Silvio Berlusconi Vyrástol na rozbitej politickej scéne Talianska, bol predzvesťou Trumpa a Babiša

V pondelok 12. júna zomrel vo veku 86 rokov jeden z najvýznamnejších a zároveň najkontroverznejších európskych politikov posledných troch desaťročí – Silvio Berlusconi. Tento muž, ktorého, ako napísal magazín Politico, mnohí milovali a mnohí nenávideli, zanechal výraznú stopu na smerovaní Talianska a aj celej Európy.

Bol avantgardou súčasnej doby. Svojím štýlom bohatého podnikateľa s absolútnou kontrolou nad stranou, s veľmi neštandardným osobným životom a množstvom škandálov (ktoré mu akosi málo škodili) bol v podstate predzvesťou politikov ako Donald Trump či Andrej Babiš a politických strán na štýl eseročiek. Jeho život bol poznačený viacerými hlbokými pádmi, z ktorých však neuveriteľne dokázal niekoľkokrát povstať a vrátiť sa. Vďaka svojej schopnosti reagovať a prispôsobiť sa zmenám bol schopný zostať na výslní až do svojej smrti.

Kondolovali mu pravičiari, liberáli aj Putin

Poctu vyjadrili Berlusconimu takmer všetci významní stredopraví a pravicoví politici naprieč Európou. Predsedníčka Európskeho parlamentu Roberta Metsolová mu poďakovala ako bojovníkovi za stredopravé hodnoty. Manfred Weber, šéf Európskej ľudovej strany, kam patrí aj Berlusconiho strana Forza Italia, vyjadril obdiv nad energiou a obetavosťou, s ktorou pracoval pre svoje milované Taliansko. Rovnako pochvalne sa však vyjadril aj liberálny holandský premiér Mark Rutte, ktorý povedal: „Smrťou Silvia Berlusconiho stratilo Taliansko silnú osobnosť.“ 

Jeho život bol poznačený viacerými hlbokými pádmi, z ktorých však dokázal niekoľkokrát povstať a vrátiť sa.Zdieľať

Bývalý slovenský premiér Mikuláš Dzurinda ho na sociálnej sieti spomína ako človeka, ktorý „nikdy nedával najavo, aký je bohatý. Od prvej chvíle som mal pocit, že je jedným z nás. Bez ohľadu na to, či pochádzame z menšej alebo väčšej krajiny, staršej alebo mladšej demokracie, rozvinutej alebo menej prosperujúcej ekonomiky. Na európskych radách sme veľmi často sedávali vedľa seba. Zomrel významný taliansky, ako aj európsky politik. Ale aj jeden z mojich najvýznamnejších politických súputníkov“.

Najväčšiu pozornosť však pritiahlo vyjadrenie pocty od samotného Vladimira Putina, ktorý v kondolenčnej správe nazval Berlusconiho svojím drahým priateľom, vďaka ktorému napredovali rusko-talianske vzťahy, a patriarchom talianskej politiky. Berlusconi zostával aj po ruskej invázii na Ukrajinu jedným z posledných osobných priateľov a podporovateľov Putina v Európe. Aj to ukazuje paradoxnosť mnohých jeho postojov a politických názorov. V čom teda zmenil Taliansko a Európu a aký bol jeho životný príbeh?

Bohatstvo z nehnuteľností a televízie

Silvio Berlusconi sa narodil v roku 1936 v Miláne v bežnej rodine patriacej k strednej vrstve s tromi deťmi. V tom čase nič nenasvedčovalo, že by sa raz mohol stať miliardárom a najdlhšie slúžiacim premiérom v talianskej histórii.

Po štúdiách na Milánskej univerzite začal v 70. rokoch podnikať s nehnuteľnosťami a po pár rokoch a niekoľkých neúspechoch zarobil veľký majetok predovšetkým vďaka šťastiu a schopnosti okúzliť druhých. Počas jednej cesty vlakom sa mu napríklad podarilo presvedčiť istého viceprezidenta penzijného fondu, aby investoval do jeho developerského plánu pod názvom Milano Due, ktorý sa ukázal ako veľký úspech.

