O novej knihe Rada Baťa Kto sú hrobári slovenskej politiky?

Niektorí recenzenti sa viac ako samotnej knihe venovali otázke, či je etické, aby autor, ktorý bol poradcom významných politikov (Radičová, Kiska, Beblavý), písal o rôznych historkách z politického zákulisia. A aj dosť indiskrétne o ľuďoch, ktorí si ho vlastne platili – okrem iného – aj za diskrétnosť.

Isto, nie je to celkom kóšer, keď si svojich bývalých zamestnávateľov takto podáte. Ale na druhej strane, aj tento typ literatúry potrebujeme.

Iní recenzenti zase rozoberali samotného Baťa, ktorý má problém slušne sa vyjadrovať, používa hrubé urážky, nemá problém – najmä na Facebooku, ale aj v knihe – ľudí ponížiť a degradovať na „ľudský odpad“. Preto nemá veľké právo vynášať súdy o tom, ako nefunguje slovenská politika, lebo aj on je súčasťou problému. Aj to je pravda.

Iní zas tvrdili, že v skutočnosti nebolo všetko tak, ako Baťo opísal, že niektoré deje videli ich iní aktéri inak. A že to je nedôveryhodné. A že je to vraj taká zbierka klebiet zo zákulisia politiky. Môže byť, akurát že podstatou tej knihy nie sú ani tak rôzne zákulisné historky, ale áno, sú jej korením.

Ale takmer všetky články pripomínali Baťovu základnú tézu a tá aj zarezonovala vo verejnom priestore: že politici, v ktorých službe bol, nemali zvládnuté samotné politické remeslo, Radičová sa štítila straníckej politiky, Kisku začalo prezidentovanie nudiť a Truban na svoju úlohu volebného lídra vôbec nebol pripravený.

A ešte jedna téza rezonovala – že náhradou za politickú porážku Smeru sa stalo jeho morálne odsúdenie. Politika akoby sa zmenila na rozprávkový boj so zlom.

Táto téza je opäť veľmi aktuálna a musíme si ju pripomínať: Smer už nemá zmysel morálne odsudzovať, treba ho politicky poraziť.

Kniha je dobre napísaná a Baťovi vyšlo načasovanie.Zdieľať

Ani som nemala po všetkých tých článkoch o tejto knihe chuť prečítať si ju. Napokon, je to tristo strán, zaberie to človeku dosť času a musí zvážiť, či toľko času obetuje Radovi Baťovi.

Lenže potom som zažila v košickom Artfore debatu s autorom a videla som tam ľudí, ktorých oslovila a mali potrebu o nej hovoriť.

A takisto mi viacerí známi hovorili, že Baťa „síce nemusia“, ale tá kniha je naozaj zaujímavá. A že boli napokon radi, že si ju prečítali, lebo v niečom sa ich pohľad na politiku posunul či vyvinul. To mi už bolo jasné, že nešlo len o pár klebiet a zopár poučkových téz.

V tej knihe je niečo, čo ľudí bavilo čítať. Je dobre napísaná a Baťovi vyšlo načasovanie.

Sme opäť pred voľbami, opäť chce náš hlas získať aj nejeden milý a dobrý človek, ktorý „chce páchať dobro“, ale nechce sa veľmi špiniť nejakou straníckou politikou či učiť sa politické remeslo, a tak opäť môžeme zažiť sklamanie.

To zažil viackrát aj Rado Baťo, bol frustrovaný zo spôsobu, akým politiku robila Iveta Radičová, z toho, ako Kiska strácal v prezidentskom úrade ambície, upadal do politickej ničoty a najmä ako si potom založil stranu. Ale frustrovaný bol Baťo aj z toho, ako sa tvorila koalícia PS-Spolu, ktorá ponúkla nepripraveného lídra a nezvládla volebnú kampaň tak, aby sa dostala do parlamentu. Baťo bol členom jej volebného štábu.

Baťo jednoducho svojou knihou ponúkol čosi, po čom je teraz dopyt. Hľadanie odpovede na otázku, prečo sa to tak zle posledné roky či desaťročia vyvíjalo a dospelo to až k veľkému úpadku politického života.

Anton Chromík je preňho bigotný primitív a denník Postoj hlásna trúba konzervatívneho kresťanstva.Zdieľať

Ale nie je jednoduché začať čítať tú knihu. Prečítala som si úvodnú kapitolu, a knihu odložila. Pre vetu, ktorá sa týkala osobného konfliktu Baťa a Matoviča ako premiéra. Baťo píše o Matovičovi ako o „ľudskom odpade“. To je za čiarou všetkého.

