Ako vyzerá politická bezmocnosť? Keď pravici zostáva len sa modliť za Pellegriniho

Do volieb síce ešte zostáva nejaký ten čas, ale aj tak je na počudovanie, aký pokoj vládne v priestore napravo od politického stredu. Pritom pri pohľade na výsledky prieskumov verejnej mienky by politikov pomaly mala chytať panika.

Zoberme si ostatný prieskum agentúry Focus. Až päť stredopravých strán (SaS, KDH, Demokrati, OĽaNO, Aliancia) sa v ňom nachádza v pásme ohrozenia, teda tesne okolo hranice potrebnej na vstup do parlamentu. Teoreticky tak hrozí, že by mohlo prepadnúť až okolo dvadsať percent voličských hlasov.

Nejakú horúčkovitú aktivitu na zníženie rizika takéhoto scenára však v priestore pravicových strán nevidno. S heslom spájania demokratických síl tu síce ohlásila svoj vznik Hegerova strana Demokrati, ale už po niekoľkých týždňoch od jej vzniku je zrejmé, že tento projekt nie je riešením, ale súčasťou problému.

Nesledujeme žiaden impozantný nástup silnej premiérskej strany, ale ďalší trápiaci sa subjekt, ktorý sa bude triasť o účasť v budúcom parlamente. Občas sa síce objavia úvahy o možnej dohode Demokratov a KDH na spoločnom postupe do volieb, ale neexistujú žiadne signály toho, že by takéto pokusy mali šancu na úspech. 

Niekedy to vyzerá tak, že vyhraňovaniu voči sebe navzájom venujú politici týchto strán viac energie ako konfrontácii s Robertom Ficom alebo Petrom Pellegrinim.

Podobne to platí aj o maďarských stranách, kde sa Aliancia zatiaľ nedokázala dohodnúť s Maďarským fórom Zsolta Simona, a ak pôjdu do volieb samostatne, tak hrozí, že maďarská menšina nebude mať ani v ďalšom volebnom období parlamentné zastúpenie.

Spájanie mikroprojektov, ako sú Spolu, Šanca, Zmena zdola, Maďarské fórum či ODS generála Macka, nič nerieši. Ak sa má skutočne významne znížiť hrozba prepadnutia hlasov „nesmeráckych“ voličov, ktorí sú názorovo napravo od stredu, tak sa musia na spoločnom postupe do volieb dohodnúť aspoň niektoré zo strán, ktoré sa hýbu okolo piatich percent.

Dnes to vyzerá skôr tak, že pravicoví politici už na zápas so Smerom rezignovali.Zdieľať

Existuje, samozrejme, viacero dôvodov, ktorými sa dá argumentovať proti takejto stratégii. Je možné sa pri tom odvolať na hodnoty, minulosť, osobné animozity. Ale čisto technokraticky platí, že iná cesta, ktorá by viedla k tomuto cieľu, nie je.

Hoci pravicoví politici unisono opakujú, akou veľkou hrozbou pre krajinu by bol návrat Roberta Fica k vládnutiu, zatiaľ sa nezdá, že by ich táto predstava desila natoľko, aby opustili komfortnú zónu a začali uvažovať o odvážnejších krokoch.

Politickú odvahu na to treba, pretože dohoda na predvolebnej spolupráci ešte neznamená, že ju voliči prijmú a nastane synergický efekt spojenia voličských hlasov. Aby k tomu došlo, treba urobiť veľa politickej roboty a venovať veľa energie vysvetľovaniu voličom.

Ak je však Robert Fico taká hrozba, za akú ho pravicoví politici vydávajú, mali by ukončiť svoju pasivitu a odhodlať sa aj k podniku s nejakými politickými nákladmi a rizikami. Pretože to dáva väčší zmysel ako spoliehanie sa na ideálny scenár. Teda na to, že všetkých päť spomenutých strán tesne prelezie do parlamentu.

Lenže dnes to vyzerá skôr tak, že pravicoví politici už na zápas so Smerom rezignovali. A potichu sa spoliehajú na Petra Pellegriniho. Na to, že s Robertom Ficom to vybaví on. Dosiahne taký volebný výsledok, ktorý mu umožní zostaviť vládu bez Smeru, a možno do nej zavolá aj niektorú z tých pravicových strán, ktorým sa podarí dostať do parlamentu.

Pri takejto taktike sa však môže stať, že sa pravicoví politici prepočítajú. Práve ich pasivita totiž zvyšuje šancu na to, že Pellegrini nakoniec zostaví vládu so Smerom. Napríklad aj preto, že v prípade prepadnutia veľkého počtu pravicových hlasov ju nebude mať s kým iným zostaviť.