako naposledy, ohroziť Čaputovú by bolo veľmi ťažké. Šancu by mal iba veľmi silný protikandidát, ktorý by zmobilizoval voličov naprieč viacerými prostrediami, no nikoho takého dnes nevidieť na obzore. To všetko vedia nielen Čaputovej zúfalí poradcovia, ale aj spindoktori z centrál Smeru a Hlasu.

Čaputovej motív skončiť tak nemá žiadne politicko-mocenské, ale len psychologické vysvetlenie.

Po dnešnom vyhlásení prezidentky je zjavné, že o svojich najhlbších dôvodoch nechce a nebude hovoriť verejne, sú však známe jej blízkemu okoliu.

Hlavný kľúč k jej rozhodnutiu sa skrýva v jednej z menej nápadných viet dnešného vyhlásenia: „Samozrejme, pár slov tohto vyhlásenia nemôže obsiahnuť všetky najhlbšie dôvody môjho rozhodnutia, medzi ktoré patrí aj ohľad na moju rodinu.“

V tejto vete je len naznačené trápenie, ktoré najmä od minulého roka najviac pohlcovalo život ženy aj političky Zuzany Čaputovej.

Prezidentka čoraz horšie znášala opakované vyhrážky smrťou nielen voči sebe, ale najmä voči svojim dcéram, ktoré sú od istého času pod nepretržitou ochranou. K tomu sa nabaľovali aj ďalšie rodinné problémy. Tento tlak bol jedným z hlavných dôvodov, prečo svojim najbližším spolupracovníkom z paláca začiatkom júna povedala, že už nemá vnútornú silu pokračovať do roku 2028.

Pred piatimi týždňami som na tomto mieste napísal, že Robert Fico si ako nadmieru bystrý a bezohľadný veterán slovenskej politiky všimol, ako jeho pravidelné útoky („slúžka cudzích záujmov“, „sorosovské dieťa“ a podobne) zasahujú prezidentku na veľmi citlivom mieste.

Samozrejme, v čase svojho premiérovania si sám Fico, ale aj Igor Matovič zažili na sebe aj na svojej rodine podobné, ak nie ešte horšie prejavy nenávisti.

Faktom je však aj to, že v čase najväčšej polarizácie Slovenska od 90. rokov a od éry Michala Kováča žiaden slovenský prezident nečelil politickým útokom a následne aj vyhrážkam takého rangu a intenzity ako Čaputová s rodinou. Takýmto terčom nie je v súčasnosti ani žiaden iný prezident v EÚ, ktorý disponuje porovnateľnými kompetenciami ako slovenský prezident.

Fico systematicky prekračoval hranice ostrej a legitímnej kritiky s vedomím, že prezidentka, ktorá má ústavou aj zvyklosťami vymedzenú nadstranícku a prevažne reprezentatívnu rolu, nemôže primerane reagovať.

Lenže možno týmito dôvodmi obhájiť rezignáciu Zuzany Čaputovej na politiku?

Porovnanie s inými prezidentmi

S istou dávkou pátosu by sa dalo povedať, že prezidentka povýšila svoje individuálne utrpenie a záujem rodiny nad záujem vlasti.

V každom prípade platí, že Zuzana Čaputová svojím dobrovoľným odchodom z vrcholovej politiky porušuje slovenskú aj českú prezidentskú tradíciu.

Po Andrejovi Kiskovi je síce ďalším prezidentom, ktorý sa rozhodol skončiť po prvom období. Kiskov plán však nebol skoncovať s politikou, ale vymeniť prezidentský palác za politicky oveľa silnejší premiérsky úrad.

Michal Kováč zažil v úrade oveľa väčšie drámy než Čaputová. Uniesli mu syna, ktorého blízky kamarát bol neskôr zavraždený. Kováč mal tak pádne dôvody na strach o život seba aj najbližších. Stála proti nemu celá štátna mašinéria na čele s premiérom Mečiarom, ktorého hnala patologická pomstychtivosť, ale aj tajná služba posadnutého Ivana Lexu, ktorý bol odhodlaný na zločiny najťažšieho kalibru.