Ale napokon som knihu predsa len čítala a dočítala. Našťastie, neznesiteľný – čo sa týka urážok ľudí – bol najmä úvod knihy. Viac som sa obrnila a to bolo fajn, pretože v knihe je dosť urážok aj smerom ku konzervatívnemu táboru či ku kresťanom v politike, ktorých Bato nazýva „kresťanistami“.

Baťo má k tejto skupine ľudí pohŕdavý vzťah, Anton Chromík je preňho bigotný primitív a denník Postoj hlásna trúba konzervatívneho kresťanstva, ktorá šíri bludy o skazenom Západe a poslednej bašte tradičných hodnôt, ktorá sa vraj držala na Východe.

Baťo nemá rád kresťanských konzervatívcov, nemá voči nim ani toleranciu. Rôznorodo rozvrstvenému táboru slovenských konzervatívcov nerozumie, ba priam ním opovrhuje.

Som presvedčená, že tým oveľa viac škodí sebe a svojmu profesionálnemu imidžu ako slovenským konzervatívcom. Nemám pocit, že by bolo treba súkať urazenecké pózy. Je mi autora skôr ľúto. Je dostatočne inteligentný aj zvedavý a skúsený, aby mohol mať aj na konzervatívny tábor sofistikovanejší pohľad ako len taký povrchný a pohrdlivý. Nesvedčí mu to. Tak ako mu nesvedčia tie urážky. Škodí sám sebe, nie iným.

Ak by však Baťo nemal iné talenty, bolo by to iba čisté klebetenie či ventilovanie si vlastných frustrácií.Zdieľať

Ale vráťme sa ku knihe – našťastie po úvodnej kapitole, kde si to silnými slovami vybavil s tými, s ktorými chcel, je už jej tón vecnejší a osobných urážok podstatne menej. Súvisí to aj s tým, že hoci má Baťo k Radičovej, Kiskovi či ľuďom z koalície PS-Spolu kritický postoj, drží si istý rámec slušnosti a rešpektu, prejavuje aj istý druh sympatie.

Hoci jeho indiskrétnosť je občas naozaj prekvapujúca. Možno je za tým istý druh sociopatie (mrzí ma, že tu takto amatérsky diagnostikujem), ktorý Baťo zrejme má. Je mu jedno, ako to bude vyzerať či pôsobiť, či bude za slušného chlapca, napíše si svoje. A baví ho aj provokovať. To vieme už z čias jeho novinárskej kariéry, keď ministerku práce Vieru Tomanovú vo svojom legendárnom komentári nazval mimozemšťankou.

Najprv sa to zdalo smiešne, výstižné, ale napokon bol silný aj pocit, že takto sa serióznemu ekonomickému komentátorovi nepatrí písať. Lebo je v tom už aj pocit, že mladý muž pohŕda staršou ženou, nielen jej politickými krokmi.

Ak by však Baťo nemal iné talenty, bolo by to iba čisté klebetenie či ventilovanie si vlastných frustrácií, kniha by bola nudná.

Ale ona nudná nie je.

Pamätám si ho ešte z čias, keď pracoval v redakcii Trendu. Svojím spôsobom to bol v novinárskej branži ojedinelý zjav. Nemal vysokú školu, ale sebavzdelávaním získal naozaj úctyhodný vzdelanostný základ. Bol učenlivý, pracovitý a bystrý. Už ako mladý si rýchlo získal rešpekt politikov aj kolegov, ako dvadsaťsedemročný sa stal šéfredaktorom.

Rado Baťo je človek, ktorý vie urobiť aj prudkú obrátku.Zdieľať

V pamäti utkvel z tých čias ako vášnivý zástanca ekonomických reforiem a pravicových riešení.

Lenže Rado Baťo je človek, ktorý vie urobiť aj prudkú obrátku, a to sa v jeho živote pravidelne opakuje.

Najprv bola miklošovská ekonomika preňho akoby bleskom z čistého neba, jeho vzorom bol Hayek, Mises a hlásil sa k libertariánstvu. Potom sa spriatelil s Martinom Filkom a prišiel obrat.