Mnohí jeho najbližší spolupracovníci boli odsúdení za podplácanie a blízkosť k mafii. Sám čelil súdnemu procesu počas svojho života 36-krát.Zdieľať

V roku 1973 založil svoju prvú lokálnu televíziu s názvom TeleMilano. V tom čase mala štátna televízia v Taliansku monopol na vysielanie na národnej úrovni, čo veľmi brzdilo rozvoj jeho biznisu. Berlusconi sa rozhodol obísť túto reguláciu tak, že skúpil niekoľko lokálnych televízií, na ktorých vysielal rovnaké programy, a tým de facto postupne vytvoril televíziu pokrývajúcu celú krajinu.

Jeho vysielanie bolo oproti štátnej televízii moderné, už v tom čase vysielal americké seriály a filmy, čím sa jeho kanály stali najsledovanejšími na trhu. Ako jeho zisky rástli, rástol aj rozsah jeho podnikania. Kúpil kinosály, maloobchodné predajne a tiež futbalový klub AC Miláno. Postupne sa z neho stal miliardár. Dnes po sebe zanecháva impérium v hodnote 7 miliárd dolárov.

Vyrástol na boji proti následníkom komunistov

Problémom Berlusconiho bolo, že si nikdy veľmi nerobil starosti so zákonom. Mnohí jeho najbližší spolupracovníci ešte z prvotných developerských projektov boli neskôr odsúdení za podplácanie a blízkosť k mafii. Sám čelil súdnemu procesu počas svojho života 36-krát, pričom bol obvinený z viacerých zločinov vrátane podplácania a korupcie. Zvesti o tom, že k jeho úspechu prispela svojím dielom aj talianska mafia, sa mu nikdy nepodarilo úplne rozptýliť.

Jeho rýchly vzostup v politike na začiatku 90. rokov sa udial na pozadí veľkého korupčného škandálu pod názvom „Mani Pulite“. Kauza pochovala päť prozápadných strán z celého politického spektra vrátane kresťanských demokratov. Keďže všetky tieto strany boli úplne zdiskreditované, hrozilo, že vlády sa ujmú nasledovníci talianskych komunistov.

Celú kampaň viedol v štýle boja proti komunizmu a dokázal spraviť dovtedy nevídanú vec – volebne spolupracoval s dvomi stranami, ktoré sa neznášali.Zdieľať

Berlusconi však v roku 1994 založil stranu Forza Italia a už o sotva rok sa stal premiérom. Celú kampaň viedol v štýle boja proti komunizmu a dokázal spraviť dovtedy nevídanú vec – volebne spolupracoval s dvomi stranami, ktoré sa neznášali. V severotalianskych volebných obvodoch vytvoril koalíciu s Ligou Severu a v strede a na juhu Talianska zase s Národnou Alianciou, ktorá bola pohrobkom nasledovníkov Benita Mussoliniho. Berlusconi tieto voľby vyhral a začala sa jeho 30-ročná politická kariéra.

Rovnako ako v biznise, ani tu nehral podľa pravidiel. Jeho úspech bol možný iba vďaka vlastneniu najpopulárnejších televízií v krajine, v ktorých sa vysielali jeho kampaňové spoty. Svojich televízií sa nevzdal ani neskôr, napriek opakovaným obvineniam z konfliktu záujmov. Rýchly nástup Berlusconiho zároveň otváral otázku jeho motivácií – aj jemu samému totiž v kauze Mani Pulite hrozilo obvinenie z podplácania a po zvyšok kariéry čelil výčitkám, že do politiky vstúpil iba kvôli vyhnutiu sa trestnému stíhaniu.

Po odsúdení sa opäť vrátil

Na čele Talianska stál v rokoch 1994 až 1995, 2001 až 2006 a 2008 až 2011. Počas svojej éry síce zastával jasne proatlantické (podporil dokonca aj inváziu do Iraku) a proeurópske postoje, ale politiku robil veľmi svojským spôsobom. Vrelé vzťahy udržiaval s Vladimirom Putinom aj líbyjským diktátorom Muammarom Kaddáfím.