Napriek tomu Kováč, ktorým predtým mnohí opovrhovali pre jeho slabosť, nielen nerezignoval, ale v roku 1999 sa pokúšal na vlastnú päsť o znovuzvolenie. Samozrejme, bol v tom aj jeho pocit historickej nespravodlivosti, že koaličné strany novej Dzurindovej vlády akoby zabudli na jeho zásluhy a dohodli sa na kandidatúre Rudolfa Schustera. Kováč išiel proti múru, až keď tri dni pred prvým kolom videl, že je to beznádejné, z volieb odstúpil.

Jeho nástupca Schuster počas úradovania takmer zomrel po prasknutí hrubého čreva. Ani on sa nevzdal a opätovne kandidoval, hoci jeho šance boli mizivé (napokon skončil na neslávnom štvrtom mieste).

Českí prezidenti boli v tomto úspešnejší, každý uspel na dvakrát a zastával úrad celú dekádu. Posledný československý prezident Václav Havel v roku 1998 nechcel opätovne kandidovať. Predtým mu zomrela manželka Olga, druhýkrát sa oženil, ale súčasne ho trápili zdravotné problémy, absolvoval viaceré vážne operácie, preto zvažoval koniec. Navyše ani nemal istotu znovuzvolenia v parlamente. Napokon ho najbližší prehovorili, Havel to skúsil opäť a v poslaneckej snemovni prešiel najtesnejším rozdielom.  

Keď sa Miloš Zeman rozhodol v roku 2018 kandidovať druhýkrát, bol v takom zlom fyzickom rozpoložení, až mnohí neverili, či sa v prípade úspechu dožije konca svojho ďalšieho mandátu. Ale Zeman ako 73-ročný opäť vyhral a proti všetkým zdravotným proroctvám aj dovládol – a ešte si v závere svojím postojom k vojne na Ukrajine vylepšil celkový profil.

Zuzana Čaputová, ktorá zajtra oslávi svoje päťdesiate narodeniny, sa však rozhodla, že sa o rok stane mladou exprezidentkou.

Kto príde po nej

Rozhodnutie prezidentky je správou o dobe, v ktorej žijeme, ale aj o samotnej protagonistke.  

Je príznakom doby, že práve politička s jej osobnostnou výbavou, ktorá napriek chybám preukázala formát nadstraníckej prezidentky a neraz až úzkostlivú úctu k pravidlám, odchádza z politiky ako vyhnanec.

Najväčší prepad popularity zaznamenala na prelome rokov 2021/2022, keď vláda na čele s ministrom obrany Jaroslavom Naďom silou-mocou pretláčala obrannú zmluvu s USA. Cieľom bolo rýchle schválenie, pričom pripomienkové konanie sa malo udiať nenápadne počas vianočných sviatkov.

Najnovšia kniha Mareka Vagoviča prináša v tejto téme nové zaujímavé súvislosti aj s vyjadreniami samotnej Čaputovej: tá sa v zákulisí snažila vládnych činiteľov presvedčiť, aby na zmluvu v danom čase netlačili, pretože spoločnosť bola aj tak veľmi rozdelená a navyše prichádzala ďalšia rozbuška s témou povinného očkovania proti covidu. Prezidentka vtedy prejavila väčší politický cit než vládni jastrabi, ktorí chceli zmluvu čo najrýchlejšie presadiť. V samotnej zmluve pritom žiaden väčší problém nebol, rovnakú či podobnú predtým schválili iné štáty vrátane Orbánovho Maďarska. Dalo sa však predvídať, ako v čase pandemického spoločenského rozvratu jej obsah zneužije zmŕtvychvstalý Smer. Keď bol oheň na streche, Čaputová sa ho snažila hasiť interpretačnou doložkou, čím zas vyvolala rozčarovanie na strane vlády aj Američanov. Tým však ničomu nepomohla, ale skôr potvrdila aj blúznivú kritiku Fica a spol.