Pred desiatimi rokmi kolegovi Hanusovi pre .týždeň povedal: „Moje srdce je stále liberálne, ale je blízko stredu. Určite mám však dnes bližšie k umierneným sociálnym demokratom než k libertariánom.“

Tých zvláštnych zvratov v jeho živote bolo viac.

Rado Baťo ako poradca prezidenta. Foto: Facebook Rada Baťa/Maňo Štrauch

Noviny ho po čase omrzeli. Keď dostal ponuku od premiérky Radičovej na pozíciu hovorcu, prijal to, no, samozrejme, on nikdy nebol iba klasický hovorca, rýchlo sa stal oveľa významnejším mužom v zákulisí.

Iveta Radičová nenaplnila jeho predstavy o politikovi, ktorému hodno slúžiť. Obaja sa dosť rýchlo odcudzili. Baťovo sklamanie bolo veľké, ale ani nie tak z predčasného pádu vlády, ale najmä z toho, akým spôsobom premiérka svoju moc používala.

Po páde Radičovej vlády sa mu ozval Andrej Kiska, ktorého už z novinárskej práce poznal. Vyzval ho, aby mu pomohol stať sa prezidentom.

Dosť bláznivá ponuka, ale pre muža milujúceho dobrodružstvo a ťažké výzvy príťažlivá. A potom, keď to prekvapivo vyšlo, bol Baťo prezidentovým poradcom a vôbec dôležitou osobou v zákulisí. No jasne videl Kiskove limity, obaja muži sa ku koncu Kiskovho prezidentovania rozišli nie v dobrom.

Pred voľbami pomáhal Baťo Beblavému, ale keď sa koalícia PS-Spolu trápila s volebnou kampaňou, stal sa aj členom volebného tímu PS-Spolu. O tom všetkom vlastne napísal knihu.

Nechajme teda moralizovanie nad jeho slovníkom či spôsobmi bokom a skúsme z tej knihy vydestilovať to, čo je poučné a dôležité. A také veci tam sú.

Viac verila svojej popularite a tomu, že ju podržia médiá, intelektuáli, verejnosť ako vlastní straníci. Zdieľať

Vráťme sa k ére Ivety Radičovej, ktorá síce už pomaly upadá do zabudnutia, ale sú v nej dôležité momenty, ktoré stoja za to, aby boli pripomenuté a posúdené s istým nadhľadom. Prečo neuspela, hoci bola inteligentná, razantná, sprvu aj obľúbená? Prečo skončila tak rýchlo, hoci mala tie najlepšie úmysly so Slovenskom? A prečo ju tá krátka premiérska skúsenosť doviedla až k takej skepse a frustrácii, že už nemala žiadnu túžbu do politiky sa vrátiť? Nenahovárajme si, že za to môže iba Sulík.

Baťo ponúka inú odpoveď.

Jej limity vidí v tom, že pohŕdala straníckou politikou. Tým si sama nastavila limity, keďže mala dešpekt ku všetkému, čo smrdelo straníckou politikou. „Materskú SDKÚ nepovažovala za oporu, ale prekážku vládnutia podľa vlastných predstáv.“ Nepomáhal ani jej profesorský prístup, ktorý oslaboval jej mocenskú pozíciu.

Baťo píše, že Radičová nahradila stranícku politiku tým, že používala na presadzovanie svojich ideí verejný tlak, burcovanie a ultimáta. Všetko stavila na svoju dôveryhodnosť v očiach verejnosti, ktorá ju vnímala ako bojovníčku za spravodlivosť a aj ako čistú političku, ktorá sa nepošpinila straníckym politikárčením či kšeftami.

Možno je Baťo k svojej šéfke tvrdý, ale jeho postrehy o Radičovej nie sú irelevantné.Zdieľať

Pri podozreniach z korupcie konala rázne a stavala aj ultimáta. Ale keďže nemala veľa reálnych mocenských nástrojov, ako dosiahnuť svoje, používala trucovanie či urazenosť.

Viac verila svojej popularite a tomu, že ju podržia médiá, intelektuáli, verejnosť ako vlastní straníci. O tých ani príliš nestála, prenechala ich Mikulášovi Dzurindovi. To však bola krátkodobá stratégia a Radičová aj vďaka nej rýchlo narazila. A potom si podľa Baťa volila pozíciu obete, ako jej všetci ubližujú, keď ju straníci nepočúvali.