Funkciu premiéra vykonával v čase veľkého rozširovania Európskej únie a dlhovej krízy. Práve tá ho nakoniec v roku 2011 položila, pretože nedokázal adekvátne reagovať na obrovské zadlžovanie Talianska a pokles životnej úrovne. V nasledujúcich rokoch čelil viacerým obvineniam z podplácania a sexuálnych deliktov vrátane sexuálneho styku s maloletou osobou (tohto obvinenia bol zbavený až vo februári 2023). V roku 2013 ho nakoniec súd uznal vinným z daňových podvodov, v dôsledku čoho mal zakázané byť volený do akejkoľvek funkcie na nasledujúcich 6 rokov. Zdalo sa, že jeho politickej kariére je koniec, ale opak bol pravdou.

Počas svojej éry síce zastával jasne proatlantické a proeurópske postoje, ale politiku robil veľmi svojským spôsobom. Vrelé vzťahy udržiaval s Putinom aj líbyjským diktátorom Kaddáfím.Zdieľať

Na čele svojej strany Forza Italia zotrval a v roku 2019, krátko po vypršaní trestu, kandidoval do Európskeho parlamentu, kde bol aj zvolený a stal sa najstarším europoslancom. V parlamentných voľbách v roku 2022 kandidoval do talianskeho senátu a vďaka jeho strane mohla vzniknúť pravicová koalícia s Ligou Mattea Salviniho a stranou Georgie Meloniovej Bratia Talianska. Začiatkom minulého roka sa dokonca uchádzal o funkciu talianskeho prezidenta, v parlamente sa mu však nepodarilo nakoniec získať dostatočnú podporu.

Berlusconi počas celej kariéry zastával viaceré kontroverzné postoje a neraz sa blysol extravagantnými, nediplomatickými výrokmi. Pri kandidatúre Talianska a Fínska o umiestnenie Európskeho úradu pre bezpečnosť potravín sa nechal počuť, že fínske jedlo je nejedlé, nechutné a že Fíni jedia iba marinované sobie mäso.

V posledných mesiacoch vyvolávali kontroverzie hlavne jeho výroky chváliace Putina a obviňujúce Zelenského zo začatia vojny. Vo februári vyhlásil: „Jediné, čo musel Zelenskyj urobiť, bolo prestať útočiť na dve autonómne republiky v Donbase a nič z tohto by sa nestalo.“ Tieto výroky si zaslúžili ostré odsúdenie nielen od samotného Zelenského, ale aj od talianskej premiérky Georgie Meloniovej, ktorá stojí jasne za podporou Ukrajiny.

Úspechy konzervatívnej premiérky navzdory kritikom Giorgia Meloniová je jedinou zárukou talianskej podpory Ukrajine

Ján Cipár

Taliansku sa za novej vlády ekonomicky darí, bol zatknutý bos Cosa Nostry a napriek kritikom popularita vládnej strany narástla na 30 percent.

Cesta k posilneniu pravice

Okrem obrovského majetku a dlhej politickej kariéry zanechal po sebe typ spolupráce, ktorý môže mať významný presah aj v Európe. Po septembrových parlamentných voľbách v Taliansku totiž Berlusconiho Forza Italia (na európskej úrovni člen Európskej ľudovej strany) vstúpila do koalície s Meloniovej stranou Bratia Talianska (Európski konzervatívci a reformisti; ECR) a Salviniho Ligou (Identita a demokracia).

Toto spojenie pravicových a populistických strán a získanie reálnej moci, ktoré bolo v nedávnej minulosti ťažko mysliteľné, zbúralo v Európe isté tabu a zdá sa ako čoraz želanejší model európskej pravice, ktorá na kontinentálnej úrovni stráca trpezlivosť s vládnutím s ľavicou a liberálmi. Podobné spojenie sa zrodilo čoskoro nato aj vo Švédsku a momentálne sa vytvára po parlamentných voľbách aj vo Fínsku. Obdobná situácia môže nastať aj po júlových voľbách v Španielsku.

Práve Taliansko v tomto smere slúži ako istý vzor a zelené a liberálne kruhy už hovoria o takzvanej „melonizácii Európy“. Vplyvom súčasnej talianskej koalície sa začína šéf Európskej ľudovej strany Manfred Weber čoraz viac prikláňať k užšej spolupráci práve s Meloniovej Bratmi Talianska. Je možné, že dôsledky posilnenia pravice pocítime napokon aj v eurovoľbách, ktoré sa uskutočnia už o rok.