Táto epizóda si zaslúži špeciálne pripomenutie: prijímanie obrannej zmluvy prinieslo Čaputovej nielen najväčší prepad dôveryhodnosti, ale aj spustilo útoky opozície a takzvanej mediálnej alternatívy, že je americkou agentkou.

Zvyšok je správou o povahe politikov ako Zuzana Čaputová.

Prezidentka, ale aj mnohí iní v posledných rokoch až nadužívali pojem slušnosti a jej významu v čoraz surovejších pomeroch. Svojho času vniesla tento pojem do politiky Iveta Radičová, premiérka, ktorá pôsobila začiatkom jesene 2011 – po všetkých konfliktoch vnútri SDKÚ, s SaS, ale aj pod zosilňujúcou opozičnou paľbou Roberta Fica – rezignovaným dojmom. Mocensky rafinovaný premiér by možno komplikovanú vládu s tvrdohlavým Sulíkom udržal. Ale Radičová už na to nemala dostatok síl ani motivácie, napokon, sama sa predtým vzdala kandidatúry na predsedníčku SDKÚ. De facto vyhrala voľby, ale v aréne sa už nevedela pobiť s tvrdšími súpermi. Problém nebol v tom, že bola príliš slušná, ale bola príliš málo odolná. 

Moc tak doputovala k Ficovi a Iveta Radičová, ktorá chcela byť protagonistkou nového štýlu politiky, sa napokon stala jednou z postáv v krátkej a vo výsledku tragickej epizóde.

Aj na Čaputovej dnešné rozhodnutie sa bude o rok nahliadať práve cez osobu, ktorá zaujme jej miesto. Ak by sa jej nástupcom stal Ivan Korčok alebo niekto jeho strihu, kto kontinuálne nadviaže na zahraničnopolitickú líniu, Čaputovej rezignácia sa bude v spätnom zrkadle hodnotiť s dávkou veľkorysosti. Ak sa jej nástupcom stane niekto blízky Ficovi – alebo sám Fico –, jej rezignácia sa zapíše ako stroskotanie.

Nič z toho však už nezáleží na samotnej Zuzane Čaputovej.

V jednom zmysle sa však prezidentka rozhodla správne.

Petr Pithart sa pred rokmi priznal, že Havla on ani ďalší už nemali v roku 1998 tlačiť, aby pokračoval, lebo už na to nemal vnútorné sily.

Andrej Kiska už pomerne rýchlo po zvolení vedel, že druhýkrát nebude kandidovať na prezidenta – dôvody mal celkom iné než Čaputová, napokon, politika bola v tom čase oproti dnešku oveľa pokojnejšia, Kiska mal vysoké čísla dôveryhodnosti, lenže prezidentovanie ho nebavilo. To nebol prípad Čaputovej, ktorá bola od nástupu do funkcie oveľa viac politicky rozmýšľajúcim človekom ako Kiska. 

Okolie aj časť médií tak trochu znudeného prezidenta presviedčali, aby vzhľadom na popularitu prevzal zodpovednosť za krajinu a postavil sa do šíku boja s Ficom. Kiska však na to nemal potrebnú energiu, v kampani bol mdlý a po neúspešných voľbách sa vyparil – čím nepriamo tiež prispel k tomu, akú podobu nadobudli vnútorné koaličné konflikty, v ktorých chýbala vyvažujúca autorita.

Zuzana Čaputová sa celé mesiace rozhodovala sama za seba a v osamelosti, až kým to v posledných dňoch postupne všetkým oznámila. Jej rozhodnutie je určite výsledkom krehkosti, akú u politikov nemáme očakávať a vzývať, obzvlášť nie v tejto dobe. Ale je aj jedinečné nielen tým, že sa sama dobrovoľne vzdáva moci, ale spôsobom, aby ju nikto – nielen tá americká ambasáda, ako hlásajú Fico s Blahom – nezmanipuloval do pozície, na ktorú sa už necíti stavaná.