Navyše Radičová bola vždy skôr osamelým vlkom ako tímovým hráčom. Výsledkom toho boli podľa Baťa pocity únavy a frustrácie. A tie si už neskôr vraj chodila ventilovať do Bruselu, kde však bolo treba vyjednávať.

Možno je Baťo k svojej šéfke tvrdý, ale jeho postrehy o Radičovej nie sú irelevantné.

To, že takýmto spôsobom sa nedá vykonávať vrcholová politika, zrejme pochopila aj Iveta Radičová. Po odchode z premiérskej funkcie jej už viac záležalo na jej profesorskom renomé a otvorene hovorila, že netúži po návrate. Mnohí jej priaznivci tomu odmietali uveriť a stále snívali o jej návrate.

No Baťo dosvedčuje, že Radičová bola v politike nešťastná, frustrovaná a osamelá. Aj preto si už nič také netúži zopakovať.

Baťo už vtedy zaregistroval, že Kisku viac baví to, kde sú umiestnené bilbordy, ako politický obsah kampane.Zdieľať

Baťo sa netají tým, že Andreja Kisku, selfmademana z Popradu, má stále rád a že jeho životný príbeh o tom, ako zbohatol, ako predal firmy, založil charitu a túžil robiť dobro, ho fascinoval. A aj akási Kiskova prostoduchosť, v dobrom zmysle slova.

Veril mu, že chce pomáhať ľuďom a že aj ako prezident má chuť meniť spoločnosť k lepšiemu. Možno to znelo z jeho úst často ako fráza, ale Baťo tvrdí, že tento muž to myslel úprimne. Hoci isto v jeho boji o prezidentský stolec bola aj mužská túžba po dobrodružstve, skúsiť si niečo iné, dokázať si niečo a opäť ísť do rizika a dosiahnuť svoj cieľ.

Najprv to vyzeralo trochu ako bláznivá hra, ale Rada Baťa to pritiahlo. A do Kiskových služieb vstúpil v čase, keď to naozaj nevyzeralo na úspech. Skôr na rozmarnú zábavku bohatého muža.

Ale ukázalo sa, že Kiskova charizma na ľudí funguje, a okrem toho si Kiska umne vyskladal okolo seba tím, ktorý mu kampaň dobre rozohrával a viedol.

Baťo má obľúbenú tézu: že politiku niektorí politici nahrádzajú prácou. Zdieľať

Bola to pritom ťažká borba, neskúsený Kiska čelil veľkému rétorovi Procházkovi, ostrieľanému, sarkastickému i vtipnému Kňažkovi a napokon tu bola superťažká váha. Robert Fico.

Išlo sa na doraz, Kiska do toho dával veľa peňazí i energie, no Baťo už vtedy zaregistroval, že Kisku viac baví to, kde sú umiestnené bilbordy, ako politický obsah kampane. Nie vždy vnímal, že úspešný politik potrebuje obsah aj formu. Kiskovi chýbali záujmy a cieľ: „Videli sme to, trápili sme sa s praktickými dôsledkami tejto politickej ničoty, akurát sme nemali čas ani priestor filozofovať nad širšími dôsledkami.“

A Baťo má obľúbenú tézu, ktorú rád v knihe opakuje o viacerých politikoch: že politiku nahrádzajú prácou. Ale to nefunguje.

Baťo sformuloval aj tri smrteľné hriechy začínajúceho politika: 1. Arogantný a pohŕdavý postoj k výkonu verejnej funkcie, podcenenie náročnosti disciplíny, v ktorej sa rozhodol súťažiť. 2. Nedostatočná príprava na volebnú kampaň, kde dobrá politická agenda musí byť jednoduchá a zrozumiteľná a disciplína politika je dôležitejšia ako pokusy byť zakaždým originálny. 3. Snaha nahrádzať politiku prácou, no nie každá pracovná činnosť je politikou a vedie k úspechu.

Rado Baťo podpisuje svoju novú knihu. Foto: Facebook/Rado Baťo

Veľmi kritický je Baťo ku komentátorom či rôznym „punditom“, teda expertom, ktorí komentujú politiku. Podľa Baťa sú to takí profesionálni mudrlanti. Vyčíta im, že často vôbec nerozumejú tomu, čo sa deje, a tvrdí, že aj to je problém slovenskej politiky: nízka kvalita a slabý výkon expertov komentujúcich politiku.

Vráťme sa ešte k ére, keď sa už Andrej Kiska usídlil v prezidentskom paláci a Rado Baťo sa stal jedným z jeho najbližších ľudí. Najprv tam bola eufória, ale postupne čoraz viac sklamania, lebo akoby Baťo mal s prezidentským úradom väčšie ambície ako samotný Kiska.

Prezidentovi akoby už stačilo to, čo dosiahol, nemal ďalšie ambície a dôležité preňho bolo, aby mohol dostatok času tráviť v Poprade so svojou rodinou.

Baťo toto kritizuje, ale ono to pôsobí aj sympaticky, že Kiska ani ako prezident nebol iba čisto politickou osobou. Bránil aj svoje právo na súkromie.

Ťažko však objektívne posúdiť, či išlo o istý druh lenivosti, rezignácie alebo skôr jeho spolupracovníci mali od prezidenta prehnané a nereálne očakávania. Baťo píše, že bez stratégie, taktiky a cieľa, sústredený iba na improvizované hľadanie riešení, ako politicky prežiť nasledujúci deň, nemôže politik dlhodobejšie fungovať.

Rozchod oboch mužov bol nevyhnutný.Zdieľať

Kiska sa vraj odmietal učiť politickému remeslu a aj preto bola preňho politika viac trápením než dobrodružstvom, viac bremenom než poslaním. Baťo napokon skonštatuje – podobne ako pri Radičovej –, že „Andrej Kiska nebol vo funkcii prezidenta šťastný“.

Keď Baťo opisuje svoju spoluprácu s Kiskom, vidno, že k nemu postupne strácal rešpekt, strácal s ním trpezlivosť a isto sa tam začal objavovať z Baťovej strany aj istý druh opovrhovania.

Kiska sklamal Baťa aj v postoji k referendu iniciovanému Alianciou za rodinu. Baťo píše: „Samozrejme, aktivistická časť môjho ja – som presvedčeným obhajcom práv sexuálnych menšín – by si želala prezidenta s rovnakým názorom. Kiska ním nebol. Mal ďaleko od konzervatívcov Chromíkovho razenia, ale nebol ani moderným liberálom. Kiskove názory boli rokmi nabalený mišmaš predsudkov a predstáv pokrokového päťdesiatnika...“

Rozchod oboch mužov bol nevyhnutný.

Baťo sa už na svojho šéfa začal pozerať zvrchu. Ešte sa dozvieme čosi o Kiskovej dobromyseľnosti pomiešanej s politickou naivitou, keď sa snažil zblížiť a dobre vychádzať s Robertom Ficom a Robertom Kaliňákom a chodil na neformálne schôdzky na Bôrik.

Túto svoju neskúsenosť a naivitu opísal napokon aj Andrej Kiska v knihe Prezident. Je tam fiktívny príbeh, ale niektoré opisy udalostí sa kryjú s realitou. Napríklad večierky na Bôriku, kde Fico manipuloval neskúseným Kiskom, ktorý veril v akýsi „studený mier“ medzi nimi.

V Kiskovej novej strane mal byť Ivan Mikloš, Ivan Korčok, Ondrej Lunter a Vladimír Ledecký. Zdieľať

Zaujímavá je spomienka na vládnu krízu, keď z Ficovej vlády odišla ministerka Žitňanská a Most-Híd hrozil vystúpením z vládnej koalície. Baťo píše, že Robert Fico trpel predstavou, že z Kiskovej strany hrozí niečo nekalé. „Jeho paranoja bola založená na chimére úradníckej vlády, o ktorej sa na Slovensku v médiách špekuluje pri každej väčšej politickej kríze. Úradnícka vláda je mokrým snom kaviarenských revolucionárov,“ píše celkom výstižne Baťo.

A potom je tu nová kapitola. Kiska napokon – na rozdiel od Radičovej – premohol svoju nechuť k straníckej politike. A Baťo priznáva, že sa najprv potešil, keď Kiska svojmu tímu oznámil, že vstupuje do straníckej politiky. Sebakriticky priznáva, že v tom bola možno aj jeho pýcha. „Aj z pozície poradcu je blízkosť k moci opojná a návyková. V kútiku duše som si želal, aby sa toto politické dobrodružstvo neskončilo.“

Píše, že v Kiskovej novej strane mal byť Ivan Mikloš, Ivan Korčok, Ondrej Lunter a Vladimír Ledecký. No okrem Ledeckého si to všetci ostatní rozmysleli. Keď mu Baťo tvrdo vykrikoval, čo je to za amatérsky a nezodpovedný cirkus, ich spolupráca spela ku koncu. Už sa aj búchalo dverami. Baťo dokonca varoval aj svojich kolegov, ktorí Kisku v straníckych ambíciách podporovali. Ale zastavovať odtrhnutý vagón sa už podľa jeho slov nedalo. Dal prezidentovi zbohom a ozval sa Miroslavovi Beblavému. Išiel pomáhať koalícii PS-Spolu.

Vzhľadom na volebnú kampaň, ktorá sa teraz spustila, je Baťov opis toho, ako sa v zákulisí tvorila volebná kampaň PS-Spolu, naozaj zaujímavý.

V živote som nepracoval tak veľa a tak zbytočne.Zdieľať

Opisuje, ako sa rozpadla volebná stratégia koalície, ako Truban neodhadol vhodný čas na svoj vstup do prvej politickej ligy.

Bizarný je opis scény, ktorá už hádam aj zľudovela, ako si volebný tím vymyslel cestu do Cannes pred Počiatkovu vilu, ako už mali letenky a ako tú cestu Truban zrušil, lebo sa na to necítil. Na to isté sa o niečo neskôr cítil Matovič a vypálil všetkým rybník. Keby Truban do toho Cannes išiel, ktovie, ako by voľby dopadli.

„Na čo sme siahli, to sa pokazilo alebo vypálilo zle,“ píše úprimne Baťo, ktorý sa dostal do volebného štábu. Alebo aj toto: „V živote som nepracoval tak veľa a tak zbytočne.“

A opisuje aj to, ako sa dostal do zásadného sporu s ideologickým jadrom slovenského progresivizmu, na ktorého čele stála Irena Bihariová, ktorá mala inú predstavu o volebnej kampani a dávalo najavo, že v kampani PS zrádza hodnoty. „Pre mňa osobne sa Bihariovej atakom vyčerpal limit tolerancie progresivizmu na slovenský spôsob. Mal som plné zuby pozérov, ktorí neúctu k remeslu nazývali novou politikou, obsah nahrádzali samoľúbou formou a politickú prácu infantilným aktivizmom.“

Rado Baťo ako politik Dobrej voľby. Foto: Facebook/Rado Baťo

Kniha sa končí volebnou nocou, keď Baťo ani nečakal na konečné výsledky, išiel sa domov vyspať, ale zaspával s myšlienkou, že to nebude ani víťazstvo, ani katastrofa. Ale PS-Spolu chýbalo 926 hlasov, aby sa dostali do parlamentu.

Baťo sa potom držal vyše roka mimo politiky a vlastne sa mu už ponuky na prácu politického operatívca či konzultanta ani nehrnuli.

A potom sa zrazu Baťo objavil ako aktívny politik v Dobrej voľbe. Neviem, či treba ešte pripomínať tragický príbeh strany, ktorá mala byť založená na charizme Tomáša Druckera. Ale prišli do nej aj iní ľudia, napríklad Alojz Hlina či Rudolf Kusý.

Úpadok strany súvisel s viacerými vecami, okrem iného aj s obvinením Rudolfa Kusého. Postupne sa ľudia zo strany vytrácali, dokonca aj samotný líder. Na čele skompromitovanej strany ostal Rado Baťo, ktorý oznámil, že Dobrá voľba sa rozplynie v Hlase, ale on na kandidátke Hlasu nebude. Zrejme už ide len o to, aby sa našla pozícia pre Tomáša Druckera.

Tak sa stáva aj Baťo akoby súčasťou smutného hrobárskeho tímu.Zdieľať

Je to taký zahanbujúci príbeh politickej strany.

Pointa veľmi poučná – a človek sa potom pýta, či sedia všetky tie politické tézy, ktoré Baťo vo svojej knihe napísal, keď v praktickej politike mu veľmi nepomohli.

No musím sa ho aj trochu zastať v tom smere, že je iné o politike písať a je iné politiku tvoriť. Mnohí sa v tomto smere popálili, nielen Rado Baťo.

Ale je celkom vtipné, že autor sa v knihe tvári, že všetci okolo neho sú politické nemehlá a nerozumejú základným pravidlám. A potom neuspeje, keď on sám dostane príležitosť, aby ukázal, ako sa tá politika má robiť.

Tak sa vlastne stáva aj Baťo akoby súčasťou smutného hrobárskeho tímu.

To je celkom vtipná pointa.